Pellegriniho knižný debut Fotky dobré, veľa fráz a zopár viet, ktoré prekvapia

Občas sa to stáva aj u nás. Že politik kvôli kampani napíše vlastnú knihu. A teraz nemám na mysli knihu receptov, ale knihu, v ktorej sa prezentuje ako štátnik, mysliteľ či nositeľ silného príbehu.

Občas to aj vyšlo. Napríklad prvá kniha Andreja Kisku Cesta manažéra z pekla bola dobrým vstupom do prezidentskej kampane.

A pozor, Postoj ide teraz chváliť progresívca! Aj kniha Michala Trubana Support o tom, ako vybudovať úspešný biznis, sa čítala dobre.

So štátnickým pátosom na to išiel Mikuláš Dzurinda, ktorý priniesol v roku 2002 knihu Kde je vôľa, tam je cesta. Na prebale knihy toto dielo vychválil dokonca aj Július Satinský. Okrem iného tam napísal: „O ‚malom cyklistovi zo Spiša‘ budeme ešte v politike počuť. (...) Má na to, aby slovenské škriepky utíšil a ukázal rodákom, kde je sever...“ Nemýlil sa, malý cyklista je späť, no hádky zatiaľ neutíšil.

V tohtoročnej kampani sa vlastnou knihou s ambíciou štátnického vizionárstva  predstavuje Peter Pellegrini.

Kniha sa volá Slovensko vlastnou cestou. Titulok nie je až taký atraktívny, zato fotka na titulke je vydarená. Slovenský George Clooney.

Je jasné, že nemohol knihu postaviť na svojom príbehu.Zdieľať

Peter Pellegrini knihu na stretnutiach s voličmi rozdáva a podpisuje ju. Praje si, aby „si ju cez leto prečítal každý“, veď je to len 200 strán a „perfektne sa zmestí do vrecka“.

Kniha sa dá stiahnuť aj na špeciálnej webovej stránke, dokonca aj vypočuť – a autor si ju aj sám načítal.

Najprv treba autora oceniť, že dal na papier svoje myšlienky a vízie. Ono sa to od politika aj tak trochu čaká. Je jasné, že nemohol knihu postaviť na svojom príbehu, on veľmi silný nie je.

V závere síce čosi povie aj o sebe, napríklad že ho to do politiky ťahalo odmalička. A že začínal úplne zdola ako radový člen opozičnej strany Smer. „Jednoducho som tomu veril.“ Potom zas tomu veriť prestal a vydal sa na vlastnú politickú cestu. A ešte vymenuje svoje funkcie.

Žiadna veľká dráma to nie je, príbeh sa na tom postaviť nedá.

Tak treba dať do knihy svoje vízie, predstavy, idey. A pripomenúť, že keď on ako premiér odovzdával moc, krajina bola konsolidovaná s výrazným zahraničnopolitickým renomé, s najnižšou nezamestnanosťou a najnižším deficitom v jej histórii a neustále klesajúcim hrubým dlhom. „Ak by na úrad vlády neprišiel Igor Matovič a jeho kumpáni s krvavými očami, stačilo pokračovať v mnohých dobre nastavených trendoch a dnes by sme boli úplne inde.“

To je zvláštne. Prečo asi voliči odmietli takéto úžasné výsledky? No sebareflexiu či kritickú reflexiu smeráckeho vládnutia v knihe nehľadajme.

Zato je tu neuveriteľné množstvo banálnych viet a fráz, niekedy je to až neznesiteľné.

Len tri ukážky:

„Každý z nás je jedinečnou a neopakovateľnou ľudskou bytosťou. Nesieme si svoje kríže či batôžky s radosťami a bolesťami, ktoré nás v živote postretli. Nikto ich neodnesie za nás. No je veľký rozdiel, či sa pod ich ťarchou môžeme oprieť o silné, blízke, priateľské rameno, alebo sme na všetko ostali sami.“

Je to plynulé, ľahko pochopiteľné, a v niečom podlízavé.Zdieľať

„Štefánikovi, Dubčekovi i mnohým ďalším sme postavili desiatky sôch či pomníkov. Len jeden mi dnes medzi nimi chýba. Symbol ‚obyčajného‘, pracovitého a dobrého slovenského človeka, ktorý sa po stáročia dokázal vyrovnávať s údelom osudu a vďaka ktorému dnes existuje aj samostatná a zvrchovaná Slovenská republika. Človeka, ktorému je určená aj táto knižka.“

„Vždy som bol presvedčený, že centrom pozornosti každej skutočnej politickej strany musí byť človek a celý jeho život od narodenia až po dôstojnú starobu. V každom jednom životnom okamihu od kolísky až po hrob musí mať istotu, že sa o neho štát postará a že sa naň môže spoľahnúť.“

Sú to záplavy slov, ale nie je to zmätok, ako občas u Andreja Danka, naopak, je to plynulé, ľahko pochopiteľné a dosť podlízavé. A spojeniu „obyčajný človek“ by som odporúčala vyhnúť sa. Aj keď sú k tomu pridané aj prívlastky pracovitý, dobrý, slovenský.

Ak by tú knihu chytil do rúk skúsený vydavateľský redaktor, ktorý neľútostne vyhadzuje balast, ošúchané frázy či vyprázdnené slová, ostalo by toho málo.

Zopár originálnych téz, pri ktorých človek aj spozornie.

Napríklad to, ako nástojčivo Pellegrini opakuje, že sa o nás chce starať od kolísky až po hrob.

Napríklad keď kritizuje intelektuálov, že ich vo verejnej debate nepočuť, ale zato počuť influencerov.

Keď viní médiá, že boli k Matovičovi nekritické a nechali ho trepať nezmysly.

Keď opisuje svoje zhnusenie z progresívcov, ktorí krátko pred poslednými voľbami okupovali parlament a v pyžamách spali medzi poslaneckými lavicami, jedli tam pizzu či horalky a oprašovali z karimatiek omrvinky. „Bolo mi z toho, s prepáčením, na zvracanie.“

Pellegrini v knihe vďaka štýlovým fotkám pôsobí ako Ken z Barbielandu.Zdieľať

Alebo keď vsunie do textu pasáž o tom, ako sa so Svätým Otcom spolu rozprávali trištvrte hodiny a vypočul si od neho aj tieto slová: „Peter, národ je ako strom. Starí ľudia sú jeho korene. Pevne ho držia v zemi svojimi hodnotami a sú jeho historickou pamäťou. Stredné generácie pracujúcich sú ako kmeň, ktorý celému stromu dodáva silu a energiu. A napokon, tí najmladší sú plodmi a kvetmi národa, nádejou pre jeho budúcnosť.“

Pellegrini ešte úctivo dodá, že dovtedy ani odvtedy nestretol niekoho, kto by o národnej súdržnosti povedal niečo krajšie.

Nuž, je to vydarenejšie, ako keď Robert Fico rozprával blahej pamäti o svojej birmovke. Ale zacielenie je jasné.

Pellegrini v knihe vďaka štýlovým fotkám pôsobí ako Ken z Barbielandu, ale kniha o ňom prezrádza, že je to muž, ktorý by niektorých ľudí rád videl aj za mrežami, alebo že je to aj muž, ktorý túži po silnejšom mandáte, ako patrí premiérovi doteraz.

Pellegrini chce zmeniť štýl vládnutia. „Ak má mať premiér skutočné možnosti konať, musí na Úrade vlády vzniknúť centrum moci.“ Pellegrinimu sa nepáči, že predseda vlády je len moderátorom zasadnutí kabinetu. Mal by byť skutočným lídrom. Vadí mu, že premiér žiadnym spôsobom nemôže niečo prikázať ministrovi, môže to uznesením spraviť len celá vláda. Chce, aby mal premiér silnejšie páky a presadzoval nimi „takzvané premiérske témy“.

Dokonca chce odstrániť aj „rezortizmus“, netrieštiť odborníkov po jednotlivých ministerstvách, ale sústrediť prípravu všetkých projektov do jedného programového a realizačného podniku, vytvoriť jednu silnú inštitúciu, čosi ako Národnú rozvojovú banku.

Nuž, toto je zrazu iný Peter Pellegrini, muž túžiaci po moci a kontrole.

Napríklad v digitálnom svete má mať podľa neho každý jeden človek svoju vlastnú a jasnú identitu, ku ktorej ho vieme kedykoľvek priradiť.

A pocit bezpečia hodlá zabezpečiť aj tak, že „kamerový systém všade, kde sa len dá“.

Nuž, veľký mysliteľ ani štátnik to nie je.Zdieľať

Ani hranice nebudú žiadnym korzom. Zastáva sa Viktora Orbána a kritizuje bruselských byrokratov, keď začali maďarského premiéra vykresľovať ako bezcitného odľuda za to, že chránil svoju schengenskú hranicu.

Ak by človek hľadal leitmotív knihy, našiel by ho v jednej vete. Tá znie takto: „Jednoducho uplatniť silnú ruku štátu.“

Autor knihy nám ubezpečuje, že „každý má právo na šťastný a spokojný život bez ohľadu na to, v ktorom kúte sa narodil, či v akej rodine vyrastal“.

A pripomenie nám, že medzi najspokojnejšími štátmi sveta sú aj tie, v ktorých občania platia najvyššie dane. „Zjavne teda výška daní nemá priamy vplyv na pocit životného šťastia.“

To je dôležitá veta, zapamätajme si ju.

Je v tej knihe aj niečo osobné? Len o tom, ako má rád svojich rodičov, sestru a že šťastným ho robia aj jeho koníčky, pripomína lásku k traktorom, kombajnom či lietadlám. A k tomu musí dodať aj čosi osobné: „Pocit v kokpite je však neopísateľný. Celé Slovensko je podo mnou ako na dlani. Na severe majestátne Tatry či Fatry, na juhu zelené nížiny a ramená Dunaja. A je to zaujímavý paradox: z čím väčšej výšky sa na krajinu dívam, tým väčšiu pokoru a rešpekt k nej cítim.“

Ale čosi povie aj k svojmu lifestylu: „O ľahkej a zdravej večeri nemôže byť ani reči.“ Dozvieme sa, že „najkonzumovanejším jedlom v kancelárii premiéra sú párky, praženica a vyprážaný syr so zemiakmi“.

Potom sa ešte dozvieme niečo o vyskočenej platničke, kilách navyše a o tom, že musel začať pravidelne cvičiť a nasadil aj každodenné venčenie psa. „Robilo to doslova zázraky. O pár mesiacov budem mať 48 rokov a nikdy v živote som sa necítil v lepšej fyzickej forme ako dnes.“

Nechýba ešte zopár odsekov o Gerym, to je švajčiarsky salašnícky pes, verný spoločník Petra Pellegriniho. „Je to živel, radosť a záväzok zároveň.“ Bez komentára, iróniu nechajme bokom.

A ešte záverečná pointa: „Šťastie je osobnou vecou človeka, ale aj naliehavou úlohou jeho vlády. Tá budúca by to konečne mohla pochopiť.“

Nuž, veľký mysliteľ ani intelektuál či spisovateľ to nie je. Asi ani nepožiadal o služby skúseného literáta, strihli to zrejme v Hlase vo vlastnej réžii. Ale knižný debut má Pellegrini za sebou.

Čo s tou knihou asi tak ľudia urobia po voľbách? Založia si ju v knižnici? Budú sa k nej vracať? Alebo skončí podobne ako lacné reklamné perá či tričká?