„Skúste si predstaviť nejakého geniálneho alebo vysokointeligentného človeka z filmu alebo zo seriálu, ktorý je zároveň normálny. Taká postava hádam ani neexistuje,“ hovorí v rozhovore pre denník Postoj psychológ Dušan Fábik.

Podľa odborníka výskumy dokazujú, že práve naopak, tieto deti sa vyznačujú aj hlbšou emotivitou. To má však aj svoju tienistú stránku. „Môžu na niektoré veci vo svojom živote, vo svojom okolí reagovať senzitívnejšie.“

Celospoločenskú diskusiu o mimoriadne nadaných deťoch vyvolalo šokujúce konanie gymnazistu, ktorý podpálil niekoľko áut aj svoju školu a sám pritom prišiel o život. Len pred niekoľkými mesiacmi študent z tej istej školy zastrelil pred barom Tepláreň dvoch ľudí.

Dušan Fábik na škole pre mimoriadne nadané deti v Bratislave pracoval ako školský psychológ v rokoch 2012 až 2017. Téme intelektuálneho nadania sa venuje aj vo výskumnej sfére na akademickej pôde.

Rozprávali sme sa o tom, či sú intelektovo nadané deti iné, podľa akých prejavov zistíme, že máme doma takéto dieťa, ako tieto deti rozvíjať, ale aj o tom, či bežná škola dokáže naplniť potreby intelektovo nadaného dieťaťa.

V priebehu roka došlo k dvom závažným skratom dvoch detí s nadmerným intelektom, dokonca z rovnakej školy. Vidíte nejakú súvislosť s tým, že patrili k mimoriadne nadaným žiakom?

Tieto tragické udalosti sa hodnotia veľmi ťažko, keďže o tej poslednej máme zatiaľ obmedzené množstvo informácií. Zostáva teda stále v platnosti, že mohlo ísť o udalosti, ktoré nesúvisia priamo s pochybením školy, ale s inými osobnými či vzťahovými problémami.

Na druhej strane je pochopiteľné, že treba preskúmať aj faktor školy a zistiť, či v daných udalostiach zohrávala nejakú úlohu.

Keď hovoríme o mimoriadne nadaných deťoch, o akých deťoch sa rozprávame?

Obyčajne tým rozumieme intelektovo nadané deti. Vieme, že nadanie môže byť rôzne, hudobné alebo výtvarné, ale keď sa povie nadané dieťa, tak zväčša tým rozumieme intelektovo nadané.

Hovorí sa, že keď majú deti v nejakej oblasti pridané, inde im je zase ubraté. Platí tvrdenie, že deti s vysokým IQ majú nižšiu emocionálnu inteligenciu a problémy v sociálnych vzťahoch?

To, že nadané deti majú nižšiu empatiu alebo nižšiu emočnú inteligenciu, je najväčší mýtus v psychológii nadania. Existuje naozaj veľa výskumov, ktoré ukázali, že nadané deti majú skôr vyššiu emočnú inteligenciu.

Nie je za tým žiadna komplikovaná logika, jednoducho vyššia inteligencia nám pomáha, aby sme vedeli lepšie rozlíšiť, ako sa cítia druhí ľudia alebo ako sa cítime my sami.

Mýtus nižšej emočnej inteligencie vytvárajú najmä filmoví tvorcovia. Skúste si predstaviť nejakého geniálneho alebo vysokointeligentného človeka z filmu alebo zo seriálu, ktorý je zároveň normálny. Taká postava hádam ani neexistuje. Vždy je ten človek nejakým spôsobom zvláštny, excentrický, namyslený, chladný, nesociálny.

Ale tak ako môže byť v bežnej populácii niekto nesociálny, tak môže byť aj v populácii nadaných. Nedá sa však hovoriť o nejakej špecificky zvýšenej frekvencii nesociálnych či neemočných ľudí medzi nadanými.

Niektorí odborníci poukazujú na to, že medzi intelektovo nadanými deťmi je vyššia frekvencia poruchy autistického spektra.

Zatiaľ nebolo výskumami dostatočne preukázané, že by sa u nadaných detí preukazovala zvýšená frekvencia porúch autistického spektra. Preukázalo sa to opačne, že u ľudí s poruchou autistického spektra sa častejšie vyskytuje intelektové nadanie.

Hovoríte, že intelektovo nadané deti zvyknú mať aj vyššiu emočnú inteligenciu a empatiu. Neexistuje riziko, že nezvládnu svoju emocionalitu regulovať?

Čo sa týka emočných kompetencií, ako som povedal, tie sú na úrovni bežných detí, prípadne sú u nadaných detí ešte trochu rozvinutejšie. A pokiaľ ide napríklad o emočnú reguláciu, aj tu sa ukazuje, že je u nadaných detí o niečo kvalitnejšia.

Ale tým, že majú hlbšiu emotivitu, môžu na niektoré veci vo svojom živote, vo svojom okolí reagovať senzitívnejšie. Empatia a emočná inteligencia znamená, že dokážem byť vnímavejší, ale zároveň to znamená, že na nejakú situáciu vo svojom okolí mám tendenciu reagovať citlivejšie.

Napríklad rozvod rodičov je takmer pre každé dieťa veľmi emotívna skúsenosť, no pre niektoré deti to môže mať až traumatický charakter. Pokiaľ je dieťa zvlášť citlivé alebo senzitívne, dosah môže byť horší.

„Málo sa hovorí o nutnosti zabezpečiť týmto deťom aj dostatočnú emočnú výchovu a podporu.“ Zdieľať

Na čo by mal rodič pri intelektovo nadanom dieťati vo výchove prihliadať?

Nadané dieťa je stále dieťa a v zásade k nemu pristupujeme ako k bežnému dieťaťu. Nadané aj bežné dieťa potrebuje lásku, rodičovskú starostlivosť, bezpečie, citlivé hranice a to je to najdôležitejšie.

Ale platia tu dve hlavné špecifiká. Prvé je, aby rodičia nadanému dieťaťu zabezpečili dostatok podnetov. Tým, že u nadaného dieťaťa rýchlejšie napreduje kognitívny vývin, tak má aj silnejšie kognitívne potreby.

Preto je dôležité, aby boli rodičia ochotní reagovať na mnohé zvedavé otázky svojho dieťaťa, aby mu dopriali knižky, o ktoré sa zaujíma alebo ho podporovali v špecifických oblastiach, o ktoré sa zaujíma. Jednoducho je dôležité dbať na naplnenie kognitívnych potrieb svojho dieťaťa.

Čo je to druhé špecifikum?

Druhá vec, o ktorej sa málo hovorí, je nutnosť zabezpečiť aj dostatočnú emočnú výchovu a podporu. Tým, že majú nadané deti vyššiu empatiu či emočnú inteligenciu, tak majú intenzívnejšie nielen kognitívne, ale aj emočné potreby.

Treba sa veľa s dieťaťom rozprávať o emóciách, nechať ho podeliť sa o svoje emočné zážitky alebo ho nechať hovoriť o jeho záujmoch a venovať sa im spolu s ním.

Keby sme sa vrátili úplne na začiatok, kedy sa dajú všimnúť prvé znaky toho, že naše dieťa má vyšší intelekt?

Prvé znaky intelektového nadania môžeme zbadať už v najútlejšom veku. Samozrejme, že znaky v najútlejšom veku nemajú takú spoľahlivosť, ale niektoré signály sa dajú vidieť už v prvom roku života.

Deti môžu mať zrýchlený motorický vývin, napríklad rýchlejšie sa naučia sedieť, liezť či chodiť. Medzi typické znaky možno radiť aj väčšiu aktivitu. Tieto deti potrebujú menej spať, majú viac energie a už od útleho veku robia rodičom v tejto oblasti starosti. Je to s nimi energeticky náročnejšie. (Úsmev.)

Keď pôjdeme do trochu staršieho veku?

Pri deťoch do troch rokov je typická enormná zvedavosť, deti kladú viac otázok, ich otázky sú komplikovanejšie, veľa sa pýtajú prečo a často badáme predčasné intelektové aktivity.

To znamená, že už vo veku dvoch-troch rokov sa zaujímajú o čísla alebo písmená. Neznamená to, že vedia čítať a písať, ale že ich zaujíma, čo to písmenko znamená, čo to číslo znamená, chcú, aby im to rodičia prečítali.

A u predškolákov a školákov?

V predškolskom veku sa môže objavovať skoré čítanie, dieťa sa samo naučí čítať, alebo skoré písanie či počítanie, teda dieťa dokáže vykonávať niektoré jednoduché matematické operácie.

V školskom veku sa už objavujú typické znaky, s ktorými si spájame nadané dieťa – výborná pamäť, dieťa sa rýchlejšie učí, má logické a analytické myslenie.

Samozrejme, to sú len typické znaky, nemusí to platiť pri každom dieťati. Každé nadané dieťa sa nenaučí v piatich rokoch čítať alebo počítať. Znaky, ktoré som menoval, sú len predpoklad, nie je to pravidlo.

Sú aj nejaké typické oblasti, ktorým sa takéto dieťa v ranom detstve venuje?

Je to pomerne široký repertoár záujmov, nedá sa to zovšeobecniť. Ale je pravda, že veľmi často som sa stretol s tým alebo som počul, že sa deti zaujímali napríklad o vesmír, zvieratá či ťažké stroje ako vlaky alebo autobusy. To sú asi tie najtypickejšie oblasti.

Stretla som sa aj s prístupom rodičov, ktorí dieťa v predškolskom veku so záujmom o podobné témy stopli, že by ho v jeho veku ešte nemali zaujímať.

Toto by som neodporúčal. Pokiaľ sa dieťa prirodzene a samo zaujíma o nejakú oblasť, tak zastavovať ho alebo hovoriť mu, že sa o to ešte nemá zaujímať, je zväčša brzdenie jeho vlastného vývinu.

Keď si rodič tieto znaky na svojom dieťati všimne a chce vedieť, či je skutočne intelektovo nadané, ako sa to dá zistiť?

Oficiálne potvrdenie o tom, že je dieťa intelektovo nadané, vydávajú centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Nachádzajú sa v každom väčšom meste a vydávajú oficiálne posudky, či je dieťa intelektovo nadané. Inteligenciu dokážu otestovať aj bežní psychológovia, ale práve tieto centrá vydávajú posudky, ktoré sú dôležité pre školy.

Pokiaľ chce dať rodič dieťa do nejakej výberovej školy alebo triedy, potrebuje potvrdenie a posúdenie od tohto centra.

Počet výberových škôl narastá, ale nie sú všade, takže aj tieto deti musia navštevovať bežné školy. Dokáže aj bežná škola rozvíjať tento potenciál dieťaťa?

Nepochybne sú aj v bežných školách učitelia, ktorí vedia výborne rozvíjať nadané deti. Na druhej strane treba povedať aj to, že pre učiteľov na bežných školách môže byť veľmi náročné rovnomerne rozvíjať bežné deti, nadané aj trošku slabšie deti. Nemusia mať časovú kapacitu ani dostatočnú energiu pripravovať si materiály pre každé dieťa.

Ďalšie úskalie je, že učitelia na bežných školách nemusia mať znalosti o špecifických postupoch a metódach, ako postupovať, akú zložitosť úloh či aký prístup zvoliť.

Vcelku teda môže aj učiteľ na bežnej škole, pokiaľ má záujem a má na to vytvorené podmienky, plnohodnotne rozvíjať nadané dieťa. Len na výberových školách je tomu prispôsobená celá škola, a preto môže byť edukácia plynulejšia a efektívnejšia.

Časť odborníkov kritizuje sieť špeciálnych škôl pre nadané deti, nebezpečenstvo vidia v tom, že v týchto deťoch vytvárajú pocit nadradenosti alebo elitárstva. Aký je váš názor?

Tieto diskusie, či je lepšia špeciálna edukácia alebo bežná, nie sú podľa mňa správne. Vôbec nie je dobré kategorizovať, čo je dobré a čo zlé. Veľa závisí od samotnej školy a konkrétneho dieťaťa.

Aj na bežnej škole sú vyučujúci, ktorí vedia, ako dieťa rozvíjať, a dieťa v nej môže byť plne spokojné. Na druhej strane je možné stretnúť sa s bežnými školami, kde nie je učivo ani tempo učenia dostatočne prispôsobené. Dieťa sa preto nudí, je frustrované, vytvára sa nechuť a apatia k škole a vtedy je vhodnejšie zvoliť výberovú špeciálnu školu. Dobré je to, čo vyhovuje dieťaťu.

„Uvedomovanie si nadania u detí vedie niektorých rodičov a učiteľov k prehnaným nárokom, ktoré môžu dieťaťu ubližovať.“ Zdieľať

Puberta je komplikované a náročné obdobie u všetkých detí, no tým, že tieto deti veci okolo seba rýchlo chápu, ale aj citlivejšie vnímajú, nemajú väčší priestor na rebéliu?

Je to veľmi rôznorodé. Myslím si, že puberta prebieha veľmi podobným spôsobom ako u bežných detí. Aj intelektovo nadané dieťa v tomto veku zápasí s rovnakými problémami, aby dobre zapadlo do sociálneho prostredia, v ktorom sa nachádza, alebo aby si vytváralo kvalitné vzťahy.

Konflikty, ktoré zažíva bežný adolescent, celkom určite zažíva aj nadané dieťa.

Kde môže rodič pri výchove intelektovo nadaného dieťaťa spraviť chybu? Čoho sa vyvarovať?

Je časť rodičov, ktorí keď zistia, že majú nadané dieťa, začnú vytvárať nadmerný emočný nátlak na dieťa, aby malo samé jednotky, aby chodilo na krúžky, aby rozvíjalo svoje nadanie.

Myslím si, že tlaku na výkon sú dnes vystavené všetky deti aj dospelí, ale je pravda, že nadané deti môžu byť ešte rizikovejšia skupina.

V niektorých výskumoch porovnávali nadané deti, ktoré nikdy nepodstúpili oficiálnu diagnostiku nadania, a nadané deti, ktoré diagnostikované boli, čiže sa vedelo o ich nadaní. Tie deti, o ktorých nadaní sa vedelo, preukazovali vyššiu mieru neurotizmu.

Výskum naznačil, že uvedomovanie si nadania u detí vedie niektorých rodičov a učiteľov k prehnaným nárokom, ktoré môžu dieťaťu ubližovať.