Skúma medziľudskú dôveru Vzorce spoločenského rozkladu dnes vidíme už aj na Slovensku

„Slovensko ide cestou najmenšieho odporu – kam idú ostatní, tam približne ideme aj my. Nie sme zvyknutí mať víziu, bojovať a trpieť za ňu,“ hovorí Pavol Kosnáč (1988), ktorý spolu s partiou mladých vedcov a humanitárnych pracovníkov založil Inštitút DEKK skúmajúci spoločenskú súdržnosť. „Na Slovensku sa rozpadáva tmel, ktorý nás ako spoločnosť drží pokope,“ vysvetľuje v rozhovore pre Postoj.

Študoval na Oxforde, skúmal rôzne náboženské a politické skupiny, žil v Iraku či Indii, spolupracoval na vedení humanitárnej pomoci v Sýrii, Iraku či na Ukrajine. „Aby spoločnosť na Slovensku prežila a bola zdravá, potrebujeme obe tendencie – konzervatívnu, ktorá je stabilizujúca, aj liberálnu, ktorá je inovatívna,“ hovorí. Čisto konzervatívna spoločnosť by podľa neho skostnatela a dusila vývoj, čisto liberálna spoločnosť by zrejme padla za obeť niektorému zo sociálnych experimentov či bujnejúcemu individualizmu.

„Naozaj sa navzájom potrebujeme, a keď nevyriešime problém chýbajúcej spoločnej identity, nemusíme ako krajina prežiť,“ hovorí muž, s ktorým sme prešli vojnový Irak či navštívili susednú Ukrajinu. Čo vníma ako najväčšiu hrozbu pre Slovensko v súčasnosti? Prečo vzájomnú dôveru nemožno postaviť na ráciu a ako spojiť krajinu rozpadávajúcu sa do kmeňov, ktoré sa dnes od seba čoraz viac vzďaľujú?

Na Slovensku dnes vládne politická nekultúra, mediálne prostredie je rozdelené, nemalá časť obyvateľstva sa prikláňa na stranu ruského agresora, v krajine prehráva slušnosť a zmier. Vy ste v DEKK Inštitúte začali hovoriť o potrebe skúmania spoločenskej súdržnosti na Slovensku. Neznie to v tejto situácii trochu naivne?

Na Slovensku cítime, že niečo visí vo vzduchu. Je to akýsi ťažko uchopiteľný nedobrý pocit na pozadí. Z hľadiska pokoja mysle nám nepraje ani súčasná doba. Je príliš rýchla, zložitá a ľudské vzťahy sú čoraz povrchnejšie. Je to, akoby sa nám svet, ktorý poznáme, rozpadal pod rukami. V ľuďoch vtedy prirodzene rastie túžba po predvídateľnosti a istote, ktorú intuitívne využíva všelikto vrátane politikov.

Nie je tento súčasný stav na Slovensku primárne zodpovednosťou politikov?

Politické elity majú na stav spoločnosti dominantný vplyv. No tie elity odniekiaľ pochádzajú. Politická nekultúra vychádza z erózie pravidiel verejného prostredia, ktoré v našom regióne eroduje už dlhšie – od likvidácie kultúrnych elít totalitnými režimami po vyhrocovanie kultúrnych vojen médiami i sociálnymi sieťami. Súčasne prebiehajú na pozadí hlbšie spoločenské zmeny, za ktoré nik priamo nemôže. Posilňuje sa napríklad individualizmus, ktorý oslobodzuje jednotlivca, no súčasne oslabuje spoločenské väzby a pravidlá. Každá doba má isté výhody a nevýhody. Aj tá naša súčasná.

Čo z toho najviac ohrozuje Slovensko?

Viem na to odpovedať len zo svojej perspektívy, ktorú skúmam a poznám. Rozpadáva sa nám kohézia – alebo pekne po slovensky: spoločenská súdržnosť. To je akési tkanivo, ktoré nás ako spoločnosť drží pokope a vďaka ktorému spolupracujeme či platíme dane do spoločnej štátnej pokladnice. Toto tkanivo je komplikované, no na rýchlu diagnostiku jeho zdravia je postačujúce poznať mieru dôvery v krajine. Tá je dvojaká – v prvom rade dôvera medziľudská, teda v „blížneho svojho“, a potom dôvera voči elitám a štátnym inštitúciám.

Úroveň medziľudských vzťahov bola hlboko poškodená.Zdieľať

Tu má Slovensko hneď dva problémy. Prvým je, že k dispozícii máme príliš málo dát, takže to štúdium niekedy pripomína skôr detektívku. Druhým problémom je, že medziľudská dôvera nám na Slovensku za posledných 30 rokov kontinuálne stagnuje a klesá. Pre postkomunistické krajiny, v ktorých bola celé desaťročia cielene budovaná vzájomná závislosť a kultúra udavačstva, je typické, že majú naštrbenú dôveru.

Úroveň medziľudských vzťahov bola hlboko poškodená. Očakávali by sme, že v súčasnej demokracii, slobode a rastúcej životnej úrovni dôvera na Slovensku začne regenerovať. V niektorých krajinách sa to deje, no v mnohých vrátane Slovenska sa dôvera medzi ľuďmi ani v zmenených podmienkach nijako nezlepšila. Dokonca ešte mierne klesla.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo o úrovni medziľudských vzťahov hovoria dáta?

Politickým inštitúciám, ako je vláda či parlament, verilo priemerne 35 % Slovákov. Dnes je to len 18 %.Zdieľať

Odborne je to fascinujúce, no v praxi je to vážny problém. V roku 1990 bola medziľudská dôvera na Slovensku na úrovni 23 %, dnes je to 21 %. Politickým inštitúciám, ako je vláda, parlament či politické strany, verilo priemerne 35 % Slovákov, dnes je to len 18 %. Politika je pre dôveryhodnosť doslova toxická a politik je dnes najnedôveryhodnejšie povolanie. Na druhej strane si mnohé orgány verejnej moci, ako sú polícia, armáda či úrady, výrazne polepšili, a to z 33 % na 50 %. S jedinou výnimkou a tou je súdnictvo. Tomu po páde komunizmu dôverovalo 37 % ľudí a aj dnes je to len 38 %. Smutná vizitka.

Ako sú na tom ostatné krajiny V4?

Najdôležitejším ukazovateľom zostáva medziľudská dôvera. Krajiny V4 sú na tom celkovo zle, Slovensko je na tom však, žiaľ, najhoršie. Česi si veria takmer dvakrát toľko ako my, Poliaci o štvrtinu viac aj Maďari o trochu viac. Je to veľmi dôležitý ukazovateľ, keďže vzájomná nedôvera vo výsledku vchádza do našich vzťahov, financií i bezpečnosti.

Prečo sme na tom na Slovensku horšie ako ostatné krajiny?

To by bolo na knihu, ale s rizikom prílišného zjednodušenia to skúsim vysvetliť aspoň v skratke: boli sme rurálna krajina, vážili sme si Boha a rodinu, od 19. storočia aj národ. Mali sme však málo elít a aj tie, čo sme mali, nám odišli alebo sme ich neprijali. Ak totiž elity získali kvalitné vzdelanie a skúsenosti zo sveta, už zrazu mysleli inak a prestali byť „naše“. A „naše“ bolo dôležité, lebo sme boli v spoločnom štáte vždy s niekým väčším: ak by sme si neboli strážili to „naše“, boli by sme bývali pohltení.

Bez elít sa však nedá kultivovať čokoľvek abstraktné a národná identita alebo kvalita verejných služieb fungujú na abstraktných princípoch spoločenskej zmluvy a symboliky. A tak ostala primárna istota v živote aj naďalej rodina a širší klan, ktorý si má za každú cenu pomáhať. V búrlivom 20. storočí sa nám to počas totalít iba potvrdilo – že veriť sa dá iba najbližším a vyššie ideály sú podozrivé. To kultivuje dôveru v rámci klanu, no nie mimo neho.

Akú úlohu v tom zohrávajú naše politické elity, ktorých vplyv na spoločenské dianie i napredovanie krajiny je predsa oveľa väčší než vplyv bežných občanov?

Politické elity sú skupina ľudí, ktorá má najväčšiu zodpovednosť za to, ako štát vyzerá. Sú to ľudia, ktorých sme si zvolili a odovzdali im veľkú moc výmenou za veľkú zodpovednosť. Okrem iného majú k dispozícii aj našu spoločnú štátnu pokladnicu. Bežný Slovák odvedie takmer polovicu svojich príjmov cez rôzne dane a odvody štátu, ktorý by ich následne mal rozdeľovať takým spôsobom, aby sme sa všetci mali lepšie.

Našim politikom sme súčasne odovzdali kontrolu nad štátnymi orgánmi, hovoríme o takzvanej spoločenskej zmluve. Politici tvoria pravidlá, teda zákony pre inštitúcie, ktoré majú právo súdiť nás, keď sa sporíme, a trestať, keď porušíme pravidlá. Keď však v praxi opakovane zakúšam, že služby, ktoré majú zabezpečovať politické elity, nedostávam, prestávam dôverovať v štát a jeho inštitúcie.

Politici, sudcovia a ďalší predstavitelia štátnej moci sú ľudia, ktorí dávajú občanom príklad, či chcú, alebo nie. Je ľudským reflexom opakovať po známych a mocných. Ak sa tí správajú nevhodne, má to na spoločnosť neblahý vplyv. Ak ešte navyše kradnú a sú nepoctiví, musia sa sprísniť kontrolné mechanizmy a všetko v štáte začne byť drahšie a pomalšie. Byrokracia narastá.

Skúsme opísať konkrétny príklad slabo fungujúcej štátnej správy.

Na Slovensku vytvárame prostredie mentálne dizajnované pre podvodníkov.Zdieľať

Napríklad kúpim si auto a potrebujem ho registrovať. Stiahnem si aplikáciu, zaregistrujem sa a úkon je vyriešený. Alebo ten istý úkon môže trvať tri mesiace, pretože nastupuje reťaz úradov, ktoré sa kontrolujú navzájom, pretože si nedôverujú. A nedôverujú ani tomu občanovi. Vznikne tak akási hviezdica vzájomne sa kontrolujúcich inštitúcií a ľudí, ktorí si navzájom neveria, a každý ku každému automaticky pristupuje ako k podvodníkovi. Vytvárame tak prostredie dizajnované mentálne pre podvodníkov.

A v spoločnosti tak vzniká cyklus, ktorý tú nedôveru sýti ďalej.

Áno, a z toho cyklu sa veľmi ťažko dostáva. Prečo by mal občan dôverovať štátu, keď každú chvíľu na Slovensku riešime korupčné kauzy, do nemocnice si musíme doniesť vlastný toaletný papier a v slabo fungujúcom zdravotníctve sa stále bežne podpláca? Občan nemá prečo veriť štátu, ktorý mu vezme polovicu príjmu, ale nezabezpečí mu služby, na ktoré má nárok. A opačne: keď občan neverí inštitúciám, nespolupracuje. Prečo by mal vlastne platiť dane, ak nedostáva naspäť primerané služby?

Zo spoločenskej zmluvy sa vo vedomí frustrovaného občana stáva výpalné platené pod hrozbou trestu. Tak tie dane aspoň „optimalizuje“, kde sa dá. Aktuálne na Slovensku nevyberieme približne šestinu daní. Pred pätnástimi rokmi sme nevybrali asi tretinu. To sú miliardy eur. Štát na občana potom nazerá ako na podvodníka. A byrokraticky pritvrdzuje. Byrokracia, ktorá sprevádza aj bežné občianske úkony, je neuveriteľne frustrujúca.

Každý z nás má množstvo príkladov, keď štátna byrokracia zlikvidovala projekty či spolupráce. Ak chcete na Slovensku začať niečo stavať, nejdete najprv za architektom. Idete v prvom rade za právnikom, aby vám povedal, čo všetko a kde musíte najprv vybaviť a koľko tieto úradné rozhodnutia, potvrdenia a vyjadrenia budú stáť.

Čo robiť, keď štát poriadne nefunguje a frustrovaný občan ho čo najviac obchádza?

Riešení je viac. Niektoré potrvajú jednu až dve generácie a budeme sa musieť naučiť lepšie strategicky plánovať, keďže niektoré problémy jednoducho nevyriešime v rámci štvorročného volebného cyklu. Ak sa však pýtate, čo môže urobiť bežný človek už čoskoro, tak napríklad voliť kompetentnejších politikov. Riadiť štát je náročné a jeho zlé spravovanie prispieva k spoločenskému chaosu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako sa dostať zo súčasného spoločenského chaosu?

Prvým a najdôležitejším krokom je vždy poznať, čo sa v spoločnosti deje. Tu prichádzajú na pomoc spoločenské vedy, ktoré to umožňujú sledovať cez prieskumy. Problém na Slovensku je, že tieto prieskumy sa realizujú často reaktívne. Teda len vtedy, keď niečo vybuchne.

V našej spoločnosti sa predsa bežne robia prieskumy – najmä v aktuálnom období, keď Slovensko čakajú parlamentné voľby a v jeho priamom susedstve prebieha vojna.

Áno, no pre širšiu predstavu, bežné prieskumy majú 8 – 30 otázok. Môžete sa z nich dozvedieť užitočné veci, no veľa súvislostí zvyčajne nedostanete. Napríklad viete, kto chce koho voliť, no už nemáte priestor opýtať sa prečo. Keď chcete spraviť hlbšiu analýzu, akúsi „hĺbkovú fotku“ spoločnosti a toho, čo sa v nej skutočne deje, potrebujete veľký prieskum. Hovoríme o stovkách otázok a tisíckach respondentov. Taký sme mali naposledy v roku 1993. Dnes preto skôr hádame, čo sa v tom spoločenskom tkanive deje, než by sme to skutočne vedeli.

Čo sa v bežných prieskumoch stráca?

Ak chceme byť schopní povedať nielen to, že 50 % Slovákov zo všetkého najviac trápi ekonomika, ale aj to, aký je rozdiel medzi Bratislavou a napríklad Breznom a či sa vo svojich obavách nejako líšia a dokonca aj prečo a ako, potrebujeme prieskum, ktorý ide do hĺbky a ktorý je realizovaný na tisícoch ľudí. Ak chceme poznať rozdiely medzi jednotlivými krajmi, potrebujeme osloviť tritisíc až štyritisíc respondentov. Ak medzi okresmi, potrebujeme asi dvadsaťtisíc. O taký prieskum sme sa na Slovensku nikdy ani nepokúsili.

Na Slovensku máme predsa štatistický úrad.

Škody vznikajúce zo zle spravovanej spoločnosti, v ktorej rastie hnev, sú neporovnateľne väčšie než to, čo sa ušetrí. Zdieľať

Štatistický úrad má cenné dáta, ktoré štát potrebuje na svoje základné fungovanie. Tie však neskúmajú úroveň hodnôt, frustrácií či presvedčení obyvateľstva. Slovensko v súčasnosti najviac ohrozuje rozpad tkaniva spoločnosti a tu sme práve na úrovni hodnôt a identity. Tieto údaje sa merajú len príležitostne a nesystémovo. A ak by ich na Slovensku vedci aj chceli merať, nemajú na to peniaze. Znižovať financovanie vedy a výskumu zo štátneho rozpočtu a zároveň nezisťovať, čo sa deje v spoločnosti, a to dokonca ani počas prebiehajúcich kríz, je veľká nezodpovednosť.

Škody, ktoré vznikajú zo zle spravovanej spoločnosti, v ktorej rastie hnev a frustrácia, sú neporovnateľne väčšie než to, čo sa ušetrí. Ak sa vedenie štátu nechce rozhodovať na základe dojmov a intuícií, je potrebné realizovať tieto prieskumy pravidelne. Toto je niečo, čo by mali robiť najrešpektovanejšie časti slovenskej vedeckej obce v spolupráci so štátom. Teraz aspoň malú časť suplujeme my.

Na stránke uvádzate, že ste nezávislý apolitický výskumný inštitút. Kto ho tvorí?

DEKK Inštitút vznikol pred tromi rokmi z iniciatívy niekoľkých mladých vedcov, študentov a humanitárnych pracovníkov. Snažíme sa v spoločnosti plniť rolu „fact-tanku“, teda poskytovať dáta a ich vysvetlenia pomocou vedeckých metód. V skratke, zameriavame sa na vysvetľovanie spoločenskej situácie. Naše heslo je „najprv poznať realitu, až potom hľadať spôsoby, ako ju zlepšovať“.

Nie je na tomto princípe postavená celá naša slovenská akademická obec?

Kto Slovensku pomôže pochopiť novú situáciu lepšie než ľudia, ktorých poslaním je poznávať a analyzovať?Zdieľať

Slovenská veda robí, čo môže, s prostriedkami, ktoré má k dispozícii. Keď sa pozrieme na pandémiu covidu, všetky európske krajiny odvtedy poskytujú viac peňazí na vedu. Pochopili totiž, že potrebujeme tie analytické „jednotky rýchleho nasadenia“. Ak sa stane niečo nečakané – napríklad pandémia či ruská agresia v bezprostrednej blízkosti –, potrebujeme práve takéto analytické kapacity. Kto Slovensku pomôže pochopiť novú situáciu lepšie než ľudia, ktorých poslaním je poznávať a analyzovať?

Na Slovensku máme mnoho dobrých vedcov, no obvykle nemajú zabezpečené podmienky na efektívnu prácu. V spoločenských vedách to platí dvojnásobne. A potom prichádzajú vtipnosmutné situácie, ako je tá naša, keď jeden z najväčších a najrešpektovanejších prieskumov World Value Survey, teda Svetový prieskum hodnôt, robí pár mladých ľudí zo svojej doktorandskej izby, zatiaľ čo v európskych krajinách to robia známi a rešpektovaní profesori, ktorí stoja na čele konzorcia univerzít, pre ktoré je česť to robiť.

Čo prieskum WVS, teda Svetový prieskum hodnôt, Slovensku prináša?

Zapojenie sa do tohto prieskumu pomáha vrátiť našu krajinu na dátovú mapu sveta. Ide o globálny výskumný projekt, ktorý skúma hodnoty a presvedčenia ľudí a trendy, ako sa časom menia a aký majú sociálny a politický vplyv. Je to akýsi röntgen spoločnosti v danom čase, na základe ktorého sa rozhodujú štáty, Svetová banka, OSN a ďalší.

WVS zachytáva práve citlivé otázky v súvislosti s hodnotami a presvedčeniami. Ide napríklad o večnú otázku, či viac prosperujú tradičné alebo moderné hodnoty a ktoré sú viac pod tlakom. WVS to dokáže vyhodnocovať a zasadiť Slovensko do mapy kultúrnych hodnôt ostatných krajín. Chceli by ste vedieť, ako sa Ukrajinci hodnotovo líšia od Rusov a prečo sa tak urputne bránia? Alebo či sa bude do Slovenskej spoločnosti ľahšie integrovať Ukrajinec, Sýrčan alebo Afganec? Ako rastie apetít po radikálnych riešeniach a ako blízko sme na Slovensku dnes náladám z revolučného roku 1989/1990? Dávno odmerané, len sa to k nám často nedostáva. Keď totiž tieto prieskumy nerobíme, vypadávame aj z medzinárodnej vedeckej komunity.

Aj vďaka veľkej podpore našich partnerov, ako je agentúra FOCUS, Ústav etnológie SAV či česká Karlova univerzita, sme Slovensko po 25 rokoch zapojili znova. Ako spoločnosti nám chýba kultúra strategického zberu dát. Komplexnú spoločnosť, ako je naša, neudržíme, ak nebudeme vedieť, čo sa deje s tkanivom, ktoré ju drží pokope.

Téma spoločenskej súdržnosti je veľmi komplexná. Ako ste sa k nej vlastne dostali?

Niekoľkí naši zakladajúci členovia pôsobili ako humanitárni pracovníci a výskumníci na Blízkom východe či v Afrike. Ja sám som žil niekoľko rokov v Iraku a Indii. Všimol som si tam jednu vec. Pri obnove krajiny sa často kladie dôraz na ekonomiku a školstvo. Ak dáte človeku vzdelanie a prácu, veľmi to pomôže, no nestačí to. Mnohé komunity dostali školy aj učiteľov, investovalo sa do nich množstvo peňazí, no nefungovali. Chýbalo tam totiž niečo jemnejšie. Bolo masívne poškodené tkanivo spoločnosti: dôvera a vzťahy. Teda presne to, o čom sa dnes rozprávame.

Postupne som si začal všímať podobné vzorce rozpadávajúcej sa kohézie aj doma.Zdieľať

Ak na nejakom mieste panuje nedôvera a jedna polovica dediny nenávidí druhú, títo ľudia nebudú vzájomne spolupracovať a je jedno, koľko peňazí tam nalejete a aké školy im postavíte. V utečeneckých táboroch sme neraz zažili, že moslimovia odmietali stáť v rade s kresťanmi, kresťania s jezídmi, niekedy sa niektorí ľudia dokonca radšej nedali ošetriť, len aby sa jeden druhému vyhli. Po návrate na Slovensko som potom vždy pookrial. Nie je to tu malý raj, keď sa sprchujeme v pitnej vode a po uliciach slobodne chodia aj ženy?

Postupne som si však začal všímať podobné vzorce rozpadávajúcej sa kohézie aj doma. A zamrazilo ma. Rozprával som sa s ľuďmi, dohľadával existujúce dáta, sledoval som protesty a pochody a dospel k záveru, že situácia na Slovensku vyzerá zle. A tak vznikol nápad venovať sa kohézii podrobnejšie.

Čo v tomto smere okrem Svetového prieskumu hodnôt prináša váš inštitút?

DEKK inštitút sa snaží budovať na Slovensku kultúru cieleného strategického zberu dát.Zdieľať

DEKK sa snaží budovať na Slovensku kultúru cieleného strategického zberu dát. Kým totiž nevieme, čo sa v našej krajine a spoločnosti skutočne deje, nevieme prinášať dobré riešenia. Štúdium spôsobu zberu príslušných dát o spoločnosti nás následne doviedlo k snahe identifikovať, akým spôsobom funguje rozhodovanie na Slovensku a ako to robia krajiny, ktoré majú dobré výsledky. Tak sme narazili na Estónsko, jedinú postkomunistickú krajinu, ktorá otočila trend stagnácie a rozpadu kohézie.

Estónsky príbeh nám podrobne opísala poradkyňa Úradu vlády Estónska pre strategickú komunikáciu Marianna Makarova. Zachytili sme ho v našej knihe Súdržnosť na Slovensku, ktorú sme pripravili spolu s ďalšími dvadsiatimi výskumníkmi a expertmi z praxe. Aktuálne zbierame financie na jej dotlač, aby sme boli schopní doručiť ju všetkým ľuďom na Slovensku, ktorí majú o tému záujem.

Aj vďaka estónskej skúsenosti vieme, že budovať spoločenskú súdržnosť v krajine je možné aj zhora nadol. Za podmienky, že vznikne spoločenský konsenzus a občania vidia, že krajina napreduje. Keď vidia výsledky, začínajú sa viac stotožňovať s hodnotami, ktoré k tomuto posunu vedú. Znie to možno trochu naivne, že tu pár mladých ľudí niečo zmení. Často sa však zmena k lepšiemu začína práve takto. A čo na to treba? Kompetentných ľudí, zdroje a čas.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Často si predstavujeme, že sa krajina postaví na nohy, keď do nej naleje dostatok financií.

V Iraku som pochopil, aké sú pre ľudskú spoločnosť dôležité pojmy ako identita, vzájomné vzťahy a dôvera.Zdieľať

Áno, mnohí si to tak predstavujú. Vezmime si však príklad Iraku. Je na piatom mieste v disponibilnom objeme ropy na svete. Toto bohatstvo však nedokáže využiť práve pre svoju vnútornú nestabilitu a neexistujúcu spoločenskú súdržnosť. Tento štát by pokojne dokázal vyžiť z ropy. To vyzerá na prvý pohľad super, Iračania až donedávna neplatili žiadne dane. Ak však štát na svoju správu nepotrebuje dane, nepotrebuje ani občanov. A tak sa vláda nemusí starať o spokojnosť v krajine. Ak občania nemajú povinnosti voči štátu, obvykle nemá ani štát povinnosti voči nim.

V Iraku som pochopil, aké sú pre ľudskú spoločnosť dôležité pojmy ako identita, vzájomné vzťahy a dôvera. A to je ten jemný rozmer, ktorý sa v spoločnosti len veľmi ťažko sleduje, preto sa obvykle aj menej skúma a celkovo podceňuje. Tieto vzorce spoločenského rozkladu však už dnes vidíme aj doma.

Môžeš tieto vzorce opísať?

Iracká spoločnosť je kmeňová spoločnosť. Je v nej veľmi jasne nastavené, kto k akému klanu patrí a kto je jeho nepriateľ. Miestne deti to nasávajú s materským mliekom. Zjednodušujem, no vo všeobecnosti to platí.

Toto vidíš na Slovensku?

V trochu odlišnom usporiadaní. V Iraku kmene existujú fyzicky. Každý má svojho vládcu, šejka či náboženského lídra. Na Slovensku existujú akési kmene v rámci spoločenskej štruktúry. Efekt je podobný, hoci jemnejší. Máme slabú kolektívnu identitu. V Iraku je oveľa dôležitejšie, že ste jezíd, Kurd či sunnita než to, že ste Iračan. Iracká štátna identita je v podstate prázdna, nemá žiadnu silu.

Podobne slovenská identita nadobúda akýsi význam, iba ak ste dlhšie v zahraničí a stretnete niekoho, s kým si zaspomínate na horalky, bryndzové halušky či kofolu. No existuje tu aj niečo spoločné, na čom sa dokážeme ako občania zhodnúť a byť na to spoločne hrdí? Niečo okrem hokeja a Tatier? Čosi, čo má dlhšie trvanie a nebolo tu už dávno pred nami? Obávam sa, že nie. A to je problém.

Prečo je kolektívna identita taká potrebná?

Na Slovensku máme akýsi hobití syndróm – presvedčenie, že keď si my nebudeme všímať veľký svet, veľký svet si nebude všímať nás.Zdieľať

Kolektívna identita je akousi brzdou možných sporov. Ak sa napríklad v rodine nezhodneme, čou úlohou je dnes vyniesť smeti, a nasleduje krik, zastaví nás napokon vedomie, že tým ostatným na mne záleží. Nemusíme sa zhodnúť, ale máme sa radi. Ak má toto fungovať v celej krajine, musia existovať spoločne zdieľané historické príbehy, na ktorých sa to ľudia učia. A lídri hodní nasledovania, ktorí tieto príbehy zavádzajú do praxe.

Aj na Slovensku sa narodili veľkí ľudia, ale si ich málo pripomíname. V úpornej snahe zistiť, kto sme a čo je na nás unikátne, sme sa najprv zbavili spoločných uhorských dejín, potom aj spoločných česko-slovenských dejín. Z celej našej histórie tak zostalo posledných 30 rokov. To na identitu nestačí. Bez nej však nevieme, kto sme a čo je naším cieľom. Bez cieľa nedokážeme plánovať. Ak tieto veci nevieme, povie nám to niekto iný. A tak Slovensko ide cestou najmenšieho odporu. Kam idú ostatní, tam ideme približne aj my. Nie sme zvyknutí mať víziu, bojovať a trpieť za ňu. Na Slovensku máme akýsi hobití syndróm – presvedčenie, že keď si my nebudeme všímať veľký svet, veľký svet si nebude všímať nás.

Ak sa spýtate napríklad Nórov, na čo sú hrdí, majú širokú zhodu. Spomenú svoj národný protinacistický odboj, skutočnosť, že sú najrovnostárskejšia krajina na svete, že šetria vlastnú ropu a budujú fond pre budúce generácie. Nemusíte súhlasiť s tým, čo Nóri robia, ale tí ľudia sú na niečo hrdí a to ich spája. Keď sa spýtate Slovákov, na čo sú hrdí, zhodneme sa možno na krásnej slovenskej prírode. To je však príliš málo.

Čo by bolo pre našu spoločnosť dostatočne spájajúce?

Do moderných kmeňov sa nerodíme, ale si ich vyberáme.Zdieľať

Mať spoločný príbeh. Zatiaľ nič také nemáme, preto majú rôzne skupiny obyvateľstva svoj vlastný a často si navzájom odporujú. A tak sa slovenská spoločnosť rozpadá do akýchsi moderných kmeňov.

V čom sa odlišujú moderné kmene od tradičných?

Do moderných kmeňov sa nerodíme, ale si ich vyberáme. Ľudia z rôznych kmeňov si často navzájom nerozumejú. Ak nepanuje vzájomná dôvera a neexistuje žiaden spoločný príbeh, automaticky dochádza k skratke, že „tí druhí“ sú mimo – ako vravia Briti, tí ľudia sú „bad, mad or sad“, teda zlí, šialení alebo emočne nestabilní. Inými slovami, snažíme sa ich odlišné myslenie „vysvetliť“ nejakou chybou v myslení či charaktere. Potom sa ich argumentmi nemusíme viac zaoberať.

Počas svojich terénnych výskumov som sa však naučil, že takto to platí len málokedy a že názory, presvedčenie a identita ľudí nezávisia od ich inteligencie. Identita človeka sa formuje celý život. Silne súvisí s výchovou, so vzťahmi a životnými skúsenosťou. Aj preto nedokážete argumentáciou presvedčiť niekoho, kto má veľmi silné presvedčenie. No ak má s vami opakovanú pozitívnu skúsenosť, jeho pohľad dokážete ovplyvniť. Dôvera totiž nie je o ráciu či inteligencii. Je o vzťahu.

Dnes fungujeme v moderných kmeňoch, ktoré si, ako vravíš, vyberáme. Do toho vošli sociálne siete a tieto kmene sa od seba čoraz viac vzďaľujú.

Liberál vidí príležitosť, konzervatívec riziko. A obaja majú pravdu.Zdieľať

Samotný fakt, že existujú kmene, nie je problém. Kmene tu vždy boli a budú, ľudská psychika tento systém fungovania preferuje. Problém nastáva, keď tieto kmene nechcú navzájom komunikovať a my sami nadobudneme dojem, že práve ten náš kmeň je jediný dobrý a správny. Všetci ostatní sú zlí. Nie odlišní. Zlí. Tam sa končí akýkoľvek pokus o diskusiu. A alternatívou k diskusii je boj. Ten však nie je v záujme celku. V záujme celku je navzájom spolupracovať. Kmene sa totiž zvyčajne špecializujú a každý v niečom vyniká.

Osobitne keď hovoríme o veľkých kmeňových alianciách, ako je klasické delenie spoločnosti na konzervatívcov a liberálov, čo je v podstate delením podľa vzťahu k zmene – liberál vidí príležitosť a konzervatívec riziko. A obaja majú pravdu. Preto sa navzájom potrebujeme. Keď sa budeme uzatvárať do seba, neprežijeme. Ak by sme čarovnou paličkou dokázali odstrániť ľudí, ktorí nám nevyhovujú, pravdepodobnosť, že nám to ako spoločnosti prospeje, je veľmi malá.

Na to, aby naša spoločnosť prežila a bola zdravá, potrebuje obe tendencie – konzervatívnu, ktorá je stabilizujúca, aj liberálnu, ktorá je inovatívna. Čisto konzervatívna spoločnosť časom skostnatie a dusí vývoj a nakoniec vyhnije zvnútra na nedostatok pohybu. Čisto liberálna spoločnosť s najväčšou pravdepodobnosťou padne za obeť niektorému zo sociálnych experimentov alebo nekontrolovanému individualizmu a neochote obetovať sa pre celok. Toto sú vedecky dobre zdokumentované sociálne tendencie.

Ak nevyriešime problém chýbajúcej spoločnej identity, nemusíme to ako krajina prežiť. Nízka kohézia totiž zhoršuje každú krízu, ktorej čelíme, lebo ak si neveríme, tak si nepomáhame. Veľké krízy nezvládneme, ak sa nezomkneme. Príkladov sú plné dejiny. Slovensko má všetky predpoklady, aby to bola výborná krajina pre život. Dobrú geografickú polohu, šikovných ľudí, solídne vzdelanie, primerané bohatstvo, dobrých susedov. Najväčšou prekážkou k lepšiemu zajtrajšku sme my sami. Občas to vyzerá, akoby najväčším nepriateľom Slovenska bol Slovák sám.

Kde začať s regeneráciou vzájomnej dôvery a spoločenskej súdržnosti v našej spoločnosti?

Podľa mňa sú to predovšetkým dve veci. Ako prvé potrebujeme zistiť, kto vlastne sme, a vyrovnať sa s vlastnou históriou ako dospelá krajina. Dejiny sú hlavný zdroj našej identity. A po druhé potrebujeme lepšie poznať, čo sa deje s tkanivom našej spoločnosti. To značí nepodceňovať prieskumy. Pozrieť sa na realitu zblízka.

Cieľom DEKK-u je pomôcť Slovensku lepšie spoznať samo seba. Nedokážeme to však urobiť sami. Náš aktuálny príspevok je prvá kniha z edície, v ktorej postupne identifikujeme hlavné prekážky súdržnosti na Slovensku spolu s návrhmi, ako ich prekonávať. Zapojili sme Slovensko do Svetového prieskumu hodnôt, ktorý nám dlhé roky chýbal. Máme ďalšie plány, ktoré chceme postupne napĺňať. Je však samozrejmé, že sami to nezvládneme.