Ad: Eva Čobejová Vieme ešte, čo je normálne?

Napríklad Eva Čobejová si v ostatnom komentári povzdychla, že slovko „normálne“ je únavné a „začína byť aj duté“.

Pritom sama Eva Čobejová uznáva: „Asi je tu naozaj túžba po normalite alebo normálnosti.“ Čo s tým? Asi treba pomenovať, čo považujeme za extrémy a čo považujeme za želaný stav.

Slovenská spoločnosť je neustále rozoštvávaná mnohými politikmi, aktivistami aj médiami. Tieto názorové extrémy sa v online priestore a na sociálnych sieťach navzájom potrebujú, pretože sa „živia“ vzájomnými osobnými útokmi.

V online priestore a na sociálnych sieťach sú konfrontácia, osobné útoky a agresivita odmeňované sledovanosťou a lajkami. Ale každý občan Slovenskej republiky našťastie väčšinu svojho života žije v reálnom a nie virtuálnom svete.

Normálne je, že keď niečo sľúbime, tak to dodržíme.Zdieľať

Ide o to, či si necháme náš reálny slovenský život ďalej „zahnusovať“ extrémami z internetu, alebo budeme v politike vyžadovať návrat do normálnych pomerov.

Aké pomery považujeme za normálne?

Práve odpoveď na túto otázku je najdôležitejšia v súvislosti so septembrovými parlamentnými voľbami. Rôzne politické strany majú o normálnosti rozdielnu predstavu. Progresívne Slovensko alebo SaS napríklad chcú, aby na Slovensku boli normálne štátom uznávané zväzky homosexuálov alebo transrodová či transgender ideológia. Smer považuje za normálne zastávať sa Ruska napriek agresii na Ukrajine. Oľano považuje za normálne, aby ľudia za účasť vo voľbách dostali zaplatené. My v Sme rodina to považujeme za extrémne názory. Ale sú veci, na ktorých by sme sa mohli a mali zhodnúť.

Normálne je, že keď niečo sľúbime, tak to dodržíme. Normálne je, že neosočujeme osobne a vulgárne oponentov na sociálnych sieťach. Normálne je, že neriešime vlastné egá na úkor pomoci ľuďom. Normálne je, že máme na veci rozdielne názory. Ale je tiež normálne, že sa snažíme nájsť dohodu alebo kompromis, aby sme mohli presadiť dobré veci.

Pretože si myslíme, že by to malo byť v politike normálne.Zdieľať

Boris Kollár je známy svojím neštandardným súkromným životom. Preto je paradoxom slovenskej politiky, že práve on sa v politike správa presne tak, ako Eva Čobejová pomenovala normálnosť – bez extrémnych odchýlok a so zachovaním toho, čo by v politike malo byť prirodzené, zvyčajné a bežné.

My v Sme rodina neurážame svojich oponentov, nesprávame sa arogantne, nevyvolávame zbytočné konflikty. Myslím si, že práve preto sa nám podarilo presadiť najviac z nášho volebného programu v porovnaní s inými politickými stranami – napríklad rodičovský bonus alebo dvojnásobný prídavok na dieťa. 

Môžete s nami súhlasiť alebo nesúhlasiť, to je v politike prirodzené. Ale máte istotu, že ak niečo sľúbime, tak urobíme všetko pre to, aby sme to presadili. Navyše máte skúsenosť, že to vieme aj zrealizovať. So Sme rodina máte tiež skúsenosť, že podporíme dobrý návrh bez ohľadu na to, kto ho navrhne. Robili sme to v opozícii aj vo vláde. Pretože si myslíme, že by to malo byť v politike normálne.

Všetky tieto tri potenciálne možnosti totiž považujem práve za extrémne odchýlky od želaného stavu.Zdieľať

Myslím si, že je veľmi dobré, ak budeme na Slovensku pred nadchádzajúcimi voľbami debatovať o tom, čo považujeme za extrémy, ktoré nechceme.

A, naopak, čo chceme, aby bolo na Slovensku prirodzené, typické, zvyčajné, čiže normálne.

Úplne najhoršie by totiž bolo, ak by sme sa nechali dotlačiť do toho, že máme na výber iba návrat kleptokracie, pokračovanie chaosu alebo nástup progresívneho aktivizmu.

Všetky tieto tri potenciálne možnosti totiž považujem práve za extrémne odchýlky od želaného stavu. Ide o to, čo oproti nim vieme ponúknuť ako alternatívu.