Karol III. je novým kráľom Ako britská imperiálna história vytvárala korunovačný obrad

V 18. storočí sa kráľovský titul zmenil z „kráľa Anglicka“ na „kráľa Spojeného kráľovstva“, pretože následné zákony o únii spojili Anglicko, Škótsko a Írsko do jedného politického celku. Najväčšia zmena v kráľovskom titule však nastala v roku 1876, keď sa kráľovská manželka stala na základe zákona o kráľovských tituloch cisárovnou Indie. Tým získala moc aj nad tými oblasťami tejto krajiny, ktoré formálne nepodliehali britskej vláde.

Aby bola táto zmena titulu v Indii oficiálne oznámená, britské úrady usporiadali prvý z troch durbarov – slávnostných podujatí, ktoré sa konali v Britskej Indii s cieľom oficiálneho oznámenia cisárskeho titulu. Slávnosť kráľovnej Viktórie sa konala v roku 1877, rok po prijatí tohto zákona, ale slávnosti Eduarda VII. a Juraja V. sa konali v súvislosti s ich korunováciami.

Indický vicekráľ lord Lytton v roku 1877 zostavil originálny durbar zo zmesi perzských, mughalských a anglických ceremoniálnych tradícií ako formálne vyhlásenie kráľovninho titulu. Keď sa jej syn Eduard VII. stal v roku 1901 kráľom, bola zorganizovaná väčšia slávnosť – hoci Eduard, rovnako ako jeho matka, zostal v Londýne.

Čítajte tiež

Korunovácia Karola III. „Boh ochraňuj kráľa!“ Monarchia je forma vlády, ktorá oslovuje srdce

Lukáš Krivošík

Hoci sa to možno nezdá, tá britská má hlboké kresťanské základy.

V roku 1911 odcestovali Juraj V. a kráľovná Mária do Indie na dômyselne usporiadanú korunovačnú slávnosť, kde mali zaujať ústredné miesto. Vyvolalo to zložité otázky protokolu. Pri korunovácii vo Westminsterskom opátstve získal Juraj všetky svoje imperiálny tituly, aký význam by teda mala jeho „korunovácia“ v Indii? Znamenalo by to, že jeho nástupcovia by neboli cisármi, ak by sa nekonal durbar? A čo to znamenalo pre jeho predchodcov, ktorí sa na svojom durbare nezúčastnili?

Anglická koruna nesmela opustiť krajinu, preto bola pre Juraja V. skonštruovaná špeciálna koruna, ktorú mal nosiť v Indii, zatiaľ čo kráľovná Mária nosila svoj „najlepší diadém“ – bohato zdobenú čelenku. Sedeli spotení pod slnkom v Dillí v ťažkých korunovačných rúchach, v kožušinách a pod.

Durbar v Dillí napokon pozostával zo vzdávania holdu kráľovi – cisárovi zo strany indických princov. Ceremónia mala rovnako veľa spoločného s európskym feudalizmom ako s indickou tradíciou.

Plány Juraja VI. usporiadať indickú slávnosť boli odložené v pocite všeobecného vyčerpania po abdikácii a s blížiacou sa vojnou sa napokon zrušili.

Britský kráľ Juraj V. a kráľovná Mária počas korunovačnej slávnosti v Dillí v roku 1911.

Korunovácia a Spoločenstvo národov Commonwealth

Westminsterský štatút z roku 1931 formalizoval premenu niektorých bývalých kolónií na samosprávne domíniá v rámci Britského spoločenstva národov. Juraj VI. aj Alžbeta II. boli korunovaní za monarchov Spojeného kráľovstva a zámorských území. Korunovačná prísaha, zákonná požiadavka pochádzajúca zo zákona o korunovačnej prísahe z roku 1688, sa pri rôznych príležitostiach menila a dopĺňala s ohľadom na bývalé kolónie, ktoré sa stali republikami.

Prísaha, ktorú skladá Karol III., bola mierne zmenená, aby sa vzťahovala na jeho povinnosti voči iným kráľovstvám na základe dohody s ich vládami. Napriek tomu je londýnska korunovácia kráľa Kanady pripomienkou, že titul moderného monarchu stále odkazuje na staré impérium.

Imperiálne prvky

Aj stredoveké korunovácie majú v sebe zakomponované prvky impéria. Kameň zo Scone (nazývaný tiež kameň osudu), ktorý sa umiestni pod korunovačným kreslom, dal Eduard I. odviezť zo Škótska ako symbol podriadenosti Škótska Anglicku. Škótski nacionalisti roky požadovali, aby sa vrátil do Škótska.

Keď John Major v roku 1996 vyhovel ich želaniu, bolo to pod podmienkou, že sa kameň vráti do Westminsteru na budúce korunovácie – čo niektorí považujú za nežiaduci pozostatok imperiálnej nadvlády Anglicka nad Škótskom, hoci pre iných je to symbol jednoty.

Na znak uznania waleského národného cítenia je súčasťou korunovácie kráľa Karola aj Kyrie (Pane, zmiluj sa) zaspievaná vo waleskom jazyku.

Jeden predmet z korunovačných klenotov je výraznou pripomienkou impéria – ale na korunovačnom obrade bude chýbať. Diamant Koh-i-Noor získali Briti po vojne so sikhským kráľovstvom Pandžáb a v roku 1849 ho darovali kráľovnej Viktórii. Princ Albert ho upravil a vložil do korunovačných klenotov. Kráľovná Alexandra aj kráľovná Mária ho pri svojich korunováciách nosili, hoci kráľovná Mária si ho na korunovačný durbar v roku 1911 taktne nevzala.

Keďže indická vláda považuje diamant za symbol britskej imperiálnej rozpínavosti, požaduje jeho vrátenie, hoci z historického hľadiska by si naň mohli robiť nárok aj Pakistan a Irán. Camilla, kráľovná manželka, sa rozhodla byť korunovaná korunou kráľovnej Márie, z ktorej bol slávny diamant odstránený. Spory o Koh-i-Noor budú nepochybne pokračovať, ale do tohto korunovačného obradu nezasiahnu.

Replika koruny kráľovnej Alžbety, kráľovnej matky, s replikou diamantu Koh-I-Noor. Foto: wikimedia.org

Nový zoznam hostí

Najväčší odklon od cisárskej tradície nastal pri zostavovaní zoznamu hostí. V minulosti dostávali pozvánku len panovníci britských zámorských území, ako napríklad kráľovná Salote z Tongy, ktorá v roku 1953 potešila davy tým, že sa odvážne viezla v otvorenom koči a pohrdla dáždnikom.

Karol III. sa odklonil od precedensu a pozval panovníkov z Európy a Blízkeho východu bez ohľadu na to, či mali alebo nemali väzby na britské impérium. Na slávnosti sa zúčastnia aj niektoré ďalšie hlavy štátov, hoci USA bude namiesto prezidenta zastupovať prvá dáma Jill Bidenová.

V čase, keď prieskumy verejnej mienky naznačujú klesajúcu podporu monarchie, najmä medzi mladými ľuďmi, sa korunovácia môže zdať ako nepodstatné, aj keď pestré rozptýlenie od naliehavejších problémov.

Podobná ľahostajnosť sa prejavovala aj pred inými kráľovskými udalosťami. Striebornému jubileu Alžbety II. v roku 1977 predchádzali protesty s heslami „vypchajte jubileum“, ale aj tak sa ukázalo, že malo úspech. Nečakane vrelé reakcie verejnosti na jej ďalšie jubileá, a najmä na jej pohreb, môžu naznačovať, že mnohí Briti sú v skrytosti viac royalistickí, ako by sa mohlo z prieskumov zdať.

Pozvaním zástupcov širokého spektra etnických skupín a rôznych vierovyznaní na obrad kráľ mení svoju korunováciu na vyjadrenie svojho rozmanitého a rozhodne postimperiálneho kráľovstva. Korunovácia ešte stále nie je úplne bez ozveny impéria, ale predstavuje dôležitú etapu v odklone modernej monarchie od jej tieňa.

Autor je historik, dramatik a učiteľ na Anglia Ruskin University vo východnom Anglicku. Moderuje reláciu o histórii v BBC Radio.

Pôvodný text: How British imperial history shaped Charles III’s coronation ceremony. Uverejnené v spolupráci s The Conversation, preložil Lukáš Obšitník.