Tanec medzi atómovými vajcami Indicko-pakistanské vzťahy ako hysterická, nikdy sa nekončiaca telenovela

Ak sa povie atómová vojna, bežného Stredoeurópana najčastejšie napadne nejaká hypotetická americko-ruská, prípadne americko-čínska. Ľudia s väčším prehľadom si spomenú ešte na Severnú Kóreu a jej odhadom sto hlavíc, o ktorých použití rozhoduje jedinec, ktorého by ste za normálnych okolností neposlali ani s dvadsiatkou na nákup do Billy. Na množstvo ďalších kombinácií však nepríde rad.

Nikto napríklad neočakáva, že by sa do seba jedného dňa pustili Čína a Izrael – nielenže sú od seba ďaleko, ale ich strategické záujmy sa totálne míňajú.

Osobne však dlhodobo pokladám za najproblémovejšiu jadrovú kombináciu súčasného sveta dvojicu India – Pakistan. Súčasná šarvátka medzi oboma štátmi, ktorú sprevádza hojné použitie dronov, mojej obave trochu nahráva.

Tradícia krvákov

Vlastníctvo jadrových zbraní je veľmi zvláštny politický fenomén, pretože najlepšie funguje v dvoch úplne protiľahlých polohách: buď v dlhodobo stabilných demokraciách, kde má ich reálne nasadenie veľa inštitucionálnych poistiek, alebo, naopak, v totalitných autokraciách, kde všetku zodpovednosť nesie jeden Herr Diktator, ktorý v prípade zlého rozhodnutia musí počítať s tým, že príde o svoj cenný život.

Takýto autokrat má v rámci jadrového konfliktu väčšinou oveľa viac čo stratiť než čo získať a predstava vlastného paláca zo zlata spáleného na prach v štýle Hirošimy a Nagasaki dokáže schladiť aj veľmi rozpálené hlavy. Hlavne ak v takomto paláci žije už dvadsať rokov.

Indické nálety na PakistanBoje pokračujú, USA vyzvali svojich občanov, aby opustili Lahore

Christian Heitmann

India a Pakistan nespĺňajú ani jedno. Oba štáty sú príliš rôznorodé a chaotické na to, aby ich niekto mohol zhora natrvalo naozaj riadiť železnou rukou – nežijú tam žiadni Číňania zvyknutí na tritisíc rokov centralizovanej vlády, ale niekoľko desiatok etník s rôznymi jazykmi, bohmi a tradíciami, ktoré sa často neznášajú navzájom a pri tom neznášaní sa neobmedzujú len na reči.

Tá istá roztrieštenosť však komplikuje aj snahy o fungovanie demokratických štruktúr a inštitúcií. Rôznorodosť alias diverzita je – všetkým vznešeným rečiam navzdory – v praktickej politike hlavne neutíchajúcim zdrojom ťažko riešiteľných problémov.

Indický subkontinent má navyše bohatú tradíciu, čo sa týka rôznych divokých pogromov, zakladania tajných spolkov, siekt, teroristických organizácií a podobne. Už len delenie zanikajúcej Britskej Indie na samostatnú Indiu a Pakistan v rokoch 1947 – 1948 bol neuveriteľný krvák, v ktorého dôsledku zahynul aj sám Gándhí.

Pritom počet ľudí, ktorí na tento krvák spomínajú ako na slávnu udalosť, ktorú by v mene očistenia štátu bolo potrebné zopakovať v omnoho väčšom rozsahu, nie je dodnes úplne zanedbateľný. Takýto druh zmýšľania sa žiadnemu kútu sveta nevyhol, bohužiaľ.

Tento politický charakter oboch štátov však znamená, že tamojšie vlády môžu byť občas zavlečené do vojnového konfliktu nie z rozhodnutia svojich prezidentov a ministrov, ale z iniciatívy svojich vlastných občanov, ktorým sa „podarí“ spáchať niečo, čím silovú reakciu druhého štátu jednoducho vyprovokujú.

Väčšie riziko pritom plynie z Pakistanu, pri ktorom je možné úspešne pochybovať aj o tom, či má vôbec jeho civilné vedenie pod kontrolou svoju vlastnú armádu a tajné služby. Práve Pakistan je krajina, v ktorej „hlboký štát“ nielenže nepochybne existuje, ale aj funguje takým záhadným a problémovým spôsobom, že z toho bývajú medzinárodné komplikácie.

Klasickým horúcim teritóriom je potom, samozrejme, Kašmír, o ktorého oslobodení z rúk káfirov snívajú mladí teroristi hádam už na základnej škole, a každú chvíľu sa nejaká tá teroristická skupina skutočne pustí aj do úplne praktických krokov, ako tých kašmírskych káfirov zničiť. Lenže káfirov je viac ako miliarda a založili na svoju ochranu indický štát, ktorý na takéto akcie reaguje adekvátne tvrdo.

India tvrdí, že pri útokoch na území Pakistanu zabila viac ako 100 militantov

TASR

S potenciálnou ostrou vojnou sa počíta

Dôsledkom tejto prekérnej situácie je, že India a Pakistan sú jediné dve atómové mocnosti, ktoré po sebe skutočne občas strieľajú ostrými, a to nielen z malých ručných zbraní.

Zatiaľ čo na spornej indicko-čínskej hranici v Himalájach sa oba zúčastnené štáty ticho dohodli, že ich pohraničníci sa síce môžu biť, ale iba ručne (teda za pomoci tehál a drevených tyčí), na indicko-pakistanskej hranici žiadne také preventívne gestá nehrozia. Tam sa počíta aj s potenciálnou ostrou vojnou.

Také pomery majú eskalačný potenciál. Určitým odľahčením situácie je skutočnosť, že oba štáty sú vzájomne na nože už tak dlho, že si ako správni frenemies zvykli na nejakú koexistenciu, streľba-nestreľba. Kdesi som narazil na prirovnanie indicko-pakistanských vzťahov k hysterickej, nikdy sa nekončiacej telenovele a celkom to sedí.

Ale taká neformálna koexistencia môže jedného dňa doplatiť napríklad na dostatočne veľký teroristický útok – nejaký ekvivalent amerického 11. septembra 2001 alebo izraelského 7. októbra 2023, lenže v podmienkach husto osídleného subkontinentu, kde bude obetí desaťkrát toľko. 

Potom ten kumulatívny šok z toľkých mŕtvych povedie k tomu, že si zasiahnutá populácia nejakú tú „trestnú výpravu“ u svojich vlastných politických lídrov jednoducho vynúti. A pri takej „trestnej výprave“ nikdy neviete, do akých rozmerov nakoniec dorastie.

Ostatne tie dva uvedené príklady z iných častí sveta k veľkým vojnám viedli a v oboch prípadoch tam bol ako spoločný základ chiliazmus islamských fundamentalistov, ktorí stoja skôr o posmrtný raj než o zlaté paláce na zemi – a ktorých je v Pakistane solídny rezervoár.

Mimochodom, ak vezmete súčasný atómový klub: Rusko aktívne bojuje, KĽDR aktívne bojuje (prostredníctvom svojich jednotiek na rusko-ukrajinskom fronte), India a Pakistan aktívne bojujú, Izrael aktívne bojuje, tri zo štyroch zvyšných otvorene dodávajú vojenskú podporu do aktívnej vojny (USA, Británia, Francúzsko). Zostáva ešte Čína, pri ktorej by som sa však ani veľmi nečudoval, keby to robila tajne.

Je to pekný tanec medzi atómovými vajcami. Ale ak rozpitváte motivácie každého jednotlivého štátu do detailov, vyjde vám, že sa to len tak nezmení. Skoro pre každý z nich je väčším problémom jednostranne cúvnuť než pokračovať v tom, čo robí.

Pôvodný text: Tanec mezi atomovými vejci. Uverejnené so súhlasom autora.