Korunovácia Karola III. „Boh ochraňuj kráľa!“ Monarchia je forma vlády, ktorá oslovuje srdce

„Žiadna rozprávka sa nikdy nezačínala slovami: ,Bol raz jeden prezident.‘“

– Nicolás Gómez Dávila

Pre 74-ročného Karola III. je to akiste jeden z najdôležitejších dní jeho života. Hoci kráľom sa stal už po smrti svojej matky Alžbety II. 8. septembra 2022, až dnes prebehne jeho korunovácia. Okrem Spojeného kráľovstva je hlavou štátu ešte v ďalších 14 krajinách Commonwealthu (vrátane Austrálie, Kanady či Nového Zélandu).

V Londýne sa dnes stretáva svet. Na korunovácii britského kráľa sa zúčastní asi 2 200 hostí z vyše dvesto krajín sveta, medzi nimi monarchovia i prezidenti. Slovensko reprezentuje Zuzana Čaputová. Amerického prezidenta zastúpi jeho manželka Jill Bidenová, kým Vladimira Putina vzhľadom na prebiehajúcu ruskú agresiu voči Ukrajine ani nepozvali.

Korunovácia Karola III. bude pompéznou udalosťou. No štíhlejšou než korunovácia Alžbety II. v roku 1953. Ona mala až 8-tisíc hostí. A kým jej obrad trval tri hodiny, Karolov má trvať len asi dve.

Keďže úlohou panovníka je na jednej strane reprezentovať jednotu svojho ľudu, kým na druhej strane sa britská spoločnosť stala oproti minulosti rôznorodejšou, na korunovácii má vzniknúť priestor aj pre ženské duchovenstvo či pre zástupcov iných vierovyznaní, než je len anglikánske, ktorého je kráľ najvyšším správcom.

Tradície britskej monarchie siahajú až k anglosaským kráľom, ako bol rovesník nášho Svätopluka Alfréd Veľký (849 – 899), ktorý sa vyznačoval osobnou zbožnosťou a súčasne podporoval rozvoj práva a cirkevnej vzdelanosti. Foto: Digitalfort/Wikimedia Commons

Ako bude korunovácia prebiehať?

Asi o 11.20 stredoeurópskeho času by mali Karol III. a jeho manželka Camilla vyraziť z Buckinghamského paláca na koči cez centrum mesta, okolo Trafalgarského námestia, cez vládnu štvrť Whitehall a Parlamentné námestie až po vstup do Westminsterského opátstva, kde boli anglickí a neskôr britskí králi korunovaní už od roku 1066.

O 12. hodine sa začne samotný obrad. Korunovačný akt sa skladá z piatich fáz. Prvou je predstavenie kráľa arcibiskupom z Canterbury Justinom Welbym. Zaznie zvolanie „Boh ochraňuj kráľa“ a po ňom sa ozvú fanfáry.

V druhej fáze kráľ zloží korunovačné sľuby. S rukou na Biblii vyhlási, že bude spravovať svoje územia podľa ich zákonov a zvyklostí a že bude zachovávať Božie zákony i ustanovené protestantské náboženstvo v podobe Anglikánskej cirkvi. Vyzná tiež, že je verný protestant.

V pomazaní kráľa olejom spočíva tretia a najposvätnejšia fáza korunovácie. Pomazanie olejom má starozákonný základ (1. Kráľov 1:39): „Kňaz Cadók vzal z posvätného stanu roh s olejom a Šalamúna pomazal. Potom zatrúbili a všetok ľud volal: ,Nech žije kráľ Šalamún!‘“

Pomazaniu predchádza spev piesne Príď, Duchu Svätý, naplň naše duše. Spolu so znakom kríža sú pomazané dlane oboch rúk, hruď a hlava monarchu. Deje sa tak mimo zraku verejnosti.

Kráľovná Viktória dostáva sviatosti v rámci svojej korunovácie v roku 1838. Reprofoto: Royal Collection/Wikimedia Commons

Štvrtou fázou je investitúra alebo uvedenie do úradu, v rámci ktorého kráľ dostane od arcibiskupa odznaky svojej moci. Sú nimi korunovačné klenoty v podobe jablka, korunovačného prsteňa, žezla s krížom nad diamantom Veľká hviezda Afriky a žezla s holubicou. Napokon mu na hlavu nasadia korunu sv. Eduarda, ktorá je zo zlata, váži 2,23 kilogramu a nachádza sa na nej 444 drahokamov. Tento okamih bude sprevádzať bitie zvonov a slávnostné delostrelecké salvy.

V rámci poslednej piatej fázy sa kráľ presunie na trón a následne sa mu pokloní princ William a poddaní. Po Karolovi III. bude korunovaná aj jeho manželka Camilla.

Keďže korunovácia je nielen štátnym, ale tiež náboženským obradom, zakončí ju sväté prijímanie. Tu kráľ a kráľovná odložia odznaky moci a pokľaknú pred oltárom…

Potom sa kráľovský pár v pozlátenom štátnom koči z 18. storočia vráti do Buckinghamského paláca. O 15.30 by sa členovia kráľovskej rodiny mali zjaviť na jeho balkóne a pozdraviť poddaných, kým na nebi preletia lietadlá.

Slávnosti budú pokračovať v nedeľu korunovačným obedom, oslavami v uliciach a koncertom. Pondelok bude venovaný charitatívnym akciám.

Korunovácia kráľa Juraja VI. (otca Alžbety II. a dedka Karola III.) v roku 1937. Reprofoto obrazu Franka O. Salisburyho/Wikimedia Commons

Nadčasová, nie zastaralá monarchia

Okrem otázky, či sa na korunovácii zúčastnia aj Harry a Meghan (on áno, ona nie), sa v súvislosti s touto slávnostnou udalosťou v médiách skloňovali obvyklé témy: monarchia je vraj mnohým Britom (najmä mladým) čoraz ľahostajnejšia; kráľ je v 21. storočí anachronizmom; korunovácia je predchnutá náboženskou symbolikou, ktorá je vzdialená dnešnej postkresťanskej britskej spoločnosti... a podobne.

Nejde o nové námietky. V skutočnosti sa na Britských ostrovoch vynárajú pri každej okázalej kráľovskej svadbe, každom jubileu, každom kráľovskom pohrebe.

No ako povedal Cosmo Gordon Lang (1864 – 1945), niekdajší arcibiskup z Canterbury, ktorý mal na starosti korunováciu Juraja VI. (starého otca terajšieho kráľa) v roku 1937: „Nie je to proste len paradox povedať, že význam a zmysel týchto rituálov spočíva práve v tom, že sú v istom zmysle ,nemoderné‘. (…) Pohliadnite na svet okolo nás: starobylé ríše a mocnárstva zmizli, nové diktatúry vznikli, všade cítiť nepokoj a neistotu s ohľadom sa budúcnosť. V strede toho všetkého je náš kráľ, korunovaný podobným právom, s akým boli korunovaní jeho predchodcovia počas viac ako tisícročia.“

Monarchia, podobne ako cirkev, nie je zastaralá inštitúcia, ale nadčasová. Inak povedané, konflikt tu nespočíva medzi tým, čo je „včerajšie“, a tým, čo je „dnešné“, ale medzi tým, čo je prchavo módne, a tým, čo pretrváva, aj keď sa móda mení ako ročné obdobia.

Ian Bradley je emeritný profesor dejín kultúry a spirituality na Univerzite St Andrews v Škótsku. Pri príležitosti korunovácie Karola III. mu tento rok vyšla kniha s názvom Boh ochraňuj kráľa s podtitulom „Posvätná povaha monarchie“. Inšpirovala aj tento článok.

O dnešnej ceremónii Bradley píše:

„Je to práve korunovácia, viac než akákoľvek iná udalosť, ktorá podčiarkuje posvätnú povahu monarchie v Spojenom kráľovstve. Preplnená náboženským symbolizmom a obraznosťou, vyžaruje tajomstvo a čaro, zväzuje dohromady cirkev a štát prostredníctvom osoby panovníka a jasne vyhlasuje, že všetka moc a autorita pochádzajú od Boha a z kresťanských základov, na ktorých je vykonávaná vláda, vysluhovaná spravodlivosť a bránená krajina.“

Bradley chápe korunováciu skôr ako náboženskú bohoslužbu než ústavnú ceremóniu. A nemieni sa za to ospravedlňovať. Konštatuje, že na monarchii je čosi archetypálne, čo oslovuje najhlbšiu predstavivosť človeka. A nebude to len tým, že väčšina z nás vyrastala na rozprávkach s kráľmi, kráľovnami, princmi a princeznami.

Vidieť to aj na obľúbenosti popkultúrnych produktov medzi dospelými ako televízny seriál Hra o tróny, filmová trilógia Pán prsteňov podľa románovej série J. R. R. Tolkiena či filmy a seriály o súčasnej britskej kráľovskej rodine ako netflixovský The Crown.

Psychologický archetyp kráľa spočíva v nastoľovaní spravodlivého poriadku, starostlivosti o druhých a preberaní zodpovednosti. Odvrátenou stránkou týchto hodnôt je kráľ ako tyran či abdikujúci kráľ, ktorý odmieta niesť svoju zodpovednosť. V dnešnej dobe, keď sa hovorí o zneistených mužoch a kríze maskulinity, výsostne aktuálna téma.

Kráľovná Alžbeta II. počas svojho korunovačného dňa v roku 1953, aj s korunou, jablkom a žezlom. Foto: Wikimedia Commons

Kresťanská monarchia

Slovenský, väčšinovo katolícky čitateľ má všetky dôvody hľadieť na britskú monarchiu s nedôverou: je protestantská, čo súvisí s chlipným anglickým kráľom Henrichom VIII., ktorý sa v 16. storočí potreboval rozviesť, a keď mu pápež odmietol vyjsť v ústrety, založil vlastnú Anglikánsku cirkev, postaviac sa spupne do jej čela.

Iste, to je ďaleká minulosť, no na prelome 20. a 21. storočia zase britskou kráľovskou rodinou otriasajú rodinné škandály, z ktorých žije bulvárna tlač. Windsorovci sa v tomto prispôsobili dobe a svojmu ľudu namiesto toho, aby ho dvíhali k sebe. Výnimkou bola Alžbeta II., ktorá rodinnými problémami svojich detí evidentne trpela, pričom však svoje povinnosti plnila bez reptania a príkladne.

No tej zase môžu konzervatívci vyčítať, že sa nikdy nevzoprela zásadným spoločenským zmenám, ktoré menili jej kráľovstvo na nepoznanie. Napriek tomu má britská monarchia solídny kresťanský základ, ktorý reformácia korigovala, no nezničila. Prejavuje sa v symbolike, minulosti i v osobnej viere niektorých členov kráľovskej rodiny.

Ako už bolo povedané, pomazanie panovníka v rámci korunovácie vychádza zo Starého zákona. Proroci pomazávali starovekých izraelských kráľov. Ich príklad inšpiroval aj zvyky, ktoré sa v stredoveku utvorili okolo kresťanských panovníkov. Starozákonní izraelskí králi a stredovekí európski kresťanskí panovníci sa v jednej veci líšili od rôznych orientálnych despotov (ale napríklad tiež od rímskych cisárov) – nepokladali sa za bohov. Mohli sa pokladať za vyvolených Bohom, mohli sa chcieť zodpovedať len Bohu a mohli si dokonca myslieť, že ich dotyk lieči choroby, no neboli rovní Bohu… A nemali často ani len neobmedzenú svetskú moc. O vymenovanie biskupov sa naťahovali s cirkvou, kým o výsady zase bojovali so zástupcami stavov.

Kresťanská symbolika sa odráža aj v korunovačných klenotoch. Napríklad pozlátené jablko s krížom navrchu má symbolizovať, že Kristus je zvrchovaným vládcom sveta. Korunovačný prsteň symbolizuje sobáš panovníka a krajiny.

A po celý čas zaznievajú kresťanské chvály, modlitby, čítania z Božieho slova a požehnania. Hoci Karol III. v súvislosti so svojou korunováciou nachystal aj nejaké novinky, mnohé tradície britskej monarchie siahajú do hlbokého stredoveku – dokonca až k anglosaským kráľom.

Korunovačné klenoty Spojeného kráľovstva: koruna sv. Eduarda, dve žezlá, jablko i prsteň. Foto: Illustrated Magazine 

Iné tradície nadobudli až podivuhodnú podobu. K paradoxom britskej monarchie napríklad patrí, že panovník sa stále hlási k titulu Fidei Defensor, teda „obranca viery“, ktorý Henrichovi VIII. udelil pápež Lev X. v roku 1521 za spis na obranu sviatostí proti Martinovi Lutherovi. To ešte anglický kráľ horlil za katolícku vieru. No po tom, ako Henrich VIII. odtrhol Anglicko od rímskej cirkvi, pápež Pavol II. mu titul zase odobral, kým anglický parlament ho panovníkovi potvrdil. Keď navštívite Spojené kráľovstvo a dostane sa vám do ruky súčasná dvojlibrová minca, spolu s podobizňou Alžbety II. na nej nájdete aj skratku FID. DEF., teda Fidei Defensor – obranca viery.

A k tomu treba pridať každoročné cirkevné sviatky s bohoslužbou a účasťou panovníka. Šiesteho januára, na Troch kráľov, sa už 500 rokov v kráľovskej kaplnke svätojakubského paláca prináša v mene panovníka pred oltár zlato, kadidlo a myrha.

Na Zelený štvrtok panovník rozdáva almužnu chudobným a venuje zvláštnu pozornosť charitatívnym aktivitám. Tradícia siaha prinajmenšom do 13. storočia. Tudorovskí a stuartovskí panovníci dokonca v tento deň zvykli umývať nohy chudobným. Dôchodcovia, vybraní cirkvou, dostávajú v tento deň špeciálne vyrazené mince i bežné peniaze.

Od roku 1932 sa britský panovník prostredníctvom rozhlasu a neskôr televízie prihovára na Vianoce svojmu ľudu. Svoju vieru spomenula Alžbeta II. vo svojom vianočnom posolstve z roku 2014, keď Ježiša Krista označila za „inšpiráciu a kotvu“ svojho života. Aj keď, samozrejme, britský monarcha musí rešpektovať, že jeho krajina je dnes prevažne sekulárna, postkresťanská a medzi jeho poddanými, ktorí náboženskú vieru stále majú, sa nachádzajú popri kresťanoch aj židia, moslimovia či hinduisti.

Bývalá dlhoročná panovníčka nebola len sviatočná veriaca. Bohoslužbu navštevovala každú nedeľu.

Kameň osudu prezývaný aj Korunovačný kameň, ktorý symbolizuje škótsku štátnosť, je vystavený vo Westminsterskom opátstve 29. apríla 2023 v Londýne. Kamenná tabuľa vážiaca 152 kilogramov, ktorú v roku 1296 získal kráľ Eduard I. od Škótov, bola vo štvrtok večer za dodržiavania prísnych bezpečnostných opatrení prevezená do londýnskeho Westminsterského opátstva, kde sa bude 6. mája korunovácia Karola III. odohrávať. Kameň bude počas slávnosti umiestnený pod korunovačným trónom. Foto: TASR/AP

Monarchia v 21. storočí

Karol III. viackrát v minulosti naznačil, že aj keď je veriaci anglikán, chce povzbudzovať ľudí všetkých vierovyznaní vo svojej krajine. V duchovne, nech má akúkoľvek podobu, vidí zrejme záštitu proti materializmu.

Americký konzervatívny publicista Rod Dreher pred pár rokmi analyzoval napríklad Karolov (vtedy Charlesov) občas vysmievaný záujem o environmentálne otázky. Dreher v ňom však videl nie modernú celebritnú pózu, ale skôr autentický záujem starosvetského aristokrata, bytostne spojeného s pôdou, o konzerváciu stvorenstva, ohrozeného vykorenenou a neosobnou formou modernity.

Karol III. možno bude trochu ako pápež František. Z času na čas povie čosi veľmi provokatívne a kontroverzné, čo si však bude zasluhovať hlbšie zamyslenie. Takto si britská monarchia s vytrvalosťou razí cestu 21. storočím.

Medzi krajnosťami kolektivizmu a individualizmu reprezentuje monarchia víziu spoločnosti ako previazanej komunity komunít a rodiny rodín. Je to vízia spoločnosti, v ktorej sú jednotlivci prepojení pestrým pletivom navzájom sa prekrývajúcich lojalít, vzťahov, práv a povinností. A v strede tohto hustého tkaniva sa nachádza kráľovská rodina.

Tam, kde súčasný zeitgeist zdôrazňuje práva a nároky, tam monarchia svedčí v prospech služby; kde duch dnešnej doby vyzdvihuje súkromný záujem, tam monarchia pripomína dôležitosť verejného dobra; kde zastupiteľská demokracia zosobňuje straníckosť, tam monarchia dodáva, že okrem našich partikulárnych identít všetci občania tvoria jeden národ; a kde sa denná politika vyčerpáva v krátkodobých zápasoch bežného dňa, tam monarchia má na zreteli perspektívu generácií, ba cez svoje povinnosti voči náboženstvu dokonca upriamuje pozornosť ľudí do večnosti…

Pozlátený koč, ktorý bol naposledy vystavený v londýnskom Westminsterskom paláci v roku 2005, bude opäť vystavený od 2. mája do jesene pri príležitosti korunovácie kráľa Karola III. Foto: TASR/AP

Vráťme sa ešte k Ianovi Bradleymu. V roku 1953 vraj vtedajší arcibiskup z Canterbury Geoffrey Fisher pred korunováciou Alžbety II. poznamenal, že zmenšenie svetskej moci panovníka v skutočnosti zvýšilo duchovný a posvätný význam monarchie. Kráľ, respektíve kráľovná vedú, inšpirujú a zjednocujú svoj ľud prostredníctvom svojho charakteru, osobných presvedčení a osobného príkladu – nie donútením ako králi minulých storočí.

Navzdory všetkým problémom, ktorým súčasná britská spoločnosť čelí, podarila sa Britom úžasná vec: postupným vývojom dospeli k forme vlády, v ktorej moc vykonávajú demokraticky volení politici, no súčasne si nechávajú dedičného monarchu ako symbol štátnosti a kontinuity. Panovníkom bol síce výkon moci z veľkej časti odňatý, no o to dôležitejším sa stal ich neformálny vplyv, založený z veľkej časti práve na tom, že akoby nie sú z tohto sveta a z tejto doby.

Konštitučná parlamentná monarchia spája v sebe kráľovský lesk hlavy štátu s demokratickým výkonom vlády, pričom ústavné poistky bránia tomu, aby sa z dedičného panovníka stal tyran – ako sa to stávalo toľkým absolutistickým panovníkom v dejinách.

Vo svete, ktorý tvoria z väčšej časti sekulárne republiky, je to niečo zvláštne, čo by si Briti mali na svojej krajine vážiť a možno by za to mohli dokonca pociťovať vďačnosť. A my, ktorí žijeme v republikách, by sme si mali pri formovaní našich občianskych ceremónií brať príklad prinajmenšom z prepracovanej monarchistickej estetiky.