Prípad Juraja Šeligu Ambiciózneho politika, ktorý nič nestelesňuje

Ešte pred Veľkou nocou sa objavila správa, že poslanci Juraj Šeliga a Jana Žitňanská opúšťajú stranu Za ľudí. Šeliga toto svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že jeho predstava udržať stranu Za ľudí, ktorú spoluzakladal s Andrejom Kiskom, sa ukázala ako naivná.

O svojich ďalších politických krokoch Juraj Šeliga podľa vlastných slov rokuje tak s KDH, ako s Demokratmi. Ale nech už to s jeho politickou budúcnosťou dopadne akokoľvek, výsledok asi len ťažko pohne krajinou.

Prípad Juraja Šeligu je však zaujímavý, ako dobrá ilustrácia slabín takých rýchlokvasených politických projektov, ako bola strana Za ľudí Andreja Kisku. Keby mal Šeliga za sebou stabilnú politickú stranu, v ktorej by existovala jasná línia a koncepčná práca, tak by to s ním dnes možno vyzeralo inak.

Do verejného života nevstupoval úplne nepripravený, mal už kontakt s politikou, bol asistentom poslanca za KDH, a angažoval sa vo viacerých občianskych aktivitách. Pozícia hovorcu a jedného z lídrov iniciatívy Za slušné Slovensko z neho urobila verejne známu tvár. Čo bol aj dôvod, prečo ho Andrej Kiska zavolal do svojej strany.

Po troch rokoch pôsobenia v politike, z toho nejaký čas na exponovanom mieste podpredsedu parlamentu, si však s Jurajom Šeligom nedokážeme spojiť žiadnu silnejšiu tému.

Pričom predpoklady na to, aby sa stal nositeľom nejakej zaujímavej agendy, určite má.

Šeliga vyšiel z okruhu mladých konzervatívnych intelektuálov okolo Kolégia Antona Neuwirtha, teda prostredia, kde sa veľa diskutuje o rôznych kultúrnych a civilizačných témach. V politike sa však Šeliga kultúrnym zápasom skôr vyhýbal, a keď k nim v parlamente došlo, tak hlasoval tak, že konzervatívne prostredie z toho bolo v rozpakoch.

Síce podporil niektoré pro-life návrhy Anny Záborskej, ale hlasoval aj za návrh progresívneho poslanca Tomáša Valáška, ktorý chce zaviesť registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Za takéto postoje si Šeliga vyslúžil kritiku ako z liberálneho, tak z konzervatívneho tábora a presvedčil sa, že v časoch identitárnych zápasov nejednoznačnosť v týchto témach v politike nefunguje.

Šeliga sa nestal ani tvárou snahy o návrat právneho štátu, na čo ho predurčovalo jeho angažovanie sa v Slušnom Slovensku.Zdieľať

Juraj Šeliga sa však nestal ani výraznejšou tvárou snahy o návrat právneho štátu, k čomu ho predurčovalo jeho angažovanie sa v Slušnom Slovensku. Malo to svoje objektívne príčiny, keďže nezastával vládny post (vnútro, spravodlivosť), ktorý by mu k tomu mohol pomôcť. Navyše veľká časť verejnosti si tento boj celkom prirodzene stotožňuje skôr s ľuďmi, ako je Daniel Lipšic či niektorí policajní funkcionári.

Napriek tomu platí, že ani v tejto oblasti Juraj Šeliga neprišiel s niečím silným a zapamätateľným. Je pravdou, že v ostatnom čase sa snaží stať sa politickou tvárou kritiky generálneho prokurátora Maroša Žilinku, lenže tieto aktivity majú z pohľadu verejnosti už dnes charakter plaču nad rozliatym mliekom.

Možno by to pôsobilo inak, ak by tu Šeliga počas troch rokov navrhoval zmenu charakteru našej monokratickej prokuratúry, robil na túto tému tlačovky, semináre a navrhoval zákony. Lenže takto intenzívne do tejto témy nešiel.

Jednou zo silných deliacich línií slovenskej politiky v ostatných rokoch bol vzťah k Igorovi Matovičovi. V tomto smere zostal Juraj Šeliga tiež uviaznutý niekde uprostred. Nestal sa ani takým tvrdým kritikom Matoviča ako jeho bývalí kolegovia zo Za ľudí Miroslav Kollár či Mária Kolíková, ale ani mu nebol natoľko lojálny ako Veronika Remišová.

Videl sa najmä v role akéhosi zákulisného mediátora, ktorý sa snaží pomôcť tomu, aby si rozhádaní aktéri dokázali spolu sadnúť za stôl. Čo je v politike užitočná úloha, ale zvyčajne býva verejnosťou nedocenená, najmä v takých prípadoch ako teraz, keď neviedla k výsledku a vláda aj tak prišla o dôveru a Igor Matovič o ministerské kreslo.

Navyše, ako začínajúci politik by Šeliga určite viac upútal pozornosť drzosťou a ťahom na bránku než kabinetnými aktivitami.

Aj preto platí, že nech už sa Juraj Šeliga dohodne s KDH či s Demokratmi, pre žiadnu z týchto strán nebude jeho príchod znamenať zaujímavý počet nových voličov. V prípade KDH by tu skôr bolo riziko, že Šeligovým príchodom viac hlasov stratí, ako získa.

Dôvod je prostý. Ak sa dnes tento politik voličom s niečím spája, tak je to najmä slovíčko ambicióznosť.