Prehra fínskej premiérky Sanny Marinovej Prečo padla ďalšia hviezda globálneho progresivizmu?

Fínsko – prvá európska krajina, v ktorej ženy dostali volebné právo – bolo do nedele považované za eldorádo feministického progresivizmu.

Keď v advente roka 2019 nastúpila vláda sociálnej demokratky Sanny Marinovej, zasadlo v nej 13 ministeriek a len sedem ministrov, no čo bolo ešte dôležitejšie – všetci lídri piatich koaličných strán boli ženy. Všetky okrem šéfky malej strany švédskej menšiny boli mladšie ako 35 rokov, dve z piatich sú členky päťpercentnej švédskej menšiny a minimálne dve z piatich trpeli v detstve kvôli otcovi alkoholikovi.

Samotná premiérka Sanna Marinová sa objavila na obálkach časopisov Vogue a Time, má milión sledovateľov na Instagrame a fanúšikovia na celom svete ju považujú za vzor progresívnej líderky. Je jedinečná tým, že bola po odstránení pijanského otca vychovaná dvoma ženami – matka si vzala partnerku.

Dnes má stále iba 37 rokov, je vo Fínsku veľmi obľúbená, s pevným prístupom k vojenskej agresii ruského suseda si získala aj rešpekt pravičiarov, Fínsko skrátka ešte nikdy nevytvorilo takú politickú hviezdu. Jej sociálni demokrati síce získali o tri kreslá v parlamente viac ako v predošlých voľbách, ale keďže zvyšné štyri strany jej stredoľavej koalície utrpeli veľké straty, je väčšina preč. Najženskejšia a najfotogenickejšia vláda na svete je históriou.

Kultúrno-etické zápasy nehrali rolu

Nikto v tejto chvíli nevie povedať, akú vládu zloží tesný víťaz volieb, nevýrazný centristický harcovník zo stredopravej „Strany národného zhromaždenia“ Petteri Orpo. Na otázku, prečo mimo Fínska taká zbožňovaná vláda nepresvedčila väčšinu fínskych voličov, sa so všetkou náležitou opatrnosťou už odpovedať dá.

Aby sme hneď naštrbili nádeje na konzervatívnu renesanciu v možno najkonzervatívnejšej škandinávskej krajine: kultúrne vojny tieto voľby nerozhodli.

Nepolarizovalo ani to, že neutrálne Fínsko reagovalo na Putinovu vojnu vstupom do NATO. Ani pravicovo-populistickí Praví Fíni nekoketovali s proruskými postojmi.Zdieľať

Vlečúci sa súdny proces prominentnej kresťanskej demokratky Päivi Räsänenovej za citovanie Biblie týkajúce sa homosexuality nemal detegovateľný vplyv na výsledok jej strany: kresťanskí demokrati z KD si u fínskeho voliča opäť vyzdvihli svojich päť mandátov. Počet, s ktorým v 200-člennom parlamente veľa vody nenamútia.

Ešte horšie dopadla druhá fínska strana, v ktorej sa raz za čas objavujú konzervatívni kresťania: autor týchto riadkov pri návšteve vzdelávacieho centra puristicky pravoverného luteránskeho hnutia Laestadianizmus zistil, že bývalý rektor tohto centra robí poslanca za túto stranu. Strana sa volá „Centrum“, je u nás onálepkovaná ako „liberálna“, v skutočnosti však ide o tradičnú stranu fínskeho vidieka, osobitne vidieka na religióznejšom severe. Centrum v týchto voľbách skončilo s najhorším výsledkom od obdobia, v ktorom Fínsko bolo ešte pod nadvládou cárskeho Ruska – od roku 1916.

Kultúrne vojny nerozhodli aj preto, že Marinovej vláda napriek progresívnemu zápalu troch z piatich líderiek netlačila v kultúrno-etických otázkach až tak na pílu: autor sledoval legislatívny proces fínskej verzie „consent law“ – čiže zákona, podľa ktorého sexuálny styk bez vysloveného alebo písomného súhlasu môže byť považovaný za znásilnenie. V krajinách ako Švédsko alebo naposledy Španielsko bol takýto zákon rýchlo na svete, kým Fínsko si nechalo čas na zdĺhavé diskusie. Občianska iniciatíva žiadala novú definíciu znásilnenia ešte v roku 2018, do platnosti vstúpil zákon až 1. januára roka 2023.

Ani dve veľké témy, ktoré najdlhší čas dominovali obdobiu Marinovej vlády – covid a Ukrajina –, nehrali v kampani významnú rolu.

Marinová dostala za manažovanie pandémie málo kritiky. Aj keď Fínsko v pandemických rokoch 2020 – 2022 zaznamenalo dvojnásobnú nadmernú úmrtnosť oproti susednému nelockdownujúcemu Švédsku, všeobecne sa vníma, že Fínsko to s dlhým hermetickým uzavretím štátnych hraníc a krátkymi lockdownmi zvládlo dobre.

Nepolarizovalo ani to, že neutrálne Fínsko reagovalo na Putinovu vojnu vstupom do NATO. Ani druhí víťazí týchto volieb – pravicovo-populistickí Praví Fíni – dokonca ani pod predchádzajúcim vedením slavistu Jussiho Halla-ahoa nekoketovali s proruskými postojmi. Odkaz pravdepodobného budúceho premiéra znel rovnako rázne ako od Marinovej. Orpo vo volebný večer odkázal Putinovi: „Zmiznite z Ukrajiny, lebo idete prehrať.“

Témy Pravých Fínov

Súčasťou kampane boli tri témy nastolené Pravými Fínmi: EÚ, migrácia a klimatická politika.

Ako v mnohých krajinách západnej Európy, aj vo Fínsku pravicoví populisti nahradili sociálnych demokratov ako robotnícku stranu.Zdieľať

Ako v mnohých krajinách západnej Európy, aj vo Fínsku pravicoví populisti nahradili sociálnych demokratov ako robotnícku stranu. Fínskym špecifikom je, že Praví Fíni pod vedením novej líderky a kráľovnej krúžkovania Riiky Purraovej v nedeľu bodovali najmä u najmladších voličov – niektorí mladí vraj ani veľmi nesúhlasia s tvrdou líniou Pravých Fínov voči mimoeurópskej migrácii, ale jednoducho oceňujú, že dávali cool videjká na TikTok. Keďže migračný tlak na odľahlé Fínsko momentálne zďaleka nie je taký ohromný ako napríklad na Rakúsko, ani migrácia nemohla byť určujúcou témou.

Ak sa Orpo rozhodne pre koalíciu s Pravými Fínmi, sporným bodom by mohla byť európska politika. Populisti majú totiž vystúpenie z EÚ v programe. Politická kultúra Fínska je však konsenzuálna a Purraová už oznámila, že finexit nemusí byť nevyhnutne „aktuálnym cieľom“.

Zaujímavé boli volebné debaty o klimatickej politike. Tému otvorili na jednej strane Praví Fíni, ktorí odmietajú priveľkú zaťaž klimapolitiky na obyčajného občana, na druhej strane to bola srdcovka vládnej strany Zelených.

V istom zmysle sa tu formujú dva extrémy politického spektra: Praví Fíni ako klasická strana mužov, ktorí milujú svoje autíčka a svoje T-bone steaky. A Zelení ako strana žien, ktoré si s predtuchou apokalypsy hryzú do raw cake v helsinskej kaviarni.

Takáto polarizácia môže pomáhať obom extrémom, vo Fínsku sa však skončila zdrvujúcou porážkou Zelených. Tí majú dlhšiu tradíciu ako Praví Fíni, boli ako prvá zelená strana Európy súčasťou vlády, v súčasnosti sú však zneistení. Pôsobia ako uzavretá puristická sekta, ktorá rieši iba ekológiu a ľudské práva, nemá záujem ani kompetenciu riešiť ekonomické problémy ľudí, no zároveň bola vo vláde nútená pristúpiť na kompromisy, napríklad začala po ruskej invázii na Ukrajinu odrazu podporovať jadrovú energiu.

Bývalý predseda strany Osmo Soininvaara (muž) vidí problém aj vo výraznej ženskosti partaje. Hovorí, že prevaha političiek v strane môže odradiť niektorých potenciálnych podporovateľov. Soininvaara uvádza pozoruhodný príklad: v prehratých župných voľbách minulého roka získali Zelení 77 poslancov ženského pohlavia a iba 13 mužského.

Dedukovať z toho, že ženský päťlístok Marinovej vlády doplatil na svoju ženskosť, by však bolo peknou somarinou.

Rozhodlo zvýšenie dlhu na úroveň 70,9 percenta HDP

Nie, odpoveď na otázku, ako mimo Fínska taká obdivovaná vláda mohla prehrať hneď svoje prvé voľby, je pomerne jednoduchá: voliči neocenili vysoké dane, neochotu Marinovej a koaličných partneriek dane znížiť a najmä – vyššiu a vyššiu zadlženosť Fínska.

Marinová najmä na tlak Zelených a krajnej ľavice zvýšila verejné výdavky a zaviedla dodatočnú byrokraciu pre podnikateľský sektor. Je zrejmé, že pandémia a lockdowny zaťažili ekonomiku rovnako ako inde, ale veľkú časť nových výdavkov a fiškálneho deficitu spôsobila samotná vláda. Bola to cena, ktorú Marinová zaplatila za udržanie koalície pohromade.

No a bývalý minister financií Orpo ponúkol voličom ísť opačnou cestou: znížiť dane aj brzdiť zadlženosť, čo chce dosiahnuť znížením dávok v nezamestnanosti a príspevku na bývanie. Zdá sa, že istá väčšina Fínov to považuje za rozumné.

Tu u nás na juhu môže byť prekvapením, že Fíni sú takí citliví na nadmernú zadlženosť. Steven Erlanger, európsky korešpondent liberálnych New York Times, označuje výšku fínskeho dlhu za „not bad at all, but for the Finns, it seems too much“ (vo všeobecnosti nič strašné, ale Fínom sa to zdá priveľa).

Pozrime sa na čísla: štátny dlh Fínska predstavoval v poslednom predpandemickom roku 2019 v pomere k HDP 64,9 percenta, v roku 2022 už 70,9. Je to nárast, ktorý je však porovnateľný s nárastom priemernej zadlženosti v EÚ (2019: 79,2, 2022: 86,0) a menej razantný ako na Slovensku (2019: 48,0, 2022: 59,6).

Tu však treba vziať do úvahy škandinávsku triezvosť. Na pozadí európskeho stredu a juhu vyzerá zadlženosť Fínska bežná, podľa severských štandardov však pôsobí úplne šialene.

Fíni sú dvakrát viac zadlžení ako Švédi. Stali sa čiernou ovcou regiónu, v ktorom panuje už celé desaťročia konsenzus, že udržanie štátneho dlhu na nízkej úrovni je otázka rozumu, slobody a suverenity.Zdieľať

Dávno preč sú tie časy, keď škandinávska demokracia zadlžila svoje krajiny až po uši, dnes bývajú práve sociálni demokrati držgroši. Fínsky dlh bol už pred pandémiou v Škandinávii s odstupom najvyšší, a tak je pre severanov ťažko pochopiteľné, s akou ľahkovážnosťou ho Marinová ešte zvýšila.

Na porovnanie: dánsky dlh sa už vrátil na úroveň spred pandémie (2019: 33,7, 2022: 33,7), nórsky je dokonca nižší ako pred koronou (2019: 40,3, 2022: 35,8), no a lockdown-disidenti zo zlopovestného ultraľavicového Švédska znížili svoj štátny dlh na rekordne najnižšiu škandinávsku úroveň vôbec: pomer verejného dlhu k HDP bol v roku 2016 ešte 42,3 percenta, v roku 2019 35,2 – a v roku 2022 už len 32,1 percenta.

Fíni sú dvakrát viac zadlžení ako Švédi, pritom je švédsky trend pozoruhodne pozitívny a fínsky škaredo negatívny. Stali sa čiernou ovcou regiónu, v ktorom panuje už celé desaťročia konsenzus, že udržanie štátneho dlhu na pomerne nízkej úrovni je otázka rozumu, slobody a suverenity.

Marinová tak maximálne obstála v porovnaní s inou padlou hviezdou globálneho progresivizmu, s bývalou novozélandskou premiérkou Jacindou „Zero Covid“ Ardernovou. Tá štátny rozpočet rovno hodila do luftu.

Zhrnuté a podčiarknuté: nedeľná porážka pôvabného ženského progresivizmu vo Fínsku sa veľmi nedá vyložiť ako víťazstvo konzervativizmu. Ak vôbec nejaký konzervativizmus vyhral, tak to bol konzervativizmus fiškálny.