Noví spojenci na severe Aké posily prinášajú Fíni do NATO

Napriek úsiliu švédskej a fínskej vlády, aby sa oba štáty stali členmi Aliancie súčasne, Maďarsko a Turecko zatiaľ ratifikovali členstvo Fínska oddelene od toho švédskeho.

Turecko pritom argumentuje tým, že Švédsko musí prísnejšie zakročiť proti kurdským organizáciám, ktoré Turci vinia z kontaktov na separatistov z PKK. Maďarsko zas oficiálne neudáva dôvody, prečo švédske členstvo v NATO neratifikovalo, no otáľanie Budapešti možno interpretovať ako zmes pomstychtivosti po švédskej kritike Orbánovej vlády v otázkach migračnej politiky či právneho štátu, ako aj snahu Orbána zalíškať sa Turkom.

Napriek tomu je však pravdepodobné, že Švédi sa členmi NATO nakoniec stanú, zrejme však až po najbližších voľbách v Turecku. Bývalý generálny tajomník NATO a dánsky expremiér Anders Fogh Rasmussen apeloval na to, aby Švédov prijali ešte pred júlovým samitom NATO vo Vilniuse.

Aj nemecký kancelár Olaf Scholz vyhlásil, že členstvo Fínska „je dobrá správa a víťazstvo pre transatlantickú bezpečnosť“, a vyjadril „plnú podporu“ členstvu Švédska. Ale aj bez Švédov sú Fíni značnou posilou, ktorá dramaticky znižuje šance Moskvy na úspešný „fait accompli“ proti baltským štátom.

V Európe sú škandinávske štáty z pohľadu obrany výnimkou, ako jedny z mála európskych štátov ešte poznajú povinnú vojenskú službu. Dôvodom sú najmä obavy z Ruska, ktoré Fínov prepadlo v roku 1940 a anektovalo východnú časť krajiny aj s vtedy druhým najväčším mestom Viipuri (Vyborg).

Aj Švédi neraz bojovali proti Rusom, okrem iného aj vo Veľkej severnej vojne v 18. storočí a vo Fínskej vojne v rokoch 1808 – 1809, v ktorej Rusi dobyli východnú tretinu Švédskeho kráľovstva, dnešné Fínsko.

Boj proti Goliášovi

Fínska armáda je síce oproti ruskej armáde malá, ale vynikajúco pripravená. Počas Zimnej vojny so Sovietskym zväzom dokázalo Fínsko odrezať a obkľúčiť útočiace sovietske jednotky a vo vytvorených kotloch, nazývaných vo fínčine motti, boli jednotky Červenej armády postupne zneškodnené. Podrobnejšie o Zimnej vojne písal pre Postoj Andrej Žiarovský pred rokom.

V bitke o Suomussalmi týmto spôsobom fínske sily dokázali obkľúčiť a zničiť dve sovietske divízie a tankovú brigádu. Straty Sovietov vtedy presahovali straty Fínov viac než štvornásobne.

Hoci Fínsko má s 5,6 miliónmi obyvateľov len o nemálo viac obyvateľov než Slovensko, vďaka povinnej vojenskej službe má armádu s 24-tisíc vojakmi, ktorú dokáže v prípade potreby rýchlo navýšiť na viac než desaťnásobok, až 280-tisíc vojakov. Dohromady vie Fínsko povolať až 900-tisíc záložníkov.

Jeden z fínskych dobrovoľníkov bojujúcich na Ukrajine tvrdí, že „Američania a ďalší dobrovoľníci NATO naozaj nevedia, ako bojovať vo vojne, kde nemajú úplnú prevahu vo vzduchu“. Príliš si zvykli na boj proti technologicky zaostalým oponentom v Afganistane, ktorí nedisponujú letectvom a ťažkými zbraňami.

Naopak, fínska armáda sa systematicky pripravuje na boj proti omnoho väčšiemu a silnejšiemu protivníkovi. „Ak by Fínsko dostalo podobnú materiálnu podporu, akú dostala Ukrajina, do dvoch týždňov od invázie by vnútri fínskych hraníc nebola žiadna operačná ruská jednotka (...). Bežný vtip medzi Fínmi tu (na Ukrajine) je, že ak by ukrajinské ozbrojené sily mali čo i len polovicu profesionality ako ozbrojené sily Fínska, pili by sme víťaznú kávu v Moskve.“

Skutočne moderná armáda

Fínska armáda za svoju silu nevďačí len dobrému výcviku, ale aj dobrej výzbroji. Ako píše vojenský portál War on the Rocks, Fínsko vždy malo pragmatický prístup k národnej obrane.

V posledných rokoch fínske ozbrojené sily nakúpili nielen rakety, moderné tanky Leopard 2A6 (2014), juhokórejské húfnice K9 (2017), ale dokonca aj najnovšie americké stíhačky F-35, pričom za 64 kusov zaplatili 8,4 miliardy eur.

Zároveň udržiava fínska armáda aj zálohy, ktoré v prípade vojny dokáže reálne povolať. Ročne vycvičí asi 22-tisíc brancov. Ak by došlo k útoku, štát s podobným počtom obyvateľov ako Slovensko by vedel povolať 280-tisícovú armádu a ešte by zostali státisíce potenciálnych vojakov.

Fínska armáda by tak vo vojnovom stave bola násobne väčšia než tá švédska, ktorá má k dispozícii 24-tisíc vojakov a necelých 32-tisíc záložníkov.

Ani Švédov však netreba podceňovať. Ich zbrojný priemysel patrí medzi najmodernejšie v Európe a dokáže vyprodukovať od drobných zbraní po stíhačky Gripen takmer všetko. Švédska technika sa overila aj na Ukrajine, kde protitankové riadené strely NLAW šírili skazu v šíkoch ruských tankov.

Portál War on the Rocks preto tvrdí, že z fínskeho aj švédskeho členstva v NATO by Aliancia dokázala ťažiť rovnako ako noví členovia: „Spolupráca, samozrejme, nie je jednosmerná. Zvyšuje to bezpečnosť Fínska, ale Fíni sa radi považujú za spoľahlivých partnerov a poskytovateľov bezpečnosti a stability.“

Fíni môžu zachrániť Tallinn

Jedným z hlavných beneficientov fínskeho členstva v NATO sú baltské štáty, v prvom rade Estónsko. Táto malá krajina má nielen suchozemskú hranicu s Ruskom, ale dlhé pobrežie s ostrovmi Saaremaa, Hiumaa a Muhu. Tie sa už v roku 1917 stali terčom úspešnej obojživelnej invázie, keď sa na nich v operácii Albion vylodili nemecké vojská.

Na najužšom mieste je Fínsky záliv deliaci Fínsko a Estónsko široký len okolo 50 kilometrov, čím by Estónsko a Fínsko dokázali kontrolovať túto námornú trasu. Niet preto divu, že Sovietsky zväz si hneď dvakrát zaistil námornú základňu na severnom pobreží zálivu – prvýkrát po roku 1940, keď obsadil polostrov Hanko, a druhýkrát po roku 1944, keď obsadil o čosi východnejšie položený polostrov Porkallaniemi. Z námornej základne Porkalla sa stiahla Sovietska armáda po Stalinovej smrti, v roku 1956.

Schopnosť kontrolovať úzky záliv ešte posilní integrácia estónskej a fínskej protilodnej obrany, navyše Estónsko kupuje nové izraelské protilodné rakety Blue Spear.

Odkedy ruská baltská flotila už nekotví v petrohradskom Kronštadte, ale v Kaliningrade, strategický význam fínskeho zálivu síce poklesol, no napriek tomu zostáva významným strategickým bodom a obojživelný výsadok v tyle estónskej obrany by dokázal vážne ohroziť všetky tri pobaltské štáty.

Aj keď fínske námorníctvo nie je schopné projektovať silu na väčšie vzdialenosti, v Baltskom mori so svojimi ôsmimi raketovými člnmi tried Rauma a Hamina dokáže značne skomplikovať operácie ruského námorníctva.

Na Helsinki sa tešia aj Nemci

Členstvo Fínska a čoskoro azda aj Švédska navyše ponúka ostatným členom Aliancie použiť ich vzdušný priestor, cez ktorý bude možné zásobovať spojencov na druhom brehu. Prinajmenšom nemecké námorníctvo pritom už dnes počíta s tým, že vďaka rozšíreniu Aliancie bude v budúcnosti môcť využívať nové základne v Baltskom mori.

„Ponúka sa užšie integrovať rozšírenú oblasť aliancie NATO v Baltskom mori do plánovania námornej obrany. Má zmysel využívať aj iné základne mimo Nemecka. Tým sa otvára oveľa väčšia operačná oblasť. Pristúpenie Fínska a Švédska ho ďalej rozširuje,“ píše sa v novom koncepte pre nemecké námorníctvo v roku 2035.

„Geografické podmienky Baltského mora si vyžadujú zaistenie pozícií, ktoré sú v dosahu nepriateľa. Hrozby neprichádzajú len zo vzduchu od lietadiel alebo riadených striel, ale aj od špeciálnych jednotiek a obojživelných jednotiek – najmä v hybridných konfliktoch. Námorníctvo musí byť tiež schopné chrániť pobrežné oblasti a byť tam prítomné,“ myslia si autori.

Na tento účel chce nemecké námorníctvo nielen viac menších plavidiel na boj v plytkom Balte, ale aj viac námornej pechoty: „Námorníctvo na to potrebuje mobilnú pechotu alebo pozemné sily na kontrolu pobrežných oblastí zo strany mora aj pevniny a tiež schopnosť pôsobiť zo súše na more.“

Podľa Nemcov si „špeciálna hrozba v Baltskom mori vyžaduje zbraňové systémy, ktoré sú pokiaľ možno bez posádky, jednoduché, lacné a dostupné vo veľkom počte“.

Fínsko mení hru v Arktíde

Zatiaľ čo väčšina európskych štátov vníma rozhodnutie fínskej a švédskej vlády pozitívne, Rusov bližšie zomknutie západných štátov nepotešilo a hovorca Kremľa Dmitrij Peskov hovoril o nepriateľskom kroku, ktorý bude mať „následky“. 

Aj keď Fínsko stratilo svoj prístup k Barentsovmu moru po druhej svetovej vojne, keď Sovietsky zväz anektoval okres Petsamo s malým prístavom Liinahamari, členstvo v NATO môže skomplikovať ruskú stratégiu v Arktíde.

Sovietsky zväz mal priamu hranicu s NATO už od vzniku Aliancie v roku 1949, konkrétne takmer dvesto kilometrov dlhý pás územia na hranici s Nórskom. Na najužších miestach tesne za hranicou bolo však nórske územie široké len 30 kilometrov a Rusko sa mohlo spoľahnúť, že v prípade vojny s NATO na zastavenie postupu Aliancie postačia dve divízie.

Už to však neplatí v prípade Fínska: hranica s Ruskom tu dosahuje dĺžku vyše 1 300 kilometrov a je nemožné ju vzduchotesne ustrážiť. Aj keď malé Fínsko nemá vojenské kapacity na veľké útočné operácie, dokázalo by ohroziť Rusov na severe.

Na pobreží Barentsovho mora pritom leží strategicky dôležitý polostrov Kola s prístavom Murmansk. V jeho okolí sa nachádza domovský prístav Severomorskej flotily, Severomorsk, odkiaľ operujú aj ruské jadrové ponorky. S centrálnym Ruskom pritom Murmansk spája iba jediná železnica, murmanská magistrála.

V prípade vojny, tak sa nazdávajú niektorí Fíni, by mohli špeciálne jednotky prekĺznuť cez hranicu a túto komunikačnú trasu preťať.