Duel Karpiš vs Tóth Prečo nás zasiahla inflácia a kedy sa skončí drahota (video + text)

V kultivovanom dueli analytika Juraja Karpiša a predsedu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Jána Tótha sa dozviete, v čom sa líšia ich pohľady na pôvod inflácie a aké riešenia by dnes mal svet prijať. Diskutéri vysvetľujú aj dôvody na obavy z možnej krízy v bankovom sektore.

Dozviete sa tiež, prečo by zdražovanie potravín už nemalo pokračovať tak rýchlo, ako to bolo doteraz. Nakoniec vám Juraj Karpiš a Ján Tóth ponúknu niekoľko praktických rád, ako uvažovať o svojich investíciách v dnešnej situácii.

Časť diskusie vám ponúkame v textovej podobe, neskrátenú verziu si môžete pozrieť na Postoj TV alebo vypočuť v podcaste.

Zdá sa, že ani ekonómovia sa nezhodujú na tom, čo zapríčinilo súčasnú infláciu, ktorú dnes na Slovensku vidíme hlavne v podobe výrazne drahších potravín. Juraj Karpiš dlhodobo upozorňuje na problém „zlých peňazí“, na kvantitatívne uvoľňovanie, teda tlačenie peňazí centrálnymi bankami a ich vypúšťanie do ekonomiky. Viacerí ekonómovia mu však oponujú. Čo považujete za príčinu inflácie?

Ján Tóth: Myslím si, že veľká časť príčin inflácie bola daná pandémiou koronavírusu, ale v prípade vysokých cien energií či potravín hral svoju rolu aj vojenský konflikt. Na infláciu mala vplyv aj hospodárska politika, ale tam by som videl príčinu vo fiškálnej, rozpočtovej politike, a to najmä v prípade Spojených štátov. Menová politika má popri tom menší vplyv na infláciu, hlavne dlhodobý, ale nespôsobí dvojcifernú infláciu.

Hlavným dôvodom vzniku inflácie – najmä v USA – boli teda podľa vás veľké množstvá peňazí, ktoré vláda počas covidu poskytovala ako kompenzácie za zastavenie ekonomiky.

Ján Tóth: Áno, boli to hlavne helikoptérové peniaze. U nás je deficit na úrovni 3 percent HDP kritický a nad túto úroveň už v bežných časoch hrozia pokuty. V USA bol ten deficit na úrovni 15 percent. Už pred krízou mal Trump deficit okolo 6 percent a potom to odskočilo ešte vyššie.

Myslím si, že počas predchádzajúcej, teda finančnej krízy sa ukázalo, že vládna pomoc bola asi nedostatočná, a teraz to brutálne prehnali na opačnú stranu. Toto bol veľmi silný impulz pre globálnu infláciu.

Nepodceňoval by som ani samotný priebeh covidu, pretože v dôsledku pandémie sa ekonomika naraz zastavila a potom sa naraz spustila, čo takisto vyvolalo obrovské pnutie. Do toho prišla vojna, ktorá ovplyvňuje ceny energií, hlavne v Európe.

Pán Karpiš, pri našich rozhovoroch som si vždy spájal vami spomínané „zlé peniaze“ s tým množstvom peňazí, ktoré americká vláda a potom aj tie európske natlačili do ekonomiky počas covidu. Pán Tóth však evidentne tieto veci oddeľuje. Ako to teda podľa vás je?

Juraj Karpiš: Súhlasím s tým, že fiškálny stimul bol dôležitou časťou toho, prečo sa monetárny stimul tak rýchlo preklopil do rastu cien. Môj príbeh má však dve časti.

Prvou časťou je monetárny príbeh, teda to, čo spraví centrálna banka. Pred nejakým časom som sa pri uvádzaní svojej novej knihy rozprával s Lukášom Krivošíkom, ktorý sa ma pýtal, kde je tá vysoká inflácia. Vtedy bola na úrovni 0,7 percenta. Hovoril som mu, že nech len chvíľu počká, lebo to už prichádza. Zlé peniaze boli už vytlačené a otázka znela len tak, akými kanálmi sa dostanú do ekonomiky.

V USA to naozaj bolo tak, že najprv Trump a potom Biden „nasadli do helikoptéry“ a hádzali na ľudí stimulačné šeky, najprv 1500, potom 1800 dolárov. Práve tieto šeky boli cestou, ktorou sa nové peniaze dostali do ekonomiky. Tento fiškál je teda dôležitá časť príbehu, ale práve on bol financovaný cez centrálnu banku.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

USA mali v roku 2020 na federálnej úrovni dvakrát také vysoké výdavky, ako mali príjmy z daní a odvodov. Keby vtedy chceli vyrovnať rozpočet, museli by zvýšiť všetky dane o 100 percent. Ten rozdiel je presne to tlačenie peňazí, o ktorom hovorím.

Tlačenie peňazí v tom období vyzeralo tak, že šéf Americkej centrálnej banky Jerome Powell sa v marci 2020 zľakol, pretože začali byť nepravidelné predaje a nákupy na trhu s americkými štátnymi dlhopismi. V priebehu pár mesiacov vytvoril vyše 20 percent nových dolárov. Tie sa nejakým spôsobom musia dostať do systému.

Keby spomínaný fiškálny stimul bol zafinancovaný štandardným spôsobom, teda z daní a odvodov, tak Trump a Biden predtým, ako peniaze rozdajú, najprv by ich niekomu museli zobrať. Tomu, komu by ich zobrali, by klesla dopytová sila, takže na konci by to bola nula, nemá to šancu zdvihnúť ceny v ekonomike.

Čítajte tiež

Juraj Karpiš Drahota tu zostane, zaplatí to pracujúca chudoba a bojím sa sociálnych dôsledkov

Michal Magušin

Rozhovor so známym ekonomickým analytikom o raketovom raste inflácie i o tom, prečo v najbližších rokoch očakáva ťažké časy.

V čom sa vaše názory líšia? Pán Tóth, nevidíte prepojenie medzi „zlými peniazmi“, ktoré vytlačila centrálna banka, a fiškálnymi stimulmi americkej vlády? Nebolo to tak, že nakoniec vláda medzi ľudí pustila tie novovytlačené zlé peniaze?

Ján Tóth: Nie úplne. Vláda tie zlé peniaze vytvorila nekrytým deficitom. Vláda priamo vytvorila ďalšie peniaze.

Proti tomuto príbehu, ktorý môže byť na prvý pohľad zaujímavý, pretože dokáže niečo vysvetliť relatívne jednoduchým spôsobom, mám jeden silný argument. Tlačenie peňazí v Amerike máme už 12 rokov, v Európe sedem rokov a dosah zvýšenej peňažnej masy na infláciu zvyčajne trvá do dvoch rokov.

Predpokladám, že Juraj varuje už vyše desať rokov pred hyperinfláciou...

Juraj Karpiš: To nie je pravda, dokonca vo svojej knihe Zlé peniaze píšem, že hyperinflácia nie je realistický scenár, tá obava je absurdná.

Môj protiargument voči tvrdeniu, že kvantitatívne uvoľňovanie prebieha už od poslednej krízy, spočíva v tom, že sa to síce rovnako volá, ale nie je to to isté. Treba tam ísť do detailov toho, čo to znamená.

Ján Tóth: Ty si teda pred piatimi rokmi nehovoril, že príde v dôsledku tlačenia peňazí hyperinflácia?

Juraj Karpiš: Nie.

Ján Tóth: V poriadku. Boli totiž ekonómovia, ktorí to tvrdili. V ekonómii sa na tento jav zvyčajne čaká do dvoch rokov, čo sa nestalo. Preto hovorím, že nevidím priame spojenie medzi menovou politikou bez tých ostatných vplyvov a súčasnou infláciou, lebo inak by sme tú infláciu videli už dávno.

Juraj Karpiš: Volá sa to rovnako, teda kvantitatívne uvoľňovanie, ale nie je to to isté. Závisí to od kontextu, konkrétne od toho, kde sa kvantitatívne uvoľňovanie robí. Počas poslednej finančnej krízy, keď sa začalo robiť kvantitatívne uvoľňovanie, si banky navzájom nedôverovali a vznikalo veľké množstvo takzvaných tieňových peňazí.

Tie vznikajú v neregulovaných subjektoch, ktoré si navzájom požičiavajú. V tomto prípade kvantitatívne uvoľňovanie len zaplnilo dieru po zanikajúcich peniazoch. Čistý efekt na peňažnú zásobu bol drobný. Preto som nehovoril o hyperinflácii. Rast skutočnej peňažnej zásoby, ktorý je dôležitý pre ekonomiku, bol mierny.

Keď porovnáme to, čo robila Európska centrálna banka počas pandémie, s jej správaním počas finančnej krízy v rokoch 2010 až 2013, tak vtedy jej súvaha narástla o jeden bilión eur a počas pandémie covidu narástla v priebehu necelých dvoch rokov o štyri bilióny.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Môj druhý argument spočíva v tom, že v minulosti bol nielenže iný kontext, pretože sa tlačením peňazí zapĺňala diera po zmiznutých zlých peniazoch, ale teraz bol ten stimul gigantický.

Samozrejme, väčšinu peňazí, ktoré existujú v systéme, nerobí centrálna banka, ale ostatné banky úverovaním. Centrálna banka však vytvorí prostredie, aby komerčné banky kupovali štátny dlh a tvorili peniaze.

V tomto prípade teda bolo tých peňazí omnoho viac ako predtým a išlo to rovno do fiškálu. Išlo to Trumpovi a Bidenovi, ktorí to rozdali ľuďom a tí to rovno minuli.

Ján Tóth: Keď sa hovorí o tlačení peňazí, myslí sa tým aktivita centrálnej banky, ktorá nakúpi štátne dlhopisy a dá za to bankám peniaze. Vymení papier za peniaze. Je pravda, že je to len malý objem peňazí z celkovej peňažnej zásoby, preto bolo chybou niektorých ľudí tvrdiť, že nastane hyperinflácia.

Presne ako hovorí Juraj, gro celkového tlačenia peňazí v ekonomike nerobí centrálna banka, ale komerčné banky poskytovaním úverov.

Pán Karpiš však tvrdí, že potom sa objem zlých peňazí dramaticky zvýšil.

Ján Tóth: Nemyslím si, že z pohľadu centrálnej banky to bolo až také dramatické, ale myslím, že Juraj tvrdí, že komerčné banky začali dávať viac úverov ako v minulosti...

Juraj Karpiš: Aj, aj. Aj keď sa pozrieme na peňažnú bázu, tak aj tam to giganticky narástlo a bolo to zároveň v prostredí, kde komerčné banky nakupovali tie dlhy.

Ján Tóth: Samotné tlačenie peňazí centrálnou bankou však podľa mňa nemalo zásadný vplyv. Je pravdou, že komerčné banky spravili niečo navyše. Ja však tvrdím, že na infláciu mala vplyv hlavne vládna rozpočtová politika, lebo to je akoby ďalšie tlačenie peňazí štátom, pretože vytvorí deficit, ktorý nie je krytý daňami.

Ľudia chodia nakupovať a cítia, že potraviny sú výrazne drahšie. Kedy môžeme očakávať, že sa situácia výrazne zlepší alebo že sa aspoň nebude zhoršovať?

Ján Tóth: Podľa mňa ceny potravín naozaj prekvapili. Keď rozmýšľame nad tým, ako robiť prognózy cien potravín, tak sa pozeráme na komodity a tie hovoria, že každú chvíľu by dynamika cenového nárastu potravín mala začať klesať.

Medziročne potraviny narástli skoro o tridsať percent, v Európe okolo dvadsať percent. Teraz by sme však mali byť na vrchole v zmysle veľkosti nárastu. Ceny sa nemusia vrátiť na pôvodné úrovne, ale určite by miera inflácie potravín mala klesať, pretože fundamenty, ktoré infláciu v tomto sektore spôsobujú, sú teraz oveľa lepšie ako predtým.

Čo by ste ľuďom v dnešnej situácii z ekonomického hľadiska poradili? Majú kupovať zlato? Majú predávať nehnuteľnosti?

Juraj Karpiš: Predávať nehnuteľnosti som radil splašeným klientom, ktorí v roku 2021 zbadali vysokú infláciu a práve naopak, chceli nakupovať nehnuteľnosti a schovať sa tam, čo nebol dobrý nápad. Nachádzame sa v niečom, čo nazývame zima finančného cyklu, čo znamená vysokú infláciu a rast úrokov, čo sa väčšinou prejavuje práve v tom, že klesajú ceny nehnuteľností.

Väčšina z ľudí sa však teraz nerozhoduje, či predá alebo kúpi tretí byt, alebo či dajú peniaze do akcií. Pre každého však funguje diverzifikácia, lebo niekto nevidí do budúcnosti. Najlepšou stratégiu je teda rozložiť to. Skoro každý na Slovensku má nejakú nehnuteľnosť, cez hypotéku alebo priamo.

Dobré je mať investície aj v nejakých akciách i v zlate, ktoré funguje práve pri horších scenároch, keď sa centrálnym bankárom až tak dobre nedarí. Dôležité je mať aj nejakú finančnú rezervu, ktorá pomôže, ak človek stratí zamestnanie, alebo ak sa mu výrazne zvýšia splátky za hypotéku.

Pán Tóth, ako by ste dnes odporúčali zhodnotiť napríklad 100-tisíc eur?

Ján Tóth: V období vyššej inflácie by sa mi z aktív asi najviac páčili nejaké akcie, diverzifikované, možno nejaký globálny index. Komplikáciou by bol možný príchod recesie, lebo pri deflácii sa nedarí akciám, možno skôr dlhopisom, ale keďže to zatiaľ nie je môj ústredný scenár vývoja, zostal by som nateraz pri akciách.

Celý rozhovor, v ktorom si môžete v neskrátenej podobe vychutnať argumentačný súboj o pôvode inflácie, ale aj diskusiu o možnej hrozbe problémov v bankovom sektore, nájdete vo videu Postoj TV alebo vo forme podcastu.