Arzenál Slovensko „Ani náboj Ukrajine,“ vyhlasuje Fico. No vojna je šanca pre naše zbrojárstvo

„Ak bude Smer v nasledujúcej vláde a vojna bude pokračovať, podporíme len humanitárnu pomoc a nepošleme tam ani jeden náboj,“ vyhlásil vlani v novembri na sneme Smeru jeho predseda Robert Fico.

Svoju tézu o tom, že nedovolí vývoz ani jediného náboja na Ukrajinu, zopakoval následne v decembri a pri iných príležitostiach. Pred rokom Fico hlasno kritizoval odovzdanie systému protivzdušnej obrany S-300 Ukrajine. Rovnako ako nedávny presun stíhačiek MiG-29, ktorý predseda Smeru dokonca označil za „akt otvoreného nepriateľstva proti Ruskej federácii“.

Pre politické spory okolo týchto dvoch druhov zbraní, ktoré sa nachádzali vo výzbroji Ozbrojených síl SR, všetci akoby predpokladali, že Ficove heslá o nedodávaní vojenského materiálu Ukrajine sa týkajú predovšetkým prostriedkov, ktorými disponuje naša armáda. No na Slovensku sa tiež zbrane a munícia vyrábajú komerčne.

Iste, nie v takých objemoch ako počas studenej vojny. No neuhasiteľný ukrajinský dopyt po zbraniach a munícii možno vnímať tiež ako šancu pre slovenskú zbrojársku výrobu.

Najčastejšie sa v tomto zmysle skloňuje Dubnica nad Váhom, kde popri „naťáckych“ 155-milimetrových delostreleckých nábojoch stále dokážu vyrábať aj sovietsky štandard 152 milimetrov. Ukrajinské delostrelectvo, disponujúce pestrou zmesou sovietskych i západných zbraní, využije oba kalibre.

Jaroslav Naď v piatok počas návštevy Ukrajiny predstavil víziu možného spustenia spoločnej výroby munície. Ukrajina si zároveň už vlani objednala komerčne niekoľko kusov našej 155-milimetrovej samohybnej kanónovej húfnice Zuzana 2. Zaznelo dokonca, že slovenskí konštruktéri od Ukrajincov dostávajú spätnú väzbu o jej nasadení v boji, čo umožňuje dolaďovať zbraň do budúcnosti.

Charakter komerčnej objednávky malo aj opravovanie ukrajinskej vojenskej techniky v opravárenskom podniku v Moldave nad Bodvou. Minulý rok v júni o tom informovalo ministerstvo obrany.

V marci tohto roku sa zase Európska rada rozhodla vyčleniť 2 miliardy eur na podporu zbrojárskeho priemyslu v štátoch EÚ. Ráta sa aj so slovenskou výrobou delostreleckej munície v Dubnici!

Zbrojárske firmy, samozrejme, reagujú na zvýšený dopyt po svojich výrobkoch, preto rozširujú produkčné kapacity a naberajú nových zamestnancov. Ak by sa aj rusko-ukrajinská vojna zajtra (prípadne do konca tohto roka) skončila, prácu stále majú na niekoľko rokov dopredu. Armády európskych štátov totiž budú chcieť doplniť skladové zásoby minimálne o materiál, ktorý za posledný rok posunuli Ukrajine.

Pravdepodobnejšie však je, že mnohé štáty budú mať záujem o väčší objem napríklad delostreleckej munície, než akým disponovali pred vojnou. Rusko-ukrajinská vojna totiž ukázala, že ani v 21. storočí nie je veľký konvenčný vojenský konflikt v Európe vylúčený a delostrelecká munícia sa spotrebuje rýchlo…

Zbrojárstvo teda má o prácu postarané. A teraz sa logicky ponúkajú otázky spojené s možným budúcim politickým vývojom u nás: Pokiaľ sa náhodou dostane na jeseň k moci strana Smer, splní svoje vyhrážky, že na Ukrajinu už nepošleme ani náboj? Ak áno, bude sa to týkať len vojenského materiálu zo skladov Ozbrojených síl SR alebo sa budúca vláda pokúsi nejakým spôsobom prerušiť aj komerčné vzťahy medzi Ukrajinou a zbrojárskymi firmami na Slovensku? Ohrozí Smer možno až stovky pracovných miest, ktoré vznikli alebo postupne vznikajú pod vplyvom rusko-ukrajinskej vojny v zbrojárskej výrobe u nás?

Samozrejme, keď po voľbách dôjde na lámanie chleba, dá sa všelijako zabezpečiť, aby zostala aj koza celá, aj vlk sýty. Napríklad sa delostrelecká munícia nebude predávať Ukrajine priamo, ale okľukou cez Poľsko. Alebo nová vláda pod vedením Smeru vôbec do komerčných vzťahov vstupovať nebude a uspokojí sa s tým, že z vojenských skladov (asi tak či tak už skoro prázdnych) na Ukrajinu nič nepôjde.

V každom prípade, jeden z najstarších „hoaxov“ na Slovensku vznikol ešte krátko po Nežnej revolúcii, pred masovým nástupom internetu a sociálnych sietí. Bol to dodnes rozšírený mýtus, že Václav Havel zrušil v akomsi záchvate humanistického pomätenia dovtedy prosperujúci slovenský zbrojársky priemysel.

Mnohí sa odvtedy snažia racionálne argumentovať, že konverzia sa plánovala už na sklonku 80. rokov, teda ešte za socializmu, v súvislosti s poklesom globálneho napätia na konci studenej vojny, a teda aj v dôsledku zníženia dopytu po zbraniach, aké sme vyrábali. Mýtus o Havlovi a slovenských zbrojovkách vyvracal dokonca bývalý generálny riaditeľ ZŤS Martin, Jozef Uhrík, ktorý neskôr budoval bratislavský závod Volkswagena.

Iní tento mýtus, naopak, pomáhali udržiavať pri živote. V roku 2007 pri návšteve Dubnice nad Váhom aj vtedajší premiér Robert Fico obvinil Václava Havla z konverzie zbrojárstva na Slovensku.

„Začalo platiť, že výrobky slovenskej zbrojovky boli antihumánne a vražedné, ale výrobky českých, amerických a iných zbrojoviek slúžili posvätnej ochrane demokracie. Taká bola pravda 90. rokov,“ povedal Fico asi rok po tom, ako sa stal prvýkrát premiérom. „Vláda, ktorej predsedám, si uvedomuje potenciál, ktorý Slovensko má aj tu. Aj preto zbrojárska výroba má plnú podporu slovenskej vlády.“

Havel slovenské zbrojovky nezavrel. No bolo by iróniou, keby ranu pre biznis a zamestnanosť zvyškov z nich po najbližších parlamentných voľbách uštedril v mene „mieru“ práve predseda Smeru, ktorý vždy pristupoval k obchodu so zbraňami s chladnokrvným pragmatizmom.