Spoločnosť 28. marec 2023

Exposlanec Teamu Vallo Damas Gruska Bratislavský primátor je pod vplyvom ideologického talibanu

Jakub Lipták
Jakub Lipták

Bratislava sú dve mestá – jedno je mediálne, druhé je mesto reálnej politiky. A medzi nimi je zásadný rozdiel, tvrdí dlhoročný občiansky aktivista.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jakub Lipták

Bratislavský primátor je pod vplyvom ideologického talibanu
Foto: Postoj/Jakub Lipták

Bratislava sú dve mestá – jedno je mediálne, druhé je mesto reálnej politiky. A medzi nimi je zásadný rozdiel, tvrdí dlhoročný občiansky aktivista.

Damas Gruska je vysokoškolský učiteľ programovania a bratislavský komunálny aktivista. V rokoch 2018 – 2022 bol miestnym poslancom Starého Mesta. V rokoch 2004 – 2007 vydával literárny časopis Knihy a spoločnosť a v súčasnosti sa okrem práce vysokoškolského učiteľa venuje kultúrnemu glosátorstvu.

V rozhovore o Bratislave a svojom pôsobení v staromestskom zastupiteľstve sa vyjadruje k tomu, prečo ho práca miestneho poslanca sklamala, čo bol jeho najsmutnejší deň v komunálnej politike a prečo Bratislavu teraz čaká cesta z kopca.

V roku 2018 ste kandidovali do miestneho zastupiteľstva Bratislava-Staré Mesto za Team Vallo, ako ste sa k tomu dostali?

V tom období Miroslav Beblavý založil stranu Spolu a dal inzerát do novín, že hľadá kandidátov do komunálnych volieb. Prihlásil som sa aj ja a kandidoval som za stranu Spolu, ale v koalícii s Teamom Vallo.

Po nejakom čase ste už nefigurovali ako poslanec tohto zoskupenia. Čo sa stalo?

Išiel som do komunálnej politiky, lebo som sa venoval občianskemu aktivizmu. Niečo sa mi podarilo, niečo nie a myslel som si, že ako poslanec toho dosiahnem viac. Nakoniec sa ukázalo, že je to naopak – ako radový občan som dosiahol viac ako poslanec.

A prečo som odišiel z toho klubu? Sme na Pražskej, jednej z najhlučnejších a najodpornejších ulíc v meste. Je to večne upchatá diaľnica a nie je to jediná takáto ulica v meste. Myslel som si, že ako zoskupenie Team Vallo môžeme začať robiť kroky k tomu, aby sme toto mesto humanizovali – napríklad aj tak, že táto ulica by raz nebola taká strašná. Nie za jedno volebné obdobie, ale chcel som, aby toto mesto začalo robiť aj veľké veci.

Teda nielen urobiť peknú zastávku a vydláždiť chodníky. Fundamentálny problém celých štvrtí je napríklad enormná dopravná záťaž. Myslel som si, že sa bude niečo robiť aj vo veľkých veciach, ale keď som zistil, že sa nerobí ozaj nič – a ani som nedokázal presvedčiť kolegov, aby sme boli razantnejší –, tak som nechcel v tejto partii ďalej pôsobiť.

Čo ste si odniesli z tých štyroch rokov v komunálnej politike?

Lepšie som pochopil, kto má aké kompetencie. Náš systém je založený na silnom starostovi. Keď má svojich poslancov, zdanlivo to vyzerá výborne – veci prechádzajú. Problém je v tom, že keď sa rozprávate s niekým z tých „koaličných“ poslancov medzi štyrmi očami, tak vám povedia: To, za čo som hlasoval, je hlúposť a bytostne s tým nesúhlasím, ale tak sme sa dohodli na klube.

Toto je pre mňa ťažko stráviteľná vec. Stále som si myslel, že tí ľudia uprednostnia svoje svedomie a záujem mesta pred rôznymi politickými dohodami. No možno je to dôsledok politického systému – je to prepolitizované a nie je tam vecná diskusia v zmysle, že chceme riešiť konkrétny problém a zabudnime, kto sme z akého klubu.

Atmosféra v komisiách, kde sú poslanci z rôznych klubov, bola omnoho vecnejšia a príjemnejšia, lebo sme sa vždy sústredili na riešenie problému. Po komisii však zasadal klub. V zastupiteľstve potom bolo nejako dusno, poslanci dokonca menili názor oproti tomu, čo hovorili na komisii pár hodín predtým.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Prečo sa na zastupiteľstve nehľadali riešenia problémov?

Naša prechádzajúca starostka Zuzana Aufrichtová mala svoju predstavu a jej poslanci jej dlho držali chrbát. Aj keď presadzovala veci, ktoré sa im nezdali, veľmi poslušne ju podporovali hlasovaním.

Párkrát sa mi podarilo zmeniť nejaké rozhodnutie – zistil som, že jediná šanca, ako niečo dosiahnuť, je navrhnúť to priamo na zastupiteľstve napríklad ako pozmeňujúci návrh. Už tam nebol čas, aby sa dohodli, že to odmietajú, ale každý v tej chvíli rozmýšľal, čo je dobré a čo je zlé. To bola jediná šanca.

Vy ste v tomto zastupiteľstve boli v opozícii voči starostke z OKS. Neoslabila sa vaša pozícia ešte viac tým, že ste odišli z klubu?

Rozhodnutie odísť z toho klubu súviselo s tým, že som si založil facebookový účet a, paradoxne, cezeň som niektoré veci vedel vyriešiť výrazne rýchlejšie. Niektoré veci dokonca do 24 hodín. Keby som ako poslanec chodil a interpeloval, tak doteraz chodím a interpelujem.

Pre niekoho je poslanec niečo ako inšpektor verejného poriadku. Že chodí, nahlasuje chyby a dožaduje sa ich odstránenia. Ja som si vždy myslel, že Staré Mesto inšpektorov verejného poriadku platí – toto sa musí systematicky profesionalizovať, má to robiť úrad, nie poslanci. Ale netvrdím, že každý s týmto mojím názorom súhlasí.

Na svojom facebookovom profile zverejňujete naozaj veľké množstvo rôznych miestnych problémov typu semafory, dlažba, neporiadok. Niektoré tieto veci sa vám podarilo vďaka Facebooku vyriešiť?

Samozrejme. Občas ma kontaktuje niekto z magistrátu alebo zo Starého Mesta, spýtajú sa, kde presne to je, a na druhý deň to už je vyriešené. Ale to je vlastne taká smiešna práca, nemal by som to robiť ja, ale nejaký profesionál.

Veľký zdroj podnetov pre samosprávy je portál Odkaz pre starostu. Staré Mesto má podľa štatistík dvetisíc podnetov vyriešených a vyše osemsto nevyriešených. Nemyslíte si, že to, čo opisujete, je dané aj tým, že tých podnetov je toľko, že to samospráva nestíha riešiť?

Poviem vám o tom taký príbeh. Keď nastúpila bývalá starostka Aufrichtová, dramaticky sa zvýšil počet nevybavených podnetov na Odkaze pre starostu. Bola to v podstate systémová vec, aj mi to v jednom rozhovore naznačila, keď povedala, že nahlasujte problémy interpeláciami, nestarajte sa o Odkaz pre starostu.

Môj pohľad – a v tom sme sa ani nezhodli v klube – bol taký, že tí, čo píšu podnety na tento portál, sú tá časť občanov, ktorým záleží na tomto meste. Nie je to veľká časť, no títo ľudia si dajú námahu, že vložia podnet. My za týmito ľuďmi musíme stáť všetkými spôsobmi, lebo toto je z hľadiska komunálnej politiky tá najcennejšia časť obyvateľstva.

Vtedy som si dal tú námahu, vypracoval som štatistiky, ako sa v tomto volebnom období prudko zhoršila ochota reagovať na podnety občanov. A navrhol som, aby sme to zverejnili na našom facebookovom profile Teamu Vallo ako prejav toho, že nám záleží na ľuďoch ochotných riešiť problémy, že sa ich chceme zastať. Vtedajšia správkyňa našej skupiny Dana Kleinert to odmietla. Nikdy som nepochopil prečo.

Váš facebookový profil pôsobí tak, že dosť veľa frflete, kriticky sa vyjadrujete voči všelikomu, i voči Matúšovi Vallovi. Nebol toto dôvod, prečo ste boli svojim kolegom tŕňom v oku?

Keď niekto ide zastávať funkciu či už poslanca, starostu, alebo primátora, tak predpokladám, že nie preto, aby sa na tú funkciu iba dostal, ale aby v nej niečo dosiahol a nejako posunul mesto dopredu. Vždy som hľadal, čo je to, čím ho chce posunúť. Či to robí len preto, že sa mu zapáčila tá pozícia, alebo má skutočný cieľ, kam sa snaží dostať.

Pre mňa bol a stále je skutočne veľký problém jedna vec: sústredí sa tu obrovské úsilie na malé mestské zásahy, čo je na jednej strane fajn, ľudia to ocenia, ale človek, ktorý sa veľmi nezaujíma o politiku, podvedome stále dúfa, že sa popritom robia aj veľké veci, že toto nie je všetko. No ono to vyzerá tak, že toto je všetko.

Myslím, že v tomto volebnom období sa to prejaví, lebo všetky tie nábehy na chodníky a drobné veci sa porobia, no potom zistíme, že budujeme nosný dopravný systém, ktorý má rýchlosť cyklistu. Zistíme, že mesto nemá žiaden plán vo veci verejnej dopravy. Hovoriť, že MHD bude lepšia, čistejšia, že tam budú USB zásuvky a wi-fi, je super. Ale dopravný plán je niečo iné.

Ten by mal hovoriť napríklad to, že chceme, aby na území, na ktorom býva osemdesiat percent obyvateľov, sa dalo z jedného ľubovoľného bodu do druhého dostať do tridsiatich minút.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ešte sa vráťme k tomu Teamu Vallo. Ako sa vám spolupracovalo s týmto zoskupením?

Veľa ľudí bolo prekvapených, že Team Vallo bola neexistujúca značka. Nikdy nedošlo k žiadnej spolupráci medzi jednotlivými tímami v mestských častiach a ani na magistráte. Bolo to pre mňa sklamanie, lebo som si myslel, že toto bude tá sila v mestskej komunálnej politike – že to bude tím ľudí, ktorí budú pôsobiť v rámci mestských častí a mesta a budú ovplyvňovať veľké rozhodnutia. No náš názor nikdy nikoho nezaujímal a spolupráca neexistovala.

Neprebiehala ani nejaká spoločná komunikácia cez sociálne siete či cez mailové skupiny?

Spočiatku trochu, ale prakticky vôbec. Ale toto nie je iba môj pocit, vnímali to tak všetci. Potenciál, ktorý tu bol, sa premrhal.

Napriek svojmu sklamaniu z komunálnej politiky ste sa vo voľbách 2022 rozhodli kandidovať opäť, a to za stranu Starostovia a nezávislí kandidáti. Čo vás k tomu viedlo?

Rolu v tom zohral bývalý staromestský starosta Radoslav Števčík, o ktorom viem povedať, že pre našu štvrť urobil viacero konkrétnych vecí. Pri prvom rozhovore mi zdôraznil, že je to politická strana, ktorú nespája žiadny spoločný politický program, ale jej pointou je to, že keď kandidujete za stranu, nemusíte zbierať podpisy pod kandidatúru. Je to snaha spojiť ľudí, ktorí sú nejako angažovaní a zaujímajú sa o politické problémy.

Už samotný záujem je cenný, lebo s takýmto človekom sa dá diskutovať, aj keď sa nemusíme zhodnúť. No môžem vám povedať, že v zastupiteľstve boli ľudia, ktorých som za štyri roky počul povedať dokopy asi tri slová. Vôbec netuším, aké sú ich názory, iba sedeli a kukali. Ani si neviem vybaviť, ako znie ich hlas.

Čo hovoríte na výsledky komunálnych volieb v Starom Meste v roku 2022?

Je to v tom duchu, keď už tu niekoľkokrát v minulosti vyhrala nejaká partia stopercentným počtom hlasov. Pre starostu to bude skôr ťažšie ako ľahšie. Každému opozícia prospeje. Nielen preto, že vie trochu brzdiť jeho, ale aj ostatných. Absolútna moc korumpuje. Keby mal väčšinu a silnú opozíciu, bolo by to lepšie riešenie pre Staré Mesto. Ale nevyberáme si, rozhodujú voliči.

Keď ste videli, akí ľudia boli zvolení za poslancov, boli vám známe tie mená?

Niektoré, samozrejme, áno, o niektorých mám aj celkom vysokú mienku, no u niektorých sa mi nepodarilo vybaviť si žiaden vzťah ku komunálnej politike, ktorý by mali pred voľbami. Čo, samozrejme, môže znamenať, že ho získajú.

Ako si vysvetľujete, že Team Bratislava primátora Valla získal všetkých poslancov v staromestskom zastupiteľstve?

Opozičný blok starostky podľa mňa stavil na zlú kartu, a teda na odpor k parkovacej politike. Sme už jediné mesto široko-ďaleko, ktoré nemá celomestskú parkovaciu politiku, a ľudia z toho už boli unavení, chceli, aby sa ten problém riešil. Boli tam takí, ktorí boli principiálne proti celomestskej parkovacej politike.

Ukážem vám to na jednej veci. V minulom volebnom období nikto z vedenia Starého Mesta v ňom reálne nebýval, ale dochádzal doň autom. To je prvá skupina, ktorá je takpovediac postihnutá celomestskou parkovacou politikou. Teraz sa to trochu zlepšilo, už len polovica vedenia v Starom Meste nebýva.

Je to asi v súlade so zákonom, ale ja to považujem za tak trochu podvod na voličoch. Duch zákona hovorí, že máš kandidovať tam, kde reálne bývaš, a nie tam, kde máš napísaný trvalý pobyt.

Ako hodnotíte prvé štyri roky Matúša Valla vo funkcii primátora?

Mesto sa určite skrášlilo, to je pozitívum, aj vďaka malým mestským zásahom, ktoré som už spomínal. Druhá vec je, koľko to stálo peňazí.

Keby som mal povedať niekoľko slabín primátora, tak by tam patrilo takzvané uvažovanie cez kalkulačku. Zrazu akoby mesto malo strašne veľa peňazí, to vidíte na každom kroku. Chodievam na bicykli cez Námestie slobody – videl som, že každý deň sa tam polievali veľké, pomerne staré stromy. Dokonca aj keď pršalo a bol zrážkovo vysoko nadpriemerný mesiac, aj vtedy tam bola firma s cisternou a polievala stromy. Bola to pre mňa ukážka toho, že tu sa v niečom nehospodári dobre.

Iný príklad: keď som bol študent, pomáhal som v rámci brigád vytrhávať stromy v Horskom parku. Je plný náletovej zelene, síce kvalitnej, ale tie stromy sú tak nahusto, že nemajú šancu prežiť. Ručne sa to prerieďovalo, aby tie silnejšie rástli lepšie a rýchlejšie. Viete, čo bol jeden z prvých krokov tohto vedenia? Vysadilo stromy v Horskom parku. Myslím, že všetky toho roku vyschli, no stálo to niekoľko desiatok tisíc eur.

Mal som tiež veľké výhrady k viacerým nákupom mesta. Je pre mňa veľmi sporná vec kúpiť skrachovaný bordel v Sade Janka Kráľa. Znie to super, ale dať za také niečo spolu dva milióny eur? Veď nato je súkromný sektor, že si zriadi reštauráciu, navyše je ich tam v okolí niekoľko.

Ďalší ľúbivý projekt primátora je vybudovať plató s parčíkom na Staromestskej. Problém toho priestoru je omnoho vážnejší a toto ho vôbec nerieši. Čo sa týka parčíka, pár stoviek metrov odtiaľ je jeden z najväčších parkov v Bratislave – Hradný vrch. Staromestská teda nie je miesto, kde nutne chýba parčík a musíme ho tam dorobiť za strašné peniaze. Vidno, že mesto nemá niečo také ako Útvar hodnoty za peniaze, ktorý by primátora zastavil a povedal mu, že toto mesto potrebuje úplne iné veci než takýto skrášľovací prvok.

Čo je to hlavné, čo mesto potrebuje?

V prvom rade čo najrýchlejšie upraviť územný plán tak, aby prestala expanzia mesta do polí za mestom. Tam, kde teraz prebiehajú tie najväčšie developmenty, nedávno boli polia alebo sady. Dôležité je to preto, že každá takáto vec, okrem toho, že zaberá poľnohospodársku pôdu, zvyšuje nároky na dopravu. Mesto sa stáva riedke, pritom Bratislava nie je husto osídlená.

S tým súvisí druhý bod: doprava. Keď cesta verejnou dopravou trvá z jedného konca mesta na druhý hodinu, tak niečo nie je v poriadku. Osobne si myslím, že stávka na električky je krátkozraká. Je to povrchový systém, veľmi ľahko zraniteľný – jedna nehoda alebo pokazená výhybka odstaví celú radiálu na niekoľko hodín.

Mesto teraz navyše ťahá, aspoň taký je plán primátora, električku do pešej zóny pred novú budovu Slovenského národného divadla. Na jednej strane vravíme, že chceme mať bezpečnú a rýchlu dopravu, no dáme to na to najnevhodnejšie miesto do pešej zóny, kde pôjde pomaly a neustále tam bude riziko kolízií. Na doprave mi teda chýba predstava urobiť ju nielen peknú, ale aj rýchlu.

Tretí problém, ktorý je úplne zanedbaný, je kvalita životného prostredia. Nie sú to len exhaláty, ale aj hluk, bezpečnosť na cestách... V tomto smere sa urobilo najmenej za dlhé roky. Mestské diaľnice ako Pražská, Šancová, nábrežie sú veci, ktoré nevyrieši žiadny malý mestský zásah, preto tu hrozne cítiť bezradnosť mesta.

Jedného dňa azda bude nová hlavná železničná stanica. Mesto pochopilo, že dať novú stanicu do takého dopravne preťaženého systému sa nedá bez väčších dopravných opatrení. No mesto za štyri roky nezískalo ani len dáta, kde je problém a ako ho riešiť. Osobne som sa niekoľkokrát v tejto veci angažoval.

Raz som bol na konferencii, ktorú organizovalo mesto, a to bol pre mňa kľúčový zážitok. Riešila sa téma obchvatu cez severnú časť mesta, nie je to nejaká novinka, hovorí sa o tom šesťdesiat rokov. Prišli tam diaľničiari so svojou predstavou, potom Útvar hodnoty za peniaze, ktorý prezentoval niekoľko možností, ako to riešiť. Jediný, kto na vec nemal žiadny názor, bol magistrát. Je to pre mesto z hľadiska dopravy kľúčová vec, no magistrát nemal ani len tušenie, kde a ako to chce a či vôbec. Bol to pre mňa jeden z najsmutnejších dní v komunálnej politike.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

V súvislosti s touto severnou tangentou ste na Facebooku napísali: „Primátor je komplet pod vplyvom ideologického talibanu, ktorý bojkotuje výstavbu nových ciest.“ Ako ste to mysleli?

Za tým si stojím. Tento ideologický taliban hovorí, že nemôžeme stavať novú cestu, lebo je to služba pre autá. Nijako im nenapadlo, že v deň otvorenia nejakej novej cesty sa zo Šancovej môže stať bulvár – dvojprúdovka so širokým cyklopruhom a chodníkom. Hneď ako sa jedna cesta otvorí, sa druhá dá radikálne zredukovať. Je to proces, ktorý vidíme v celej Európe.

No tu nie je dopravu kam vytlačiť, nie je žiadna alternatíva. Ideologický taliban si myslí, že doprava sama zmizne. Že všetci inštalatéri, sanitky, ľudia, ktorí nám vozia chladničky a práčky, presadnú na kolobežky a budú to voziť na chrbte.

Doprava tu vždy nejaká bude, všetky mestá sa ju snažia nejako obmedziť, ale bude tu. Bývam na ceste tretej triedy, na Jelenej, a po tejto úzkej ulici jazdia ľudia zo Záhorskej Bystrice do Svätého Jura. Tento stav je tu preto, lebo dopravní inžinieri zrušili na Račianskom mýte odbočenie doľava a poslali celú dopravu pomedzi obytné domy a popred školu po ceste tretej triedy. Toto uvažovanie tu stále je.

Kto konkrétne tvorí ten ideologický taliban, ktorý toto bojkotuje?

Niektorí sú teraz starostovia, niektorí poslanci, niektorí pracujú na magistráte. S týmito ľuďmi som veľakrát hovoril a vždy mi povedali, že z princípu nebudeme stavať novú cestu, lebo tým len podporíme automobilovú dopravu.

Menovať ich nechcete?

Nie, lebo ich je strašne veľa. Ale ak je tu niekto ústredný problém, tak je to viceprimátorka Tatiana Kratochvílová. Zastávala všetky možné funkcie v komunálnej politike a je v jej kompetencii uvažovať o tom, že toto musí byť naša priorita. Zdôvodnenie, ktoré nám mesto stále ponúka, je, že nie sú peniaze. No môžem vám zaručiť, že z plánu obnovy budeme vracať obrovské množstvo peňazí, ktoré nevieme využiť. Keby malo mesto nejaký alternatívny plán, tak si myslím, že by sa tie peniaze našli. Paradoxne sa vždy ukázalo, že tie peniaze sú posledný problém. Prvý problém je vedieť, čo chceme, a byť na to pripravení.

Nechcem byť zlým veštcom, ale stane sa jedna nepríjemná vec. Diaľničiari aj na spomínanej konferencii veľmi pretláčali diaľničný tunel popod Karpaty. No dáta rôznych odborníkov hovoria, že ním nebude skoro nikto chodiť. Je navrhnutý na takom mieste, že nebude slúžiť ani Bratislavčanom, ani obyvateľom župy a dokonca ani obyvateľom iných častí Slovenska. Najhorší možný scenár je taký, že sa vlastne uzná, že tunel za miliardu nepotrebujeme, no ani sa nepostaví niečo omnoho lacnejšie za napríklad tretinovú cenu. Primátor mal v tomto manévrovací priestor – neminul by tristo miliónov, ale by ušetril sedemsto.

Myslíte si, že ten tunel sa nepostaví?

Som pesimista, lebo argumenty dopravných odborníkov hovorili veľmi proti jeho vyťaženosti.

Poďme k téme územného plánu. Toto ako hlavnú vec, ktorú mesto potrebuje vyriešiť, spomínal v nedávnom rozhovore pre Postoj aj urbanista Peter Žalman.

Problém je rozrastanie mesta do polí miesto toho, aby sa intenzívnejšie využívali hlavne brownfieldy, ktorých je tu obrovské množstvo. Nie je to len Istrochem, tých dier v meste je veľa.

Primátor robí jednu vec s územným plánom, s ktorou mám veľký problém. Hovorí developerom, že mesto by aj zmenilo územný plán, aby sa v určitej lokalite mohli stavať byty, ale iba ak nám z tých bytov nejaké dáte. Je to vlastne forma výpalníctva. Nie som si istý zákonnosťou tohto postupu, ale okrem toho aj strácame čas. Môžu ľavičiari hovoriť, kto všetko je na vine, že je nedostatok bytov, ale jedným z kľúčových problémov je, že je nedostatok pozemkov, kde tie byty možno stavať.

Vyhovuje to veľkým developerom, ktorí majú skúpené veľké pozemky. Vždy časť bytov dajú na trh a umelo udržiavajú ich nedostatok. Je to manipulácia s trhom.

Čítajte tiež

My tu však vidíme prebiehajúcu suburbanizáciu, čo je prirodzený proces, okolie Bratislavy sa zastavuje celými štvrťami domov. Aké má mesto schopnosti konkurovať tomu, keď niekto má možnosť ísť bývať do Rovinky alebo do Čiernej Vody?

V prvom rade, málokto ide bývať do Rovinky, lebo chce bývať tam alebo v nejakom inom satelite. Každý si uvedomuje, že to znamená robiť desať-pätnásť rokov taxikára pre svoje deti. Čiže nie je to spravidla vec voľby, ale toho, že je tam lacnejšie bývanie. Ale to je tak preto, lebo je nedostatok stavebných pozemkov v samotnom meste. Postaviť satelitný domček alebo byty v intraviláne Bratislavy nestojí žiadne peniaze navyše – samotná stavba. Kľúčová vec je pozemok. A pokiaľ budeme neflexibilným územným plánom udržiavať nedostatok pozemkov, dovtedy budeme stavby vytláčať von z mesta.

Po druhé, počas výstavby diaľnice R7 sa upozorňovalo na to, že tento trend vlastne povzbudzujeme. Hneď sa to ukázalo po jej otvorení, objavili sa veľké bilbordy s nápismi, že doprava je vyriešená, kúpte si u nás pozemok. Teraz niečo podobné robí župa – chce postaviť sériu obchvatov, aby ľudia zo suburbií nemuseli stáť v zápchach. Inak povedané, je to jednoznačná podpora automobilovej dopravy.

Čo s tým mesto môže robiť?

Poznáme príbeh plánovanej električky pred Národným divadlom. Jeden z kľúčových oficiálnych dôvodov, prečo ju mesto chce tadiaľ viesť, bol taký, že keby išla po Landererovej, tak by obmedzila príval áut, ktoré prichádzajú zo suburbií do centra mesta – čo je niečo, čo sa snaží každé mesto obmedziť, či už zákazmi, nízkoemisnými zónami, mýtnymi systémami... Toto je svetový trend, no naše mesto ide presne opačným smerom.

Mesto sa však aspoň deklaratívne snaží obmedzovať individuálnu automobilovú dopravu. Ako si vysvetľujete ten paradox, že v tomto prípade to nechce spraviť?

Sú dve mestá. Jedno je to mediálne mesto, o ktorom teraz hovoríte. Snaží sa o zlepšenie životného prostredia, o viac zelene, o obmedzovanie áut, snaží sa robiť niečo pre chodcov a cyklistov. A potom je tu mesto reálnej politiky.

Ako cyklista viem, že situácia cyklodopravy sa nijako dramaticky nezlepšuje. Keď si pozriete ďalšie konkrétne kroky, ktoré mesto robí, napríklad nový autobusový pruh, skoro vždy je to sprevádzané tým, že podľa prepočtov to neobmedzí individuálnu automobilovú dopravu. Teraz sa rozširuje Harmincova ulica v Dúbravke kvôli autám. Reálne kroky mesta teda v skutočnosti podporujú automobilovú dopravu. Samotná parkovacia politika je vlastne podporou áut.

Ako to myslíte?

Keď primátor promoval parkovaciu politiku, hovoril, že jej zmyslom je to, aby obyvateľ večer pri návrate z práce mal kde zaparkovať. Už v tomto je vlastne posolstvo: choďte do práce autom a my vám zabezpečíme, že budete mať kde zaparkovať. Nebudete musieť krúžiť okolo bloku – čo mnohých odradilo vôbec autom do práce ísť.

Ale to sa týka len tých, čo majú trvalý pobyt. Nie je problém skôr ten, že je tu veľa obyvateľov, ktorí síce majú auto, ale nemajú tu trvalý pobyt?

Samozrejme, parkovacia politika vychádza rezidentom v ústrety. Ale paradox je v tom, že keď sa zavádzala, hovorilo sa, že neubudne parkovacích miest. Čoho ubudlo, sú autá. V našej ulici teraz už vôbec nie je problém zaparkovať, no nielen pre rezidentov, ale ani pre návštevníkov.

Tí však musia zaplatiť.

Ako ktorí. Špecialitou tohto nášho primátora – a to je myslím jeho osobné prianie – je, aby každý mal dve hodiny parkovania denne zadarmo aj mimo svojej zóny. Netýka sa to zatiaľ tých najdrahších ulíc, kde hodina parkovania stojí dve eurá, ale pred voľbami sľuboval, že aj toto sa má zmeniť. Bratislavčanov z iných častí mesta to stimuluje ísť do mesta autom s tým, že tam majú dve hodiny parkovania zadarmo, čo väčšine ľudí úplne stačí. Predtým do mesta autom nešli, lebo vedeli, že nezaparkujú, teraz vedia, že miesto nájdu.

Sledoval som parkovaciu politiku v niektorých krajinách. Napríklad v Nórsku som si všimol, že každoročne ubúdali parkovacie miesta. Tam, kde ešte pred rokom bolo parkovacie miesto, sa zrazu objavil strom alebo terasa reštaurácie.

Matúš Vallo urobil tiež jeden veľmi nešťastný krok. Parkovanie v Starom Meste bolo regulované sedem dní v týždni, teraz je však parkovanie cez víkendy pre kohokoľvek zadarmo. Preložené do slovenčiny: príďte do Starého Mesta zadarmo, my vám zabezpečíme parkovanie zadarmo. Ideme úplne opačne, ako ide svet.

Paradoxné je na tom ešte aj to, že hneď susedná zóna v Novom Meste je regulovaná aj cez víkendy. Takže vidím, že keď niekomu v Novom Meste príde cez víkend návšteva kdekoľvek zo Slovenska, tak zaparkujú v Starom Meste, lebo je to tam zadarmo. Dôsledok tohto je, že najväčší problém zaparkovať v centre je v nedeľu večer.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Zaujalo ma to, čo ste povedali o dvoch mestách – mediálnom meste a meste reálnej politiky. Čo ste tým mysleli?

Poznal som názory ľudí, ktorí spravujú toto mesto, pred tým, ako vstúpili do komunálnej politiky. Teraz ich nespoznávam – podľa činov, ktoré robia. Jedno mesto je mesto tých ľudí, ktorí do politiky vstupovali s nejakou víziou. A teraz vidím tie reálne kroky.

Ešte som nezažil taký brutálny prístup k chodcom a cyklistom, čo sa týka napríklad rozkopávok. Voľakedy to bolo tak, že ak niekto zabral chodník a rozkopal ho, musel vyznačiť obchádzku, namaľovať priechod – sú to elementárne bežné veci, ale taká skrátka bola štábna kultúra. Teraz sa to už vôbec nerieši, zaberie sa celý chodník, dá sa tam značka zákaz vstupu, ale neurobí sa žiadna alternatívna cesta. A pritom chodec a cyklista majú byť na prvých miestach v pomyselnej hierarchii.

Poviem ešte iný príklad. Ako aktivistovi sa mi podarilo dosiahnuť, že sa na Šancovej vybudoval priechod pre chodcov medzi Ymcou a Námestím Franza Liszta. A chcel som, aby sa vybudoval ešte jeden medzi Račianskym mýtom a Ymcou. Mal som presnú predstavu, kam sa zmestí, aj som uvádzal argument, že sa tam jazdí strašne rýchlo. Spravil by sa tam ostrovček a také esíčko, aby autá nemali dlhý rovný úsek, ale nútilo by ich to trochu spomaliť. Magistrát je zúrivo proti tomu. Viete prečo? Lebo by to spomalilo dopravu.

Čím si vysvetľujete, že je taký veľký rozdiel medzi mediálnym mestom a mestom reálpolitiky?

Odbornou nepripravenosťou niektorých ľudí. Sčasti to úplne chápem – začali, časť z nich sa veľmi dobre oboznámi s problémami, naučí sa. Ale iní aj po mnohých rokoch v komunálnej politike pôsobia ako amatéri. Vždy je nejaký stret s reálpolitikou, ale mne sa zdá, že vízia – to, čo s mestom chceme dosiahnuť – nie je všetkým vlastná.

Ilustrujem to na tom príklade s priechodom pre chodcov. Veď humanizujme to mesto – nie aby prechod cez dvadsať metrov širokú cestu trval desať minút. Lebo to je realita Šancovej, musíte ísť na najbližší priechod, odstáť si to, potom znova prejsť tú vzdialenosť. Všetko hovorí v prospech toho, že tam ten priechod musí byť. No potom príde zdôvodnenie: chceme rýchlu MHD, a keďže toto by možno autobusy spomalilo, tak chodec musí ísť bokom.

Čo sa týka Šancovej ulice, ona je klasifikovaná síce ako cesta druhej triedy, ale údajne má nejaký štatút prieťahu cesty prvej triedy, v dôsledku čoho ju magistrát nemá celkom v kompetencii, napríklad priamo na nej ani nie je regulované parkovanie. Nie je toto dôvodom, prečo magistrát odmietol váš návrh?

Šancová má taký zvláštny štatút štátnej cesty. Pre mňa je to nezrozumiteľný fenomén, predpokladám, že ide o nejakú sivú zónu. Má to brutálne zlé dôsledky pre mesto. Teraz sa na nej plánuje výstavba veľkého domu, ktorý však bude odsunutý od cesty tak, že sa tam vkladá ešte jedna cesta. Má to za následok výrub asi štyridsiatich stromov. A dôvodom je to, že zo štátnej cesty sa nemôže ísť priamo do garáže, lebo by to spomalilo dopravu. Na druhej strane sa na tejto ulici legálne parkuje na chodníkoch, čiže keď niekto chce zaparkovať, na chvíľu odstaví celý jazdný pruh.

Ale toho priechodu pre chodcov sa to netýka, na to má mesto kompetencie a aj v minulosti taký priechod pre chodcov bez problémov postavilo.

Kritizujete aj to, že nosným systémom mestskej hromadnej dopravy sú električky. Prečo?

Stačí si do navigácie zadať, že chcem ísť z bodu A do bodu B – na väčšie vzdialenosti auto vyhráva oproti MHD a obzvlášť oproti električkám niekoľkonásobne. To znamená, že sa musí nájsť iné riešenie. Všetci stále hovoria o tom, že riešením je zrejme vlaková doprava, ale jej realita je tristná. Železnice idú stavať prestupový bod (TIOP) v Ružinove neďaleko konečnej električiek Astronomická. Mesto ani len nezačalo kresliť predĺženie električkovej trate o dvesto metrov.

Nakoniec to môže dopadnúť tak, že tam bude vybudovaný prestupový bod, ale keďže mesto zaspalo, tých dvesto metrov nebude dobudovaných. Ako sú železnice známe svojou pomalosťou, tak sa zdá, že magistrát je tu ešte pomalší. Viceprimátorka Kratochvílová stále zdôrazňuje, koľko tu máme desiatok kilometrov koľajníc. Prečo ich teda nevyužiť? Jedny koľajnice sa končia rovno pod Euroveou.

Nie je to preto, že ide o nákladnú koľaj a že sú technické problémy so zabezpečovacími systémami a podobne?

Stále si myslím, že by to bolo lacnejšie riešenie ako električka.

Všetci sa teraz vytešujeme z električky do Petržalky, poznáme ten nešťastný príbeh. No keď sa pozrieme na mapu, kade pôjde, väčšina Petržalčanov k nej bude mať ďaleko. Nepočul som o tom, že by mesto plánovalo sústavu trolejbusových liniek, ktoré by ľudí k týmto zastávkam zvážali v hustom intervale, prípadne iný ekologický spôsob. V porovnaní s infraštruktúrou verejnej dopravy, ktorá tam bola pred pár rokmi, predstavuje električka minimálnu časovú úsporu.

Na Facebooku ste zverejnili akúsi svoju víziu, kde píšete „Držme si klobúky, pôjde sa z kopca“. Tvrdíte, že pre Bratislavu prichádzajú horšie časy. Čo nás podľa vás čaká?

Súvisí to s tým, čo som už spomenul. Keď niekto prevezme úrad a urobí takzvané quick wins, v istej chvíli sa to vyčerpá. Veľa z vizualizácií, ktoré magistrát publikoval, sa nikdy nepostaví – koľko sme videli nakreslených nájomných domov, ale z toho nič nebude. Za štyri roky sme sa k nim nijako nepriblížili, lebo mesto pre to neurobilo žiadne kroky.

Teraz nutne budeme mať pocit stagnácie. Budeme sa pýtať, ako sa ďalej zlepší kvalita nášho života. Napríklad v oblasti kvality životného prostredia nie je v primátorovom volebnom programe napísané nič konkrétne, žiaden plán. Iné metropoly majú plány na znižovanie počtu automobilov, no mne sa zdá, že tu za štyri roky došlo k ich nárastu.

Prekvapilo ma, že ani len o funkcii hlavného architekta mesta vôbec neprebehla žiadna debata. Voľakedy sa diskutovalo, aké osobnosti oslovíme, bol konkurz. Primátor však teraz bez výberového konania urobil hlavným architektom svojho dlhoročného poradcu Juraja Šujana. Tá funkcia ako akéhosi oponenta úradu primátora tak stráca svoj zmysel.

Vo vedení mesta skrátka úplne chýba pocit, že ani my nemusíme všetko vedieť, aj my potrebujeme oponentúru. Pritom veľa ľudí si cení, keď má akéhosi oponenta, „diablovho advokáta“, ktorý ma bude držať v strehu.

Nastal tu pocit moci, istoty a uspokojenia a to vedie k tým najhorším výsledkom. Takže si držme klobúky.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0