Nestarnúci vedec David Sinclair Šarlatán alebo vizionár, ktorý otvára novú morálnu dilemu dlhovekosti

Jedáva len raz denne, väčšinou rastlinnú stravu a ryby, behá a robí silový tréning a berie výživové doplnky podľa presného režimu, ktorých užívanie si potvrdil vlastným výskumom. Myslí si tiež, že limit dožitia človeka nemá presné hranice a že starnutie človeka sa dá nielen spomaliť, ale zvrátiť. 

David Sinclair je vedcom v prvej lige súčasnej vedy a zároveň je majstrom marketingu. Kombinácia, ktorá sa vo vede tak často nevidí. Má však aj vďačnú tému, ktorá fascinuje ľudstvo od počiatkov. Vieme spomaliť starnutie a posunúť zomieranie do vyššieho veku? 

Za posledné dva roky obišiel všetky najznámejšie lifestylové podcasty, kde hovoril o tom, ako veda v posledných rokoch pokročila v skúmaní starnutia a čo robí on sám, aby žil čo najdlhšie. Rozprával sa s kultovým neurovedcom Andrewom Hubermanom, ale aj s komentátorom Joeom Roganom. 

Ľudia nasledujú jeho životný štýl vo viere, že predsa vie, čo robí. Vedecká obec túto zjednodušenú popularizáciu vedy kritizuje, na druhej strane Sinclair zohnal na svoj „anti-aging“ výskum bilióny dolárov. 

Hoci môže pôsobiť ako šarlatán, David Sinclair je profesorom na Harvard Medical School a riaditeľom tamojšieho Centra Paula F. Glenna pre výskum biológie starnutia. V roku 2019 mu vyšiel bestseller Koniec starnutia: Prečo starneme a prečo už nemusíme, ktorý sa ocitol aj v rebríčku bestsellerov New York Times. 

Vo svojej knihe, ktorá je určená pre masového čitateľa, opisuje Sinclair starnutie ako chorobu, ktorú môžeme zvrátiť rôznymi zásahmi v priebehu svojho života. V knihe rozvíja detaily svojej teórie starnutia, ktorú podporuje vedeckými zisteniami. Píše však aj o životnom štýle, ale aj o vplyve stravovania, cvičenia a výživových doplnkov na to, ako dlho budeme žiť. Vlastné zistenia ponúka ľudstvu ako na tácke, hoci svoje výskumy má zatiaľ otestované len na myšiach a opiciach. 

Je to utópia?

Sinclair patrí medzi vedcov, ktorí využili najnovšie poznatky vedy a techniky v snahe prvýkrát rozobrať biologické mechanizmy starnutia. Veria, že sa im podarí tento proces spomaliť alebo dokonca zvrátiť. 

Ľudský život sa posledné desaťročia objektívne predĺžil, počet dlho žijúcich ľudí sa prudko zvyšuje z dôvodu medicínskeho a sociálneho pokroku. 

OSN odhaduje, že v roku 1990 bolo približne 95 000 storočných ľudí a v roku 2015 ich už žilo viac ako 450 000. Do roku 2100 ich bude odhadom 25 miliónov. 

Hoci míľnik 110 rokov prekoná stále len malý počet ľudí, aj tieto prípady sú čoraz bežnejšie. Ako pre New York Times uvádza Ferris Jabr, prvé potvrdené prípady vyše 110-ročných ľudí sa objavili v 60. rokoch 20. storočia. Odvtedy sa ich počet vo svete zvýšil najmenej desaťnásobne. Len v Japonsku sa v rokoch 2005 až 2015 zvýšil ich počet z 22 na 146, čo predstavuje takmer sedemnásobný nárast.

Sen Davida Sinclaira tak z tohto pohľadu nemusí byť úplnou utópiou. Vedec s maďarskými koreňmi dokonca tvrdí, že vedecký vývoj ide dopredu v tejto oblasti tak rýchlo, že je otázkou najbližších tridsať rokov, kedy zažijeme veľký zlom v dlhovekosti. 

Morálne dilemy nového typu

Sinclair tvrdí, že cieľom výskumu nie je omladiť nás, ale riešiť najväčší rizikový faktor srdcových chorôb, rakoviny, cukrovky, demencie a mnohých ďalších foriem moderného starnutia. 

Ak sa nám vraj podarí odstrániť prvotnú príčinu týchto chorôb, môžeme ich vyliečiť všetky naraz a tak zvýšiť počet rokov, ktoré ľudia prežijú v dobrom zdraví.

Sinclair je stavbou útly muž s chlapčenským mladistvým výrazom, hoci má už 53 rokov. Tvrdí, že svoje zistenia testuje aj na sebe a rodine, dokonca na svojich dvoch psoch. Pravidelne si necháva testovať krv a ďalšie parametre, podľa ktorých mu vychádza, že znížil svoj biologický vek na 40 rokov.

O práci svojich laboratórií hovorí fascinujúco spôsobom, že po vypočutí si hodinového rozhovoru získate skutočne pocit, že budúcnosť našich detí bude celkom iná ako tá naša.

Prečo ho fascinuje dlhovekosť?

David Sinclair si v podcaste u Lewisa Howesa spomína na deň, keď sa ako malý chlapec prvýkrát dozvedel pravdu o smrti. Bol so svojou milovanou babičkou na predmestí Sydney, keď mu povedala, že jeho obľúbená mačka sa dožije len 15 rokov. 

Bol šokovaný, keď mu babička bez príkras oznámila, že aj každého jedného človeka na zemi čaká smrť, preto sa má snažiť zostať duchom mladý. 

Sinclairovu kariéru pútavo opísala novinárka Catherine Elton pre Boston Magazine: kým jeho rodičia biochemici pracovali, Sinclair strávil väčšinu detstva so svojou slobodomyseľnou babičkou. V čase, keď sa zapísal na biochémiu na Univerzitu v Novom Južnom Walese, bol presvedčený, že ľudia budú môcť zostať navždy mladí. Našiel tak zmysel svojho života.

Vo veku 24 rokov sa stal postdoktorandom v laboratóriu Leonarda Guarenteho, ktorý skúmal starnutie kvasiniek. V tom čase bol výskum starnutia, ktorý sa kedysi považoval za okrajovú vedu, ešte len v začiatkoch. Sinclair bol odhodlaný zmeniť to. Po troch rokoch urobil prevratný objav, ktorý prvýkrát vysvetlil mechanizmus starnutia kvasiniek a otvoril možnosť jedného dňa manipulovať s týmto procesom u ľudí.

Sinclairova kariéra od tohto momentu prudko rástla a onedlho viedol vlastné laboratórium na Harvard Medical School, kde stal sa docentom genetiky. 

Pokračoval v objavovaní sirtuínov, proteínov, ktoré existujú vo všetkých živých bytostiach. Tieto proteíny sú neaktívne, ale keď sa aktivujú prostredníctvom stresových faktorov, napríklad obmedzením kalórií, môžu zlepšiť zdravie a predĺžiť život kvasiniek. Sinclair bol odhodlaný nájsť látku, ktorá by mohla napodobniť účinky obmedzenia kalórií v kvasinkách, teda liek, ktorý lieči starnutie.

Preskúmal približne 20 000 látok, kým našiel „fontánu mladosti“, molekulu resveratrol, ktorá sa nachádza v červenom víne. V roku 2006 Sinclair publikoval štúdiu, ktorá ukázala, že hlodavce s nadváhou kŕmené resveratrolom starnú pomalšie a sú zdravšie ako tie, ktoré túto látku nekonzumujú. 

Stal sa hviezdou a dostal sa na titulky amerických denníkov, v krátkom čase sa zapísal ako guru dlhovekosti pre všetkých ľudí, ktorí veria, že možno predísť vlastnej smrteľnosti. 

S pomocou podnikateľa v oblasti biotechnológií Christopha Westphala založil spoločnosť Sirtris Pharmaceuticals, ktorá chcela vyvinúť liek na báze resveratrolu. Spoločnosť Sirtris neskôr získala farmaceutický gigant GlaxoSmithKline za ohromujúcich 720 miliónov dolárov. 

Vďaka resveratrolu sa stal Sinclair jednou z najpolarizujúcejších postáv modernej vedy.

Lenže ako Boston Magazine pripomína, v roku 2010 vedci zo spoločnosti Pfizer vydali štúdiu, ktorá tvrdila, že Sinclairova práca o sirtuínoch je nezmysel. Vedecký spor viedol k tomu, že Sinclairovo laboratórium sa scvrklo na štyroch ľudí.

Sinclaira to však neodradilo a v roku 2013 publikoval vedeckú prácu, ktorá dokázala, že mal pravdu, pokiaľ ide o resveratrol, ktorý aktivuje sirtuíny. 

Spoločnosť GlaxoSmithKline však zastavila skúšku Sirtrisu na ľuďoch vzhľadom na možné negatívne vedľajšie účinky, dnes je preto resveratrol známy ako zázračný liek, ktorý nikdy nevznikol. 

David Sinclair však v rozhovoroch tvrdí, že ho užíva každé ráno vo veľkých dávkach tak, že si ho rozpustí v lyžičke gréckeho jogurtu alebo olivového oleja. Sinclair pravidelne užíva vitamín D, vitamín K2 a aspirín. A každé ráno užíva dve ďalšie látky: NMN a metformín, liek na cukrovku, ktorý sa v súčasnosti skúma pre svoje potenciálne účinky proti starnutiu.

Napriek fiasku s resveratrolom sa Sinclair nevyhýba ani iným veľkolepým sľubom. Jedna z jeho najnovších zaujímavých molekúl je spomínaná NMN. Nachádza sa v každej živej bunke a zvyšuje hladinu niečoho, čo sa nazýva NAD+, ktorý reguluje mitochondrie vo všetkých bunkách. Naďalej sa venuje výskumu resveratrolu a chce dokázať, že skutočne funguje. 

Chceme skutočne vidieť život svojich prapravnúčat?

Ak by sa skutočne našla látka a životný štýl, ktorý vie zásadne predĺžiť ľudský život, otvoril by sa veľký balík sociálnych i filozofických otázok, ktoré sme si doteraz nekládli. 

Vedci poukazujú na výhody starnutia v zdraví, ako napríklad prehlbovanie vedomostí a možnosť vyskúšať si počas života aj tri rôzne kariéry. Pre vedcov by sa otvorila možnosť dotiahnuť a prehĺbiť svoj výskum, čo by pre vedu znamenalo obrovský pokrok. Boli by sme svedkami života svojich pravnúčat a vedeli by sme pracovať na charaktere a talentoch až do miery, aby sme boli úplne spokojní sami so sebou. Aspoň tak to vnímajú optimisti. No nie je to ilúzia? 

Tých rizík s dlhovekým človekom je viac než dosť. Napríklad ak sa generácie nebudú vymieňať v takých intervaloch ako doteraz, ideológie a autoritatívne režimy by sa mohli pri moci držať oveľa dlhšie. Otázne je tiež, či budú dlhovekosť vyvolených vnímať ako benefit ľudia z chudobných pomerov, kde verejné zdravotníctvo bude zaostávať. 

Niektorí odborníci varujú, že veľké množstvo seniorov by mohlo potlačiť rozvoj nových generácií a otvoriť ďalšiu plejádu bioetických otázok. 

Možno budeme od všetkých týchto dilem ušetrení, ak sa vízie Davida Sinclaira a podobných optimistov v najbližších rokoch ukážu ako nereálne, lebo dĺžka ľudského života má v skutočnosti svoje neprekonateľné limity, ktoré nezmení žiaden elixír mladosti.