Dátové chyby v klimatických štúdiách Masívne citovaný výskum z Postupimu výrazne prestrelil. Podľa záverov štúdií rozhodujú politici aj súdy

Druhá najcitovanejšia klimatická štúdia minulého roka publikovaná pod názvom Ekonomické záväzky zmeny klímy  mala zásadné chyby. Trojica výskumníkov z Postupimského inštitútu na výskum dosahov zmeny klímy v nej dospela k záveru, že ak nedôjde k výraznej zmene, globálna ekonomická výkonnosť sa na konci tohto storočia zníži o takmer 62 percent – výskum použil ako referenčný bod rok 2015.

Táto hodnota vzbudila pozornosť, keďže iné podobné štúdie dospeli k podstatne nižším číslam – v závislosti od využitých metodík do dvadsať percent.

Navyše aj pätinový pokles považujú mnohí ekonómovia za prehnaný.

Detailne sa teda na postupimskú štúdiu pozrela trojica ekonómov zo Stanfordskej univerzity.

Kde sa stala chyba? Výskumníci Postupimského inštitútu sa rozhodli, že na rozdiel od predchádzajúcich štúdií, ktoré sledovali priemerné ročné teploty na národnej úrovni v dlhodobých priemeroch, dajú dohromady údaje za posledných štyridsať rokov z regiónov menšieho rozsahu, ako sú štáty, a do dát zahrnú aj extrémne javy.

Zozbierali údaje z 1 600 regiónov sveta s tým, že modelovali nielen okamžité následky, ale aj dlhodobé vplyvy zmeny klímy na ekonomickú výkonnosť.

Preverovanie zozbieraných údajov však dospelo k tomu, že na vstupe došlo k zadaniu údajov za Uzbekistan z druhej polovice 90. rokov minulého storočia, ktoré sa nezhodovali s realitou. A keďže Uzbekistan je krajinou strednej veľkosti, navyše v regióne s tradične suchým podnebím, tieto chybné vstupy ovplyvnili výsledok štúdie ako celku.

Ďalšou chybou, na ktorú sa prišlo, bolo podcenenie vysokej štatistickej neistoty pri budúcich prognózach vplyvu klímy na ekonomickú výkonnosť (hovoríme o predikciách na budúcich 75 rokov).

Ďalšou chybou, na ktorú preverovatelia štúdie prišli, bolo podcenenie vysokej štatistickej neistoty pri budúcich prognózach vplyvu klímy na ekonomickú výkonnosť – hovoríme o predikciách na budúcich 75 rokov.

Ekonómovia zo Stanfordu skonštatovali, že ak sa skreslené údaje za Uzbekistan z dátových podkladov odstránia a štatistická neistota sa upraví, výsledok je de facto zhoda s predchádzajúcimi štúdiami, ktoré skúmali vplyv zmeny klímy na ekonomickú výkonnosť. Jednoducho, už nejde o alarmujúce zistenia. 

V pôvodnej štúdii autori pritom uvádzajú tri iné štúdie, ktoré pokles globálnej ekonomickej výkonnosti následkom zmeny klímy do konca storočia kvantifikujú na 25 percent (2015), 7,2 percenta (2019), resp. 14,2 percenta (2020).

Preverenie štúdie poukázalo aj na obavy z kvality údajov o hodnote HDP na nižšej ako národnej úrovni, ktoré by si vyžadovali ďalšie preskúmanie a prípadnú úpravu.

Ak by sme napríklad zohľadňovali regionálne HDP na Slovensku, takisto by došlo k skresleniu údajov. Ak má napríklad firma sídlo v Bratislave, no výrobné pobočky na strednom alebo východnom Slovensku, jej ekonomický výkon sa regionálne ráta do HDP Bratislavy. Klimatická udalosť, ktorá by ovplyvnila bratislavský región, by nemala vplyv na výrobu tejto firmy.

Politika na základe štúdií

Ak by išlo len o interpretačné spory medzi vedcami a výskumníkmi o tom, ako sa dívať na ten ktorý parameter v teoretickej vede, mohli by sme túto záležitosť nechať na debatu akademikom a bližšie ju nerozoberať.

Tento prípad je však iný.

Ako sme už uviedli, chyby sa našli v druhej najcitovanejšej klimatickej štúdii v roku 2024. Klíma sa zároveň v ostatných rokoch stala významnou súčasťou verejných politík a hranica medzi vedou a politikou je v tomto „sektore“ čoraz nejasnejšia.

Rôzne štúdie sa stali podkladom na politické rozhodovanie. Mnohé z nich zároveň obsahujú tzv. odporúčania pre tvorcov politík, typické sú napríklad pravidelné závery Medzinárodného panelu pre zmenu klímy (IPCC).

Tieto politické odporúčania už pritom nepíšu samotní vedci, ale byrokratický aparát. Napríklad vedecko-výskumný obsah správ IPCC sa vždy pohybuje v intervaloch a uvádza spravidla tri scenáre možného vývoja – optimistický, stredný a pesimistický.

Mediálne pokrytie vedeckých správ o klíme je v drvivej väčšine také, že sa vyberie pesimistický scenár, ktorý sa takpovediac ešte „našľahá“, aby vyznel až apokalypticky.

Teda vedci verní jednému zo základov vedeckého prístupu, teda otvorenosti voči spochybneniu vlastných záverov, poväčšine neformulujú odborný záver ultimatívne, teda definitívne a nespochybniteľne.

Avšak mediálne pokrytie týchto správ je v drvivej väčšine také, že sa vyberie pesimistický scenár, ktorý sa takpovediac ešte „našľahá“, aby vyznel až apokalypticky.

Časť verejnosti pri takýchto správach začne vnímať akútny pocit ohrozenia a začne žiadať od politikov radikálne riešenia. Kruh sa uzavrie – byrokratický aparát nájde pre politika „vhodné“ podkladové štúdie, politik predstaví „riešenie“ a otvorí verejnú peňaženku.

A čím je panika väčšia a očakávaná hrozba katastrofálnejšia, tým skôr časť verejnosti nadšene odsúhlasí míňanie, regulácie, reštrikcie či viac moci úradom. To platí nielen pri otázke klímy – čím je pociťované ohrozenie väčšie, tým ľahšie si štát uzurpuje viac moci a väčšiu kontrolu nad občanmi.

Pochybnosti musia byť súčasťou vedy

Vedci, ktorí nepodľahli lákadlu moci a zostali verní zásadám vedeckého bádania, sú naďalej prístupní kritickému prehodnocovaniu svojich zistení. Platí to pre tím, ktorý závery výskumníkov z Postupimského inštitútu preskúmal, ale aj pre samotný inštitút, ktorý patrí medzi najrešpektovanejšie inštitúcie venujúce sa problematike klímy na svete. 

Postupimský inštitút zverejnil tlačovú správu, v ktorej sa k chybám prihlásil, a trojica, ktorá pôvodný výskum robila, zverejnila opravené znenie štúdie.

Podľa revidovaných výsledkov však stále platí, že klimatické zmeny budú mať negatívne následky na ekonomiku. Podľa vedcov platí, že v polovici storočia bude globálny ekonomický výkon nižší o 17 percent oproti stavu, že by do roku 2050 klíma na ekonomiku nijako nevplývala.

Takisto zdôrazňujú, že hoci zmeny klímy majú výraznejší následok na chudobnejšie krajiny a tým zvyšujú percentuálny rozsah ekonomického poklesu, vo finančnom vyjadrení bude vplyv nižší, keďže bohatšie a výkonnejšie krajiny budú zasiahnuté menej (32 biliónov dolárov oproti pôvodnému odhadu 38 biliónov dolárov do roku 2050). 

Takisto je aj z upravenej verzie evidentné, že škody sú asi päťnásobne vyššie ako investície do znižovania emisií.

Skrytá sopka

Zobrať do úvahy všetky dostupné a overiteľné fakty je takisto jedným z pilierov vedeckého bádania a malo by byť aj podkladom informovaného politického rozhodovania. Jeden nedávny príklad však ukazuje, že sa to tak celkom nedeje.

Ak nie je niekto práve odborník alebo aspoň laický nadšenec podmorskej geológie, meno Tonga mu asi veľa nepovie.

Ide o podmorskú sopku v Tichom oceáne, ktorá naposledy vybuchla v januári 2022. Nešlo by o nič zvláštne, výbuchy vulkánov sú z globálneho pohľadu pomerne častý jav.

Prípad Tongy má však jedno významné špecifikum, ktoré je dôležité aj z hľadiska klímy.

Jej vrchol je v takpovediac ideálnej hĺbke (približne 150 metrov) na to, aby v prípade výbuchu dostal do atmosféry ohromné objemy vodnej pary.

Vodná para patrí medzi najsilnejšie skleníkové plyny. Na skleníkovom efekte sa podieľa asi dvoma tretinami (CO₂ tridsiatimi percentami; metán, oxid dusný, ozón a fluórované plyny dohromady zhruba troma percentami).

Štúdia NASA z roku 2010 hovorí o 50-percentnom efekte vodnej pary na skleníkový efekt, samostatne však uvádza pôsobenie oblačnosti (25 percent), ktorá je však takisto primárne tvorená vodnou parou. Vplyv oxidu uhličitého oproti predchádzajúcim predpokladom znižuje na úroveň 20 percent.

Na webovej stránke NASA možno nájsť aj krátke video zo satelitnej snímky ukazujúce rozsah erupcie v mieste výbuchu. Vodná para sa po výbuchu prirodzene rozptýlila v celej zemskej atmosfére. NASA má k dispozícii aj graf koncentrácie vodnej pary v zemskej atmosfére, ktorý ukazuje enormný nárast práve po výbuchu Tongy.

Koncentrácia vodnej pary v zemskej atmosfére. Graf ukazuje enormný nárast po výbuchu Tongy v januári 2022. Zdroj: NASA

Podľa následných štúdií (napríklad z Oxfordskej univerzity) sa výbuchom zvýšilo množstvo vodnej pary v atmosfére až o 13 percent. 

Výbuch Tongy zvýšil množstvo vodnej pary v atmosfére o 13 percent, čo je vzhľadom na jej skleníkový efekt množstvo, ktoré by malo byť brané do úvahy.

Vzhľadom na skleníkový efekt vodnej pary ide o množstvo, ktoré by pri posudzovaní emisií skleníkových plynov, ich vplyvu na klimatickú zmenu a mieru ľudského zavinenia malo byť brané do úvahy.

Ak je téma klimatickej zmeny masívne komunikovaná, dalo by sa očakávať, že výbuch Tongy, ktorý dostal do atmosféry takéto množstvo skleníkových plynov, bude vo všeobecnom povedomí.

To, samozrejme, neznamená, že ľuďmi produkované emisie sú z hľadiska klímy irelevantné. Otvára to však otázku, do akej miery sa v rôznych štúdiách, z ktorých vychádzajú klimatické politiky a najnovšie aj postup Medzinárodného súdneho dvora, zohľadňujú prirodzené, nezavinené a neovplyvniteľné javy, ktoré môžu mať zásadný vplyv na zmenu klímy a svojím pôsobením dokážu jednorazovo prakticky vymazať všetky ľudské snahy o zníženie emisií skleníkových plynov.

Klíma na súde

Okrem ekonomických následkov vychádzajúcich z politických rozhodnutí sú tu aj tie právne ako dôsledok žalôb spravidla rôznych občianskych združení voči vládam.

Na národnej či medzinárodnej úrovni už niekoľko súdov rozhodlo o povinnosti súkromných firiem či vlád niektorých štátov, aby sa buď zdržali nejakého konania, ktoré má mať za následok vypúšťanie emisií (v prípade súkromných firiem napr. Shell vs. Holandsko), alebo uložili štátom povinnosť konať a prijímať rôzne opatrenia na znižovanie emisií. 

Nedávno Medzinárodný súdny dvor vydal poradné stanovisko o povinnostiach štátov, kde uviedol, že „zmena klímy predstavuje naliehavú a existenčnú hrozbu so závažnými a ďalekosiahlymi dôsledkami“.

Sudcovia v Haagu sa zaoberajú otázkami, ktoré im generálny tajomník OSN António Guterres položil na základe podania tichomorského ostrovného štátu Vanuatu, ktorého existencia je ohrozená predpokladaným stúpnutím morskej hladiny následkom globálneho oteplenia a zmeny klímy.

Posudzujú napríklad „povinnosti štátov zabezpečiť ochranu klimatického systému a iných častí životného prostredia pred antropogénnymi emisiami skleníkových plynov“ či „právne dôsledky týchto povinností pre štáty, ak svojimi činmi a opomenutiami spôsobili značné škody klimatickému systému a iným častiam životného prostredia“.

Samotní sudcovia sa pri rozhodovaní pochopiteľne opierali aj o vedecké štúdie, keď konštatovali, že „emisie skleníkových plynov sú jednoznačne spôsobené ľudskou činnosťou a nie sú územne obmedzené“.

Hoci ešte nejde o definitívny výrok, väčšina sudcov sa s poradným stanoviskom stotožnila. Dá sa preto predpokladať, že Medzinárodný súd skonštatuje, že štáty sú zodpovedné za zmeny klímy – buď konaním zvyšujúcim mieru emisií, alebo nekonaním v otázke ich znižovania.

To môže otvoriť cestu žalobám medzi štátmi, ktoré sa zmenou klímy cítia ohrozené, voči štátom, ktoré historicky vyprodukovali najviac emisií skleníkových plynov a budú požadovať odškodné.