Segregácia v Starej Ľubovni Keď aktivisti jasajú nad víťazstvom, ktoré ničomu nepomôže

Najvyšší súd nedávno rozhodol, že v jednej zo škôl v Starej Ľubovni dochádza k segregácii, keďže do nej chodia iba čisto rómske deti.

Žalobu podala mimovládna organizácia Poradňa pre občianske a ľudské práva. Na okresnom a krajskom súde s ňou neuspela, ale Najvyšší súd jej dal za pravdu. Konštatoval, že dochádza k diskriminácii rómskych detí. Zároveň súd nariadil mestu a škole vypracovať do troch mesiacov desegregačný plán a do troch rokov ho uskutočniť.

Aktivisti zo žalujúcej mimovládky označili rozsudok za prelomový, keďže slovenský súd prvýkrát rozhodol, že vzdelávanie rómskych detí na čisto rómskej škole „je nezákonné a predstavuje segregáciu“.

Takýto jasot je však značne predčasný. Keď si položíme otázku, či toto rozhodnutie pomôže tým, o koho najmä ide, teda rómskym deťom, tak musíme dôjsť k záveru, že vôbec nie. Skôr naopak.

Škola obvinená zo segregácie Žiakom je v škole dobre, spokojní sú aj rodičia. Mimovládka však podala žalobu

Adam Takáč

Boli sme sa pozrieť v škole v Starej Ľubovni, ktorú žalujú za to, že do nej chodia iba rómski žiaci. V jej blízkosti však nerómske deti ani veľmi nežijú.

Kolega Adam Takáč školu navštívil, rozprával sa s riaditeľkou, rodičmi aj s primátorom mesta. Tu sú základné fakty v kocke.

Dotknutá škola je v časti Podsadek, ktorá sa nachádza dva kilometre od centra mesta. Hoci ide o mestskú časť Starej Ľubovne, nie je integrálnou súčasťou mesta, ale má skôr charakter samostatnej obce. Jej súčasťou je aj osada s takou demografiou, že počet rómskych detí prudko rastie a Rómovia už dnes tvoria viac ako polovicu obyvateľov tejto lokality.

To, že všetky deti z osady chodia do tejto miestnej školy, je logické. Majú ju blízko, väčšina z nich je z chudobných pomerov a ich rodičia nemajú autá, aby ich vozili do iných škôl. Ako hovoria učiteľky z miestnej školy, niektoré deti nemajú v zime ani topánky.

Skutočnosť, že škola je blízko osady, je z pohľadu vzdelávania de facto výhodou, v dôsledku ktorej je v miestnej rómskej komunite oveľa lepšia školská dochádzka ako v iných osadách.

To, že Nerómovia nechcú, aby ich potomkovia chodili do školy s deťmi z osady, nie je tiež nič prekvapivé a pri existencii slobody zvoliť si školy sa ich rozhodnutiu dať deti inde nedá zabrániť.

Škola v Podsadku v skutočnosti nikoho nediskriminovala. Nerómske deti neodmietala, len ich tam rodičia nedávali, na čom sa aj v budúcnosti len ťažko niečo zmení. Rozsudku sa teda bude dať učiniť zadosť len tak, že sa stovky rómskych detí presunú na iné školy v meste. To však môže naraziť na problém, že s tým nebudú súhlasiť zase ich rodičia.

Ale keby aj áno. Bude pre tieto deti z Podsadku naozaj lepšie, keď budú zo školy, ktorú mali blízko, cítili sa tam v bezpečí a učitelia tam už mali skúsenosti s ich problémami, presunuté inde? Do škôl, kde im pedagógovia budú menej rozumieť a kde hrozí, že sa budú stretávať s dešpektom a možno aj šikanou.

A naozaj. Ako to zmení charakter školy v Podsadku? Veď nerómski rodičia svoj názor na ňu nezmenia, a keď sa aj polovica deti presunie niekde inde, škola aj naďalej zostane čisto rómska. Príde ďalšia antidiskriminačná žaloba?

Táto kauza zo Starej Ľubovne je pekným príkladom javu, ktorý sa deje pomerne často. A to, keď ušľachtilé heslá (integrácia, nediskriminácia) narážajú na realitu života, v tomto prípade na demografiu či slobodu rodičov zvoliť si, kde sa budú vzdelávať ich deti.

Keď sa potom bez rešpektovania širších súvislostí začnú ciele z hesiel nasilu uskutočňovať, väčšinou to nevypáli dobre. Doplatia na to často práve tí, ktorým sa pôvodne chcelo pomôcť. Príkladov je plná história.

Ak je naším cieľom vymaniť čo najviac rómskych detí z pasce generačnej chudoby, tak práve škola, ktorú majú blízko, s pedagógmi, ktorí s nimi vedia pracovať, tomu môže významne pomôcť.

Určite viac, ako keď budú ľudskoprávni aktivisti presadzovať svoju agendu bez ohľadu na realitu.