Zo života učiteľa Keď je známka národným fetišom  

Jednodňové polročné prázdniny boli zrušené a vysvedčenia tak žiaci dostali tak trochu za pochodu, bez náležitých formalít a následného nároku na „odfuk“. Ako triedny učiteľ som to prijal so zmiešanými pocitmi. Bolo to trochu ako pravou rukou stisnúť jubilantovi ruku a ľavou mu podať utierku, nech po sebe utrie riad. Bilancia prospechu, na ktorom všetkým aktérom vzdelávania mimoriadne záleží, stratila v rozhodujúcom bode niečo zo svojej údernosti.   

„A je to na známky?“ skúmavo sa na mňa zahľadí stredoškolská študentka z druhej „bé“ už o pár hodín po doručení výpisov z vysvedčení. Cítim na sebe oči celej triedy. Úspech starostlivo naplánovanej hodiny v tom momente závisel od toho, ako odpoviem. Nikoho nezaujímalo, či bola aktivita premyslená, zmysluplná, správne odkomunikovaná, aké ciele sledovala ani či boli tie ciele dosť SMART. Kritickým bodom bola otázka, tá otázka, okolo ktorej sa školstvo točí viac, ako si dokážeme pripustiť. 

„Nie,“ povedal som a jedným slovom sa mi podarilo vyprevadiť z triedy pozornosť i záujem, ktoré si kľučku vo dverách podali s apatiou a znechutením. 

Žiaľ, do veľkej miery stále platí, že ak niečo nie je na známku, tak to žiakom nemusí dávať zmysel, lebo zmysel učenia je predsa dostať dobrú známku (rozumej jednotku) a bez dobrej známky teda niet dôvodu snažiť sa. Je to natoľko zautomatizovaný proces, že vybočiť z jeho schém je čudné aj pre samotných študentov, ktorí ním inak pomerne otvorene opovrhujú.

Známky sú v kurze najmä preto, že stále majú moc roztáčať zaujímavé psychologické mechanizmy na viacerých úrovniach. Spomeniem iba niektoré.  

Dobrá známka je v prvom rade komodita, ktorú si dokáže žiak vymeniť za širokú škálu iných benefitov. K základným výhodám patrí prestíž medzi rovesníkmi, pocit vlastnej sebahodnoty, úspechu, svätý pokoj od rodičov, uznanie od učiteľov a pocit vnútorného sebauspokojenia, s ktorým snažiť sa o čosi viac nedáva prílišný význam.  

Naopak, zlá známka (rozumej iná známka ako jednotka) automaticky vysiela do sveta signál, že niečo s vami nie je v poriadku. Rodičom sa pri notifikácii o takejto známke okamžite rozbúcha srdce, dvihne obočie a adrenalín. Do niekoľkých sekúnd sa zmobilizuje pátracia akcia po vinníkoch, kriticky sa prehodnocuje spôsob trávenia voľného času dieťaťa, nachádzajú a interpretujú sa neexistujúce súvislosti, definujú sa represívne a preventívne opatrenia.

Výsledkom býva najčastejšie to, že deťom sa hlučným spôsobom zoberie mobil alebo odoprie niečo veľmi dôležité.

Čoraz častejšie a otvorenejšie sa divoké a nevyspytateľné ťaženie rodičov proti príčine slabých výsledkov detí obracia proti samotným učiteľom. Školy sa stávajú dejiskom groteskných stretov, v ktorých zákonní zástupcovia prichádzajú reklamovať učiteľa a jedným dychom sa dožadujú výmeny. Akoby učiteľ bol forma služby, ktorá sa dá v prípade nespokojnosti s okamžitou platnosťou vypovedať.

Napriek tomu, že existujú prípady, keď sa rodičia domáhajú zmien právom, riaditelia ako garanti kvality sa ocitajú uväznení medzi Zákonníkom práce a princípmi normatívneho financovania školstva s právomocami, ktoré majú od moci zmeniť niečo v tomto smere veľmi ďaleko.    

Samostatnú kapitolu tvoria zručnosti, ktoré si žiaci v procese získavania dobrej známky (viac či menej uvedomelo) pestujú. Od schopnosti vyjednávať termíny písomiek cez manipuláciu či prostriedky citového vydierania jemnejších učiteľských pováh až po mimoriadne citlivú schopnosť predvídať a cielene napĺňať špecifické očakávania pedagógov.     

Na strane učiteľov možno stále badať snahu mať žiakov výkonnostne uprataných do správnych chlievikov. Základný nástrojový aparát sa od éry samostatnej republiky inovoval iba čiastočne. Stále sú v kurze plusky, mínusky, čierne body, malé známky, veľké i malé písomky, päťminútovky, neohlásené písomky, druhé šance, tretie šance, ale žiaľ aj útrpné a ponižujúce ústne skúšania pred tabuľou.

S priznaním, že sa delím o veľmi subjektívny a úmyselne hyperbolický pohľad, musím k polroku 2022/23 skonštatovať, že hra na dobré známky sa stále teší pomerne veľkej obľube medzi všetkými aktérmi vzdelávania. Aj po toľkých rokoch je to stále hra intuitívna a ochrannú ruku nad ňou drží nostalgia a všeobecný spoločenský konsenzus. Meniť jej jednotlivé pravidlá v polčase sa nemusí individuálne vyplatiť, hoci tá moja hodina vyšla napokon dobre aj bez známky. Dobre, teda aspoň na tú trojku.