K polemike Čopa a Hanusa Nezáleží na tom, čo KDH nespravilo v roku 1992, ale čo (ne)robí dnes

Michal Čop v denníku Štandard uverejnil minulý mesiac esej, v ktorej argumentuje, že vajatanie kresťanských demokratov pri podpore samostatnosti SR v roku 1992 doteraz negatívne zaťažuje slovenskú konzervatívnu politiku. Najmä tým, že namiesto vraj prirodzenejšieho spojenia kresťanov s národniarmi (ako to je v susednom Poľsku a Maďarsku) sú konzervatívci odkázaní na nevďačné spojenectvá s liberálmi, proti ktorým by v skutočnosti mali viesť zápas.

Minulý týždeň zareagoval na Michalov text šéfredaktor Postoja Martin Hanus. Vo vlastnej eseji sa pokúsil priblížiť nálady zo začiatku 90. rokov a ukázať, že proti etablovaniu kresťanskej demokracie ako hegemóna politickej scény tu hralo viac spoločenských faktorov než len postoj Čarnogurského KDH k slovenskej samostatnosti.

O osudovej chybe a pýche Prečo konzervatívci na Slovensku nevyhrávajú voľby

Martin Hanus

Naozaj by sme na tom boli lepšie, keby kresťanskí konzervatívci pred 30 rokmi uzavreli pakt s nacionalistami?

Dodať by sa dalo jedno: je to aj o vnútornom rozložení skupiny ľudí, ktorí na Slovensku „chodia do kostola“. Časť z nich boli a sú najskôr „Slováci“ a až potom kresťania. S rizikom, že „národ“ sa pre nich stane modlou, pre ktorú sa povznesú nad etické požiadavky viery. Tento sentiment napájal odchod „národného“ krídla z KDH v 90. rokoch a z tohto voličského rezervoáru čerpala aj SNS.

Pre ďalšiu časť slovenských kresťanov je zase dôležitejší falošný pokoj a uznanie z nekresťanského prostredia namiesto pevného, asertívneho (nie agresívneho) svedectva zoči-voči svetu. Títo ľudia sa často ako úprimní veriaci nachádzajú v menšine na svojom pracovisku či v rodine a nechcú pôsobiť konfrontačne, aby nedostali nálepku „černokňažníkov“, „katolibancov“ či „neoľudákov“. Toto bol sentiment ľudí, ktorí odišli z KDH spolu s Mikulášom Dzurindom a Ivanom Šimkom. Z tohto rezervoáru voličov čerpala aj Kiskova strana Za ľudí.

Čo bolo, bolo

Mišovi Čopovi uznávam, že najmä počas 90. rokov mohol Vladimír Mečiar pohodlne vyčítať kresťanským demokratom nehlasovanie za slovenskú zvrchovanosť a veľa voličov to po ňom opakovalo, Martinov názor mi je však ako celok bližší. Sám som sa pred dvomi rokmi pokúsil odpovedať na otázku, prečo sa na Slovensku nepresadila silná konzervatívna strana, v eseji s názvom Dom na stračej nôžke / Konzervatívna krajina bez konzervatívnej strany.

Dom na stračej nôžke Konzervatívna krajina bez konzervatívnej strany

Lukáš Krivošík

Prečo sa na Slovensku po roku 1989 nepodarilo vybudovať silný konzervatívny politický subjekt?

Čo bolo, bolo. Dejiny sa nejako odohrali. Aj Michal priznáva, že mnohí slovenskí emigranti, ktorí sa po roku 1989 vrátili z cudziny a tlačili Jána Čarnogurského do vyhlásenia samostatnosti, boli čudní a neseriózni ľudia. Martin zase správne pripomína, že po roku 1989 sa národnej myšlienky u nás vo veľkom a účelovo chopili bývalí normalizační komunisti, pre ktorých bol nacionalizmus náhradnou legitimizačnou ideológiou za práve stroskotaný marxizmus a vstupenkou do ponovembrovej politiky.

V Maďarsku a Poľsku to spojenectvo konzervatívcov a národniarov malo jednoduchšie, lebo v týchto krajinách sa exkomunisti stávali predovšetkým ľavicovými liberálmi. Maďarskí a poľskí národovci boli súčasne prudko protikomunistickí, a to aj vzhľadom na historické skúsenosti svojich krajín.

Navyše u nás si slovo „národ“ pre seba popri bývalých komunistoch často ukradli dokonca polomafiánski prospechári. Tí následne národné slogany zneužili, aby sa nehanebne obohatili.

Najviac na takýchto nehodných reprezentantov dlhodobo doplatila slovenská národná myšlienka, ktorá si síce vydobyla samostatný štát, ale už nemala nijakú konštruktívnu víziu, čo s ním chce vo svete dosiahnuť (okrem zaradenia sa do integračných štruktúr). Preto slovenský nacionalizmus pôsobí tak zúfalo neambiciózne, bolestínsky a plytko, hoci je potenciálne mocným živlom. Pred rokom som sa na túto výzvu snažil reagovať v eseji Rekonštrukcia slovenského nacionalizmu / Cítiť národne a myslieť vo veľkom.

Rekonštrukcia slovenského nacionalizmu Cítiť národne a myslieť vo veľkom

Lukáš Krivošík

Ako vyviesť slovenskú národnú myšlienku zo slepej uličky socialistických nutkaní a oduševniť ju priebojnejšími hodnotami.

No tento článok nepíšem, aby som upozornil na svoje staršie texty. Ani aby som svojmu šéfredaktorovi poskytol kryciu paľbu proti autorovi z konkurenčného média.

Čo sa nerobilo doteraz

Michal i Martin sa sústreďujú hlavne na minulosť, konkrétne 90. roky. Tak to zvykne byť, keď je prítomnosť tristná: človek donekonečna dumá nad minulosťou a premýšľa, čo sa dalo a malo urobiť inak. Angličtina má na to jedno slovo: rumination.

Súčasnosť slovenského konzervativizmu je naozaj tristná. Konzervatívne stranícke prostredie je pred septembrovými voľbami v troskách a jeho vyhliadky sú neradostné. No v roku 2023 má na preferencie KDH Milana Majerského vskutku marginálny vplyv, ako sa v roku 1992 postavili politici KDH pod vedením Jána Čarnogurského k Deklarácii o zvrchovanosti. Napokon, súčasný predseda mal v čase vzniku SR 21 rokov a o ničom nerozhodoval.

No poďme do súčasnosti: viazanie sa s politickými stranami je dnes relatívne slabé, väčšina voličov má politickú pamäť akváriovej rybičky a mnohí občania sa rozhodujú pre konkrétny subjekt v posledných dňoch pred voľbami. Spomeňme si trebárs, ako k volebnému víťazstvu OĽaNO v roku 2020 prispelo na poslednú chvíľu video spred údajnej Počiatkovej vily v Cannes a koľko voličov neskôr banovalo, že hlasom pre hnutie Igora Matoviča kúpilo mačku vo vreci.

Zároveň sme pred každými voľbami videli náhly vzostup úplne nových politických subjektov. Iste, KDH je jedna z najstarších strán na politickej scéne. Možno povedať, že ide o značku negatívne zaťaženú históriou. Súčasne má však oproti minulým desaťročiam úplne nové vedenie a neopozeraného predsedu. Prečo teda zápasí o prežitie?

Ak dnes kresťanskí demokrati u potenciálnych voličov vzbudzujú obavy, či opäť neminú brány parlamentu, nie je to z dôvodu, čo hnutie spravilo alebo nespravilo pred tridsiatimi rokmi. Je to o tom, čo KDH robí alebo nerobí posledné dva-tri roky.

Áno, posledných pár dní sa Milan Majerský objavuje v médiách. Idú predčasné voľby, tak sa kádeháci prebúdzajú k životu. No je otázne, či do septembra rozptýlia oblak skepsy o ich schopnosti vrátiť sa na tretí pokus do parlamentu.

Čo sa mohlo spraviť inak? Keby bol Milan Majerský lepší rozprávač, mohol zo šesťročného exilu KDH mimo parlamentu utkať veľkolepý, priam biblický príbeh púšte, pokánia a poučenia. Mohol hovoriť, že jeho hnutie je po týchto porážkach pokornejšie, múdrejšie a rozvážnejšie. Priznať, že hnutie robilo v minulosti chyby a tak sa dištancovať od negatívnych nánosov, ktoré sa za tie roky nalepili na stranícku značku. Takémuto KDH by možno dali šancu na reparát aj niektorí z tých, čo im doteraz prekáža napríklad to nešťastné hlasovanie o zvrchovanosti v roku 1992.

Ďalšou premrhanou šancou bolo vymedzenie sa voči tejto vláde. Igor Matovič vyjedol kádehákom v roku 2020 rybník ich tradičných voličov a tým ich poslal pod päť percent. Milan Majerský si mal ísť s rozhodnosťou po týchto voličov naspäť.

Je nepochopiteľné, prečo sa predseda KDH nezačal zreteľne a hlasno vymedzovať práve voči Matovičovi, len čo začalo byť jasné, že verejnosti šéf OĽaNO začína liezť na nervy, a odchádzali od neho voliči. Nad piatimi percentami sa kresťanskí demokrati v prieskumoch nachádzajú teraz hlavne vďaka odlivu niekdajších voličov Za ľudí.

Ak to Milan Majerský nechcel vyhrocovať, mohol svoje posolstvo dávkovať. Napríklad povedať, že Igor Matovič robí v zásade správnu politiku, no nesprávnymi prostriedkami.

Prečo KDH nedokázalo podchytiť nespokojných voličov, ktorí sa odvrátili od OĽaNO?! Predseda kresťanských demokratov sa mohol svojou serióznosťou župana a praktického administrátora vymedziť voči Matovičovmu chaotickému štýlu politiky „atómoviek“. No to by musel byť počas posledných dvoch-troch rokov viditeľnejší.

Že vám novinári nechodili na tlačovky? Žijeme v dobe sociálnych médií. Politici nie sú odkázaní na prostredníkov v podobe tradičných médií, aby dostali svoje posolstvo k voličovi. Každý deň ste mohli nahrávať na smartfón videá, kde by ste zaujímali postoj k témam dňa, a boostovať ich cez facebook aj za hranicu vašej bubliny.

Talentovaný politik kalibru Roberta Fica si témy dokáže vytvoriť sám. No ani menej talentovaný politik nie je stratený, pokiaľ každý deň sleduje témy, ktoré hýbu spoločnosťou, a aspoň k nim pravidelne zaujíma stanovisko. Takto sa politik profiluje.

Každý deň so sebou prináša nové témy a každá téma je nová príležitosť. Väčšinu dní takto len udržiavate vo vare okruh verných. No z času na čas príde téma, na ktorej sa môžete odlíšiť od ponuky ostatných strán, povedať niečo zaujímavé a originálne a tým pritiahnuť nové skupiny voličov.

Nie je to jadrová fyzika. Reč je o obyčajnej každodennej politickej práci.

Volebný výsledok hnutia ako kolektívne dielo

KDH je reálna politická strana s rozvetvenými štruktúrami a štruktúry znamenajú, že v nich máte aj kopu intrigánov, ktorí sa medzi sebou naťahujú. Je nepochybné, že aj tento článok Majerského vnútrostranícki protivníci použijú proti nemu. No pozor!

Iniciatíve sa predsa medze nekladú. Slabá viditeľnosť hnutia nie je iba vinou predsedu. Žiadnemu ambicióznemu nižšiemu kresťanskodemokratickému kádru sa nebránilo, aby písal blogy, točil videá a boostoval ich cez facebook potenciálnym voličom. A budoval tak svoju osobnú značku, čo by mu dodalo politický kapitál, aby časom sám kandidoval za podpredsedu alebo dokonca predsedu.

Okrem Milana Majerského vedú KDH traja podpredsedovia a ďalších osem členov predsedníctva. Tu sú ich mená a fotografie. Koľkí z nich upútali vašu pozornosť ako politici počas posledných dvoch-troch rokov?!

Liberálom možno všeličo vyčítať. No traduje sa, že Richard Sulík svojho času predpisoval svojim podpredsedom, aby si pozakladali blogy a aspoň raz za dva týždne niečo napísali. Bola za tým myšlienka, že pravidelnosť a vytrvalosť sa časom musia pozitívne prejaviť aj na vnímaní a preferenciách strany.

Dejinami nehýbu ani abstraktné historické sily, ani titanskí jednotlivci, ale zohraté tímy. Ako hovorí motto kresťanského Spoločenstva Ladislava Hanusa: „Jeden človek môže zmeniť svet, ale nemôže to urobiť sám.“

Ak dnes KDH vzbudzuje otázniky v otázke svojej životaschopnosti, nie je to len vinou predsedu. Je to aj preto, že ďalších jedenásť členov predsedníctva mu nepomohlo, lebo sú pre verejnosť ešte anonymnejší. A problém bude asi aj s tou rozsiahlou členskou základňou, ktorú by malo tvoriť asi 7-tisíc ľudí, ak nie je schopná vygenerovať myšlienky, odborníkov na marketing a podobne.

No ani to, ak nemáte myšlienky a vlastné pôvodné vízie, nemusí v politike prekážať. V zastupiteľskej demokracii nemusíte nevyhnutne voličov aktívne presviedčať o genialite svojich premyslených nápadov. Stačí, keď budete voličom pozorne načúvať a potom v politike artikulovať, čo vám povedali. Oni potom už pochopia, že ich chcete zastupovať.

Zadefinujte si segment voličov, ktorých chcete osloviť, choďte za nimi, vypočujte si, čím žijú a aké problémy riešia, a potom o tých problémoch hovorte nahlas. Dokonca ani ich vyriešiť nemusíte. Vyriešil azda Fico problémy svojich voličov?! Nie, no stále ho volia, lebo hovorí, čo si ľudia myslia. A tým oni nadobúdajú pocit, že ich v politike zastupuje.

Čo sa ešte dá urobiť

Pre objektivitu treba dodať, že vedenie KDH to dnes nemá jednoduché. Spoločenská objednávka stredopravých voličov vyzýva na „spájanie“. Mnohí s nevôľou prijali ponuku druhého miesta na kandidátke kresťanských demokratov pre premiéra Eduarda Hegera ako nedôstojnú či vyhlásenie, že KDH sa s nikým spájať pred voľbami nechce.

Najčastejšie je to interpretované tak, že ľudia v štruktúrach KDH majú záujem sami si uchmatnúť tých pár zvoliteľných miest na kandidátke. No má to ešte jeden dôvod, o ktorom sa nehovorí: kresťanským demokratom sa v minulosti opakovane neosvedčilo, ak na popredné pozície nasadili tváre zvonku. Takíto ľudia často použili KDH ako výťah do parlamentu, no potom sa od neho oddelili, aby svoju kariéru spojili s inými projektmi.

Práve naopak, je zo strany KDH politicky prezieravé nebrať na kandidátku ľudí, ktorí sa skompromitovali vedúcimi funkciami v súčasnej chaotickej vláde. Stačí sa pozrieť na jej nepopulárnosť v prieskumoch…

Takisto ťažké je odpovedať na otázku, kto sú potenciálni partneri KDH po voľbách. Za normálnych okolností by odpoveď znela: ostatné stredopravé strany.

Tie sú však medzi sebou znesvárené: Richard Sulík nechce ísť s Igorom Matovičom. Predseda OĽaNO zase tvrdí, že má na šéfa SaS materiály svedčiace o jeho korupcii. Všetci sa boja pripustiť povolebnú spoluprácu s Hlasom, aj keď je možné, že nejaká kombinácia stredopravých strán a Pellegriniho projektu bude politicky nevyhnutná, aby vládu napríklad nevytvoril Smer s Republikou...

Dá sa ešte KDH zachrániť? Dnes hnutie pripomína plachetnicu, ktorú prúd nezadržateľne ťahá k okraju v podobe ďalšieho minutia päťpercentnej hranice. No do septembra je ešte nejaký čas. Ak sa predseda počnúc dneškom oprie do kormidla, možno vytočí loď svojho hnutia ešte skôr, než padne cez okraj priepasti.

KDH by to malo hrať na svoje silné stránky. A nedovoliť Dzurindovi, Hegerovi alebo Matovičovi, aby vyjedali z kresťanskodemokratického voličského rybníka.

Na výčitku nudy kontrovať, že to je len politická serióznosť, ktorá súčasnej vláde tak chýba. Jasne sa profilovať ako alternatíva k Matovičovi.

Pripomínať (to je vec podpredsedov), že Milan Majerský si politiku poctivo odpracoval postupným rastom od mestského poslanca cez primátora až po župana. A teraz ašpiruje na parlament. Na rozdiel od pozbierancov od konkurencie, ktorých bez predchádzajúcich skúseností niekto len náhle vytiahol do vysokej politiky.

Robiť každý deň poctivo a vytrvalo obyčajnú politickú prácu, ako bola opísaná vyššie. A KDH nemôže parlament minúť.

A prosím vás, zmeňte ten slogan na bilbordoch „Pripravení meniť Slovensko“. To je heslo pre konzervatívnu stranu?!

Po tridsiatich rokoch sa slovenský volič cíti ako cirkusové zviera, ktoré sa má neustále bolestivo prispôsobovať najrôznejším zmenám. Tu Ficov Smer omnoho viac triafa do ľudového pocitu svojím heslom „Ľudia si zaslúžia istoty“.

Čo tak dať na bilbordy heslo „Hodnoty, ktoré trvajú“? A pod tým ich heslovite rozpísať: VIERA, VLASŤ, RODINA, PRÁCA. Ako by sme od konzervatívnej kresťanskej strany očakávali.