Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
05. január 2021

Dom na stračej nôžke

Konzervatívna krajina bez konzervatívnej strany

Prečo sa na Slovensku po roku 1989 nepodarilo vybudovať silný konzervatívny politický subjekt?

Konzervatívna krajina bez konzervatívnej strany

Dvaja konzervatívci, ktorí v ponovembrových dejinách dosiahli na premiérsky post: Ján Čarnogurský (vpravo) a Mikuláš Dzurinda (vľavo). Snem KDH v Liptovskom Mikuláši, 9. apríl 1999. Foto TASR - S. Písecký

Jedným z politických hitov roka 2020 boli povolebné varovania ľavicovo-liberálnych mienkotvorcov pred hroziacou „konzervatívnou revolúciou“. Mal ju spustiť vraj najkonzervatívnejší parlament v dejinách samostatného Slovenska. Pod zámienkou boja proti korupcii Igor Matovič a jeho OĽaNO vpašovalo do Národnej rady „fundamentalistov a náboženských fanatikov“. Ohrozené mali byť ľudské práva či dokonca demokracia samotná...

Na konci roka 2020 pôsobí tá hystéria úsmevne. Najneskôr októbrové stroskotanie zmäkčeného a kompromisného znenia Záborskej legislatívneho návrhu na pomoc tehotným ženám odhalilo slabosť a nejednotnosť pro-life poslancov parlamentu. Bubnovanie na poplach zo strany ľavicovo-liberálnych médií odradilo od podpory aj takých poslancov, ktorí ešte v roku 2019 nemali problém zdvihnúť ruku za podobný návrh.

Na chrbtoch iných

Po voľbách v roku 2020 je situácia slovenských konzervatívcov zvláštna. KDH sa so 4,65 percentami už druhýkrát nedostalo do parlamentu. Naproti tomu politici, ktorí sa označujú adjektívom „konzervatívni“, sa dostali do Národnej rady na chrbtoch všetkých ostatných strán. OĽaNO zobralo na kandidátku Kresťanskú úniu Anny Záborskej. Milan Krajniak cez hnutie Sme rodina Borisa Kollára dotiahol viacero jednotlivcov z prostredia starého KDH aj do exekutívy. Stranu Za ľudí chcel jej zakladateľ Andrej Kiska profilovať ako platformu spolupráce liberálnych, ako aj konzervatívnejších osobností.

Ku konzervatívnej politike má blízko aj poslanec Ján Podmanický, ktorý sa do parlamentu dostal cez Smer a vzápätí ho opustil. Na kresťanskú demokraciu sa odvolávajú poslanci KDŽP, ktorí sa po voľbách pokúsili vytvoriť si odstup od Kotlebovej ĽSNS (taktiež im poslúžila ako nosič cez päťpercentný prah). A ešte sú tu občianski konzervatívci Ondrej Dostál a Peter Osuský v drese SaS.

Namiesto jednej silnej strany sú nejakí samozvaní konzervatívci vo všetkých parlamentných stranách. Z tejto pozície dokážu síce klásť úspešne odpor zmenám, ktoré si neželajú, no ako dokazuje osud Záborskej návrhu, sotva dokážu aktívne veci otočiť svojím smerom.

Zároveň sú osobnosti, ktoré si hovoria „konzervatívne“, rozdelené postojmi ku geopolitickým, ekonomickým, náboženským či k historickým otázkam. Rozdelení sú po týchto líniách aj ich voliči. Podobne ako deväť percent slovenských Maďarov, ani tých tradičných osem percent, čo kedysi dostávalo Hrušovského KDH, už dnes nie je monolitný voličský blok.

Dohody so silnejšími subjektmi pod vedením charizmatických lídrov síce zabezpečujú rôznym mutáciám konzervatívcov prežívanie v parlamente aj určitý blokačný potenciál, no oni sú týmito spojeniami tiež spätne ovplyvňovaní. Je napríklad otázne, či by Ondrej Dostál a Peter Osuský natoľko zmäkli v kultúrno-etických otázkach, keby boli súčasťou silnej konzervatívnej parlamentnej strany, a nie len konzervatívnou okrasou liberálnej SaS. A niečo podobné platí azda z opačnej strany aj o KDŽP a ich flirte s ĽSNS.

Konzervatívci by sa mali snažiť vystupovať ako svojbytný prúd slovenskej politiky, a nie iba robiť „nosičov vody“ – či už pre liberálov alebo kotlebovcov.

Slovenský konzervatívny paradox

Je zvláštnym paradoxom, že my Slováci máme tendenciu hľadieť na svoju krajinu ako na konzervatívnu a tradičnú. No za tridsať rokov demokracie nevzišiel zo slovenskej spoločnosti silný konzervatívny politický subjekt, ktorý by dokázal politickej scéne dominovať, podobne ako dokázali v desaťročiach po druhej svetovej vojne dominovať západoeurópskym krajinám tamojšie 30- či 40-percentné kresťanskodemokratické či ľudové strany. Prípadne ako to aj v súčasnosti dokáže v Maďarsku Fidesz a v Poľsku PiS.

Na ľavej strane politického spektra sa zdalo, že sa niečo podobné podarilo Robertovi Ficovi s jeho stranou Smer – sociálna demokracia. Tá ovládala slovenskú politiku takmer 15 rokov, pravda, so špecifikami karpatského typu, tomu je však už podľa všetkého koniec.

Ale prečo sa už tri desaťročia stredo-pravému priestoru nedarí podobná mobilizácia, aká dlho fungovala Ficovi? Zrejme sa treba pozrieť hlbšie do dejín. Tie v prípade Slovenska jednak dlho sprevádzala deformovaná spoločenská štruktúra. No tiež platí, že špecifický charakter tunajších historicko-spoločenských zlomov výrazne sťažil podmienky, v ktorých by aj u nás mohlo vyrásť mohutné konzervatívne hnutie v západnom štýle.

Kde sú konzervatívni gazdovia?

Na Slovensku existuje trápna tendencia všetky súčasné spoločenské problémy vzťahovať k štyrom dekádam komunistickej totality, no mnohé vzorce správania majú korene ešte pred rokom 1918 v pomeroch Uhorska a toho, aké miesto v ňom mali Slováci. Ľudácky a komunistický režim v 20. storočí akurát spôsobili, že časti našej spoločnosti sa vrátili k týmto vzorcom správania a životným stratégiám, ktoré majú svoj pôvod vo feudálnom poddanstve.

Spoločenskí vedci Ján Bunčák, Roman Džambazovič, Anna Hrabovská a Ján Sopóci v knihe Ako sa mení slovenská spoločnosť charakterizovali Slovensko pred sto rokmi ako perifériu, spravovanú z cudzieho centra prostredníctvom zástupcov a správcov. Takto sme vstupovali do modernity. Všímajú si spoločenskú štruktúru, v ktorej dominujú chudobné spodné vrstvy pri takmer neexistujúcich vyšších či aspoň vyšších stredných vrstvách. Elitné vrstvy sú málopočetné a neslovenské. Prípadne sa národné odpadnutie považuje za implicitnú podmienku pre spoločenský vzostup.

Nejde len o to, že 60 percent obyvateľov Slovenska sa v roku 1910 živilo poľnohospodárstvom. Veď slobodný sedliak, ktorý hospodári na vlastnom, je typickým zosobnením viacerých konzervatívnych cností. Gazdovstvo si vyžaduje organizáciu i vytrvalú usilovnú prácu; kontakt s pôdou dáva pocit zakorenenosti na konkrétnom mieste; odkázanosť na vrtochy počasia učí očakávať neočakávané a dôverovať Bohu; potreba siať, aby bolo čo žať, orientuje k plánovaniu budúcnosti namiesto pasívneho prežívania zo dňa na deň; zveľaďovanie svojho majetku je zdrojom hrdosti, sebaúcty a sebestačnosti; otázky spájania či delenia gruntov v dôsledku sobášov a dedenia zase poľnohospodárstvo spájajú s praktickými otázkami rodinných vzťahov i kontinuity vlastníctva; povestný „zdravý sedliacky rozum“ robí farmára imúnnym voči abstraktným ideologickým koncepciám od života odtrhnutých intelektuálov; k tomu pridajme súdržnosť vidieckej komunity oproti anonymite a individualizmu mesta. Slovami kolumbijského spisovateľa Nicolása Gómeza Dávilu: „Človek bol stvorený, aby žil ako majetný sedliak. Nie ako dobre zaplatený odborník ani ako bohatý priemyselník.“

Akurát realita slovenského vidieka na začiatku 20. storočia bola menej romantická. Popri šľachtických veľkostatkoch, ktoré nezriedka riadili správcovia pre majiteľov, žijúcich vo Viedni alebo Budapešti, existovalo množstvo maloroľníkov, ktorých pôda sotva uživila. Len asi tretinu ľudí, ktorí pracovali v poľnohospodárstve, tvorili majitelia a nájomcovia pozemkov. Ďalšiu tretinu tvorili pomáhajúci členovia rodiny a poslednú tretinu paholci, slúžky a bíreši – v podstate poľnohospodárski robotníci, pracujúci na veľkostatkoch často výmenou len za stravu a nocľah.

Neprajníci Slovákov hovorili o našich predkoch niekedy aj ako o „národe bírešov“. Taký viditeľný bol podiel tejto vrstvy na celom národe. Keďže ich bolo toľko, správcovia a majitelia šľachtických veľkostatkov si mohli dovoliť týchto ľudí skoro bezmedzne zdierať. Tí si na oplátku vytvorili určitý étos, ktorý opísal napríklad katolícky kňaz Ferdiš Juriga: Keďže nás páni aj tak náležite nedoceňujú, nie je hriechom, ak im sem-tam čosi potiahneme z komory alebo sa ulievame, keď sa nikto nepozerá.

Prvá Československá republika, najmä pod tlakom agrárnikov, ktorých reprezentoval aj vplyvný slovenský štátnik Milan Hodža, sa snažila prostredníctvom pozemkovej reformy dostať pôdu ako výrobný faktor jednak do slovenských (respektíve českých) rúk. Súčasne chcela rovnomernejším rozdelením pôdneho vlastníctva vytvoriť silný slobodný sedliacky stav, o ktorý by sa mohol oprieť aj demokratický režim (najmä však agrárna strana, ktorá s novými roľníkmi rátala ako so svojimi voličmi).

Je otázne, do akej miery sa ciele medzivojnovej pozemkovej reformy, ktorú sprevádzala aj korupcia a množstvo nedôsledností, podarilo naplniť. V každom prípade, prvorepubliková demokracia trvala len dvadsať rokov. Príliš krátko, aby zmena poľnohospodárskych pomerov mala trvalejší dosah na kultúrne vzorce spoločnosti. Oveľa zásadnejšiu brázdu vyorala komunistická kolektivizácia v 50. rokoch, ktorá vrstvu súkromných poľnohospodárov prakticky premenila na družstevných poľnohospodárov, ktorí pracovali na jednotných roľníckych družstvách.

Keď človek študuje napríklad dejiny Rakúskej ľudovej strany (ÖVP), ktorá bola založená v roku 1945, jeho pozornosti neujde, akú úlohu v počiatočnom období jej existencie zohrávali farmári ako jedna z voličských skupín, ktoré tento subjekt zastupoval. Kým ľudovci sa tradične opierali o sedliakov a vidiek, sociálni demokrati zase o robotníkov v mestách.

Prirodzene, v západnej Európe i na Slovensku dnes v poľnohospodárstve pracuje len zlomok ľudí oproti minulosti, ich voličská váha tak významne poklesla. Ale zároveň platí, že keď v roku 1990 vzniklo KDH ako pokus o konzervatívnu ľudovú stranu, kvôli kolektivizovanému poľnohospodárstvu nemalo k dispozícii slobodný farmársky stav, o ktorý by sa kresťanskí demokrati mohli oprieť ako o súčasť svojej voličskej koalície. Ani Slovensko 90. rokov sa nemohlo vrátiť do rakúskych 50. a 60. rokov. Vzhľadom na celkový prechod ťažiska ekonomiky k priemyslu a službám sa sedliacka vrstva ani nedala jednoducho zrekonštruovať.

KDH rýchlo zistilo, že s nadšením pre rodinné farmy to nebude také jednoduché. Jánovi Čarnogurskému ešte roky politickí odporcovia vyčítali, že rozbil vraj dobre fungujúce socialistické poľnohospodárske družstvá.

A podobne ťažké je to s konzervatívnymi cnosťami, ktoré boli so slobodným sedliackym stavom zviazané. Časom sa to možno trochu zmení. Napríklad ak vyhorení mestskí tridsiatnici objavia čaro života na vidieku a časť z nich to skúsi s farmárčením. Napokon, čiastočne sa to už deje a Alojz Hlina mal ako predseda KDH tiež tendenciu venovať sa poľnohospodárstvu, vidieku a farmárom, sužovaným agrárnymi mafiami. V roku 2020 to však nestačilo ani na tých päť percent.

Slovenskosť a aristokratizmus

Gazdovia a ich étos neboli jediným tradičným stavom, ktorý slovenským konzervatívcom po roku 1989 chýbal. V dielach mysliteľov ako Edmund Burke sa konzervativizmus definoval na konci 18. storočia ako reakcia voči excesom a teroru Francúzskej revolúcie. Okrem iného obhajoval existenciu monarchie a šľachty.

Aj keď slovenské národné hnutie počas revolúcie v rokoch 1848/49 spojilo svoje nádeje na väčšie práva s konzervatívnymi Habsburgovcami proti liberálnej maďarskej revolúcii, cisár František Jozef našich dejateľov sklamal. Už spomenutý Milan Hodža neskôr, na začiatku 20. storočia, patril k poradcom následníka trónu Františka Ferdinanda, s ktorým si spájal nádej na federalizáciu Rakúsko-Uhorska, no jeho patrón v roku 1914 zahynul v Sarajeve. Monarchia sa v očiach Slovákov definitívne zdiskreditovala počas prvej svetovej vojny, keď boli ľudia nútení podstúpiť nevýslovné útrapy v mene dynastických záujmov Habsburgovcov, ktorí im však nevedeli ponúknuť nič na oplátku. Československá republika, ktorá oslobodila Slovákov, sa profilovala ako priamy protiklad voči Rakúsko-Uhorsku.

Inzercia

Myšlienka monarchie má o niečo väčšiu tradíciu u našich vyšehradských susedov, keďže súčasťou ich dejín je vlastná stredoveká štátnosť pod kráľovskou korunou. V každom prípade, slovenský konzervatívec sa nemôže oprieť o mobilizačnú silu úcty ľudu ku kráľovi či kráľovnej ako napríklad britský konzervatívec. Ani o étos neprerušenej kontinuity, ktorý koruna stelesňuje. Králi sa predstavivosti Slovákov dotýkajú len prostredníctvom rozprávok, čo však tiež nie je úplne málo. Ako poznamenal už spomenutý Dávila: „Žiadna rozprávka sa nezačína slovami ,Bol raz jeden prezident‘.“

So šľachtou je to trochu pestrejšie. Podľa maďarského historika Józsefa Demmela malo v polovici 19. storočia slovenskú materčinu asi 25- až 30-tisíc uhorských šľachticov. Vo svojej knihe Panslávi v kaštieľoch opisuje konkrétne príklady spolupráce medzi etnicky slovenskou šľachtou a slovenským národným hnutím, ktoré tvorili najmä intelektuáli z radov nižšieho meštiactva či farári oboch konfesií. Podľa Demmela sa slovenská šľachta v Uhorsku prakticky celá pomaďarčila do konca 19. storočia, a tak v živote národa počas 20. storočia nezohrávala už žiadnu rolu. ČSR sa vymedzovala voči nemeckej a maďarskej šľachte na svojom území podobne negatívne, ako sa vymedzovala voči habsburskej monarchii.

No zaujímavosťou je pôsobenie strany TOP 09 na politickej scéne v Českej republike. Tento subjekt, ktorý je členom Európskej ľudovej strany, založil Karel Schwarzenberg, člen starobylého česko-nemeckého šľachtického rodu. V súčasnosti je 1. podpredsedom TOP 09 Tomáš Czernin, ktorý pochádza z ďalšieho starobylého českého rodu Černínovcov.

Šľachticov je v demokracii príliš málo, aby boli zaujímaví ako voliči. No majú šarm a charizmu, čo ich robí zaujímavými ako kandidátov. Spomeňme Otta von Habsburga, syna posledného rakúskeho cisára Karola, ktorý v rokoch 1979 až 1999 sedel ako poslanec v Európskom parlamente za bavorskú CSU. Keď ho zvolili za europoslanca, nechal v EP postaviť symbolickú voľnú stoličku za národy na druhej strane železnej opony. To bolo z jeho strany sympatické gesto.

V súčasnosti je to s vyjadreniami členov kráľovských a šľachtických rodov k politike ťažké. Stredná vrstva do seba absorbovala tak nižšie, ako aj vyššie spoločenské vrstvy. Pôvod by mal aristokratov predurčovať ku konzervatívnym postojom. Mnohí z nich však majú pocit, že sú v modernom svete anachronizmom, čo sa snažia kompenzovať nadšenou podporou pre akúkoľvek progresívnu tému, ktorá je na stole. Spomeňme napríklad angažovanosť princa Charlesa v boji proti klimatickým zmenám či podporu jeho syna Harryho pre agendu hnutia Black Lives Matter.

Na Slovensku komunisti 40 rokov pestovali kult „plebejského národa“. Slovenskosť akoby bola v bytostnom rozpore s aristokratizmom. A po roku 1989 sa zdalo, že z historickej šľachty si (staro)nové elity vzali najmä jej povrchné prejavy a neresti, no žiadnu z jej cností. Ponovembroví novozbohatlíci sa v niečom snažili šľachtu napodobňovať, no činili tak, paradoxne, akýmsi poddanským spôsobom.

Akoby šľachtica robila z človeka gýčová rezidencia, postavená v štýle „podnikateľského baroka“, ahistorický erb, rodokmeň spravený na objednávku, strojenosť, tituly či okázalá spotreba – a nie azda súbor vysokých nárokov, ktoré jednotlivec kladie predovšetkým sám na seba, bez ohľadu na to, či býva v zámku alebo v podnájme.

Pre slovenské konzervatívne myslenie by mohol byť zaujímavý koncept akéhosi demokratického aristokratizmu. Tento postoj asi najlepšie zosobňoval Milan Rastislav Štefánik.

„Šľachta? My nesmieme šľachtu zdemokratizovať, ale národ zaristokratizovať. – Samozrejme, v zmysle gréckeho ,aristos‘ – najlepší,“ povedal Štefánik pri jednej príležitosti.

Jeho pobočník Ferdinand Písecký dodáva, že Štefánik rozprával občas o svojom zemianskom pôvode, ale do vysokej spoločnosti sa nedostal poukazovaním na svoje šľachtictvo, ale svojou prácou. Robiť z plebejského rozpoloženia Slovákov na počiatku 20. storočia akúsi z núdze cnosť Štefánik odmietal ako „oslavu roztrhaných gatí“.

Rozvíjanie úvah o „prirodzenej aristokracii“, ktorú necharakterizujú tituly, dedičnosť a povýšenecká póza, ale ušľachtilosť ducha a charakteru, je typické pre tradičný konzervativizmus v Spojených štátoch. Podobne ako v prípade Slovenska, aj v prípade USA ide o krajinu, ktorej klasická dedičná šľachta z historických dôvodov chýba. O tejto téme píše napríklad Russell Kirk v knihe Konzervativní smýšlení, ktorá vyšla aj v češtine.

Mestá bez meštiactva

Monarchia, šľachta a farmári sú dnes marginálnymi spoločenskými javmi. Dnešné konzervatívne strany sa snažia osloviť mestské stredné vrstvy, ktoré tvoria väčšinu voličstva vo vyspelých krajinách. Aj tu mali slovenskí konzervatívci v roku 1989 nevýhodu. Na rozdiel napríklad od českých krajín, ktoré si prešli industrializáciou a urbanizáciou ešte v 19. storočí v podmienkach kapitalistickej ekonomiky, Slovensko bolo predmetom socialistickej modernizácie v 70. rokoch.

Okolo fabrík, ktorých umiestnenie a výrobný program by v trhových podmienkach nemali logiku, vznikli priemyselné mestá bez meštiactva. Mnohé z týchto fabrík po roku 1989 stratili odbyt a skrachovali. Nezamestnanosť rástla šokovým tempom, čo vlády motivovalo, aby tieto pomníky centrálneho plánovania rýchlo nahradili fabrikami zahraničných investorov. V druhej fáze mala reforma vzdelania, vedy a výskumu či prorastové podnikateľské prostredie pre domácich malých a stredných podnikateľov vytvoriť podmienky pre rozvoj znalostnej ekonomiky. Táto druhá fáza doteraz nebola realizovaná.

Vráťme sa na chvíľu ku knihe Ako sa mení slovenská spoločnosť, ktorú napísal tím spoločenských vedcov pod vedením Vladimíra Krivého. Jej autori si všímajú, že hodnotenie obdobia normalizácie v Česku a na Slovensku je diametrálne odlišné, lebo kým Česi brali Husákovu éru ako obdobie stagnácie, Slováci zažívali zvýšenie svojej životnej úrovne vďaka socialistickej industrializácii. Problém je, že mnohé výdobytky Husákovho obdobia neboli zrazu po roku 1989 udržateľné.

A tak sa slovenská spoločnosť v podmienkach demokracie zvláštne rozdelila. Hovorí sa, že „konzervativizmus“ je od slova „konzervovať“ alebo „uchovávať“. Pre veľkú časť slovenských voličov tento neideologický konzervatívny sentiment uchovať to, čo je dôverne známe a pre nich výhodné, znamenalo snažiť sa zachrániť čo najviac z Husákovho sociálneho štátu. Percentá pre HZDS v 90. rokoch a pre Smer po roku 2000 boli výrazom práve tohto sentimentu.

Naproti tomu politické subjekty, ktoré sa minimálne sčasti definovali ako konzervatívne podľa politologických učebníc, menovite KDH a DS v 90. rokoch a neskôr aj SDKÚ, nechceli výdobytky socializmu konzervovať, ale reštaurovať demokraciu a trhovú ekonomiku. To si vyžadovalo čo najrýchlejšiu transformáciu. Politologický konzervativizmus pravicových strán a ľudový konzervačný sentiment, ktorému sa cnelo za sociálnymi výdobytkami normalizácie, sa dostali do konfliktu.

V podmienkach postkomunistickej transformácie to boli konzervatívci, kto v ľuďoch vyvolával stres zo zmien, a bol to Ficov Smer, ktorý sa stal pre časť verejnosti symbolom upokojenia a menších tlakov na prispôsobenie novotám.

Keď sa k tomu pridá neschopnosť KDH zo začiatku 90. rokov osedlať túžbu časti Slovákov po osamostatnení sa od Čechov (téma, ktorú Ján Čarnogurský úvahami o slovenskej stoličke a hviezdičke sám otvoril), je takmer vysvetlené, prečo konzervatívci posledných 30 rokov väčšinou reagujú, namiesto toho, aby dokázali udávať slovenskej politike takt.

Kresťanská nôžka

Historicky sa ponovembrový slovenský konzervativizmus nemohol oprieť o slobodný farmársky stav ani o monarchiu či šľachtu – lebo tieto vrstvy nehrali v postkomunistickej spoločnosti žiadnu rolu. Podnikavé meštiactvo či stredná vrstva v západnom štýle sa formuje len posledných tridsať rokov. A časť z toho sú mladí „bobos“ alebo „buržoázni bohémovia“, ktorí sa nadchýnajú pre ľavicovo-progresivistické spoločenské témy.

Napriek tomu slovenský konzervativizmus nie je bezvýznamnou spoločenskou silou. Hoci pripomína dom na stračej nôžke. Má len jednu nohu, o ktorú sa môže opierať. Tú najdôležitejšiu, ktorou je kresťanstvo a pretrvávajúca religiozita časti Slovákov. Cirkvi boli jediné tradičné konzervatívne inštitúcie, ktoré prežili 20. storočie a Slovákom sa úplne neodcudzili. Podľa vyššie citovaných sociológov je však limit hlboko religióznych u nás 15 percent.

Za to, že sa Slovenskom pri takto rozdaných kartách ešte neprehnala progresívna vlna, môžeme ďakovať asi len sídelnej štruktúre. Jej nevýhodu sme už spomenuli – priemyselné mestá bez meštiactva. Slovensko sa vyznačuje relatívne nízkou urbanizáciou. V mestách tu žije asi 54 percent obyvateľov, svetový priemer je 56 percent, v Poľsku žije v mestách 60 percent obyvateľstva, v Maďarsku 72 percent a v Česku 74 percent. Bratislava je tiež menšie veľkomesto ako Praha, Budapešť a Varšava. Kritik by skrátka povedal, že Slovák je úzkoprsý malomeštiak, ktorý síce už nie je väčšinovo príliš religiózny, no stále dosť málo kozmopolitný, než aby sa hromadne nadchýnal pre módne progresívne vrtochy. Konzervatívec by dodal: Našťastie.

Otázka je: Zmení sa to v budúcnosti? Aj keď sa Milan Majerský pokúsi do tretice vrátiť KDH po ďalších voľbách do Národnej rady, vznik konzervatívneho hegemóna ako Fidesz v Maďarsku alebo PiS v Poľsku by si vyžadoval politicky mimoriadne talentovanú osobnosť, ktorú dnes u nás jednoducho na scéne nevidieť.

Navyše, celoeurópskym trendom je už niekoľko rokov posun od tradičných masových politických strán, dobre zakorenených v konkrétnych spoločenských vrstvách a skupinových záujmoch, k zhora nadol budovaným subjektom, ktoré sa snažia osloviť vlastne kohokoľvek. Namiesto dobre premyslenej straníckej filozofie sa väčší dôraz kladie na povrchný marketing. Namiesto vízie pre budúcnosť krajiny hrá prím schopnosť pohotovo zareagovať na penu dní. Model fungovania OĽaNO je tak v istom zmysle na dnešnom politickom trhu konkurencieschopnejší než ťažkopádna klasická politická strana typu KDH.

No konzervatívna politika nevymizne. Stále žijeme v dobe rýchlych zmien. To vyvoláva u ľudí stres z prispôsobenia sa spoločenským novinkám. A tento tlak vyvoláva zase spontánny protitlak, na ktorom môžu stavať konzervatívni politici.

„Konzervativizmus sa začína s pocitom, ktorý bez váhania dokážu zdieľať všetci dospelí ľudia: s pocitom, že dobré veci je ľahké zničiť, no ťažké vytvoriť,“ napísal britský konzervatívny mysliteľ Roger Scruton, ktorý zomrel v januári 2020. Tridsaťjeden rokov po Nežnej revolúcii a po odznení konfliktov postkomunistickej transformácie je hlavnou výzvou slovenských konzervatívcov, aby zmierili politologický konzervativizmus s tým ľudovým sentimentom, ktorý si praje zachovávať to existujúce, dôverne známe a vyhovujúce.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame