Politika 30. január 2023

O osudovej chybe a pýche Prečo konzervatívci na Slovensku nevyhrávajú voľby

Martin Hanus
Martin Hanus

Naozaj by sme na tom boli lepšie, keby kresťanskí konzervatívci pred 30 rokmi uzavreli pakt s nacionalistami?

Naozaj by sme na tom boli lepšie, keby kresťanskí konzervatívci pred 30 rokmi uzavreli pakt s nacionalistami?

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Hanus

Prečo konzervatívci na Slovensku nevyhrávajú voľby
Snem KDH v roku 1996, na ktorom súperili o post predsedu KDH Ján Čarnogurský a Mikuláš Dzurinda. Na sneme zvíťazil Čarnogurský. Foto: TASR

Tridsať rokov samostatného štátu a pád vlády premiéra Eduarda Hegera sú špeciálnym dôvodom, aby sme sa pristavili pri otázke, prečo sú slovenskí konzervatívci v trvalej menšine. A prečo nedokázali politicky ťažiť z faktu, že veľkej časti Slovákov sú v rôznej miere vlastné viaceré konzervatívne inštinkty.

V uplynulých rokoch som bol neraz svedkom či aktérom debát, či prúd kresťanských konzervatívcov, ktorý sa po 17. novembri 1989 sformoval z prostredia podzemnej cirkvi najmä v podobe KDH, nezlyhal hneď v začiatkoch na štátoprávnej otázke.

Argument znie, že kresťanskí demokrati stratili zástupy voličov, pretože sa jasne neprihlásili k štátnosti Slovenska. Tému prenechali HZDS a SNS, čím sa natrvalo sami pripravili o podporu národne a kresťansky orientovaných regiónov ako Kysuce, ktoré po HZDS prebral Smer.

Tento pohľad nanovo predostrel v zaujímavej eseji Michal Čop z denníka Štandard. Podľa Čopa bolo „hlasovanie KDH proti deklarácii zvrchovanosti Slovenskej republiky zavŕšením osudnej chyby“, pretože keby vedenie KDH malo „medzi rokmi 1990 až 1993 iný, vnímavejší postoj k samostatnosti, konzervatívci by v našich novodobých dejinách zohrali omnoho významnejšiu rolu a dnes by mali šancu byť určujúcou silou v politickom živote, rovnako ako je ňou Viktor Orbán v Maďarsku či Jarosław Kaczyński v Poľsku“.

Čop preto tvrdí, že postoj KDH k štátoprávnej otázke bol tak „začiatkom úpadku slovenského konzervativizmu“, lebo keby malo KDH v roku 1992 „iný prístup k otázke samostatnosti a podržalo by si národne orientovaných voličov, zápas s liberalizmom by vyzeral úplne inak“. Konzervatívci by tak mali byť spojencami národniarov a súpermi liberálov, no podľa Čopa si pre svoju osudnú chybu z roku 1992 vybrali za spojencov liberálov, čím veľmi zoslabli, a následky tohto omylu pociťujú dodnes.

Ale je takéto videnie v súlade s realitou? Možno v roku 1992 hľadať dôvody, prečo sa KDH po štvrťstoročí scvrklo na mimoparlamentnú stranu a pre svoju nedvižnosť nemá veľkú perspektívu návratu?

A je to tiež dôvod, prečo konzervatívci, ktorí postupne opúšťali KDH a skúšali šťastie s novými projektmi, pre dedičný hriech z roku 1992 už nedosiahli, aby im konzervatívnejšia časť Slovenska ležala pri nohách?

Cesta za suverenitou

Je pravdou, že národná otázka sa stala témou doby už v prvých mesiacoch po páde komunizmu. Mnohí odporcovia rozpadu Československa to vtedy aj neskôr považovali za vírus, ktorým budovanie novej slobody nakazila koalícia bývalých komunistov a postľudákov, ale v skutočnosti išlo zákonitý a prirodzený proces.

Napokon, až prekvapivo rýchlo to rozpoznali aj niektorí vnímavejší Česi.

Český intelektuál Milan Šimečka (otec Martina Šimečku z Denníka N), ktorý žil desaťročia na Slovensku, už v decembri 1989 v Lidových novinách prorokoval, že Slováci „budú chcieť vystúpiť z tieňa Čechov“ a určite sa čoskoro prihlásia o „historicky oprávnený vklad do európskej pospolitosti“. Českých čitateľov možno ešte väčšmi prekvapil na jar 1990 spisovateľ Ludvík Vaculík, ktorý opäť v Lidových novinách varoval, že Slováci budú žiadať ďalšie a ďalšie ústupky, a hoci samostatnosť ešte úplne nechcú, mali by im ju Česi dať.

Ak bol vtedy na Slovensku niekto, kto ako Šimečka a Vaculík rozmýšľal o slovenskej otázke nielen v prvých dňoch a týždňoch po 17. novembri, ale už predtým, bol to Ján Čarnogurský.

Jeho KDH sa v roku 1990 ocitlo v štátoprávnej otázke kdesi medzi hejslováckou SNS a federalistickou VPN. Kresťanskí demokrati predstavili víziu samostatnej hviezdičky v štruktúrach Európy. Čarnogurský chcel postupnú emancipáciu od Čechov a posilňovanie národných kompetencií, to všetko sa raz malo zavŕšiť vstupom zvrchovaného Slovenska do EÚ.

Predseda KDH už začiatkom roka 1991 navrhoval, aby základom spolužitia Čechov a Slovákov bola záväzná zmluva medzi oboma republikami, pričom každá z nich by mala svoju ústavu, tá federálna by bola odvodená až následne. To bolo neprijateľné pre Prahu, ale aj pre VPN.

Český premiér Petr Pithart prišiel neskôr s ideou akéhosi „dvojdomčeka“, čo bol pokus zachrániť Československo tým, že sa sčasti pristúpi na slovenské predstavy vo voľnejšej federácii. Václav Klaus to vtedy odmietol ako konfederáciu, Čarnogurský Pithartovu ideu privítal.

Posledným pokusom bola milovská zmluva z februára 1992. Jej výsledné znenie sa však líšilo od toho, čo pôvodne navrhovalo vedenie Slovenskej národnej rady, teda právo na samostatné zahraničné vzťahy aj na samostatnú emisnú politiku. To bolo, prirodzene, neprijateľné pre českú stranu, ktorá vnímala aj požiadavky KDH ako nezlučiteľné s federáciou.

Tu sa dostávame k prvej križovatke, ktorá mnohé predurčila.

Ján Čarnogurský vtedy ako premiér považoval dohodu z Milov aj po slovenských ústupkoch za dobrú. No vyrokovaný česko-slovenský návrh nezískal podporu v predsedníctve SNR, proti bol Milan Zemko z ODÚ-VPN, ale aj štyria členovia KDH, napríklad Ján Klepáč či Anton Hykisch.

Milovy padli a od Čarnogurského odišla národniarska skupina okolo Klepáča. Vzniklo SKDH, ktoré sa prihlásilo k programu zvrchovanosti, prijatiu ústavy a k referendu o štátoprávnom usporiadaní.

Čarnogurského hnutie tak išlo do júnových volieb 1992 v tieni krachu Milov a odchodu svojho národného krídla. V miestnych združeniach v tom čase cítili, že kým vo vtedajšom Západoslovenskom a Východoslovenskom kraji prežili kresťanskí demokrati prvé štiepenie bez výraznejšieho oslabenia, členská aj voličská základňa sa im otriasla v Stredoslovenskom kraji, v regiónoch ako Kysuce, ktoré mali byť baštami KDH.

Hnutie získalo vo voľbách len 8,9 percenta, čím stratilo oproti prvým voľbám viac než polovicu voličov. SKDH volili len tri percentá, ktoré by možno malo Čarnogurského KDH navyše, keby k marcovému štiepeniu neprišlo – napokon, ešte krátko pred odchodom klepáčovcov mali kresťanskí demokrati v prieskumoch okolo 12 percent.

Po voľbách v júli prišli veľké slovenské hlasovania. Už opozičné KDH sa postavilo proti vyhláseniu zvrchovanosti, neskôr v septembri aj proti prijatiu Ústavy SR.

Celé to bol veľký paradox: len dva roky predtým hovoril Čarnogurský o slovenskej hviezdičke na európskom nebi, kým Mečiar hromžil, že ak bude treba, Slováci Čechov dokopú do federácie.

Zrazu bol z Mečiara otec národa a z Čarnogurského jeho zradca.

Možno to bola chyba, ale nie osudová 

KDH sa po júnových voľbách naozaj dopustilo chyby, keď ako jediné spolu s maďarskými stranami hlasovalo proti vznikajúcemu štátu.

Ak by podporilo zvrchovanosť aj ústavu a etablovanie nového štátu povýšilo nad vlastný súboj s HZDS, vyriešilo by si aj vlastný problém – v KDH sa od začiatku báli prízraku vlastných aj tých exilových ľudákov, ktorí mentálne zamrzli kdesi v 30. rokoch 20. storočia.

Čarnogurský si tento prízrak slovakštátu nad KDH uvedomoval, preto vypracoval koncepciu postupne získavanej samostatnosti, ale v rámci novej, demokratickej Európy. Problém bol, že jeho idea bola preintelektualizovaná a po súhlase s Milovami už nebolo celkom jasné, akú líniu vlastne KDH sleduje.

Keby však KDH napokon hlasovalo za zvrchovanosť a ústavu spolu s ostatnými slovenskými stranami vrátane postkomunistov z SDĽ, prihlásilo by sa k novému štátu bez Tisovho tieňa – a súčasne mohlo odmietať politiku aj metódy HZDS v iných oblastiach.

Ale ani napriek tomu vtedajšie rozhodnutie vedenia KDH vôbec nevyzerá ako osudná chyba, ktorá slovenských konzervatívcov pripravila o masy voličov či o ďalšie politické líderstvo.  

Skúsme si predstaviť, čo by sa stalo, keby KDH ako celok odmietlo Milovy, udržalo si Klepáčovo krídlo a do volieb by išlo s programom, ktorý by bol niekde medzi HZDS a SNS, teda medzi požiadavkou konfederácie a okamžitej samostatnosti.

Možno by si udržalo pár desiatok tisíc voličov, lenže pre kresťanských demokratov by v tom čase táto suverenistická línia nepriniesla len zisky.

Keby KDH pritvrdilo, kresťanský demokrat František Mikloško by tam zrejme na jar 1992 len tak neprestúpil. Práve Mikloško, muž tajnej cirkvi a zástanca rovnoprávnej federácie, ktorý udržoval dobré vzťahy s liberálmi, sa v tom čase aj neskôr tešil veľkej obľube medzi členmi i sympatizantmi KDH.

Medzi voličmi KDH bolo aj veľa stúpencov viac či menej voľnej federácie, ktorí by mali problém, keby kresťanskí demokrati začali v tejto agende splývať s Mečiarom a SNS.

Kádehácka DNA bola jednoducho iná. Mnohí vedúci predstavitelia hnutia vyšli z prostredia tajnej cirkvi Jukla a Krčméryho, obaja boli za zachovanie Československa, odmietali nacionalizmus a hneď od začiatku aj Mečiarove spôsoby. Pričom viacerí v KDH prijímali s čoraz väčšou nevôľou, že ďalší líder tajnej cirkvi, kardinál Korec, pre ideu samostatnosti omilostil Mečiara aj s jeho nebezpečnou politikou, akoby stál štát v hierarchii hodnôt nad všetkým.

Ale teória o osudovej chybe KDH, ktorá predznamenala ďalší vývoj kresťanských konzervatívcov a ich neskorší úpadok, naráža na ešte väčšie rozpory.

Začnime verejnou mienkou v tom čase. Podľa prieskumu vtedajšieho Centra pre sociálnu analýzu považovalo udržanie spoločného štátu Čechov a Slovákov za výhodné až 77 percent občanov Slovenska, kým nevýhodné to bolo podľa 19 percent. Súčasne si podľa tohto prieskumu 61 percent Slovákov myslelo, že Slováci doplácajú na Čechov (rovnaký podiel Čechov si zas myslel opak, že Česi doplácajú na Slovákov).

Na Slovensku si osamostatnenie želala teda výrazná menšina, zároveň bola väčšina nespokojná s usporiadaním štátu.

Z tejto atmosféry dokonale profitoval Mečiar, ktorý, či už ako stúpenec federácie, alebo neskôr do júnových volieb 1992 ako fanúšik konfederácie, s aurou alfasamca vyvolal v ľuďoch emóciu, že práve on je ten, ktorý nepokľakne pred Prahou a ukáže tým Čechom, kto je pánom na Slovensku.

Sám Mečiar sa aj podľa dobových svedectiev obával samostatnosti, nebol si istý, či Slovensko ekonomicky prežije. Do volieb išiel s viacerými variantmi štátoprávneho usporiadania, až narazil na víťaza českých volieb Václava Klausa, ktorý nechcel počuť o žiadnom pithartovskom „dvojdomčeku“ a spláchol tak všetky Mečiarove varianty.

Vladimírovi Mečiarovi nevedelo čeliť nielen KDH so svojou abstraktnou ideou hviezdičky, ale ani grobiansky priamočiara SNS, ktorú vtedy reprezentovali Víťazoslav Móric, Jozef Prokeš a nastupujúci Ján Slota.

V roku 1990 dosiahli národniari vo voľbách 14 percent, v júni 1992 však skončili ešte horšie než KDH (7,9 percenta). V prvých voľbách po vzniku štátu, za ktorý SNS horlila od začiatku, národniari takmer vypadli z parlamentu (5,4 percenta v septembri 1994). Slota sa s SNS v politike udržal, protičeskú kartu vymenil za protimaďarskú, raz bol vo vláde junior partnerom HZDS, potom Smeru.

Prečo katolícke Slovensko neprialo konzervatívcom

Ale je tu ešte dôležitejší dôvod, prečo KDH, ktoré vyrástlo z étosu podzemnej cirkvi, stratilo už na začiatku 90. rokov masy voličov.

Kresťanskí demokrati spočiatku naozaj verili, že vzhľadom na katolícke a rurálnejšie obyvateľstvo sa zopakujú 20. a 30. roky 20. storočia a oni sa stanú ako HSĽS najsilnejšou stranou – samozrejme, s tým, že oveľa viac než na ľudákov sa budú podobať na bavorskú CSU.

Lenže už prvé voľby v júni 1990 ukázali, že katolícke Slovensko je iné ako katolícke Poľsko. KDH vzniklo v polovici februára, už o dva mesiace malo v prieskumoch viac než 25 percent a zdalo sa, že mieri k veľkému triumfu. Z predpovedaného víťazstva nebolo napokon nič, hnutie dosiahlo 19 percent, a to ešte sklamaní kádeháci netušili, že tento výsledok im bude čoskoro pripadať ako z ríše snov.

V prvých slobodných voľbách s takmer 30 percentami zvíťazila VPN, ktorá si v obavách z príliš silného KDH zobrala na kandidátku nielen Alexandra Dubčeka ako ikonu socializmu s ľudskou tvárou, ale aj posledných komunistických ministrov Mariána Čalfu a Milana Čiča. A okrem toho varovala pred čiernou totalitou, ktorá mala prísť s KDH a so zákazom potratov.

Kampaň zabrala.

Ukázalo sa, že čerstvo postkomunistické Slovensko je jednoducho iné než postkomunistické Poľsko, kde v roku 1993 naprieč celým spektrom prijali ako kompromis interrupčný zákon, ktorý až na výnimky zakázal potraty a platí dodnes.

No následný prepad antikomunistického KDH ešte viac ovplyvnil fakt, že Slovensko bolo vo vzťahu k socializmu iné než Česko.

Kým Česi vnímali obdobie socializmu ako civilizačný úpadok svojej krajiny, na Slovensku sa industrializačná modernizácia uskutočnila práve za socializmu.

Na tento jav upozorňoval pred 30 rokmi napríklad sociológ Vladimír Krivý, ktorý dôvodil, že kým inde získavali obyvatelia nové sociálne práva po nadobudnutí politických a občianskych práv, u nás to bolo naopak. Krivý poukazoval aj na to, že na Slovensku vnímalo v polovici normalizačných 70. rokov až 90 percent ľudí budúcnosť spoločnosti ako perspektívnu. Sociológ to pomenoval ešte inak, „hľadači sociálnych istôt“ vysoko prevažovali nad „hľadačmi slobody a dôstojnosti“, čo sa v eufórii Novembra ’89 na dlhé týždne a mesiace prekrylo.

Prvého januára 1991 sa však spustila Klausova ekonomická transformácia aj s liberalizáciou cien, ktorá objektívne dopadala na Slovensko oveľa tvrdšie než na Čechov – nezamestnanosť u nás rýchlo dosiahla dvojciferné čísla, zatiaľ čo v Česku sa pozoruhodne držala pod piatimi percentami. Česi klausovskej liečbe šokom a jeho poučkám o kapitalizme nadšene tlieskali a ODS s heslom „slobodný trh bez prívlastkov“ kráčala – napriek istej nevôli intelektuálov okolo Václava Havla – k volebným triumfom.

Na Slovensku sa reformátori v júni 1992 nedostali ani do parlamentu.

Čarnogurský nebol žiadnym fanúšikom Klausa a v tom období na jeho adresu posmešne utrúsil neskôr tradovanú vetu: „Vaše názory neprežijú obdobie jedného ekonomického cyklu.“

Líder KDH však nemal silu a okolo seba ani žiaden rešpektovaný ekonomický tím, aby dokázal Klausovi oponovať a prísť s dôveryhodnou alternatívou.

V apríli 1991 vyvrcholil konflikt vo VPN odvolaním premiéra Mečiara, po ktorom prevzal vedenie vlády Ján Čarnogurský. Boli to prvé mesiace radikálnej transformácie, KDH tak na seba v plnej miere prevzalo realizáciu Klausových reforiem na Slovensku a v očiach verejnosti sa tak celkom zviazalo aj s ich nevyhnutnými, no ťaživými dosahmi na životnú úroveň.  

Česi a Slováci pôsobili ako dva odlišné svety, v Česku mala transformácia masívnu podporu, na Slovensku podľa prieskumu Ústavu pre sociálnu analýzu UK už na jar 1991 zhruba polovica obyvateľov neverila, že odštartovaná ekonomická reforma vedie k väčšej prosperite (ďalších 17 percent nevedelo či nechcelo odpovedať), a rozhodne ju podporovalo len osem percent.

Boli to časy, keď u nás vznikali prvé ponovembrové hoaxy. Kádeháci museli od ľudí počúvať, že spolu s Havlom zničili slovenský zbrojársky priemysel, a keďže KDH držalo rezort poľnohospodárstva, regiónmi sa šírili legendy, ako Čarnogurský zlikvidoval družstvá.

V KDH pritom chvíľu verili, že práve medzi poľnohospodármi si nájdu prirodzenú bázu, akú tam mali trebárs rakúski ľudovci, lenže Slovensko sa za tých 40 rokov veľmi zmenilo. Komunisti si úplne podriadili vidiek, násilným združstevňovaním ho zbavili väzieb s pôdou a s prírodou. Transformácia prinášala okrem nových šancí aj nové nespravodlivosti, keď chaos novej doby využili viacerí bosovia JRD (jednotné roľnícke družstvá) na rozkradnutie družstevného majetku.

Ale darilo sa aj rôznym mestským legendám. Ako chlapec vyrastajúci v bratislavskej Petržalke som sa vtedy na dvore od kamarátov dozvedal, čo všetko na okolí si už vraj predseda KDH, ten černokňažník, stihol nahonobiť – patrili mu vraj všetky nové obchody a butiky na dlhej terase oproti nášmu domu, podobné chýry s kódom „aj toto patrí Čarnogurskému“ kolovali asi v každom kúte krajiny.

Hnutie si síce udržalo bašty v častiach Oravy či Spiša, kde sa katolicizmus snúbil s autentickým antikomunizmom, vo väčších obciach ako Lendak, odkiaľ hnali kedysi kolektivizátorov vidlami. Ale išlo skôr o enklávy. Vo väčšine regiónov, aj tých prevažne katolíckych, sa v zarážajúcej miere darilo obráteným komunistom, ktorí objavili nacionalizmus. Napokon, to bol aj príbeh HZDS.

Prúd doby vial iným smerom, než na začiatku dúfali ľudia z katolíckeho aj občianskeho disentu, až neznesiteľne sa ujalo to mináčovské „Ako komunista som zlyhal, ako Slovák stojím na prahu nového tisícročia“. 

To, čo znamenali pre súčasné OĽaNO dva roky pandémie, boli pre KDH prvé dva roky ekonomickej transformácie.

Zlaté roky KDH

Ak by sme si teda chceli predstaviť konzervatívne hnutie, ktoré by bolo v prvých ponovembrových voľbách oveľa úspešnejšie, nemohlo ním byť hnutie, ako ho budoval Ján Čarnogurský. Také KDH by sa muselo vzdať svojho vyžarovania čerpajúceho z tajnej cirkvi a bezohľadne kopírovať rozpoloženie a výkyvy nálad „katolíckeho“ Slovenska.

Nestačilo by len horlenie za zvrchovanosť Slovenska, kresťanskí demokrati by museli v prvom rade rázne odsúdiť zvolenú transformáciu a už od roku 1991 stáť na opozičných barikádach – a zároveň nijako neobťažovať ľudí postojom k interrupciám, zmierniť svoj antikomunizmus a priznať socializmu isté zásluhy za sociálne istoty.

Inými slovami, takéto konzervatívne hnutie by muselo byť amalgámom národného aj sociálneho populizmu, ktorý by obsahom aj formou oveľa viac než Čarnogurského KDH pripomínal Mečiarovo HZDS a neskorší Ficov Smer.

Kde teda urobili kresťanskí konzervatívci osudovú chybu? A urobili ju vôbec?

Na vec sa dá pozrieť z celkom inej perspektívy.

Keď sa v marci 1991 ocitlo KDH po odchode klepáčovcov a príchode Františka Mikloška na prvej veľkej križovatke, Ján Čarnogurský nanovo zadefinoval misiu. „Samostatnosť bez občianskych práv, bez demokracie na Slovensku by znamenala porážku Slovenska, porážku KDH, porážku kresťanstva,“ hlásal líder hnutia, podľa ktorého mali kresťanskí demokrati odmietnuť nacionalizmus a demagógiu, byť otvorení voči svetu a presadzovať hodnoty slobody, spravodlivosti a solidarity.

Čarnogurský si vtedy neodpustil ani štuchanec do SKDH: odídencom odkázal, že ich cesta vedie do slepej uličky a hrozí im pád do mora.

V tom najdôležitejšom mal zakladateľ KDH pravdu.

Kresťanskí národniari z SKDH síce stelesňovali národný aj sociálny program, ktorý oslovoval mnohých voličov HZDS a SNS, ale inak to bola cesta do slepej uličky, ktorá vyústila do pádu do mora. SKDH nielen pohorelo u voličov, najmä sa zdiskreditovalo podporou Mečiarovej deštruktívnej politiky a na konci svojich dní sa pod iným menom vlialo do Slotovej SNS.

Keby sa KDH vybralo klepáčovskou cestou a namiesto liberálov by uzavrelo spojenectvo s národnými silami – ako si to romantizujúco myslí nielen Michal Čop –, pre mladý štát by sa to skončilo horšie. KDH by totiž Vladimíra Mečiara ako vtedajšieho pána Slovenska neskrotilo, na to by bolo prislabé, len by sa dalo zatiahnuť do močiarov, z akých by sa už nevynorilo.  

Kresťanskí demokrati však po porážke v júni 1992 odštartovali svoj veľký historický príbeh. Stali sa jasným vodcom zápasu s Mečiarom, ktorý založil štát, aby ho vzápätí uniesol z ponovembrového civilizačného priestoru. Líderstvo kresťanských demokratov, ktorí mali v teréne tisícky členov a motivovaných sympatizantov, uznávali aj liberálni novinári, občiansky sektor, boli ho nútené rešpektovať aj prúdy politikov, ktorí sa po konflikte s Mečiarom postupne trúsili preč z HZDS a rozširovali opozičný front.

Čarnogurského hnutie, ktoré tak budilo rešpekt v protimečiarovských médiách aj v mestskom prostredí, pomaly rástlo aj v prieskumoch na slušné dvojciferné čísla.

Pre vývoj slovenského konzervativizmu, ktorý zviedol víťazný zápas s Mečiarom, tak malo najväčšie následky, čo sa udialo po roku 1998.

Z podpredsedu KDH pre ekonomiku Mikuláša Dzurindu sa stal najskôr hovorca, potom líder Slovenskej demokratickej koalície, ktorá sa sformovala z piatich materských strán. Dzurinda po získaní premiérskeho postu nespájal svoju budúcnosť s KDH, ale chcel si vytvoriť vlastnú mocenskú bázu vycicaním materských strán. Výsledkom bol vznik sprava do stredu rozkročenej SDKÚ.

KDH sa ocitlo v existenčnej kríze, oproti ktorej bolo prvé štiepenie v marci 1992 len záchvevom. Ján Čarnogurský, ktorý niekedy na konci Mečiarovej éry predpovedal, že budúci zápas o charakter štátu sa povedie medzi konzervatívnym KDH a ľavicovou SDĽ, sa tentoraz ani nemohol pomýliť viac.

Ficov odchod z SDĽ a založenie Smeru znamenali koniec ľavice, ktorá vznikla transformáciou z KSS. A po odchode liberálnejšieho Dzurindovho krídla z KDH hrozilo, že hnutie vyfučí natrvalo.

Kresťanskí demokrati napokon hrozbu svojho konca odvrátili, v nasledujúcich štyroch voľbách dosiahli vlastne rovnaký výsledok ako v júni 1992 – už to nebolo hnutie s hviezdičkou, ale s osmičkou.

Stretnutie kresťanskej mládeže na Ďumbieri, júl 1999. Na vrchole Ďumbiera (zľava) František Mikloško, Daniel Lipšic, Ján Čarnogurský a Jana Tutková. Foto: Jozef Ďurník/TASR

Systémové dôvody, prečo kresťanskí konzervatívci nemohli na Slovensku víťaziť, ak sa nechceli zriecť pôvodnej DNA, sú zjavné.

Ale skutočný problém KDH, ktoré nikdy nedokázalo osloviť viac než jadro svojich voličov a neskôr už ani len to nie, ležal niekde inde.

KDH bolo na slovenské pomery žriedlom politických talentov. Tým najväčším bol Mikuláš Dzurinda, ktorý ako jediný dokázal preraziť strop a oslovovať katolíka na Spiši aj liberála v Bratislave spôsobom, aby ho každý považoval za svojho.

Zahodené dedičstvo a chýbajúci lídri

Dzurinda ako odídenec z KDH nezaložil konzervatívnu stranu ani nebol konzervatívnym premiérom, bol v tom najlepšom aj v tom horšom zmysle slova produktom aj ťahúňom svojej doby: prispel k porážke Mečiara, bol lídrom modernizácie a integrácie aj rozohrávačom rôznych morálnych kompromisov či intríg, v osobe Dzurindu sa tak zrkadlia dynamika a optimizmus nultých rokov aj gorilie tiene, ktoré nakoniec pochovali jeho modrú stranu.

Na čele kresťanských demokratov však nikdy nestál líder, ktorý by dokázal niečo podobné, presiahnuť voličské geto, nech aj smerom k národnejšiemu alebo liberálnejšiemu voličovi.

Ján Čarnogurský nebol žiadnym ľudovým tribúnom ani rečníkom, mal však nespornú intelektuálnu charizmu aj politické myslenie, ktorým formoval svoje okolie aj nastupujúcu generáciu.

Čarnogurský vtedy konal aj myslel, v mnohých prejavoch aj textoch formuloval moderný slovenský konzervativizmus, hľadal zdravú mieru medzi hejslováctvom a huráeurópanstvom a svojim kádehákom vštepoval, že ak sa nebudú vzdelávať a svojou kompetentnosťou sa nevyrovnajú iným či ich neprevýšia, scvrknú sa na irelevantný náboženský krúžok – dnes by sme mohli povedať, že ostanú charizmatikmi, ale nestanú sa politikmi, ktorí rozumejú remeslu aj problémom svojej doby.

Otec zakladateľ sa však nikdy nestal populárnym politikom. Ešte aj v roku 1998, v poslednom roku mečiarizmu, bol v rebríčkoch dôveryhodnosti veľmi nízko, pod Petrom Weissom či Jánom Slotom. Mnohí kádeháci už v tých mečiarovských rokoch uverili, že KDH môže víťaziť, až keď Čarnogurský odíde.

Čarnogurský napokon porazený odišiel, ale pre celé konzervatívne prostredie bolo jednou z najväčších ponovembrových strát niečo celkom iné než jeho politická prehra. Otec zakladateľ sa v ďalších rokoch mimo politiky pomaly zradikalizoval na úroveň ešte väčších extrémistov, než proti akým v 90. rokoch bojoval. Zrazu písal bizarné texty o tom, ako nás slovenskí branci s ruskou pomocou zachránia pred americkými základňami, obhajoval každú ruskú agresiu, až Putinov útok na Ukrajinu zarámcoval ako ruskú pomoc. František Mikloško to označil za „chladnokrvný orwellovský newspeak“ a s Čarnogurským sa definitívne rozišiel, nielen politicky, ale aj ľudsky.

Muž, ktorý mal byť pre ďalšie generácie vzorom a za ktorým by dnes mali nasledovníci chodiť po rady, ako ďalej, tak namiesto dedičstva zanechal zmätok.

Ale vráťme sa o 20 rokov späť k problému konzervatívneho líderstva.

Pavol Hrušovský prevzal hnutie po Čarnogurskom v ťažkej fáze. KDH prežilo, stálo aj pri vzniku druhej Dzurindovej vlády. Ministri Palko a Lipšic stelesňovali agendu bezpečnosti a spravodlivosti, v sociálno-ekonomických otázkach ostalo KDH v tieni SDKÚ a jeho reformistickej rétoriky. KDH dokonca vnútilo SDKÚ rovnú daň, aj pre osobné vzťahy lídrov hnutia s ministrom Rudolfom Zajacom podporovalo jeho zdravotnícku reformu i v čase, keď sa pod Zajacovou taktovkou prekryli záujmy štátu a finančnej skupiny Penta viac, než by bolo vhodné. Kresťanskí demokrati urobili ďalšiu chybu, keď sa vzhľadom na svojich reálnych aj potenciálnych voličov postavili až príliš vpravo.

Spomínam si, ako v tom čase vedenie KDH nemilo prekvapil interný prieskum, z ktorého vyplynulo, že v ich revíri veselo pytliači bývalý mladokomunista Fico – v skupine praktizujúcich katolíkov, ktorí chodia do kostola minimálne raz týždenne, volila KDH zhruba tretina verných katolíkov, presne ako Smer.

Pavol Hrušovský bol skôr údržbárskym predsedom, neurčoval témy ani nemal charizmu, ktorou by zasiahol vlastných, nieto ešte voličov mimo tábora.

Lepšia perspektíva nenastala ani s Jánom Figeľom, do ktorého spočiatku kádeháci vkladali nemalé nádeje, že s návratom eurokomisára dôjde k odkliatiu ich osmičky. Prvá výstraha prišla v predčasných voľbách v roku 2012, keď Gorila pripravila SDKÚ zhruba o dve tretiny voličov. KDH však z dezilúzie Dzurindových voličov nijako neprofitovalo, okrem iného preto, že pokiaľ k nemu jedným oknom aj prišli istí voliči od Dzurindu, druhým oknom odišli k OĽaNO Igora Matoviča, ktorý na kandidátku privábil ľudí z charizmatických spoločenstiev.

Dostávame sa tak ani nie k osudovej chybe, ale k osudovému nešťastiu kresťanských konzervatívcov.

KDH nemalo nikdy lídra, ktorý by zasiahol viac než kmeň svojich voličov. Chýbal mu rodený populista, ktorý by pri zachovaní vlastnej DNA svojím vyžarovaním presiahol vlastné geto a vykročil do sekulárnejšieho prostredia.

V súčasnej personalizovanej dobe je osoba lídra kľúčová. Nikto iný než Václav Klaus nemohol strhnúť voličské masy k svojej ODS, ktorá má dnes premiéra aj vyše 30 rokov od založenia strany. Nikto iný než Robert Fico by nedokázal s takým efektom spojiť exvoličov HZDS, SDĽ a neskôr aj SNS v jednom Smere. A, napokon, v nultých rokoch nikto iný než odídenec z KDH Mikuláš Dzurinda nemohol zjednotiť pod jednou strechou liberálov aj konzervatívcov, až to chvíľami vyzeralo, že SDKÚ môže byť aj 20-percentnou stranou.

S osudovým nešťastím KDH, ktorému chýbal líder so schopnosťou osloviť nielen vlastný košiar, sa spájala nemenej šťastná okolnosť, že kresťanskí konzervatívci mali súčasne príliš veľa politikov, ktorí si mysleli, že oni sú tými lídrami. A napokon z hnutia odišli, aby šťastie hľadali inde – a nenašli ho.

Vladimír Palko založil KDS, cestu k novým voličom chcel ukázať aj tým, že spolu s ďalšími spolupútnikmi boli jedinými poslancami, ktorí počas prvej Ficovej vlády hlasovali proti Lisabonskej zmluve. Palko však neoslovil ani toľko voličov ako kedysi Klepáč, takže táto púť sa čoskoro skončila.

Po roku 2012 prišli dva pokusy z radov nastupujúcej generácie štyridsiatnikov, ktorú v 90. rokoch intelektuálne utváralo prostredie, aké okolo seba vytvoril Ján Čarnogurský.

Danielovi Lipšicovi nechýbali ambície ani schopnosti, ale aj pri ňom sa ukázalo, že ako líder strany, ktorú trochu trúfalo nazval Nová väčšina, nedokáže presvedčiť voličov. Svoju stranu napokon zaparkoval u Igora Matoviča.

Väčším prísľubom bol pokus Radoslava Procházku, pri ktorom sa takmer dva roky zdalo, že sa mu môže podariť niečo ako kedysi Dzurindovi. Procházka zaujal intelektom, ale na najvyššiu politiku nebol mentálne pripravený – a tak sa jeho Sieť vo finiši spektakulárne roztrhla.

Paradoxne, z tejto generácie najviac uspel ďalší politický talent, Milan Krajniak, ktorý sa celé roky držal v ústraní Daniela Lipšica. Krajniak už bol poučený, napríklad vedel, že nemá tú ťažko opísateľnú líderskú charizmu, čo si otestoval aj v jedných prezidentských voľbách. A dodnes vie, že Sme rodina je v prvom aj druhom rade hnutím Borisa Kollára.

Krajniak, ktorý bol rovnako ako mnohí ďalší v KDH v nultých rokoch ekonomickým pravičiarom a v zákulisí stál pri zrode rovnej dane, sa už pred rokmi posunul prudko doľava. Ako minister sociálnych vecí zaštítil najväčšie transfery do takzvanej prorodinnej politiky v novodobých dejinách a presadil aj Palkov filozofický koncept rodičovského dôchodku.

A samotné KDH?

Po experimente s Alojzom Hlinom, ktorý sršal energiou, no nerozumel vlastnému voličovi, ktorého vystrašil predvolebným paktovaním s progresívcami, prišiel Milan Majerský, ktorý je v dobrom aj zlom podobne kádehácky ako Hrušovský či Figeľ.

KDH za dekádu schudlo o polovicu, zástupy sklamaných voličov sa rozišli, mnohí našli prístav u Igora Matoviča, ktorý svojím štýlom aj povahou stelesňuje opak klasickej konzervatívnej politiky.

Dnes to nie je najlepší pohľad.

Tomuto prostrediu chýbajú po 30 rokoch jeho formujúci otcovia, ale aj synovia (a dcéry), ktorí to mali po nich prebrať. Ján Čarnogurský, velikán 80. aj 90. rokov, svoj zakladateľský kapitál premrhal. Vladimír Palko, ktorý mohol byť prirodzeným kandidátom kresťanských konzervatívcov do najbližších prezidentských volieb, zastáva po 24. februári 2022 v pohľade na Putinovu vojnu, jej vinníkov a možné riešenia názory, s ktorými je v domovskom prostredí v menšine. Podľa prieskumov patria práve konzervatívni voliči KDH a OĽaNO medzi tých najviac proukrajinských, podobne ako voliči PS či SaS.

Ako sme už písali, generácia synov, z ktorých sú už medzičasom čerství päťdesiatnici, z politiky vypadla alebo sa do nej vyšvihla po boku ľudí ako Boris Kollár.

Tým osudovým zlyhaním nebolo, že kresťanskí konzervatívci hlasovali pred 30 rokmi proti Mečiarovmu štátu, hoci vtedy v parlamentných hlasovaniach mohli rozlíšiť medzi Mečiarom a štátom. Ale fakt, že politická reprezentácia tohto prostredia – jedna jej časť pre netrpezlivosť či pýchu, iná pre nemohúcnosť – neudržala pri živote kompetentnú a akcieschopnú stranu. Voličov tohto typu, ktorí majú jasnú hodnotovú identitu aj prozápadné ukotvenie, je tu osem až desať percent.

To nie je vôbec málo, je to slušné zázemie, ktoré pomohlo Slovensko v kľúčových ponovembrových zápasoch udržať nad hladinou a rovnakú rolu môže splniť i v ďalších rokoch. 

Je tu zdravá báza, len jej chýba prirodzený líder. Nie je ním súčasné vedenie KDH ani znovuobjavený konzervatívec Igor Matovič, ktorý ho svojimi spôsobmi viac rozdeľuje, než spája, nie je ním ani premiér Eduard Heger, ktorý ním ani nechce byť. 

Ale čo je najpodstatnejšie, napriek všetkému je tu stále živý základ, na ktorom sa dá stavať. 

Dnes to chce najmä rozumné spojenectvá, neskôr však trochu viac šťastia na líderskú osobnosť, ktorá toto prostredie nanovo zjednotí a dá mu energiu a akcieschopnosť.

Tak znie výzva nášho desaťročia.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0