Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
07. február 2023

Falošná reformománia

Päť mýtov o reformách a o slovenskej ekonomike

Viacerí politici či ekonomickí experti už mesiace opakujú falošnú mantru, že Slovensko začalo v posledných rokoch brutálne ekonomicky zaostávať a v EÚ sú za nami už iba Bulhari a Gréci.

Päť mýtov o reformách a o slovenskej ekonomike

Zdroj: facebook.com (Plán obnovy a odolnosti SR)

Podľa týchto politikov a expertov za to môže absencia reforiem, ktoré by Slovensko posúvali vpred. Dookola sa opakujú frázy, že politické rozhodnutia by mali vychádzať z tvrdých dát a kvalitných analýz a nemali by sa opierať o pocity politikov.

Podľa týchto progresívnych či liberálnych ekonómov a expertov je to vlastne veľmi jednoduché: stačí dať priestor im, odborníkom, expertom, analytikom, a oni už nie na základe vlastných pocitov, ale na základe objektívnych a vedeckých analýz posunú svojimi systémovými reformami Slovensko dopredu. Tak sa teda poďme pozrieť na základe dát na niektoré mýty, ktoré aj títo ľudia šíria.

Mýtus číslo 1: Slovensko v posledných rokoch brutálne ekonomicky zaostáva, za nami sú už len Gréci a Bulhari

Tento mýtus sa začal opakovať ako mantra v lete minulého roka, keď Eurostat zverejnil porovnanie európskych krajín podľa HDP na hlavu v parite kúpnej sily. Podľa tohto prepočtu Eurostatu by naozaj za nami mali byť iba Bulhari a Gréci. Lenže táto štatistika Eurostatu je očividne chybná. Natoľko očividne chybná, že rozmýšľajúci ekonóm by mal na prvý pohľad vidieť, že tu niečo nesedí. A na druhý pohľad zistiť aj to, v čom táto chyba spočíva.

Podľa World Bank prekročilo Slovensko v roku 2021 v HDP na hlavu úroveň 21-tisíc dolárov. Maďarsko bolo na úrovni necelých 19-tisíc dolárov, Poľsko a Chorvátsko 18-tisíc dolárov, Rumunsko 15-tisíc dolárov na hlavu. Že by zrazu po prepočte na paritu kúpnej sily boli všetky tieto krajiny pred nami?

Skúsme na to ísť ešte inak. Slovensko malo v roku 1993 HDP na hlavu vo výške 3 100 dolárov. Do roku 2021 sme v tomto ukazovateli narástli 6,8-krát na viac ako 21-tisíc dolárov. Chorváti od roku 1993 narástli 6,4-krát, Maďari 4,8-krát. Ako nás teda môžu ekonomicky predbiehať? Poliaci narástli od roku 1993 v HDP na hlavu 7,1-krát, jemne nás teda dobiehajú. Rumuni nás a ostatné krajiny V4 dobiehajú výrazne, od roku 1993 vzrástli v tomto ukazovateli 13-krát. Ale ani oni nás nepredbehli.

Čo sa teda stalo? Eurostat v roku 2016 zmenil metodiku. Na základe zmenenej metodiky zrazu začalo Slovensko štatisticky klesať v porovnaní s inými stredoeurópskymi a balkánskymi krajinami napriek tomu, že v bežnom HDP na hlavu to bolo inak. Nová metodika Eurostatu je úplne chybná v odhadovaní nákladov na bývanie na Slovensku. Zatiaľ čo do roku 2015 sme mali roky nižší podiel nákladov na nájomné bývanie ako ostatné krajiny V4 a krajiny Balkánu, v roku 2016 zrazu podľa Eurostatu podiel týchto nákladov na Slovensku skokovo stúpol na viac ako dvojnásobok! Je to zjavný nezmysel a rozpor s realitou.

Niektorí slovenskí ekonómovia tento zjavný nezmysel zaregistrovali a prepočítali slovenský HDP na hlavu na základe reálnej situácie. Zatiaľ čo Eurostat tvrdí, že sme v roku 2021 spadli na úroveň 69 percent priemeru EÚ v HDP na hlavu v prepočte na paritu kúpnej sily, analytici Slovenskej sporiteľne spočítali, že sme v skutočnosti dosiahli úroveň 81 percent priemeru EÚ. V tom prípade by však za nami boli nielen Gréci a Bulhari, ale aj Rumuni, Chorváti, Maďari, Poliaci a dokonca aj Portugalci. A to už je trochu iná perspektíva.

Nijako nespochybňujem, že slovenské dobiehanie priemeru EÚ sa v posledných rokoch spomalilo a mali by sme urobiť všetko pre to, aby naša ekonomika zrýchlila. Ani nespochybňujem fakt, že Rumuni či Poliaci nás môžu v mnohom inšpirovať. Ale pri premýšľaní, ako slovenskú ekonomiku vylepšiť, by sme mali vychádzať z reality a z faktov. Nie z pocitov a očividne chybných štatistík, ako sa to v poslednom období stalo viacerým progresívnym a liberálnym ekonómom.

Mýtus číslo 2: Slovensko nerobí potrebné reformy, a preto ekonomicky zaostáva

Fakt, že Slovensko sa nestalo v noci z 31. decembra 2015 na 1. januára 2016 ekonomicky zaostávajúcim štátom, sme si už na základe dát dokázali.

Viem, že sa to progresívnym a liberálnym expertom ťažko číta, pretože to vyvracia ich argument o potrebe neustálych systémových zmien. Zdá sa mi totiž, že definičným znakom „experta“ na Slovensku v posledných 30 rokoch je verejne deklarovaný pocit, že „potrebujeme pokračovať v systémových reformách“. Nuž, nespochybňujem porekadlo, že „život je zmena“. Iba si dovoľujem upozorniť na to, že veľmi záleží na tom, aké zmeny budeme robiť. Najmä na tom, či ide o zmeny k lepšiemu.

Ak by totiž napredovanie Slovenska záležalo iba na realizácii reforiem, potom je Hegerova vláda najreformnejšou vládou v histórii Slovenska a všetci experti by mu mali tlieskať. Skúste mi pripomenúť vládu, ktorá za dva roky urobila reformu zdravotníctva, vysokých škôl, súdnictva, verejného obstarávania, stavebnej legislatívy, národných parkov, nájomného bývania, prvého piliera dôchodkového systému, druhého piliera dôchodkového systému, rozpočtových pravidiel a limitov verejných výdavkov.

Väčšinu týchto reforiem pripravovali alebo pripomienkovali celé tímy progresívnych a liberálnych expertov.

Toľko reforiem v jednom čase, toľko neistoty prirodzene vyplývajúcej z každej zmeny, navyše spolu s pandémiou, infláciou, cenami energií a vojnou na Ukrajine, toľko zmien a neistoty by, s prepáčením, „zabilo aj koňa“, nieto normálnych ľudí, ktorí v tom všetkom neustále sa meniacom chaose musia žiť.

Ale riešenie progresívnych a liberálnych expertov je aj dnes stále rovnaké: potrebujeme ešte viac reforiem, ešte viac a hlbších systémových zmien.

Myslím si, že potrebujeme presný opak. Potrebujeme sa na chvíľu zastaviť, prerušiť ten reformný ošiaľ a premyslieť si, čo Slovensko naozaj potrebuje. Potrebujeme vyhodnotiť, ktoré zmeny boli dobre premyslené, či sa nám ich darí zavádzať a či vykazujú pozitívne výsledky. Na základe dát. V takýchto zmenách pokračujme. Určite však zistíme, že niektoré reformy treba opraviť. A niektoré treba zastaviť, ak páchajú viac škody ako úžitku. Opäť na základe dát, nie na základe pocitu progresívnych a liberálnych expertov, že v reformách treba pokračovať za každú cenu, rýchlo a zbesilo. A určite nie tak, ako sa finalizoval plán obnovy.

Celý reformný plán obnovy pripravili progresívci z ÚHP. Zastrešoval ho bývalý šéf ÚHP Štefan Kišš, dnes už oficiálne expert Progresívneho Slovenska pre verejné financie. Celkovo do plánu obnovy presadili 66 reforiem, ktoré sa musia zrealizovať v priebehu šiestich rokov. Považujem to za nezvládnuteľnú reformnú mániu. Nie je možné súčasne dobre pripraviť a úspešne zrealizovať 66 reforiem naprieč všetkými rezortmi.

Pri príprave plánu obnovy som popri boji s pandémiou a nezamestnanosťou, ako aj popri riešení vládnych kríz ledva stíhal vyškrtávať najväčšie nezmysly z kapitoly nášho ministerstva, v niektorých prípadoch som zavetoval najväčšie nezmysly v iných kapitolách.

Politik totiž musí riešiť reálne problémy ľudí v reálnom čase. Ale expert robí iba reformy. A rád si ešte nájde čas na to, aby spätne vymyslel, ako sa to alebo ono, čo práve horelo, dalo vyriešiť lepšie, ak by ho politici počúvali. Keď som sa však v reálnom čase tých istých expertov pýtal, aké riešenie by mala vláda prijať, tak som sa dozvedel, že oni sú len experti, zodpovednosť za rozhodnutie musia niesť politici. Niekoľkokrát som zažil aj úplne čarovnú vec, že ministerstvo financií uplatnilo voči nášmu ministerstvu nejakú legislatívnu pripomienku, my sme ministerstvu financií vyhoveli a potom nás za to progresívni experti z UHP alebo IFP z ministerstva financií verejne skritizovali, že sme prijali zlé riešenie.

Naši progresívni a liberálni experti si predstavujú zavádzanie systémových zmien asi takto: oni si väčšinu z tých 66 reforiem vymyslia, preženú ich vládou, nechajú schváliť v Bruseli a potom kritizujú ľuďmi zvolených politikov, že nerobia presne to, čo si oni vymysleli. Keď sa politik ohradí, že je to zjavná blbosť, odpoveďou je, že sme sa k tomu dobrovoľne zaviazali v Bruseli.

Žiaden akokoľvek pracovitý minister nie je schopný popri riešení aktuálnych problémov vlastného rezortu skontrolovať každé slovíčko zo stoviek strán reformných dokumentov a experti to veľmi dobre vedia. A na každom slovíčku záleží. Keď sme chceli dokladovať splnenie jedného míľnika na základe formulácie, ktorú sme sami pripravili, jeden expert volal do Bruselu, na čo prišla z Bruselu okamžitá reakcia, že oni si to predstavujú tak ako daný expert a iba to budú akceptovať. Zo strany daného experta to považujem za úplné lokajstvo.

Čitateľ by si mohol povedať, že napriek všetkému je to moja zodpovednosť. Mám si nájsť kolegov, ktorí postrážia každé slovíčko. Lenže je tu ďalší podfuk. Na vláde sme schvaľovali dokument o pláne obnovy, kde boli aj míľniky. Do Bruselu však odišla aj skrátená verzia dokumentu, ktorú potom Brusel schválil ako záväznú. Kto robil skrátenie dokumentu do jeho záväznej formy? Experti. Podľa vlastných preferencií. Tí istí experti, ktorí na verejnosti neustále volajú po transparentnosti a diskusii. Ak by som to pokrytectvo nezažil na vlastné oči, neuverím.

Štát dnes zamestnáva desiatky expertov, ktorí nerobia nič iné, iba naháňajú ministerstvá a ďalšie ústredné orgány štátnej správy, aby neustále plnili reformné míľniky, hoci sa niektoré ukázali v procese zavádzania reforiem ako nezmyselné. Lebo Brusel, lebo plán obnovy, lebo eurofondy. Lebo treba reformy. A kde je zdravý rozum a prospešnosť pre občanov Slovenska?

Preto opakujem a som si tým istý, že Slovensko sa potrebuje aspoň na chvíľu zastaviť. Musíme vyhodnotiť aktuálny stav reformnej hyperaktivity, premyslieť veci a až potom pokračovať ďalej v tom, čo sa osvedčilo. A súčasne si potrebujeme dobre premyslieť, čo ďalšie chceme urobiť, aby sme slovenskú ekonomiku naštartovali na vyšší výkon.

Nehovorím, že všetky reformy sú zlé. Iba tvrdím, že aj reformy majú byť konfrontované s realitou a dátami. Tu platí, že menej môže znamenať viac. Presne podľa Paretovho optima 80 : 20. Namiesto desiatok chaotických, nezrozumiteľných a nedotiahnutých reforiem je lepšie urobiť jednu dobrú, premyslenú a zrealizovateľnú reformu, ktorá prinesie Slovensku merateľné výsledky.

Mýtus číslo 3: Rovná daň pred dvadsiatimi rokmi naštartovala ekonomický rast Slovenska

Ako sa vlastne na Slovensku zaviedla rovná daň? Keďže som k tomu čiastočne prispel, pre záznam uvádzam svoj pohľad na to, ako sa to stalo. Počas prvej Dzurindovej vlády som často premýšľal, aké inovácie vo verejnej politike by nám pomohli posunúť Slovensko rýchlejšie dopredu. Registroval som, že rovnú daň zaviedlo Estónsko, Lotyšsko, Litva a v roku 2001 dokonca aj Rusko.

Otázkou však bolo, či zavedenie rovnej dane nespôsobí z krátkodobého hľadiska príliš veľký deficit verejných financií, aj keď bolo zrejmé, zo strednodobého a dlhodobého hľadiska by jej rozpočtový dôsledok bol pozitívny, nehovoriac už o prínosoch vyplývajúcich zo zjednodušenia daňového systému.

Niekedy na začiatku roka 2001 som si prečítal publikáciu Rovná daň, ktorú vydal český poslanec a neskorší minister financií Vlastimil Tlustý spolu s ďalšími ekonómami. Práve analýzy Vlastimila Tlustého ma vtedy presvedčili, že aj ekonomiky typu Česka alebo Slovenska by mohli zavedenie rovnej dane rozpočtovo ustáť a neskôr čerpať z jej pozitívneho prínosu pre ekonomiku.

Počas roka 2001 sme spolu s viacerými mladými kolegami v KDH pod gesciou Vladimíra Palka prepočítavali rozpočtové dosahy zavedenia rovnej dane na Slovensku. Na základe týchto analýz Palko potom presvedčil vedenie KDH a dňa 8. apríla 2002 sme predstavili zavedenie rovnej dane ako prioritu KDH po septembrových voľbách 2002. Predstavili sme tiež argumenty a analýzy, prečo je takýto návrh reálny a rozpočtovo zrealizovateľný.

Začiatkom roka 2002 predstavili svoje verzie zavedenia konceptu rovnej dane aj mimoparlamentné strany OKS a DS. Náš návrh vzbudil veľmi živú diskusiu. Najväčším kritikom zavedenia rovnej dane bol vtedy Ivan Mikloš. Tvrdil, že rovná daň by rozvrátila verejné financie. „Návrhy na jej okamžité zavedenie považujeme za nezodpovedný a nekompetentný populizmus,“ píše sa vo volebnom programe SDKÚ z roku 2002.

My sme argumentovali Lafferovou krivkou, ktorá ukazuje, že ak je daňové zaťaženie privysoké, ľudia budú podvádzať a štát aj tak nevyberie viac peňazí. Ak sa však daňové zaťaženie zníži na psychologicky prijateľnú úroveň pre ľudí, štát v skutočnosti vyberie viac, pretože ľudia budú menej optimalizovať dane.

Po voľbách 2002 sa tvorilo programové vyhlásenie vlády a do neho KDH presadzovalo zavedenie rovnej dane. Ivan Mikloš nesúhlasil. Nakoniec Palko s Miklošom dohodli kompromisnú formuláciu, že „vláda zváži zavedenie rovnej dane“. Na jeseň a v zime 2002 zohral pozitívnu rolu Richard Sulík, ktorý ako poradca Mikloša prispel k zvráteniu pôvodne odmietavého stanoviska ministra financií. Pamätám si, ako za nami vtedy na KDH chodili dodnes verejne vystupujúci ekonomickí analytici a prosili nás, aby sme sa k rovnej dani nehlásili, nech necháme ministra financií, aby predstavil zavedenie rovnej dane ako „svoju vec“.

Báli sa totiž, že by sa SDKÚ mohla na poslednú chvíľu z politických dôvodov „seknúť“. Rešpektovali sme to, išlo nám o to, aby sa rovná daň zaviedla, nie o zásluhy. A tak v marci 2003, obrazne povedané do roka a do dňa, predstavil minister financií Mikloš daňovú reformu, ktorej najzaujímavejšou súčasťou bolo práve zavedenie rovnej dane. Keď som vtedy pozeral jeho tlačovú konferenciu, usmieval som sa. Na obhajobu rovnej dane používal totiž takmer tie isté argumenty ako my rok predtým.

Dodnes si myslím, že zavedenie rovnej dane od 1. januára 2004 bolo pre Slovensko veľmi prospešné, a som rád, že som k tomu svojím dielom prispel. Nemyslím si však, že rovná daň je nejaký reformný fetiš. Považujem za správne, aby sme diskutovali o tom, či rovná daň pomohla Slovensku preto, že išlo o rovnú daň, alebo preto, že bola nastavená dostatočne nízko na to, aby ľudia prestali optimalizovať dane. Teda že Slovensko vtedy správne odhadlo optimálny bod Lafferovej krivky. Alebo jednoducho preto, že zavedenie rovnej dane sa stalo v tom čase marketingovou značkou Slovenska, ktorá pritiahla pozornosť investorov a zabezpečila nám na nejaký čas vyšší prílev investícií.

Dnes sa mi zdá, že tie dva ďalšie faktory boli minimálne také dôležité ako samotná rovná daň. V každom prípade rovnú daň Slovensko zaviedlo presne uprostred 9-ročného obdobia ekonomického rastu medzi rokmi 2000 až 2008. Samotný rast teda nenaštartovala, ale k vyšším percentám rastu v druhej polovici tohto obdobia zrejme rovná daň prispela.

Mýtus číslo 4: Dôchodková reforma so zavedením druhého piliera v roku 2006 bola nastavená dobre, iba politici to potom pokazili

Patril som v tom čase medzi podporovateľov zavedenia druhého piliera. Uveril som čilskému príbehu, ktorý sa v tom čase na Slovensku uvádzal ako úspešný príklad. Uveril som tomu, že druhý pilier zlepšuje dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Uveril som aj tomu, že vďaka druhému pilieru budú mať ľudia vyššie dôchodky.

Neskôr som začal na základe verejne prístupných dát o tom pochybovať. Aj preto, lebo samotný čilský model musel prejsť viacerými zmenami. Keď som sa stal ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny, mal som možnosť dostať sa k všetkým analytickým dátam, ktoré súvisia s naším dôchodkovým systémom. A na základe tvrdých dát som zistil, že moja viera vo všeobecnú prospešnosť druhého piliera pre Slovensko bola iba vierou.

Nie že by niektorí politici v rokoch 2006 až 2010 druhý pilier „nekazili“. Lenže aj bez ohľadu na to je realita úplne iná, než akú sme si v roku 2005 pri schvaľovaní druhého piliera mnohí naivne predstavovali.

Na základe analýzy dát o fungovaní druhého piliera sú totiž zjavné tri skutočnosti. Po prvé, väčšina ľudí odchádzajúcich do dôchodku v najbližších desiatich rokoch bude mať z druhého piliera menší dôchodok, než aký by mali, ak by boli iba v prvom pilieri. Po druhé, z dlhodobého hľadiska 50 rokov druhý pilier s povinným vstupom zhoršuje dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Po tretie, druhý pilier je výhodný pre ľudí s vyšším príjmom, ale pre ľudí s nižším ako priemerným príjmom je to veľmi otázne. Dnes som presvedčený, aj po diskusiách s ľuďmi na ministerstve, ktorí druhý pilier v roku 2006 zavádzali, že dôchodková reforma nebola v roku 2006 nastavená dobre.

Že si to nemyslím iba ja, o tom písal aj Juraj Draxler, ktorý podrobne zmapoval, ako Poľsko, Česko, Maďarsko a Estónsko postupne druhý pilier zásadne zmenili a zmenšili. Iba na Slovensku je pre liberálnych a progresívnych expertov a politikov druhý pilier stále posvätnou kravou.

Inzercia

Keď som sa stal ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny, s prekvapením som zistil, že väčšina médiami rešpektovaných ekonomických expertov, ale aj mnohí ministerskí úradníci či ľudia z verejných finančných inštitúcií sú voči tvrdým dátam imúnni. Ako mantru som pri debatách o reforme druhého piliera dva roky počúval mýty o vyšších dôchodkoch a zlepšení udržateľnosti verejných financií vďaka druhému pilieru, aj keď všetky dáta hovoria o opaku. Dva roky som počúval, že máme zakázať investovať peniaze z druhého piliera na Slovensku, hoci by sme tým ešte viac podporili škodlivý vývoz kapitálu zo slovenskej ekonomiky a podporovali rast zahraničných ekonomík namiesto slovenskej.

Napriek tomu sa mi ako ministrovi podarilo nakoniec presadiť takú reformu druhého piliera, ktorá čo najviac zlepšuje pravdepodobnosť vyšších výnosov pre dôchodkových sporiteľov. A to súčasne s tým, že sme pri garantovaných fondoch zaviedli istotu vyplatenia aspoň istiny a znížili sme poplatky, ktoré ľudia musia platiť správcovským spoločnostiam, o 400 miliónov eur do roku 2030. Pravdepodobnosť lepšieho výkonu druhého piliera sme tým zvýšili, ale stále platí, že druhý pilier sám osebe žiadnu istotu dobrých dôchodkov ľuďom negarantuje.

Mýtus číslo 5: Experti a odborníci sa rozhodujú na základe dát a analýz, politici na základe pocitov. Preto majú politici počúvať odborníkov či expertov a na Slovensku bude lepšie

Nijako nespochybňujem prínos expertov a odborníkov pri príprave politických rozhodnutí o konkrétnych otázkach. Chcem iba upozorniť na fakt, že aj experti a odborníci na nejakú oblasť sa často mýlia, menia názory alebo minimálne nie sú schopní zvážiť širší kontext riešení, ktoré navrhujú. Chcel by som uviesť niekoľko príkladov, ktoré predchádzajúcu vetu ilustrujú.

Po začiatku očkovania proti covidu-19 sa nastolila otázka povinného očkovania. Požiadavka povinného očkovania proti covidu sa stupňovala s postupom času, ako sa ukazovalo, že po začiatku očkovania pandémia neutícha. Asi si ešte všetci pamätáme slogan „Vakcína je sloboda“. Lenže aj po zaočkovaní polovice populácie Slovenska sa covid stále šíril. Niekedy v lete 2021 sa v médiách prezentovalo povinné očkovanie ako nutnosť a vedecký konsenzus veľkej väčšiny expertov.

Médiá a časť politikov tlačili nás ostatných, aby sme povinné očkovanie schválili. Našťastie sme tomu nepodľahli tak, ako sa to stalo v Rakúsku. Ako sa neskôr ukázalo, očkovanie síce znižovalo pravdepodobnosť ťažkého priebehu covidu, ale nijako nebránilo šíreniu vírusu. V súčasnosti sa situácia úplne otočila, v nemocniciach je s ťažším priebehom covidu viac zaočkovaných ľudí ako nezaočkovaných. S odstupom času musím konštatovať, že v súvislosti s covidom sa v rôznych etapách pandémie mýlila veľká väčšina expertov aj politikov vrátane mňa osobne.

Čo sa týka covidu, experti a médiá viedli dlhodobé mediálne ťaženie proti hoaxom a dezinformáciám. Sami však hoaxy a dezinformácie často šírili. Nikdy však z toho nevyvodili žiadnu zodpovednosť ani sa neospravedlnili. Ako napríklad hoax o tom, že očkovanie bráni prenosu covidu. Alebo si ešte spomínate na odmietanie a zosmiešňovanie „hoaxu“, že vírus unikol z laboratória vo Wuhane? Problém je v tom, že dnes túto hypotézu o vzniku pandémie považujú za najpravdepodobnejšiu vrátane WHO takmer všetci.

Kto sa teda rozhodoval na základe pocitov, a nie na základe dát? Obávam sa, že väčšina médií a expertov na základe pocitov označovala za hoax niečo, čo hoaxom vôbec nemuselo byť.

Keď som sa stal ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny, často som diskutoval s ľuďmi na ministerstve financií o pomoci zamestnávateľom a ľuďom v súvislosti s pandémiou. Experti z IFP a ÚHP požadovali pri plánovaní pomoci čo najväčšiu adresnosť.

Na jednej strane to bolo pochopiteľné, s verejnými zdrojmi sa má hospodáriť čo najobozretnejšie. Testovanie príjmu človeka, domácnosti alebo testovanie poklesu obratu zamestnávateľa by však o dlhé mesiace spomalilo reálne vyplatenie pomoci, pretože by úradníci museli kontrolovať státisíce žiadostí. Vždy som zvažoval, či v danom konkrétnom prípade pomoci uprednostniť adresnosť alebo rýchlosť doručenia pomoci.

Niekedy som sa rozhodol pre rýchlosť, niekedy pre adresnosť. Ak som sa rozhodol pre adresnosť, experti a analytici ma skritizovali, že pomoc je zlá, pretože je pomalá. Ak som sa rozhodol pre rýchlosť, experti a analytici ma skritizovali, že pomoc je zlá, pretože na ňu míňame zbytočne veľa peňazí. V oboch prípadoch mali daní experti a analytici poruke svoje dáta a analýzy podporujúce ich tvrdenia. Väčšina však akosi opomenula skutočnosť, že testovať príjem a vyplácať rýchlo sa súčasne nedá.

Nedávno som poskytol rozhovor RTVS, kde sa ma redaktor pýtal na mieru ohrozenia chudobou na Slovensku v porovnaní s inými krajinami EÚ. Odpovedal som, že na základe dát sme na tom veľmi dobre, sme štvrtou najlepšou krajinou EÚ a v miere ohrozenia chudobou sme na tom rovnako ako Dánsko. Redaktor ma upozornil na to, že experti majú na to aj iný názor, napríklad sociologička Zuzana Kusá hovorí, že dáta nezohľadňujú domácnosti v subštandardnom bývaní (napríklad Rómovia v osadách). Ďalej tiež tvrdila, že v takýchto domácnostiach sa robí osobitné zisťovanie. „A v týchto ukazovateľoch Slovensko nie je žiadnym premiantom, tam tie rebríčky chudoby preskakujú nielen európsku, ale aj, povedala by som, aj africkú úroveň.“

Problém je v tom, že všetky európske krajiny robia zisťovanie o ohrození chudobou tou istou metodikou. Teda rovnako presne alebo nepresne mapujú subštandardné domácnosti. Nijako to teda nevyvracia fakt, že v tejto otázke sme štvrtí najlepší v EÚ. Zuzana Kusá má pravdu v tom, že na Slovensku sa robia aj zisťovania v subštandardných domácnostiach. Takéto zisťovania sa však robia vo všetkých krajinách EÚ. A v tomto porovnaní pri zisťovaní materiálnej deprivácie sme na tom presne rovnako ako priemer EÚ. Znamená priemer EÚ africkú úroveň Slovenska? Asi ťažko. V deprivácii v oblasti bývania marginalizovaných rómskych komunít je Slovensko na úrovni 26 percent, priemer EÚ je 52 percent. Kde je tá Afrika, pani Kusá? Kto sa tu rozhoduje na základe pocitov a kto na základe dát?

V poslednom období sa v médiách a vo vyjadrení väčšiny ekonomických expertov ustálil pocit, že slovenské verejné financie sú rozvrátené. Je to tvrdenie, ktoré sa nedokazuje, o ktorom sa nediskutuje, „všetci vedia“, že je to tak. Aké je realita na základe dát? Zadlženie Slovenska je na úrovni 58 percent HDP. Priemerné európske zadlženie je na úrovni 88 percent HDP. Zaujíma to nejakého experta?

Alebo ešte inak: stav verejných financií najobjektívnejšie hodnotia finančné trhy tým, za aký úrok sú ochotné kupovať desaťročné dlhopisy daného štátu. Maďarské desaťročné dlhopisy sa aktuálne kupujú so 7,75-percentným úrokom, poľské s 5,57-percentným úrokom, české so 4,36-percentným úrokom, talianske s 3,88-percentným úrokom a americké s 3,37-percentným úrokom. Slovenské desaťročné dlhopisy aktuálne predávame s 2,92-percentným úrokom. Tvrdenia slovenských ekonomických expertov sú založené na pocitoch. Úrok na slovenských desaťročných dlhopisoch kupovaných súkromnými investormi je realita.

Nechcem tým všetkým povedať, že politici sa vo všeobecnosti správajú rozumnejšie ako experti. Ale som si istý, že progresívno-liberálna predstava o tom, že politici majú iba realizovať návrhy a rozhodnutia expertov, by viedla ku katastrofe. Experti sa totiž mýlia minimálne rovnako často ako politici.

Aké z toho vyplýva poučenie?

Aj politik, ktorého nemám rád, môže robiť správne rozhodnutia. Aj expert, ktorého mám rád, sa môže veľmi mýliť. Treba vnímať a vyhodnocovať veci realisticky, tak ako sú. Nie tak, ako sa niekomu javia, alebo tak, ako to niekto cíti.

Ešte je tu ďalšia podstatná vec. Experti sa môžu roky mýliť, ale nikto voči nim nevyvodí žiadnu zodpovednosť. Stále sú platení z eurofondov, z plánu obnovy, ministerstvami. Médiá ich zlyhania ospravedlňujú tým, že ich názory sú správne, len politici ich nedostatočne počúvajú pri rozhodovaní alebo výkone rozhodnutí. Politik nesie za svoje rozhodnutia zodpovednosť vo voľbách.

Experta voliči nemajú ako odvolať, politika za jeho chyby ľudia nezvolia vo voľbách. Preto majú mať aj pri reformách experti iba poradný hlas a rozhodovať o nich majú ľuďmi zvolení politici.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.