V druhom kole volieb bola vysoká volebná účasť (nad 70 percent) a Petr Pavel porazil Andreja Babiša pomerom 58,3 : 41,7.

Sú preto tri silné, štrukturálne dôvody a jeden slabý, náhodný.

Po prvé, Babiš má verný okruh svojich stúpencov, ktorých je asi tretina voličov. To z neho v systéme pomerného zastúpenia vždy robí jedného z favoritov volieb do parlamentu a jeho strana (hnutie ANO) končí ako prvá alebo tesne druhá.

Lenže Babiš má vysoké percento negatívnych hlasov – ľudí, ktorí ho neznášajú a nikdy ho voliť nebudú, vždy dajú hlas tomu, kto je „ktokoľvek iný, len nie Babiš“. Týchto je viac ako polovica voličov.

Naopak, Pavel bol „širokospektrálny“, mal len málo negatívnych hlasov (okrem voličov Babiša ho nevolili tí, ktorým prekážala jeho komunistická minulosť, ale tá im prekážala i u Babiša, takže títo ľudia nešli voliť); Pavla volili ľudia od radikálnej feministickej novej ľavice až po konzervatívnu pravicu. Preto v druhom kole väčšinového volebného systému, v ktorom voliči vyberajú medzi dvoma kandidátmi, Babiš nemal nikdy šancu vyhrať.

Po druhé, dynamika volebných cyklov. Česká politická spoločnosť – český politický národ – je rozdelená na dve časti rovnako ako väčšina západných politických národov (americký, poľský, slovenský atď.).

Tie dve časti v ČR sú tí, kto považujú vývoj po novembri 1989 napriek všetkým chybám a nedostatkom za dobrý a úspešný; a tí, kto napriek určitým výhodám a zlepšeniam ho považujú za nesprávny a neúspešný, za omyl či premárnenú príležitosť.

Tú prvú časť reprezentovali strany rôzne, väčšinou však napravo od stredu (najviac ODS), tú druhú časť opäť strany rozličné, väčšinou však naľavo od stredu (kedysi sociálni demokrati, dnes Babišovo ANO), či radikálne a extrémistické (kedysi komunisti, dnes Okamura). Tá druhá časť politického národa mala svojho prezidenta dve posledné volebné obdobia, desať rokov, a bol to Miloš Zeman.

Podľa princípu volebného kyvadla v demokracii bol favoritom týchto prezidentských volieb kandidát prvej časti národa, teda Pavel, nie druhej časti národa, Babiš. To je v demokracii normálne a prirodzené; v USA je po dvoch volebných obdobiach demokratického prezidenta vždy favoritom republikánsky kandidát a po dvoch volebných obdobiach republikánskeho prezidenta vždy demokratický kandidát. Česko v tomto nie je iné.

A po tretie, Babiš svojím správaním a vystupovaním nebol „prezidentský materiál“. On je konfrontačný politický líder, ktorý sa hodí na šéfa strany, ktorá chce vyhrať voľby do parlamentu, a on sa chce stať premiérom. Myslím si, že aj on v hĺbke svojej duše túži viac sa stať premiérom než prezidentom. Jeho rozum sa fixuje na post premiéra, nie prezidenta.

Prečo teda kandidoval na prezidenta? Pretože tým nemal čo stratiť. Vedel, že jeho zvolenie za prezidenta bolo nepravdepodobné, ale ak by náhodou predsa len prezidentom zvolený bol, taktiež by to bolo fajn; byť prezidentom nie je ten najhorší osud.

A ak zvolený nebude? Bude aspoň stále na obrazovkách, bude lídrom opozície a upevní si svoje postavenie jej lídra. Bude to pre neho kampaň do volieb – parlamentných volieb v roku 2025. V posledných televíznych diskusiách už vystupoval ako protikandidát proti premiérovi Petrovi Fialovi.

Preto si myslím, že sa mýlia tí českí komentátori, ktorí mienia, že toto je začiatok konca Babiša. Nie, on sa pripravuje na voľby do poslaneckej snemovne na jeseň 2025 a vzhľadom na nepopulárnosť súčasnej vlády (jej obľuba je 22 percent) môže vyhrať a stať sa opäť premiérom. Tú šancu má dobrú; stať sa prezidentom mal vždy len malú.

To sú hlavné dôvody, prečo Pavel vyhral a Babiš prehral. Ten menší, menej zásadný bol ten, že po prvom kole prezidentských volieb na prvej tlačovej konferencii v sobotu 14. januára večer Babiš urobil nevynútenú chybu: bol až príliš agresívny a svoju kampaň tak „prepálil“.

Tým mobilizoval nerozhodnutých voličov... ale mobilizoval ich v prospech Pavla. Povedali si o Babišovi: „... tak toto fakt nie“. Preto Pavel vyhral takým veľkým rozdielom 58 : 42.

Na záver tri poznámky. Vystúpenie prezidentky Zuzany Čaputovej a jej osobná, nielen písomná gratulácia novozvolenému prezidentovi ČR bola v Česku veľmi oceňovaná a vyvolala v ČR vlnu proslovenskej nálady a sympatií (tomu, kto jej to poradil, by mala zvýšiť plat).

Neviem, či by urobila to isté, keby bol zvolený protikandidát Petra Pavla – ale mala by, pretože prezidentky a prezidenti prichádzajú a odchádzajú, avšak susedné spriatelené spojenecké krajiny vedľa seba zostávajú.

Nenávisť pražskej ľavicovoliberálnej „kaviarne“ proti chudobnejším ľuďom z vidieka bola šokujúcim spôsobom zlostná. Zdieľať

Ja som v prvom i druhom kole volil Pavla, nie nijak nadšene, nepovažoval som ho za ideálneho, ale len za prijateľného; a vhodnejšieho, než boli jeho protikandidáti. Prekvapila ma však nenávisť mnohých jeho liberálnych stúpencov proti voličom jeho protikandidáta. Nie že by voči Pavlovi nenávisť nebola – áno, bola, hlavne od proruských trollov. Ale nenávisť pražskej ľavicovoliberálnej „kaviarne“ proti chudobnejším ľuďom z vidieka bola šokujúcim spôsobom zlostná.

Človek by to nečakal u ľudí, ktorí sa sami považujú za vzdelanejších, „lepších“ a za elitu. Je to zvláštne, elitármi sme predsa mali byť my, konzervatívci (v určitom zmysle sme; stále si myslím, že naším najlepším štátnikom posledného štvrťtisícročia bol Metternich; ale v súčasnosti sme viac na strane ľudu než elít). Tými najväčšími elitármi dneška, pohŕdajúcimi prostým ľudom, sú však progresívni ľavicoví liberáli (nepliesť si ich so skutočnými liberálmi, klasickými, ako boli viedenskí džentlmeni Hayek, Mises a Popper).

No a konečne, Babiš si vyhodnotil, že jeho najsilnejšou kartou bude to, že on bude „za mier“ (proti vojne na Ukrajine) a Pavel ako vojak a generál bude „za vojnu“. Táto karta mu nevyšla; veľká väčšina českých voličov vie, že nikto v Česku, ani v Európe, nechce otvorenú vojnu s Ruskom. Ruská agresia proti Ukrajine vo februári 2022 ukázala, ako európske krajiny NATO boli nepripravené na možnú konvenčnú vojnu s Ruskom – a ruské „úspechy“ na Ukrajine ukázali, že Rusko na ňu našťastie nebolo pripravené taktiež.

Lenže je otázkou, ktorá politika je skutočne „za mier“, ktorá povedie k mieru a nie k budúcej väčšej vojne: či tá ukončiť konflikt na Ukrajine čo najskôr a za každú cenu, teda aj za cenu ďalších územných ziskov Ruska (Záporožie, Cherson) na úkor Ukrajiny nad rámec toho, čo už Rusko Ukrajine násilne odobralo v roku 2014 (Luhansk, Doneck, Krym); alebo, naopak, tá pomáhať Ukrajine, predovšetkým vojensky, teda pokračovať v tejto vojne, aspoň zatiaľ.

Mnohí z nás, vrátane mňa, sme presvedčení, že ak Rusko na Ukrajine uspeje, časom napadne ďalšie krajiny (Pobaltie, Moldavsko) a bude z toho už skutočná celoeurópska vojna. Tá ruská trajektória a stratégia rozširovať impérium je jasná: v roku 2008 Gruzínsko (a zo Západu reakcia žiadna), v roku 2014 časť Ukrajiny (a zo Západu reakcia mierna) a v roku 2022 Ukrajina celá.

Ak by sa to ruskému impériu podarilo, na rad prídu ďalšie krajiny. Preto vojenská podpora Ukrajiny je teraz najlepšou cestou k tomu, ako zabrániť väčšej budúcej vojne, do ktorej by sme boli zatiahnutí všetci. Inými slovami, ak nebude ruská armáda rozbitá na Ukrajine, čaká nás vojna väčšia. Ale ak chcete v Európe dlhodobý mier zajtra, musíte urobiť všetko pre rozbitie ruskej konvenčnej armády na Ukrajine dnes.

Ale to je už iná téma, ku ktorej sa vrátim o mesiac...