Takto som poznal Martina Filka

Nepatril som medzi ľudí, ktorí by s ním boli vo veľmi častom kontakte, určite nie za posledné tri-štyri roky. Za posledných desať rokov to však boli desiatky stretnutí, niekoľko spoluprác na zaujímavých veciach a mnoho riadkov názorových výmen. Desať rokov je zároveň obdobím, v ktorom sa zrodil a vyrástol fenomén Martin Filko (+35), ktorý sa nepodobá na nič, čo som vo verejnej sfére videl. Stratil sa v pondelok vo vlnách Dunaja.

Vyštudoval psychológiu i ekonómiu, doma i v zahraničí. Bol neuveriteľne talentovaný a schopný. Keď sa vrátil, nerozmýšľal nad ničím iným, než ako byť užitočný vo verejnej sfére. Lepšie povedané, ako zabezpečiť, aby vo verejnej sfére bolo toľko užitočnosti, koľko sa len dá. Akokoľvek pateticky to znie.

Nebol to pritom ten typ, ktorý príde na misiu a po čase sa urazí, že domorodci jeho dobrý úmysel neocenili. Od začiatku vedel, že to je nevďačný boj, obsahuje v sebe aj povinnosť vŕtať sa v blate a zmieriť sa s tým, že možné je len veľmi malá podmnožina potrebného.

Policy hipster

Do aktívnej slovnej zásoby zaviedol slovo „renta“, čím pred desiatimi rokmi pomenoval dnešný najväčší neduh poprivatizačného obdobia Slovenska. A tiež slovo „policy“, ako svoje poslanie.

V mnohom som mu nerozumel. Napríklad v rozsahu oblastí, ktorými by sa podľa neho mali verejné inštitúcie zaoberať a regulovať ich. Vymyslel som na neho pojem policy-hipster, aby som zhrnul túto svoju emóciu a trochu ho aj urazil. No jemu sa to zapáčilo, urobil si z toho svoj trademark a spopularizoval ho.

V praktickej rovine sa však zaoberal najmä vecami, ktoré nemali ideologické zafarbenie, pretože neporiadok, aký tu vládne, na to poskytoval dostatok možností. Vybojoval s politikmi, ale i s finančnými skupinami či farmakorporáciami niekoľko zaujímavých bitiek, ktoré majú v strednodobom horizonte hodnotu stoviek miliónov usporených eur verejných zdrojov.

Má napríklad výraznú zásluhu na tom, že Dôvera už tak neprofituje z toho, že vďaka dobrému marketingu má zdravších pacientov a tí chorľavejší zostali na pleciach VšZP. Pentu tak pripravil o desiatky miliónov eur v prospech tých odkázanejších pacientov. Pomohol obmedziť priestor pre obchodníkov s liekmi, ktorí si dokázali rozparcelovať malý trh a dosahovať neprimerané marže.

Foto – TASR/Martin Baumann

Premietol do čísel, koľko peňazí sa stráca v našom zdravotníctve, a znemožnil politikom hovoriť, že problém je len v nedostatku zdrojov, a nie v systéme. Upriamil pozornosť na nadmerné daňové zaťaženie nízkopríjmových skupín, ktoré im bráni v lepšom uplatnení sa na trhu práce. A našlo by sa viacero ďalších vecí. Všetky mali spoločné to, že išlo o robotu nad rámec zadania, ktoré mal ako hlavný analytik ministerstva financií a šéf IFP. Zaslúžil sa o to, že pojem „vysoký štátny úradník“ už nemusí mať len negatívnu konotáciu a nemusí byť len symbolom alibistickej profesie.

Výrazne tým zaskočil niekoľkých ministrov i vyššie postavených politikov, ktorí nerozumeli, prečo mu na tých veciach tak záleží, prečo kvôli tomu toľko riskuje a prečo sa nevenuje „privyrobeniu si pomimo“, ako mnoho iných vysokých štátnych úradníkov. Mnohí ho preto nemali radi.

Kontrola Filkom

Zvonka jeho pôsobenie občas vyznelo rozporuplne, aspoň pre mňa. Niekedy sa zdalo, že otváranie nových tém, ktoré za vlády Smeru nemali žiadnu šancu, je len expertnou dymovou clonou, ktorú politici zneužívali na zakrývanie primitívnych čachrovačiek. Že je príliš pevne presvedčený o tom, ako by mali veci fungovať, že sa nevenuje iným, dôležitejším veciam. Všetky tieto výhrady však mali jedno spoločné. Bolo to želanie, aby keď už sa raz na dôležitom poste objaví niekto veľmi šikovný, robil ešte oveľa viac a oveľa lepšie.

No bol v tom aj istý typ ľútosti, že prečo, keď už sa niekto taký schopný a talentovaný po dlhšom čase nájde, musí to byť akurát progresívny ľavičiar.

 Rypnúť si však vedel a rypnutie vedel aj zniesť.Zdieľať

Hoci bol ľavičiarom nielen v ekonomických otázkach, ale aj v kultúrnoetických, nepohŕdal opačným názorom ani ho nezosmiešňoval. Rypnúť si však vedel a rypnutie vedel aj zniesť.

Keďže som s ním viedol viacero súkromných aj verejných polemík, vážil som si, že Martin Filko, človek veľmi sebavedomý, si svoj názor rád konfrontoval a bol vnímavý voči korektne predloženým protiargumentom. Mňa samotného, ale i viacero mojich kolegov píšucich o ekonomike, donútil viac vážiť svoje slová a tvrdenia. Keď totiž Martin zásadne nesúhlasil s vaším tvrdením (často verejne, pričom si nebral servítku), bolo veľmi pravdepodobné, že v ňom máte slabé miesto. Volali sme to kontrola Filkom.

Prečo sa nepodobá

Nepatril som medzi ľudí, ktorí by s ním boli vo veľmi častom kontakte, pár chvíľ si však budem pamätať.

Keď v 2011 padla vláda a bolo treba celú situáciu zdĺhavo rozobrať do detailov v útrobách Starého Mesta, zobudil som sa napriek všetkým našim polaritám na druhý deň na gauči v jeho byte. O rok neskôr zasa patril do ženíchovho pátracieho tímu, keď mi počas svadobnej hostiny uniesli nevestu.

Raz mi po dlhšom čase, čo sme sa nevideli, zavolal, či si nepôjdeme vydiskutovať na pivo, čo treba. Povedal som mu, že už som doma a nechce sa mi ísť von, ale že keď chce, nech príde. Takým tým zdvorilostným tónom, pričom viete, že asi nepríde, lebo ľuďom sa to väčšinou nechce. No spýtal sa na adresu a o dvadsať minút stál pri dverách s fľašou červeného vína.

Keď sme sa v užšom kruhu stretli teraz na Zelený štvrtok, pýtal som sa ho, či už má jasné, čo bude pre novú vládu robiť. Zatváril sa váhavo, akože ešte o tom nechce hovoriť. Tak som mu pomohol podotázkou, či bude aj ďalej hovoriť do všetkého možného, čo sa bude okolo diať. 

Áno, len viac, odpovedal.

Bude veľká škoda, že už nebude. Nie len taká sentimentálna škoda. Reálna, mnohociferná škoda a popri nej aj iná, nevyčísliteľná škoda.

Hľadeli na neho mladí ľudia zo všetkých táborov s očakávaním, či sa na ňom overí teória, že byť vysokým štátnym úradníkom môže byť zmysluplné poslanie aj pre tých najlepších. Preto sa Martin Filko nepodobá na nič, čo som zatiaľ vo verejnej sfére videl.