Anton Frič so svojím tímom vyrazil pred Silvestrom opäť na Ukrajinu, aby rozvážali pomoc ľuďom vo vojnou zmietanej krajine. Za desať dní prešli viac ako štyritisíc kilometrov, navštívili mestá Kyjev, Dnipro, Izium, Charkov, Kramatorsk aj Bachmut a okolie týchto oblastí.

„Očividný rozdiel som vnímal v tom, že život v mestách bol výrazne utlmený. No napriek tomu bolo cítiť vianočnú atmosféru a spomínanú nádej obyvateľov, že vstupujú do roku, keď vyhrajú vojnu. Bol to silný zážitok,“ vraví pracovník katolíckej charity.
 

Akú stratégiu v doručovaní pomoci ste zvolili pri poslednej ceste na Ukrajinu?

Vždy postupujeme rovnako. Konzultujeme s našimi lokálnymi partnermi a postupujeme podľa potrieb ľudí, ktoré miestne charity dobre poznajú. Zámerne sme nechodili iba do centier veľkých miest. Zo skúsenosti totiž vieme, že v nich je pomoci relatívne dosť, pretože tam smerujú viaceré organizácie. My sme sa preto radšej zamerali na menšie dedinky v okolí miest, kde žijú stále stovky ľudí a sú v mimoriadne ťažkých podmienkach. Napríklad v jednej z nich, v Spivakivke, asi dvadsať kilometrov poľnou cestou do Iziumu, si ľudia musia chodiť nabíjať telefóny do mesta, pretože nemajú elektrinu. Zaberie im to celý deň, nabijú si mobil a potom fungujú dva-tri dni. Doniesli sme im generátor, aby to mali jednoduchšie.

S kým pri ceste na Ukrajinu spolupracujete?

Naším najdôležitejším partnerom sú miestne katolícke charity. Najviac spolupracujeme s Charkovskou diecéznou charitou. Pracujeme aj s lokálnymi dobrovoľníkmi. Tí majú zmapovanú tamojšiu situáciu a podmienky.

Ide najmä o to, aby sme pri pomoci boli čo najefektívnejší a aby sa financie vyzbierané od ľudí využili čo najlepšie. Zisťujeme preto od miestnych obyvateľov, čo aktuálne potrebujú najviac.

Čo to bolo pri tejto poslednej ceste?

Jednoznačne potraviny všetkého druhu, powerbanky, svietidlá a generátory. Aktuálne sme objednávali veľké generátory, ktoré pri najbližšej ceste doručíme do nemocnice v Kramatorsku a do ústavu, kde sa doliečujú zranení vojaci aj civilisti. To sú veci, ktoré na diaľku zistíte ťažko, preto tam chodíme a komunikujeme s miestnymi.

Do Charkova posielame mesačne niekoľko veľkých 24-tonových kamiónov. Charkovská charita rozdáva každý mesiac pomoc asi 15-tisíc ľuďom a z týchto zásielok čerpáme aj my pri rozvoze pomoci do vzdialenejších lokalít v Charkovskej oblasti. Väčšinou robíme balíčky do krabíc alebo igelitiek v závislosti od počtu ľudí a toho, čo potrebujú.

Čím momentálne vojnou skúšaní Ukrajinci trpia najviac?

Určite sú to problémy s energiami. Voda, elektrina, kúrenie pre nich vôbec nie sú teraz samozrejmosťou. Na dedinách si môžu zakúriť v pieckach, ale v mestských bytovkách je to náročnejšie.

Veľkou hodnotou sú pre nich rodina a vzťahy, ktoré im pomáhajú prežiť. Trápi ich, že deti nemôžu chodiť do školy a jednoducho žiť normálny život.

Prečo ešte ostávajú v krajine?

Ak ste chudobný, nemáte ako odísť, lebo aj na cestu potrebujete peniaze. Vo viacerých zasiahnutých oblastiach, ktoré sú z veľkej časti vyľudnené, ostali tí najchudobnejší alebo starí ľudia, ktorí sú pripútaní k svojmu domovu. Alebo sú to ženy, ktoré nechcú odísť z blízkosti frontovej línie, na ktorej bojujú ich manželia či synovia.

Napriek všetkému sme sa všade stretávali s nádejou, že vojna sa čoskoro skončí.

Takto vám to hovorili?

Áno, skoro každý nám povedal, že toto je rok, v ktorom vyženú okupantov zo svojej krajiny. Naozaj tomu veria.

Rozdávanie balíčkov pomoci pre Ukrajincov. Foto – archív A. F.

Často vidíme reportáže o tom, že už si na vojnu zvykli a už ani na sirény niekedy nereagujú. Mali ste podobnú skúsenosť?

Už ani my neutekáme do krytov, keď znejú sirény. Väčšina ľudí to už naozaj veľmi nerieši, s výnimkou oblastí, ktoré sú často zasahované raketami. Školy majú povinnosť pri každom poplachu presunúť deti do krytov. V septembri sa mohli otvoriť iba tie, ktoré ich majú vybudované. To napríklad dodržiavajú aj v Užhorode, hoci mesto nebolo doposiaľ bombardované.

Pred návštevou mesta Bachmut, ktorý bol v tých dňoch krvavým bojiskom a mnohí ho označovali za najnebezpečnejšie miesto na zemi, ste na Facebooku napísali, že dobrovoľníci, ktorí sa tam rozhodli s vami ísť, sú blázni. Ako ste to mysleli?

Bolo to zaujímavé zloženie ľudí, s ktorými sme tam išli – okrem nás s nami išli ženy bojujúcich vojakov, vdova, ktorej manžela zabili, alebo český dobrovoľník, ktorý od marca chodieval pravidelne na vlastnú päsť a z vlastných peňazí na Ukrajinu pomáhať. Predovšetkým jeho som v pozitívnom zmysle označil za „blázna“.

Ako vyzerala cesta do Bachmutu?

Práve vďaka tomu, že spolupracujeme s lokálnymi dobrovoľníkmi, ktorí sú napojení na vojakov či rozviedku, vedeli nám povedať, kedy je relatívne bezpečné do mesta prísť a na ktoré miesta. Nebola to bezhlavá akcia, predchádzala jej dôsledná príprava. Išli sme v konvoji šiestich áut, ktoré medzi sebou komunikovali a vymieňali si informácie. Medzi Charkovom a Bachmutom je asi dvanásť kontrolných stanovísk, ale mali sme vopred dohodnuté, že sme na nich nemuseli stáť.

V meste sme dopoludnia rýchlo vyložili pomoc, zdržali sme sa asi len hodinu a išli späť, pretože poobede zväčša dochádza k intenzívnejšej delostreleckej paľbe. Práve na druhý deň sme sa dozvedeli, že dobrovoľníkov z Poľska, ktorí tam rovnako priviezli pomoc, zasiahol granát. Jedného z nich rovno zabil, ďalšiemu odtrhlo nohu a pravdepodobne už zomrel, ďalší dvaja boli ťažko zranení. Títo dobrovoľníci išli, žiaľ, po vlastnej osi. Do veľkej miery sa tej tragédii dalo zabrániť.

Nerozmýšľate v takých momentoch, či sa radšej nevrátiť?

Jednoducho si vravím, že tú pomoc tam je potrebné doručiť a nie je veľa ľudí, ktorí sú ochotní to urobiť. My chlapi potrebujeme v živote trochu adrenalínu, takže možno to malo spojenie aj s tým. Pre televíziu som v reportáži povedal, že som vyspovedaný, takže všetko je zabezpečené. (Smiech.)

Aké sú základné pravidlá pri preprave po ukrajinských cestách?

Ak sa pohybujete po zónach, v ktorých sa bojovalo, tak nesmiete ísť po poľných cestách alebo zastavovať mimo spevnenej vozovky, pretože tam môžu byť míny. Ale základom je zistiť si čo najviac o bezpečnostných podmienkach v danej oblasti predtým, než tam ideme.

Fotografie z cesty do Bachmutu. Archív A. F.

Čo vám ešte hovorili Ukrajinci, ktorých ste stretli?

Predovšetkým sme od nich cítili veľkú vďačnosť za to, že sme prišli, niektorí sa čudujú, že nám to vôbec napadlo. Vážia si nezištnú pomoc.

Sem-tam narazíme aj na proruských ľudí, ktorí nám povedia, aby sme išli preč. Chcú, aby prišli Rusi, lebo my zo západu sme vraj skazení. Ale je to skupina zväčša starších ľudí, ktorá je čoraz menšia. Doznieva v nich spomienkový optimizmus z čias komunizmu, keď boli mladí. Ale to je bežné aj u nás.

Rozprávali ste sa aj s vojakmi?

Áno, takisto boli veľmi vďační, že pomáhame civilistom. Armáda sa o nich vo veľkej miere stará a delia sa o pomoc s bežnými ľuďmi. Ak teda prídeme s pomocou pre civilistov, šetríme zdroje vojakov, ktorí sa môžu naplno venovať tomu, čo je ich hlavnou úlohou – vyhnať okupantov z krajiny.

Na Ukrajinu chodievate od začiatku vojny pravidelne. Teraz ste tam boli v čase Nového roka a pravoslávnych Vianoc. V čom ste videli rozdiel oproti predošlým návštevám?

Očividný rozdiel som vnímal v tom, že život v mestách bol výrazne utlmený. No napriek tomu bolo cítiť vianočnú atmosféru a spomínanú nádej obyvateľov, že vstupujú do roku, keď vyhrajú vojnu. Bol to silný zážitok.

Záleží, samozrejme, na tom, v ktorej oblasti sa nachádzate. Kyjev fungoval v čase našej cesty v podstate normálnym životom, v Charkove to však už bolo v dosť obmedzenej miere, ostalo tam asi sedemstotisíc obyvateľov z takmer dvoch miliónov. Veľa podnikov je pozatváraných. V Iziume by ste otvorené reštaurácie či kaviarnie zrátali na prstoch jednej ruky. V Bachmute sme našli otvorený jediný obchod a aj to sme sa čudovali.

Určite tieto sviatky neboli bujaré, najväčšie námestie sveta v Charkove, ktoré je na Silvestra vždy plné, teraz zívalo prázdnotou. Aj pre zákaz nočného vychádzania. Ale v rodinách ľudia oslavovali. Myslím si, že časom bude väčšina Ukrajincov oslavovať Vianoce v našom termíne – teda 24. a 25. decembra. Aj staršie ženy, ktorým záleží na tradíciách, nám vraveli, že aj to je pre nich forma vyjadrenia túžby patriť k západnému svetu a nie k tomu ruskému.

Ošetrenie ukrajinským vojakom. Foto – archív A. F.

Ste jeden z mála Slovákov, ktorý v tomto čase chodieva priamo do ukrajinských oblastí zasiahnutých vojnou. Čo si poviete, keď potom vidíte prieskum, v ktorom viac ako štvrtina Slovákov túži po víťazstve Ruska?

Už týchto ľudí neriešim. Sú to domasedi, ktorí nezdvihnú zadok a iba čítajú tie hlúposti na tzv. alternatívnych weboch. Sú to pre mňa hlupáci, ktorých názor nie je podstatný a nestoja mi za to, aby som sa nad nimi rozčuľoval. Vyzýval som viacerých, aby išli so mnou na Ukrajinu a presvedčili sa na vlastné oči. Neprihlásil sa ani jeden.

Čo plánujete s charitou v ďalšom období?

To, že budeme aj naďalej chodiť na Ukrajinu, je samozrejmé. Najbližšie budeme prepravovať generátory. Pri nich sa treba presvedčiť, že tam majú technika, ktorý im pomôže so zapojením a s prevádzkou. Jeden sme už napríklad poskytli detskému domovu, v ktorom pomáhal bývalý vojak, ktorý vedel s generátorom narábať. Alebo do ženskej väznice pre väzenkyne s deťmi, kde už celé týždne nemali prúd.

Oslovujeme tiež farnosti v Mykolajivskej a Chersonskej oblasti, čiže zrejme pôjdeme aj tam. Nie priamo do Chersonu, ale znovu skôr do okolitých obcí. Pokračujeme aj v projekte, v ktorom naši zakarpatskí Rómovia vyrábajú piecky, ktoré potom vozíme na východ Ukrajiny.

Rozbehli sme tiež projekt psychosociálnej pomoci, v rámci ktorého v Zakarpatsku, Dnipre a Charkovskej oblasti máme niekoľko desiatok ľudí trénovaných psychológmi. Pomáhajú traumatizovaným deťom a dospelým, ktorí sú poznačení vojnou a majú rôzne psychické problémy. Je to záležitosť, o ktorú nás prosili samotní Ukrajinci. Vnímajú, že je to veľmi potrebné a dôležité, pretože dochádza k rôznym skratovým situáciám.

Prirodzene, máme v pláne pôsobiť na Ukrajine dlhodobo. Nech sa vojna skončí kedykoľvek, pomoc tam bude potrebná určite mnoho rokov.