Človek, bytosť slova Liečba slovami

„Sklamala si ma, ani na sekundu si ma nepočúvala, vždy máš hlavu v oblakoch.‟ 

Takto jedna matka vynadala svojej päťročnej dcére po tréningu. Dievčatko jej medzi slzami odpovedalo, že jej to síce vždy hovorieva, ale že to nie je pravda. No nato jej matka ešte raz zopakovala tie isté slová, ale oveľa vyšším tónom.

Jeden učiteľ robil v triede prezenčnú listinu a jeden zo žiakov odpovedal iba slabučkým „tu“. Učiteľ sa rozzúril, opovržlivo sa oboril na chlapca a na každého, kto sa pokúsil zasiahnuť, aby spolužiaka bránil.

Tieto dve scény mi vyrozprávali moji známi počas uplynulého týždňa.

Neposudzujem podstatu tých situácií, ktorú dobre nepoznám, ale rád by som sa pozastavil nad účinkom použitých slov, ktorý bol určite opačný, než aký nimi daný človek zamýšľal dosiahnuť – teda prebudiť partnera rozhovoru a priviesť ho k tomu, aby adekvátne reagoval.

Človek je už od svojich počiatkov „bytosťou slova“. Najnovšie štúdie o Homo sapiens a o tom, prečo ako jediný prežil z ostatných druhov Homo, nám ponúkajú dve vysvetlenia. 

To prvé, o ktorom som už písal, spočíva v tom, že Sapiens je tvárou v tvár neznámemu náchylný riskovať a vydať sa za dobrodružstvom. 

A tým druhým vysvetlením (ktoré úzko súvisí s tým prvým) je úžasný rozvoj symbolického myslenia a jazyka. Prečo sme práve vďaka nemu prežili a prečo sme dodnes od neho takí závislí?

Sapiens na rozdiel od ostatných vyhynutých druhov používali slová na to, aby nimi vyrozprávali svoj príbeh a navzájom sa tak liečili.Zdieľať

Najlepší paleo-antropológovia (Dunbar, Bickerton, Lieberman, Tattersall, Horan) tvrdia, že takzvaný „zostup hrtana“, ktorý je zrejmý z fosílnych nálezov, umožnil hlasivkám modulovať hlas do artikulovanej reči (schopnosť povedať čokoľvek), a nie iba vydávať pazvuky a usmernenia (pevný signálny kód).

To umožnilo:

1. rozvoj „verbálnej starostlivosti“, slovnej toalety, tzn. že aj Sapiens začal vykonávať túto očistu, ktorá je vlastná všetkým cicavcom (vzájomné čistenie, najmä matka – dieťa), slovami;

2. rozvoj symbolického myslenia. V skutočnosti nálezy kreslených kameňov a prepichnutých mušlí určených na výrobu náhrdelníkov a iných ozdôb ukazujú schopnosť človeka dávať veciam význam vďaka otvorenému kultúrnemu systému, a nie fixnému ako u zvierat (jednoznačné posolstvá).

Tieto dva prvky, ktoré sú vzájomne od seba závislé a také tajomné navonok, zohrali kľúčovú úlohu a poskytli evolučnú výhodu druhu Sapiens oproti ostatným vyhynutým druhom z rodu Homo: okrem toho, že boli viac ochotní riskovať, nebáli sa ani používať slová na to, aby nimi vyrozprávali svoj príbeh a aby sa nimi navzájom liečili.

Slovo je tou prvou a najdôležitejšou skutočne ľudskou technológiou: umožňuje nám vytvárať či odoberať zmysel veciam a zároveň ním môžeme aj niekoho liečiť či zničiť. 

Slová vytvárajú realitu a liečia telá. Ako? Zdieľať

Latinský výraz „verba volant scripta manent“ (slová lietajú, napísané veci zostávajú) znamenal presný opak toho, čo máme na mysli dnes my (mať to čierne na bielom, čo je na papieri, to platí...). To v skutočnosti znamená, že hlas môže dosiahnuť svoj cieľ, zatiaľ čo tie napísané veci zostávajú pribité k svojmu podkladu.

Homér nazýval dobre vyslovené slová „okrídlenými“ a prirovnával ich k šípom s letkami, ktoré im zabezpečujú ich trajektóriu.

Slová vytvárajú realitu a liečia telá. Ako? 

Fabrizio Benedetti, fyziológ a neurológ známy po celom svete svojimi štúdiami o placebo efekte (neúčinné lieky, ktoré dosahujú liečivé účinky), vo svojej krásnej knihe La speranza è un farmaco (Nádej je liek) vysvetľuje: „Chorý človek dúfa viac ako ktokoľvek iný. Nádej môže byť vyvolaná blízkymi osobami, ako aj tým, kto lieči. Slová sú najdôležitejším prostriedkom na vzbudenie nádeje: slová útechy, dôvery, motivácie. Dnes nám veda hovorí, že slová sú silné šípy, ktoré zasahujú presné ciele v mozgu, a tieto centrá sú nimi rovnako stimulované, ako keď sa aplikujú lieky, ktoré medicína používa v bežnej klinickej praxi. Slová spúšťajú rovnaké mechanizmy ako lieky, a tak sa zo zvukov a symbolov menia na zbrane, ktoré modifikujú mozog a telo toho, kto trpí nejakou chorobou. Nedávne objavy to dokazujú: slová aktivujú rovnaké biochemické dráhy ako lieky, napríklad ako morfium či aspirín, ale keďže v priebehu evolúcie vznikli najprv slová a až potom lieky, je správnejšie povedať, že lieky aktivujú rovnaké mechanizmy ako slová.

Slová môžu aj ublížiť. Môžu byť toxické a škodlivé, rovnako ako lieky. Môžu vyvolať úzkosť, depresiu, skľúčenosť, takže ich používanie musí byť uvážené, aby sa už aj tak ochromujúca choroba nezhoršila unáhlenými a neprimeranými slovami. Slová môžu liečiť. Ale slová môžu aj zabíjať. A to všetko s účinkami, mechanizmami a pôsobením podobným liekom či drogám. Veda dnes takto opisuje nádej, teda ako konkrétnu entitu, ktorá má moc a silu meniť mozog a celý organizmus. Slová, nádej a lieky vyvolávajú podobné účinky podobnými mechanizmami.“

Nahraďme zranené tichá alebo jedovaté slová slovami „milujem ťa“.Zdieľať

Nie je dobré, že domáca starostlivosť všeobecného lekára sa stáva zriedkavosťou: telefonické konzultácie a online recepty bez prítomnosti a slov starostlivosti telu nestačia. 

Skrátka, Sapiens síce prežíva, ale predovšetkým má žiť (dostávať viac života) prostredníctvom príbehov a slovnej starostlivosti: doma, v škole, v práci…

Videl som, ako ignorované alebo opovrhované deti opäť rozkvitli, keď dostali slová nádeje a starostlivosti, počnúc tým, ako sa vyslovuje ich meno pri rannej prezenčke. Ich mozog a telo sa premenia, pretože ich neschopnosť bola len našou naratívnou a verbálnou chudobou. 

Byť Sapiens znamená mať „bytie zo slova“: slovo mu dáva život alebo mu ho berie, privádza ho na svetlo alebo do tmy.

Možno tej matke a tomu učiteľovi chýbajú povzbudzujúce, úrodné slová, pretože buď žiadne nedostali, alebo ich momentálne nedostávajú. 

Je na nás, aby sme si vybrali, ktoré príbehy a slová dnes použijeme, aby nám zverení ľudia rástli alebo upadali. 

Nahraďme zranené tichá alebo jedovaté slová slovami „milujem ťa“, „si krásna/y“, „som na teba hrdý/á“, slovami, ktoré uskutočňujú to, čo hovoria, slovami-liekmi, ktoré liečia a dodávajú odvahu žiť!

V nedávnom rozhovore sa Franco Baresi, slávny milánsky libero, zveril, že svojej manželke každý deň hovorí „milujem ťa“: „Neuplynie deň, aby som jej to nepripomenul. A ak sa mi raz za čas aj stane, že na to zabudnem, na druhý deň sa poponáhľam, aby som jej to pripomenul.“

A veľký lingvista Roland Barthes by dodal, že keď niekto povie „milujem ťa“, vhodnou odpoveďou nie je „ja tiež“, ale „aj ja ťa milujem“, pretože rozdiel je v slovese: len keď slovo zaangažuje celú bytosť, stane sa to, čo hovorí. Dokonca aj láska.

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della sera.