Naša DNA Byť sapiens znamená poznať sám seba

Nobelovu cenu za medicínu v roku 2022 získal Svante Pääbo, zakladateľ paleogenetiky. Je to veda, ktorá z veľmi starých nálezov odčítava DNA našich predkov.

Švédskemu biológovi sa podarilo zrekonštruovať príbuznosť medzi druhmi rodu Homo (človek), z ktorých dnes zostal len sapiens (ten, ktorý vie), v ktorého genetickom kóde sa nachádza malé percento DNA druhov neanderthal a denisovan (druh objavený Svantem Pääbom).

Sprístupnenie pôvodu tejto veľkolepej a ohromnej veci, ktorou je sám človek, nám pomáha pochopiť, čo znamená byť ľuďmi: už len to, že sapiens je jediným preživším z druhu človeka a že sa z neho nevyvinul žiadny iný druh, nám dáva tušiť odpoveď.

Poďme však krok za krokom.

Rod Homo sa objavil pred viac ako dvoma miliónmi rokov v Afrike a rozšíril sa po celom svete, pričom sa diferencoval na rôzne druhy.

Druh sapiens sa objavil v Afrike nie viac než pred 300 000 rokmi a potom migroval (pred 100 až 65 000 rokmi). Pritom sa spájal a stretával s druhmi usadenými inde, napríklad s neandertálcami v Eurázii a denisovanmi v juhovýchodnej Ázii.

Čo však umožnilo vede povedať: tu sa objavuje bytosť, ktorú môžeme nazvať človekom?

Tá novosť spočíva v tom, že táto bytosť „vie“, že je: uvedomuje si seba samého a svet. Tak ako o tom svedčí jeden z najstarších nálezov v jaskyni v Argentíne, stena s rukami namaľovanými na nej, ktoré akoby hovorili: „Tu som, to som ja.“

A ktože si?

Na novosť človeka v porovnaní s ostatnými primátmi poukazujú niektoré faktory: technika, pochovávanie, pohlavné spojenie tvárou v tvár, symbolický jazyk (umenie).

Človek je človekom, pretože má kultúru, teda všetko to, čo vytvára, aby poľudštil život. Pretože na rozdiel od zvieraťa, ktoré má už všetko zapísané vo svojich inštinktoch, človek sa stáva človekom. Ako?

Ale prečo spomedzi všetkých druhov človeka prežil len sapiens?Zdieľať

Problémy rieši pomocou techniky, nie je obdarený ako zvieratá pazúrmi, tesákmi, srsťou... ale vynaliezavosťou; je schopný transcendencie (pochováva svojich druhov); pári sa tak, že sa pozerá do očí; k veciam má vzťah, ktorý nie je len utilitárny (zvieratá nielen konzumuje, ale aj maľuje).

To sa týka rodu človeka. Ale prečo spomedzi všetkých druhov človeka prežil len sapiens?

Ak bol neandertálec silnejší, organizovanejší a zručnejší, prečo vyhynul? Mnohí učenci odpovedajú, že bol plachý a usadlý: nemigroval a neodvážil sa prekročiť more. Namiesto toho sa sapiens dostal všade: v priebehu niekoľkých tisíc rokov môžeme sledovať jeho stopy nielen v Afrike, ale až v Austrálii!

Bolo nesmierne odvážne, ak nie šialené, podujať sa na takú cestu.

Sapiens prežil, pretože tvárou v tvár neznámemu riskoval, čo bolo v rozpore so zdravým rozumom: nehľadal bezpečnú skrýšu, ale dokázal sa vystaviť riziku. Boli sme paradoxne zachránení nepokojom: sme a stávame sa živými prostredníctvom nepokoja a nie zo zvyku.

Nič nás nedokáže na tomto svete úplne uspokojiť, a preto stále hľadáme, skúmame, objavujeme.

Ženie nás motor bádateľov, tá neúnavná túžba, ktorá síce nepozná pokoj, ale pritom ho všade hľadá. Ak tento motor zhasne, zhasneme aj my, vyhoríme, lebo stratíme oheň života.

Z evolučného hľadiska nás zachránil nepokojný život a nie pokojné prežívanie, ako vtedy, tak aj teraz.

Zachránil ma hlas riskantného života, ktorý ma pozýval k tomu, aby som opustil bezpečie a preplával cez more.Zdieľať

Keď som v sedemnástich vytušil, že chcem byť učiteľom, mnohí mi hovorili: „Neriskuj, veď tvoj otec má zubnú ambulanciu, buď realista, lebo inak budeš mrieť hladom...“

Našťastie som vtedy nepočúval všetky tie hlasy neandertálcov a dôveroval som hlasu sapiens, tomu tvorivému duchu v sebe, ktorý mi povedal: „Budeš žiť z hladu!“

Ten hlas ma zachránil: hlas riskantného života, ktorý ma pozýval k tomu, aby som opustil bezpečie a preplával cez more (musel som totiž opustiť Sicíliu a odísť, ako sa u nás hovorí, na kontinent). A tak som našťastie „nevyhynul“ a oheň túžby vo mne nezhasol.

Z toho istého rozletu, ktorý hnal druh sapiens k objavovaniu nových horizontov, pochádza však aj jeho vášeň pre ničenie (možno ostatné druhy „vyhasli“ jeho násilím), ktorá prináša opojenie podobné tomu tvorivému, ale na úkor života: nevytvára nové, ale požiera ho, ako boh Kronos požiera svoje deti. Ako to bolo včera, tak je to aj dnes: sapiens buď uskutočňuje život tým, že ho dáva, alebo sa dopuje životom tým, že ho iným berie, a tak sa z neho stáva Homo rapiens: človek, ktorý násilím uchvacuje životy iných (z tohto latinského slovesa pochádza anglické sloveso rape, znásilňovať).

Chcel by som to podložiť príbehom o prvom traumatizujúcom dni na strednej škole, ktorý mi vyrozprávala raz jedna študentka.

Na prvej hodine vstúpila do triedy učiteľka, zrakom preletela po veľmi početnej skupine žiakov, vystrašených z nového začiatku – strednej školy –, a jazykom kontroly, ktorý dáva opojenie mocou tým, ktorí ho používajú, im oznámila: „Je vás priveľa, zredukujeme vás!“

Jazyk rizika, ktorý je vo svojej podstate kreatívny a prináša rovnaké opojenie, ale vyžaduje si viac úsilia, by preto mohol povedať: „Je vás veľa, ale ako vy, tak aj ja budeme tvrdo pracovať na tom, aby sme našli spôsob, ako spoločne napredovať.“

Druhá veta plodí, prvá zavrhuje.

Človek, ktorý zistil, že je smrteľný, si musí život zabezpečiť vlastnými silami.Zdieľať

Z rozprávania z knihy Genezis sme asi zabudli, že v Edene sú dva stromy: jednak strom poznania dobra a zla, ktorý je človeku vopred zakázaný. To naznačuje, že jeho stav je stavom stvorenia a nie Stvoriteľa (život si si nedal ty sám). No a potom tu je strom života, ktorý je človeku úplne k dispozícii, čo naznačuje, že tento stav stvorenia predpokladá určitý vzťah (život ti niekto dáva).

Kafka napísal, že zranený stav človeka závisí nielen od toho, že jedol zo stromu poznania dobra a zla, ale aj od toho, že nejedol zo stromu života.

Človek, ktorý zistil, že je smrteľný, si musí život zabezpečiť vlastnými silami.

Tak teda čo ten sapiens vlastne vie?

Vie, že raz musí zomrieť, na rozdiel od zvieraťa, ktoré si žije vo večnej blaženej prítomnosti, ako píše Leopardi vo svojom Canto notturno (Pieseň noci).

Je toto „poznanie smrteľnosti“ preňho prekliatím či prínosom?

Veľký vedec Carl Linné v polovici 17. storočia vymyslel taxonómiu s dvoma menami (rod a druh) na katalogizáciu živých organizmov a pre človeka prišiel s menoslovom Homo sapiens až v desiatom vydaní svojho známeho diela Systém prírody.

V skorších vydaniach napísal Homo nosce teispum, rod človek, druh poznaj sám seba: latinský preklad varovania napísaného na Chráme boha Apolóna v Delfách, ktoré malo pripomínať človeku idúcemu do Delf, kde sa chcel rozprávať s bohom prostredníctvom jeho kňažky, ten správny postoj: si smrteľník, váž svoje slová.

Hoci židovská a grécka kultúra vychádzajú z rôznych hľadísk, predsa sa len zhodujú v názore na postavenie človeka vo vesmíre.

Sokrates si vybral práve túto vetu z Apolónovho chrámu, aby zhrnul zmysel ľudskej existencie: každý človek je povolaný rozpoznať v sebe to božské, čiže daimona, ten nesmrteľný hlas, ktorý inšpiruje a vedie konanie človeka.

Kristus taktiež poukazuje na nevyhnutnosť poznania seba samého v modlitbe pred tvárou Otca, keď karhá pokrytecké gestá tých, ktorí sa modlia na verejnosti len preto, aby ich ľudia videli, keď hovorí: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6)

Tajná komnata (tá telesná komnata srdca) je miestom, kde sa Otec dáva tým, ktorí ho hľadajú.

Nie je náhoda, že mnohí hrdinovia minulosti, od Odysea po Sindibáda, boli ľuďmi, ktorí zdolávali moria preto, aby mohli žiť. Zdieľať

Augustín o štyri storočia neskôr z nej urobil cieľ existenciálneho putovania človeka: „Vráť sa k sebe samému, pravda sa nachádza vo vnútri človeka.“ Dokonca aj v miestnosti Orákula vo filme Matrix je nápis s latinským nápisom (Poznaj sám seba), ktorý vyzýva hlavného hrdinu, aby prijal riskantnú výzvu proti utláčajúcim ilúziám, ktoré vytvoril Program, a to aj za cenu vlastného života, pretože bez pravdy niet života.

Kto si? Aký je tvoj osud?

Byť sapiens znamená „poznaj sám seba“, to znamená prijať vlastnú konečnosť a nepremeniť ju na deštruktívny hnev, ale na tvorivosť: nedokonalosť, neistota, nepokoj sú synonymami hľadania a nie paralýzy, sú synonymami odvahy a nie strachu, sú to synonymá putovania a nie násilia.

Byť naplno ponorený do života pre nás ľudí znamená vstúpiť do generatívneho vzťahu s tým, čo nás presahuje, až kým neobjavíme to božské v sebe.

Keď som sa vo svojom živote snažil odstrániť nepokoj, nielenže sa mi to nepodarilo, ale premárnil som aj príležitosti na to, aby som rástol a tvoril, pretože ma blokoval strach, alebo, čo je horšie, hľadal som pokoj v ilúzii nezomierania, ktoré človeku prepožičiava moc.

Keď som sa rozhodol prijať tento nepokoj nie ako slabosť, ale ako znak prítomnosti toho božského vo mne, vždy sa premenil na motor tvorby a rastu: dodalo mi to potrebnú energiu na to, aby som podstúpil to riziko.

Tým, že som svoj život zariskoval (vložil do hry), teda tým, že som sa zmieril s tým, že raz budem musieť zomrieť, som zistil, ako človek prekoná smrť tým, že nájde viac života.

Zdá sa mi, že je to práve tá cesta, ktorú podstúpil v počiatkoch aj druh sapiens. V opačnom prípade by som predčasne vyhasol už na začiatku života.

Nemyslím si, že je náhoda, že mnohí hrdinovia minulosti z rôznych kultúr, od Odysea po Sindibáda, boli ľuďmi, ktorí zdolávali moria preto, aby mohli žiť. Každý má svoje vlastné more a odvahu čeliť tomu neznámemu nájde vo svojom DNA – poznaj sám seba.

Výchova, ktorá do centra pozornosti opäť stavia naše bytie sapiens, nielenže pred deťmi neskrýva námahu toho stavu človeka, ktorý vie, že raz isto zomrie (buď zariskuješ, alebo vyhasneš – vyhynieš), ale odhaľuje aj strašnú dvojznačnosť tohto rizika, ktorú človek musí podstúpiť, aby nezomrel (buď vytvoríš ďalší život, alebo pohltíš ten, ktorý máš poruke).

Rozhodnúť sa, čo si zvolíme, sa už musíme sami.

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della sera.