Diplomacia ako párová terapia Ako sa môže skončiť vojna na Ukrajine

Časť verejnosti, ale aj niektorí politici sa od začiatku ruskej invázie dovolávajú mierového riešenia na diplomatickom poli, ktoré často prezentujú ako alternatívu dodávkam zbraní.

Takto postavená dilema je však zavádzajúca. Podpora Ukrajiny – či už hospodárskymi, politickými, alebo vojenskými prostriedkami – sa vzájomne nevylučuje s podporou hľadania diplomatického riešenia.

Táto predstava, ktorá stavia výlučne na diplomacii, sa zároveň spája s nepochopením, ako a prečo diplomacia funguje.

Diplomacia totiž nie je párovou terapiou, pri ktorej sa konfliktné strany porozprávajú o svojich pocitoch a emóciách, a nakoniec zistia, že sa v skutočnosti milujú a iba popri práci a každodenných povinnostiach si nevenovali dostatok času.

Úlohou diplomacie je nájsť dohodu tam, kde je možná, pretože obe strany na nej majú záujem. Príkladom môže byť nová dohoda medzi Izraelom a Libanonom, v ktorej obe strany spravili veľké ústupky v otázke námorných hraníc, pretože napriek zlým vzťahom mali na jej vyriešení materiálny záujem.

Ak tento záujem neexistuje, odpoveďou nie je dokola simulovať párového terapeuta, ale podniknúť kroky, aby záujem na dohode vznikol. V prípade vojny môžu takýto záujem vyvolať napríklad dodávky zbraní, sankcie či vývoj na bojisku.

Rokovania sa totiž nedejú vo vákuu, ale sú podmienené reálnymi výsledkami bojujúcich strán. A často si vyžaduje čas, kým sa ukáže, ktorá strana prehráva, a kým si dotyčná strana uvedomí, že nedokáže dosiahnuť svoje ciele vojensky, respektíve ich nedokáže dosiahnuť za prijateľných nákladov.

Podobne aj izraelsko-libanonskej dohode pomohlo, že ceny plynu na svetových trhoch boli také veľké, že obom stranám sa oplatilo uzavrieť dohodu čo najrýchlejšie.

Niečo podobné sa môže stať aj vo vojne na Ukrajine, ak trend vojny bude ďalej smerovať k ruskej porážke a Moskva bude mať záujem dohodnúť sa skôr, než stratí všetky „žetóny na stole“.

Ak by Putin bol ochotný sa dohodnúť, najvýhodnejším momentom bola preňho jar, keď sa ruské ťaženie na Kyjev zastavilo, ale ešte stále pôsobilo dostatočne hrozivo, aby od Ukrajincov vynútilo maximum ústupkov. Odvtedy sa ruská pozícia neustále zhoršovala.

Alternatívou môže byť, že sa obe strany zaseknú bez perspektívy na víťazstvo. To by sa mohlo stať napríklad v prípade, ak Ukrajinci oslobodia Cherson, no Rusi dokážu udržať východný breh Dnepra. Spolu s mobilizáciou by to mohlo skomplikovať ukrajinskej strane protiofenzívu do takej miery, že bude musieť pristúpiť na väčšie ústupky voči Rusom. Ani to však nemusí so sebou priniesť rýchly koniec vojny. Západný front v prvej svetovej vojne sa takmer nehol od septembra 1914 až do roku 1918, no obe strany sa zakopali a celé roky bojovali ďalej.

No aj táto vojna sa nakoniec skončila rokovaniami. Čo je potrebné, aby boli takéto rokovania úspešné, a čo môže stáť na ich konci?

Ako sa vojna môže skončiť

Zjednodušene povedané, možno odlíšiť štyri scenáre konca vojny. Prvým je totálne víťazstvo Ruska, pri ktorom si Moskva zaistí anexiu celej juhovýchodnej Ukrajiny aj jej uznanie Kyjevom, dosadí v Kyjeve proruskú vládu a ešte k tomu získa garancie, že Ukrajina sa nestane členom NATO. Tento scenár je v súčasnosti najmenej pravdepodobný, ak nie celkom vylúčený.

Druhým scenárom je totálne víťazstvo Ukrajiny, teda obnovenie jej hraníc z roku 2014, miliardové ruské reparácie za spôsobené škody, zriadenie medzinárodného tribunálu na stíhanie zločinov spáchaných v Buči a iných okupovaných častiach krajiny a perspektívne aj možnosť členstva v EÚ a NATO. Ale ani to nevyzerá ako veľmi reálny scenár.

Tretím scenárom, ktorý je pravdepodobnejší než prvé dva, je ten, že ani jedna strana nedokáže presadiť všetky svoje požiadavky. Možností, ako by takýto scenár konkrétne vyzeral, je mnoho, niektoré by boli prospešnejšie pre Rusko, napríklad odstúpenie územia takzvanej Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky z 23. februára či dokonca nejakých dodatočných území. Iné by mohli byť prospešnejšie pre Ukrajinu, napríklad prinavrátenie kontroly nad Doneckom a Luhanskom či v extrémnom prípade aj nad Krymom.

Bez prevratu v Moskve sú však požiadavky typu Putin v Den Haagu utopické. Aj na poli reparácií získa zrejme Ukrajina len malú časť toho, čo bude potrebovať, ak vôbec. Ako by vyzerala nová hranica, sa bude zrejme odvíjať od vývoja na bojisku v čase rokovaní, ale nakoniec by prišlo k vzájomnej dohode o novej, trvalej hranici aj o ostatných politických otázkach.

A napokon štvrtým scenárom je, že sa namiesto trvalého mieru uzavrie len prímerie, akýsi Minsk III. Ten síce nevyrieši žiadnu zo sporných otázok, ale konflikt zamrazí pozdĺž nejakej novej línie kontaktu.

Takéto riešenie by bolo v súčasnosti najviac prospešné pre Rusko, ktoré by týmto spôsobom udržalo kontrolu nad okupovaným územím a získalo by čas zotaviť sa a vycvičiť nové sily. Záujem Ukrajiny na takomto scenári by, naopak, vzrástol, ak by ruská mobilizácia bola nadmieru úspešná a niekedy na jar či v lete by po vycvičení nových jednotiek hrozil ruský prielom cez ukrajinské línie.

Na rozdiel od tretieho scenára by však nevyriešenie teritoriálnych otázok znamenalo, že Ukrajina sa nebude musieť zriecť nárokov na časť okupovaného územia. Na druhej strane to vylučuje možnosť členstva v NATO (i keď tá je beztak minimálna). Minsk III by bol prinajmenšom z európskeho pohľadu najnebezpečnejšou opciou, keďže by tak ako v prípade Minska I a II hrozilo opätovné vzplanutie vojny, len čo to bude v záujme Kremľa. To, samozrejme, hrozí v každom z uvedených scenárov, ale v prípade Minska III je hrozba novej vojny najreálnejšia.

Mali by sme radšej zabudnúť na druhú svetovú vojnu?

Žiaden konflikt neformoval európske a do istej miery aj globálne myslenie o vojne tak silno ako druhá svetová vojna. Jedným z dôvodov je nepochybne silný kontrast najväčšej vojny v dejinách ľudstva a následného relatívneho pokoja.

To obdobie neprišlo zadarmo, bolo vykúpené za obrovskú cenu, okupáciu východnej polovice kontinentu Červenou armádou, ktorá namiesto skutočnej slobody nahradila hnedú totalitu tou červenou. A vonkajší pokoj rozhodne neznamenal skutočný mier, naopak, konflikt medzi oboma blokmi bol taký hmatateľný, že pre celé obdobie, v ktorom obe superveľmoci boli vždy len krok-dva od nukleárneho armagedonu, vznikol názov „studená vojna“.

Ale prečo je problémom, ak druhá svetová vojna je našou hlavnou, niekedy až jedinou referenciou pre vojny a konflikty, najmä teraz pre vojnu na Ukrajine?

Problém je v tom, že táto vojna nebola bežnou, obyčajnou a už vôbec nie typickou vojnou. Druhá svetová vojna sa skončila bezpodmienečnou kapituláciou porazených štátov, čo je v dejinách skôr výnimkou než pravidlom.

Kórejská opcia

Jedným z príkladov vojen, ktoré sa neskončili totálnou porážkou jednej zo strán, je vojna v Kórei. Tá sa začala v roku 1950, keď komunistický sever spustil inváziu juhu s cieľom zjednotiť polostrov pod červenou zástavou. Severokórejské sily rýchlo porazili juhokórejskú armádu, ktorá stratila hlavné mesto Soul a musela ustúpiť na juh, kde sa nakoniec zakopala v Pusanskom perimetri na juhovýchodnom cípe polostrova.

Juhokórejčanov nakoniec zachránila intervencia OSN vedená USA, ktoré sa v septembri 1950 vylodili v meste Inčon na predmestí Soulu a spolu s posilami v Pusanskom perimetri vzali severokórejskú armádu do klieští. Komunistické sily sa rozsypali a už v októbri sa zdalo, že vojna sa skončí rýchlym víťazstvom OSN a Južnej Kórey. Jednotky OSN postupovali na sever a pod juhokórejskou kontrolou sa nachádzal aj Pjongčang, vojnu zvrátila až čínska intervencia v prospech komunistov.

Tá Američanov a ich spojencov zaskočila a opäť vytlačila zo severnej polovice polostrova. Južná Kórea dokonca krátkodobo znovu stratila kontrolu nad Soulom. Od leta 1951 sa však front stabilizoval približne pozdĺž dnešnej hranice. O dva roky neskôr bolo podpísané prímerie.

Prímerím sa síce skončili rozsiahle boje v Kórei, ale neprinieslo trvalé vyriešenie konfliktu. Obe strany si naďalej nárokovali (a nárokujú) kontrolu nad celým polostrovom a dodnes neexistuje mierová zmluva, formálne sa tak aj naďalej nachádzajú vo vojne. Koniec kórejskej vojny tak možno porovnať so štvrtým z hore uvedených scenárov.

Kórejská opcia je však funkčná najmä z jedného dôvodu: bezpečnosť Južnej Kórey garantujú Spojené štáty, a to nielen na papieri aliančnou zmluvou z roku 1953, ale reálnou prítomnosťou takmer 30 tisícov amerických vojakov. Nebyť amerických síl v Kórei, juh by dnes s najväčšou pravdepodobnosťou už neexistoval, ale už dávno by padol za obeť komunistickému režimu, ktorý sa aj v minulosti snažil využiť každý moment americkej slabosti.

Stalo sa tak napríklad počas vietnamskej vojny, keď sa Severná Kórea hrala s myšlienkou opätovnej invázie juhu, dokonca vyslala desiatky vojakov do Soulu v snahe zavraždiť juhokórejského prezidenta. Horúca fáza v rokoch 1966 až 1969 si vyžiadala stovky padlých.

Ani ekonomický zázrak Južnej Kórey by nebol možný bez americkej garancie bezpečnosti. Bez bezpečnostných garancií pre Ukrajinu a bez istoty, že Rusko sa o pár rokov nepokúsi o novú inváziu, neprídu na Ukrajinu zahraniční investori ani utečenci sa nevrátia do svojich domovov, tak varuje napríklad Gustav Gressel z think-tanku ECFR.

Keď príde čas na rokovania

„Táto vojna bola riadená vojenskou situáciou a operáciami na zemi,“ opisuje renomovaný analytik Michael Kofman. „Ukrajina môže znovuzískať podstatné množstvo územia a môže postaviť Rusko pred voľbu katastrofickej porážky a neschopnosť dosiahnuť akékoľvek politické ciele alebo rokovania za ukrajinských podmienok. Áno, vojny sa obvykle končia rokovaniami, dokonca aj keď jedna strana prehrá, dochádza k rokovaniam. Porazení rozhodujú, kedy sa vojna končí, musia ustúpiť. A ústupky sú negociácia. Je veľmi nepravdepodobné, že dostanete bezpodmienečnú kapituláciu, ľudia majú v tomto nerealistické očakávania.“

Kofman ďalej pokračuje: „Ľudia volajú po rokovaniach, ale aby ste mohli mať rokovania s akýmikoľvek vyhliadkami na úspech, musí sedieť niekoľko vecí. Po prvé, musí nastať relatívne slepá ulička na bojisku, ktorá dosiaľ nenastala. Ukrajina jasne vyhráva, takže nerozumiem, prečo teraz ľudia [zo Západu] volajú po rokovaniach. Po druhé, jedna strana alebo obe musia byť ochotné zrevidovať svoje minimálne vojnové ciele. Vladimir Putin pracoval veľmi tvrdo na tom, aby zničil svoju schopnosť zrevidovať minimálne vojnové ciele tým, že presadil anexiu [juhovýchodnej Ukrajiny]. Takže čo by mohlo byť základom rokovaní? Jediná vec, ktorú by ste teraz mohli dostať, je operačná pauza alebo prímerie, ktoré by silno uprednostnilo Rusko, pretože by mu umožnilo zrekonštruovať sily mobilizáciou a iba by ho posilnilo. A potom by pokračovalo vo vedení vojny, to je predsa jasné,“ myslí si analytik.

Kofman preto kladie otázku: „Ak sa táto vojna skončí, chceme výsledok, v ktorom Ukrajina má všetko územie, ktoré ju politicky uspokojí a z ktorého dokáže odstrašiť budúcu ruskú agresiu, alebo sa iba skončí spôsobom, ktorý zaistí, že tu bude ďalšia vojna?“

S tým súhlasí aj odborníčka na Rusko Sabine Fischerová z nemeckej Nadácie pre vedu a politiku SWP a poukazuje na ruské vypovedanie zmluvy o vývoze obilia. „Rusko včera [29. 10.] podupalo majstrovské dielo diplomacie. Putin tým všetkým opäť demonštroval, že nemá záujem na vyjednanom riešení, ktoré neznamená úplnú kapituláciu Ukrajiny.“

Vo svojej analýze nazýva rokovanie v súčasnej situácii „mission impossible“ a hodnotí to takto: „Mierové rokovania vždy závisia od vojenskej situácie, teda od pomeru moci medzi bojujúcimi stranami. Nádej na diplomatické riešenie pri zachovaní ukrajinskej vlastnej štátnosti, nezávislosti a teritoriálnej integrity bude jestvovať až vtedy, keď Rusko už nebude vidieť žiadne možnosti rozhodnúť vojnu vojensky.“

Na to, aby tento bod nastal čo najrýchlejšie, Fischer nabáda na ďalšiu pomoc Ukrajine, aj dodávkami zbraní.

Emma Ashfordová vo svojom článku pre Foreign Affairs argumentuje, že Západ bude mať značný vplyv na priebeh rokovaní. Rusko sa bude domáhať okrem iného zrušenia aspoň časti sankcií, čiastočná úľava môže byť dôležitým „žetónom na stole“. Ashfordová si myslí, že „tvorcovia politiky by mali uprednostniť reálne pred abstraktnými princípmi“ a že „nezávislá suverénna Ukrajina, ktorá sa vie ubrániť a ekonomicky integrovať s Európou, by bola výhodnejšia než Ukrajina s trvalými teritoriálnymi spormi v rámci vlastných hraníc.“

Skeptické hlasy ako Samuel Charap preto nabádajú k väčšej obozretnosti pri očakávaní rozhodujúceho víťazstva Ukrajiny, ktoré možno nepríde, a následným sklamaním, ktoré to môže vyvolať.

To sú relevantné pripomienky, ktoré by však boli ešte dôveryhodnejšie, ak by Charap koncom januára v článku pre Foreign Policy netvrdil, že „západné zbrane nič nezmenia“ a že „akákoľvek pomoc, ktorú by Washington mohol poskytnúť v najbližších týždňoch, by bola do značnej miery irelevantná pri určovaní výsledku konfliktu, ak by sa začal“.

Nuž, každý sa občas mýli a Charap zjavne ešte trochu častejšie než iní analytici.

Slovenský záujem

Ako si mnohí analytici všimli od začiatku vojny (a niektorí už pred jej začiatkom), záujmy Ukrajiny a Západu sú v mnohom podobné, ale nie identické.

Ale aj záujmy jednej strany si môžu vzájomne odporovať. Napríklad Ukrajina má záujem na tom, aby si uchovala svoju suverenitu, územnú celistvosť a nezávislosť, ale zároveň aj minimalizovala straty na životoch. To znamená, že skôr či neskôr môže dospieť do bodu, kde si bude musieť klásť otázku, či je ochotná bojovať aj za prinavrátenie Krymu, ak by Rusko napríklad bolo ochotné sa stiahnuť zo všetkých ostatných ukrajinských oblastí.

A aj záujmy západných štátov sa môžu v nuansách odlišovať. Záujem Bratislavy a Prahy nemusí byť ten istý ako záujem Berlína či Washingtonu, a tie sa zas môžu odlišovať od záujmov Varšavy či Paríža.

Čo je teda záujmom Slovenska v tomto konflikte? Ktorý z hore uvedených scenárov konca vojny by bol pre Slovensko najprijateľnejší?

Slovensko je v globálnom meradle pomerne malou aj pomerne mladou krajinou. Je menšia než každý z jej susedov a má aj najkratšiu štátoprávnu tradíciu, na ktorú sa môže odvolávať. To znamená, že aplikácia ruského princípu, v ktorom veľmoci diktujú menším štátom, čo smú a čo nesmú robiť (a či vôbec smú existovať), môže byť trebárs pre Francúzsko nepríjemnosťou, pre Slovensko predstavuje existenčné ohrozenie.

Bez preháňania sa dá hovoriť o tom, že v Trianone Československo a cezeň aj Slováci presadili svoje maximalistické požiadavky. Iste, etnický princíp nie je jediným argumentom pri tvorbe hraníc a za pripojenie trebárs Žitného ostrova k novému štátu hovorilo aj jeho ekonomické prepojenie s vtedajším Prešporkom. Na juhovýchodnom Slovensku hrala rolu aj snaha neprerušiť isté komunikačné línie ako železnice, ale dodnes pretrvávajúci maďarský pocit, že Trianonská mierová zmluva nebola spravodlivá, nie je iba revizionistickou propagandou.

Je len ťažko predstaviteľné, že by pri akejkoľvek revízii medzinárodného poriadku Slovensko patrilo medzi víťazov, naopak, aj bez veľkej fantázie si možno predstaviť, o čo všetko by Slovensko v prípade fragmentácie súčasného systému mohlo prísť.

Napokon, práve z tohto dôvodu Slovensko ako jeden z mála štátov EÚ a NATO dodnes neuznalo nezávislosť Kosova, hoci podpora nezávislosti v regióne bola nepochybne silnejšia a legitímnejšia než v prípade „referenda“ na Kryme.

Strategickým imperatívom slovenskej zahraničnej politiky preto musí byť obnovenie Ukrajiny v jej medzinárodne uznaných hraniciach, teda tých spred roku 2014. Ako konkrétne by vyzeralo obnovenie ukrajinskej kontroly nad polostrovom, do akej miery by bola jeho autonómia rozšírená a podobné technikálie nemusia slovenskú zahraničnú politiku príliš zaujímať. Podstatné je, že princíp, že medzinárodné hranice nemožno meniť silou, nesmie byť porušený.

Agresia sa nemá vyplatiť

Druhým záujmom Slovenska je, že vojna sa Rusku nesmie vyplatiť. To znamená, že Rusko by nemalo mať na konci vojny viac, než malo na jej začiatku – či už väčšou kontrolou územia alebo v podobe medzinárodného uznania výsledkov jeho agresie.

Ak sa napríklad Ukrajine nepodarí obnoviť svoju kontrolu nad celým územím z roku 2014, tak by prinajmenšom malo byť cieľom, aby Rusko nezískalo nič navyše, ani Cherson, ani Mariupol, ani uznanie anexie Krymu.

To je jednak dôležité kvôli Rusku, pretože ako ukázali chabé reakcie na ruskú inváziu Gruzínska v roku 2008 či Ukrajiny v roku 2014, Moskva si každý ústupok vysvetľovala ako slabosť. A je to dôležité aj kvôli desiatkam ďalších štátov na svete, ktoré nie sú saturované vo svojich územných ambíciách a úspešnú ruskú agresiu by mohli považovať za vhodný vzor.

Ak si teraz Rusko dokáže ukrojiť ďalší kúsok z Ukrajiny, niet dôvodu, prečo by to nemohlo skúsiť o päť rokov znovu. Možno na Ukrajine, možno v Kazachstane, v Gruzínsku či Estónsku. Takouto „mierovou“ zmluvou nezískame mier, ale len prímerie na čas, ktorý Rusko nepochybne využije na vyzbrojenie a vycvičenie ďalších síl.

Áno, vojna má neblahý dosah na globálnu ekonomickú situáciu. Ale o to dôležitejšie je, aby vojna na európskom kontinente zostala výnimkou, a nie temer permanentným stavom, ktorý sa cyklicky každých pár rokov bude opakovať, keď sa Putinovi či niekomu inému zachce ďalšieho cudzieho územia. Inak tu budeme mať hospodársku krízu neustále a namiesto dvoch percent investovaného HDP do obrany bude môcť Slovensko investovať tri či štyri percentá ako západné štáty za čias studenej vojny. Samozrejme, za predpokladu, že v takom svete nejaké nezávislé Slovensko ešte bude existovať.