Skok Richarda Sulíka Radikalizácia slovenského liberalizmu

Bolo pochopiteľné aj správne, aby po teroristickom útoku, ktorého obeťami sa minulý týždeň stali ľudia z LGBTI komunity, nenasledovali len symbolické gestá, ale aby sa téma dostala aj do parlamentu. Včera poslanci absolútnou väčšinou schválili uznesenie, ktoré odsúdilo tento útok a okrem toho označilo ľudí aj z tejto menšiny za „obohacujúcu súčasť spoločnosti“. Rovnako sa aj koaliční konzervatívci prihlásili k záväzku z programového vyhlásenia vlády, podľa ktorého treba zlepšiť zákony v oblasti majetkových práv pre osoby žijúce v spoločnej domácnosti – ide o legislatívu, z ktorej majú profitovať najmä páry rovnakého pohlavia.

Ešte v marci 2020 sa na tom dohodli SaS s OĽaNO a Sme rodina, vyzeralo to ako dobrý kompromis, ktorý rieši praktické problémy aj homosexuálnych párov v jednej domácnosti bez toho, aby tieto zväzky inštitucionalizoval a vytváral tak pôdu pre kontroverzné rozhodnutia súdov, aké si neželá väčšina.

V zásade mohol byť tento kompromis schválený už pred mesiacmi, v koalícii si na to zriadili aj vyjednávací tím, ktorý rokoval vyše roka. Až SaS po odchode do opozície prišla s návrhom nového inštitútu partnerského spolužitia.

Liberáli pritom vedeli, že zvyšok bývalej koalície chce riešiť konkrétne problémy párov rovnakého pohlavia nie cez nový inštitút, ale cez pojmy zavedené v Občianskom zákonníku ako osoby žijúce v spoločnej domácnosti. Aj preto bolo zjavné, že tento návrh narazí v súčasnom zložení parlamentu na väčšinové odmietnutie.

Po minulotýždňovej tragédii sa však sformoval obrovský mediálny tlak, aby sa konzervatívci kajali za svoje názory, pretože problém je v nich či dokonca kresťanstve ako takom. A tak aspoň teraz – po tom všetkom, čo napáchali – majú šancu sa zmeniť, lebo inak pošliapu pamiatku zavraždeného Matúša a Juraja.

Tento naratív liberálnych médií je každým dňom čoraz účelovejšou manipuláciou, ktorá bráni rozumnej diskusii o tom, čo sa stalo a čo z toho pre nás všetkých vyplýva.

A rovnako bráni aj normálnej reflexii konzervatívneho tábora, či sa v legitímnom zápase proti genderovej agende nespráva občas necitlivo alebo či sa kvôli vlastnej idei až príliš zvysoka nepozerá na osud konkrétnych osôb.

Z dosiaľ dostupných zistení je však celkom zrejmé, že Juraj K., ktorý prepadol paranoidným víziám sveta, čerpal najmä z amerických neonacistických a konšpiračných zdrojov, jeho cieľom bolo zvrhnutie sionistického režimu, nepriateľom mu bol každý, kto ho stelesňuje, politická elita, Židia a medzi mnohými terčmi aj LGBTI komunita. Juraj K. sa ani na sociálnych sieťach nesprával tak ako slovenskí neonacisti, naše verejné diskusie, výroky tunajších politikov či bratislavské dúhové pochody mali na jeho teroristický čin zjavne minimálny, ak vôbec nejaký vplyv.

O tom, že súčasná mediálna kampaň nerešpektuje elementárnu realitu, svedčí aj ľahkovážne prehliadaný fakt, že podľa zistení polície bol jeho primárnym cieľom premiér Eduard Heger. Vrah bol dokonca pred jeho bydliskom v deň svojho hrozného činu, čakal ho tam už aj predtým, z nejakých dôvodov si to rozmyslel, alebo si na to netrúfal, a vybral si dostupnejší cieľ.

Skúsme si spraviť skúšku správnosti: keby sa Juraj K. pokúsil o atentát na premiéra pred jeho panelákom, čo by sme si z toho ako spoločnosť vyvodili? Vari to, že jeho terčom sa stal Heger nie ako predstaviteľ sionistického režimu, ale povedzme ako charizmatický kresťan, za čo nesú vinu aj médiá, ktoré si tvrdo podávajú politikov OĽaNO a už dva roky píšu o hrozbe katolíckej teokracie? Medzi potenciálnymi terčmi Juraja K. bol podľa polície aj líder Smeru Robert Fico – na tom vari nesú podiel politici z OĽaNO, SaS a spolu s nimi všetky médiá, ktoré už dlhé roky – ako by povedali v Smere – kriminalizujú trojnásobného expremiéra?

Nie, nič z toho neplatí. Súčasná debata je len smutnou karikatúrou, ktorá ešte prehlbuje polarizáciu a deformáciu vnútorne rozbitej krajiny. Liberálne prostredie ovládli radikálne hlasy, ktoré vedú svätý boj nie proti neonacistickému podhubiu, z ktorého môže vzísť ďalší Juraj K., ale proti normálnym konzervatívcom a kresťanom. A tí sa zas napriek empatii a solidarite, ktorú cítili po dvojnásobnej vražde, celkom prirodzene sťahujú do obranárskej pozície proti bláznivým obvineniam, ktoré sa neznesiteľnou ľahkosťou šíria éterom.

Odraz tejto karikatúry sa prejavil dnes v parlamente – SaS prišla s návrhom, ktorý vyhlásila za naplnenie programového vyhlásenia vlády (čo nie je pravda, išla jasne nad jeho rámec). Konzervatívna časť koalície ho síce pri istej veľkorysosti mohla posunúť do druhého čítania a tam ho zásadnejšie upraviť a vypustiť návrh nového inštitútu, ale v OĽaNO ani Sme rodina už na takéto naťahovanie nemali chuť.

Namiesto riešenia praktických problémov homosexuálnych párov, na ktorom je všeobecná zhoda, tak vstupujeme do divokej fázy kultúrnej vojny. Možno to nazvať aj nebezpečnou amerikanizáciou našich pomerov.

Richard Sulík dnes totiž krátko po hlasovaní oznámil, že SaS vstúpi len do takej vlády, ktorá sa v koaličnej zmluve a programovom vyhlásení vlády zaviaže k prijatiu registrovaných partnerstiev a nový parlament ich okamžite na svojej prvej či druhej schôdzi schváli.

Sulík tým vlastne hovorí, že obdobie 30 rokov spolupráce liberálov aj (kresťanských) konzervatívcov sa končí a už by viac nevstupoval do vlád v takom zložení ako v roku 2010 a 2020, pokiaľ sa sami konzervatívci nepremaľujú do dúhových farieb.

Akoby si v SaS povedali, že už nemá zmysel zakrývať budúcu preferovanú vládu v zostave Hlas, SaS a PS.

O sprogresívňovaní SaS sme už písali vlani, teraz možno konštatovať, že strana, ktorá sa pôvodne profilovala ako strana ekonomickej slobody a rovnako na konflikte s Bruselom (euroval, migrácia z Blízkeho východu), dnešným dňom tento oblúk uzavrela. Z úzko straníckeho pohľadu to dáva istý zmysel, hoci len krátkozraký – SaS po odchode z vlády utrpela, časť jej voličov sa prelieva k Progresívnemu Slovensku, ktoré je v očiach mladších voličov viac cool, Sulík tak chce jadro mestských liberálov a čitateľov progresívnej tlače strhnúť na svoju stranu.

Slovenskému liberalizmu v týchto dňoch chýba autorita, ktorá by upozornila, kam môžu viesť vyhrotené identitárne boje a ako ho to môže odkloniť od stredu spoločnosti.

V radoch našich liberálov chýba tiež niekto, kto by svojmu prostrediu povedal, že o tie práva LGBTI, na ktorých chcú vystavať novú polarizáciu politiky, nestojí v praktickom živote ani drvivá väčšina gejov a lesieb.

Český Sociologický ústav Akadémie vied zverejnil pred dvomi rokmi prvú podrobnejšiu analýzu dát, odkedy sa v Česku v roku 2006 uzákonili registrované partnerstvá. Počas 14 rokov (do konca roka 2019) vstúpilo do registrovaného partnerstva 3 625 párov, na konci roka 2019 ich bolo len 2 710, keďže 915 partnerstiev zaniklo, či už kvôli zrušeniu, alebo úmrtiu partnera.

Ak vychádzame z predpokladu, že v českej dospelej populácii žijú zhruba štyri percentá homosexuálne orientovaných ľudí, teda okolo 350-tisíc obyvateľov Česka, znamenalo by to, že počas 14 rokov len asi dve percentá z ich celkového počtu využili inštitút registrovaného partnerstva.

Samozrejme, nie je to celkom férové porovnanie, keďže povestné štyri percentá nie sú žiadnym exaktným odhadom, no aj tak je zjavné, že inštitút registrovaného partnerstva využil len malý podiel tých, pre ktorých vznikol.

Podľa merateľných dát českých sociológov je počet párov rovnakého pohlavia, ktoré žijú v neregistrovanom zväzku, štvornásobne vyšší než počet tých, ktorí vstúpili do takéhoto zväzku.

To samo osebe nie je definitívny argument proti liberálnej téze, že LGBTI komunita má získať práva, ktoré ich zväzky čo najviac priblížia alebo vyrovnajú manželstvu.

Je to však prinajmenšom argument proti tomu, aby neprogresívna časť liberálov urobila z tejto kauzy najväčšiu tému doby, na ktorej má prebiehať nová deliaca čiara slovenskej politiky.

Po 24. februári, keď sa stala spolupráca prozápadných konzervatívnych aj liberálnych síl ešte potrebnejšou, nás súčasná hystéria vracia nazad nie o krok, ale o veľký skok.