Dekan lekárskej fakulty Šteňo Výpovede podporujem. Zdravotníctvu zlyháva srdce a vtedy musíte robiť všetko

„Dnes majú naši zdravotníci naozaj problém hľadať dôvody, prečo by mali zostávať práve tu,“ hovorí neurochirurg a dekan Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Nečuduje sa lekárom ani svojim absolventom, ktorí po škole odchádzajú do Česka, hoci ho to ako občana mrzí, no schválené zvýšenie platov pokladá za nedostatočné.

„Niet týždňa, aby mi niekto nevolal, či mu nepomôžem s vyšetrením u špecialistu, lebo normálnou cestou sa mu to nepodarilo,“ dodáva. Hoci stojí za lekármi vo výpovediach aj požiadavkami Lekárskeho odborového združenia, nedostatok sestier vníma ako väčší problém. „Naše pracovisko má tri operačné sály, ale robí sa len na jednej, lebo nie sú sestry.“

Tvrdí, že keby fakulta dostala od štátu o tri milióny eur viac, mohli by prijímať o polovicu menej zahraničných študentov a zvýšiť tak počet slovenských. Okrem toho hovorí Juraj Šteňo aj o obštrukciách pri výstavbe Rázsoch, o tom, čo si myslí o ministrovi Lengvarskom, Pente i legitimite kritiky zo strany Smeru a Hlasu na stav slovenského zdravotníctva, ktorým v minulosti radil na úrade vlády.

Aké je dnes slovenské zdravotníctvo?

Ak som v minulosti hovorieval, že úroveň zdravotnej starostlivosti na Slovensku je vyššia ako úroveň zdravotníctva, hoci to pacient po vonkajšej stránke veľmi nevnímal, pomaly to už prestáva byť pravda.

Prirovnal by som to k chorému pacientovi, ktorého sa nám – napriek vynaloženej námahe a liečbe – už nemusí podariť zachrániť. A čokoľvek spravíte, ďalší priebeh ochorenia môže byť nezvratný.

Už sme naozaj v tomto bode?

Už nám klope na dvere a tie sa mierne pootvárajú.

Ako potom vnímate aktivity Lekárskeho odborového združenia?

Celú aktivitu LOZ vnímam ako upozornenie verejnosti na stav, do ktorého sme sa dostali. Vedia, kam sa rútime a čo nám hrozí. Bohužiaľ sa ich iniciatíva niekedy redukuje na to, akoby šlo len o boj za platy lekárov, čo nie je pravda. Ja síce problém so svojím platom nemám, no navýšenie platov sestier a lekárov, ako aj ďalšie požiadavky LOZ-u nepokladám za samoúčelné.

Premiér Heger hovorí, že mnohí zdravotníci majú už teraz vyšší plat ako on. Môže to tak byť?

Nie som si celkom istý, či je tento typ vyjadrení namieste. Mám na to jednoznačne vyhranený názor, ale nechcem to komentovať.

Podporujete teda LOZ vo výpovediach lekárov?

Áno. Lekári sa rozhodli ísť do výpovedí kvôli záchrane zdravotníctva, a to nielen v záujme zdravotníkov, ale v prvom rade v záujme pacientov. Je to úprimný boj. Nestačí zastaviť odliv zdravotníkov, my potrebujeme ich príliv. Je to apel, ktorý keď sa nevypočuje, skončí sa katastrofou.

Ste tiež členom LOZ?

Nie som, no možno o to viac môj názor ako nečlena môže byť objektívnejší.

A podali ste výpoveď?

Nepodal.

Prečo?

Lebo musím pôsobiť ďalej ako hlavný predstaviteľ fakulty. Ale aj tí, čo nepodali výpovede, vidia, čo sa deje.

Ako to vyzerá s vašimi pedagógmi – lekármi?

Neviem, koľkí z nich podali výpoveď, no je isté, že u nás je táto situácia ešte komplikovanejšia. Od 17. novembra nám hrozí totiž aj prerušenie výučby, teda zastavenie prípravy budúcich lekárov. To je dvojnásobná škoda, preto by sme mali výpovediam predísť.

Je toto správny spôsob boja za zmenu zdravotníctva v čase toľkých kríz, ktorým práve čelíme?

Naše zdravotníctvo je už v stave, keď mu zlyháva srdce a prestáva dýchať. A vtedy musíte robiť všetko. Je to, ako keď dávate pacientovi pri autonehode dýchanie z úst do úst a neriešite, akú chorobu dostanete alebo či sa zašpiníte od krvi.

Treba prijať opatrenia, aby sa negatívny vývoj zvrátil a dostali sme sa späť do normy. A dosiahnuť to inak zrejme nejde. Toto nie je výsledok zanedbávania zdravotníctva len za posledných pár rokov, ale po celé desaťročia.

Spoločnosť však tento krok zo strany lekárov pochopiť nemusí. Už teraz cítiť istý hnev na to, že vláda lekárom ponúkla vyššie platy aj ďalšie zmeny, ale im to nestačí. Ako by ste to ľuďom vysvetlili?

Aby sme mohli vykonávať toto povolanie, musíme mať na to nejaké podmienky. Keď nemám dostatočné vybavenie na to, aby som liečil pacienta tak, ako chcem a najlepšie viem, tak nemôže byť nikto spokojný. Pred časom museli v starej nemocnici v Bratislave klincami zatĺkať okná, aby tam dovnútra nefúkal sneh. V takýchto situáciách nejednému lekárovi stisne srdce a musí sa ozvať.

O rekonštrukcii či budovaní nových nemocníc nikto nepochybuje, je však namieste, aby lekári požadovali v tejto chvíli ešte vyššie platy, ako im vláda ponúka?

Návrh ministerstva zdravotníctva nie je zlý, no čo sa týka platov lekárov i sestier, je nedostatočný. Vychádzame z faktu, že v okolitých krajinách sú platy podstatne vyššie.

Pri súčasných podmienkach majú naši zdravotníci naozaj problém hľadať dôvody, prečo by mali zostávať práve tu. Už dnes sa mladí lekári nemajú od koho učiť a skúseného lekára predložený návrh na zvýšenie platu nemá čím presvedčiť. Pri sestrách je situácia ešte vážnejšia. Bez nich sa naozaj nepohneme.

Juraj Šteňo. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Nie je potom namieste, aby sa citeľnejšie zvýšili platy sestrám než lekárom, keď sa bez nich zatvárajú oddelenia?

Jedno s druhým súvisí a lekári žiadajú vyššie platy aj pre sestry, čo nie je vôbec bežné. Ale kritickejšia situácia je určite pri sestrách, ktorých je nedostatok. Tu treba spraviť razantné opatrenia, aby sme ich prilákali späť.

Razantnejšie ako tie prijaté?

Určite. Ak je málo sestier, tak sa môže prijímať menej pacientov. Darmo je na nejakom pracovisku 50 postelí, keď pre nedostatok sestier je funkčných len 15 lôžok. Potom to dopadne pre pacientov tak, že sa na operáciu či iný výkon nedostanú vtedy, keď to potrebujú, a počas dlhého čakania sa ich zdravotný stav môže zhoršiť. To dnes platí všade, v každom type nemocnice.

Viac nových sestier by teda pomohlo systému viac ako väčší počet lekárov?

Situácia so sestrami je urgentnejšia. Napríklad naše pracovisko má tri operačné sály, mohlo by sa operovať takmer vždy na dvoch a neraz i na troch sálach naraz, ale robí sa len na jednej, lebo na anestéziologickej klinike je nedostatok sestier. Tie nám odchádzajú už roky a robia radšej opatrovateľky v Rakúsku, prípadne ak aj ostávajú na Slovensku, často pracujú mimo zdravotníctva.

Na výučbových klinikách na ich nedostatok navyše doplatí aj študent, ktorému pedagóg nemá kde ukázať jednotlivé príznaky či naučiť ho zistiť anamnézu. Budúci lekár sa učí vidieť pacienta cez snímky, grafy, čísla, omnoho menej má šancu vidieť v ňom človeka s obavou o svoje zdravie alebo aj o život a potom nemá ako k nemu získať empatický prístup. Problém sa zacykluje.

Ako to myslíte?

V roku 2014 sme boli priamo z ministerstva zdravotníctva upozornení, že máme málo lôžok vo výučbových nemocniciach, a mali problém s tým, aby nám podpísali materiály pre Akreditačnú komisiu. Bez tých nemôžeme učiť. Vtedy nám chýbalo na počet študentov až 300 lôžok. Odvtedy sa situácia dramaticky zhoršila.

Máme kliniky, kde pre nedostatok personálu využívajú menej než polovicu lôžok, niekde ešte menej. Inde zas neprijímajú viac lekárov, lebo nemocnici vyhovuje nedodržiavať personálne normatívy a neplatiť za ďalšieho lekára. To situáciu zhoršuje a ľudí vyčerpáva.

Allgemeines Krankenhaus vo Viedni má podobnú lôžkovú kapacitu ako Univerzitná nemocnica v Bratislave, no na jedno lôžko má dvakrát toľko zamestnancov. O platoch ani hovoriť nebudem. Kde má potom u nás lekár dostatok času porozprávať sa s pacientom a kde príde sestrička k pacientovi usmiata a nezavrčí naňho unavená a padajúca od únavy?

Nechcem ospravedlňovať akékoľvek nevhodné správanie voči pacientom, no pravda je neraz taká, že tá „vrčiaca“ sestra bola kedysi milá a plná ideálov, no dlhoročné problémy v systéme ju úplne demotivovali.   

Ako ste to riešili na vašej fakulte?

Museli sme rozšíriť simulačnú a virtuálnu výučbu. No figuríny kontakt s pacientom nenahradia. Stav zdravotníctva sa nás bytostne dotýka. Nemôžeme si dovoliť dávať diplomy nedovzdelaným ľuďom, máme zodpovednosť za budúcnosť zdravotnej starostlivosti. Ale na zlepšenie praktickej výučby my z vedenia fakulty – okrem búchania do stola – nevieme spraviť nič. Z toho pramení naša podpora odborového združenia.

Ako vnímate lídra lekárskych odborárov Petra Visolajského?

Ako zodpovedného a slušného človeka, ktorému ide najmä o pacienta. Nie je aktívny len posledný rok, ale snaží sa o zlepšenie systému dlhé roky. Je ochotný vstúpiť do arény, bojovať aj proti presile, pomenovať veci správnym menom a stáť si za svojím napriek tomu, že sa mu za to dostane aj príkoria. Oceňujem to na ňom a pokladám to za prejav občianskej statočnosti.

Zvolil správny štýl rokovania s ministerstvom?

Nepoznám človeka, ktorého forma komunikácie by sa nedala zlepšiť. Ale to, že sa dve strany nevedia dohodnúť, vždy neznamená, že vznesené požiadavky sú nesprávne či neadekvátne. Môže to znamenať aj to, že požiadavky, ktoré sú na pretrase už roky, sú dlhodobo prehliadané a ignorované.

Ministerstvo argumentuje, že nedokáže všetky požiadavky splniť hneď a potrebuje viac času.

Je to žiaľ už tradičná argumentácia. Na ministerstve nevedia spraviť zmeny už niekoľko desaťročí a najmä v tom poslednom. Najlepšie by práve dnes mali vedieť, čo je relevantné a také pálčivé, že to treba riešiť neodkladne. Každý tu šermuje číslami a chýbajú zverejnené seriózne analýzy. Sľuby, ktoré dlhoročne zaznievajú, sú pre normálne zmýšľajúceho človeka už na prvé počutie nedôveryhodné a znevažujúce. V súčasnej situácii musia frázy nahradiť rozhodné činy.

Zavádza teda podľa vás ministerstvo, keď tvrdí, že sa zmeny od zavedenia DRG systému po reformu vzdelávania zdravotníkov nedajú spraviť hneď?

Odpoviem na to príkladom. Jedna z požiadaviek odborárov, ktorá sa dá splniť hneď, je, aby sa podporili lekárske fakulty. Keď odpočítame z peňazí zo štátneho rozpočtu tovary, služby a energie, tak nám ostane toľko peňazí, že to stačí zhruba na polovicu pokrytia osobných nákladov. Zvyšok si zarábame cez študentov samoplatcov, hlavne zo zahraničia. Z toho vykrývame náš finančný deficit.

Preto prijímate toľko zahraničných študentov?

Áno. Ak by sme nemali zahraničných študentov, nemáme ani na tých slovenských, pritom naša fakulta vyprodukuje takmer polovicu všetkých slovenských lekárov ročne. V Česku to pochopili a pred niekoľkými rokmi zvýšili dotácie plošne pre všetky lekárske fakulty, ale pod podmienkou, že sa zvýši aj počet českých študentov.

My však darmo žiadame zvýšenie financovania lekárskych fakúlt. Ministerstvo školstva síce vypracovalo materiál, ktorý mal vniesť systémovú zmenu do financovania lekárskych fakúlt, no na vládu sa nedostal.

Prečo?

Neviem.

Juraj Šteňo. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Takmer 40 percent študentov lekárskych fakúlt na Slovensku je zo zahraničia a väčšina z nich tu neostane pracovať. Čo treba na to, aby ste mohli už od budúceho akademického roka vzdelávať viac slovenských študentov medicíny?

Zhruba tri milióny ročne by túto situáciu vyriešili. Vďaka tomu by sme mohli prijímať o polovicu menej zahraničných študentov. Mimochodom, tri štvrtiny z nich sú z Nemecka a Rakúska. Keď naše vzdelávanie stačí práve týmto krajinám, zrejme ich neučíme zle a sme kvalitná fakulta. Možno by nám zníženie počtu cudzincov znížilo medzinárodný ranking, čo by sme boli neradi, ale prioritou je zdravotná starostlivosť na Slovensku. To je naše poslanie.

Nevidíte šancu na zmenu ani po svojom tohtotýždňovom stretnutí na ministerstve zdravotníctva?

Zo všetkých štyroch lekárskych fakúlt sme predložili podklady, z ktorých je jasné, o koľko treba navýšiť financovanie zo štátneho rozpočtu. Na ministerstve sa tým budú zaoberať a verím, že spoločne prídeme k zavedeniu systémových zmien, ktoré tento problém vyriešia.

Keď sme hovorili o študentoch medicíny, vám neprekáža, že veľká časť vašich absolventov po škole odchádza do Česka?

To má spoločný menovateľ. Už len tí, ktorí idú študovať do Brna, vidia, aké tam majú podmienky, nemocnicu aj kampus, a je to kúsok od Bratislavy. Jasné, že idú radšej tam. My sme síce našu fakultu za obrovského úsilia prerobili doslova z ruiny na priestory, za ktoré sa už nemusíme hanbiť, ale rozdiel je najmä v klinickej výučbe. Keď študent vidí, že situácia na pracoviskách v Česku je omnoho lepšia a ešte dostane vyšší plat, tak sa nikomu nečudujem, keď odíde.

Mrzí vás to ako dekana slovenskej lekárskej fakulty?

Mrzí ma to ako lekára a občana Slovenskej republiky. Sám vidím, že budem mať problém nájsť odborníka sám pre seba. Niet týždňa, aby mi niekto nevolal, či mu nepomôžem s vyšetrením u kardiológa, neurológa či iného špecialistu, lebo normálnou cestou sa mu to nepodarilo. Problém je aj so všeobecnými lekármi, ktorých je čoraz menej. No o všetkých týchto problémoch sa dávno vedelo.

Čo s tým?

Ak sa niekto rozhodne pre prácu na ministerstve zdravotníctva, mal by vedieť, že ho čaká rehoľa. Tí ľudia tam boli a sú dobrovoľne a mali by si plniť svoje povinnosti zo všetkých síl.  

Vy by ste mali problém s tým, aby študenti medicíny, ktorí tu vyštudovali, museli istý čas odpracovať na Slovensku?

Toto je možno oprávnené pre absolventov vojenských škôl, ale keď má študent medicíny rovnaké podmienky ako študent informatiky a býva aj na rovnakom internáte, za ktorý si platí, nerozumiem, prečo by jeden musel zostať a druhý nie.

Absolvent informatiky však štát nestojí toľko ako absolvent medicíny.

Rozumiem, no mám obavu, či by to právne obstálo. Aj ja som v roku 1969 mohol ako študent ostať v Anglicku, kde som dostal ponuku. „Osloboditelia“ už boli tu, no napriek štipendiu som sa vrátil domov. Neskôr som mohol zostať aj po stáži v Nórsku a potom, aj keď som sa stal odborníkom, v zásade kedykoľvek som mohol odísť, no nedokázal som to. Myslím si, že je málo ľudí, ktorí s ľahkým srdcom odídu z domoviny. Príkazy odchod lekárov nezastavia, treba urobiť opatrenia, ktoré žiada LOZ.

Súhlasíte s tvrdením odborárov, že máme príliš komplikované vzdelávanie lekárov a to je aj dôvod, prečo lekári odchádzajú do zahraničia?

Máme zrejme prísne kritériá a je otázka, z čoho by sa dalo zľaviť, ale tu nejde o obsah vzdelávania. Problém je najmä v administratíve, napríklad donedávna sa nedalo kedykoľvek prihlásiť na atestáciu. Stále platí, že napríklad počas materskej dovolenky nemôžete absolvovať ani predatestačnú prednášku, čomu nerozumiem. A podobných prekážok je viac.

LOZ tvrdí, že stačí skopírovať české štandardy a problém je vyriešený. Dá sa to tak jednoducho a rýchlo zmeniť?

Nie som zahĺbený v každom medicínskom odbore, ale neverím tomu, že by to nešlo, keď sme vyšli z toho istého systému. Predpokladám, že keby sa našla chuť, vieme z českého systému veľa a rýchlo využiť. Ak to podľa ministerstva nejde, treba predložiť skutočné argumenty prečo. Lebo to mi chýba.

Potvrdzujete slová Petra Visolajského, že za celý rok, čo od vlády žiadate navýšenie peňazí pre lekárske fakulty, sa s vami minister Lengvarský nestretol?

Párkrát sme sa stretli, ale za posledný polrok iba raz, a to kvôli novej nemocnici na Boroch a možnej výučbe na nej. O navýšení počtu študentov sme nerokovali, takže pán Visolajský hovorí pravdu.

Budete vyučovať lekárov aj na Boroch?

S pánom ministrom sme sa stretli na začiatku mája s tým, že som chcel vedieť, či tam bude naša fakulta realizovať výučbu, pretože sa ma na to pýtali novinári. Na to mi pán minister povedal to, čo aj v minulosti pre váš denník, že táto nemocnica je určená na biznis. A keď som sa pýtal, či máme s nimi rokovať, odpovedal mi, že zatiaľ nie. Zároveň ma uistil, že výstavba Rázsoch ide podľa plánu.

Oslovili vás Bory, aby ste u nich vzdelávali študentov?

Áno, Penta Hospitals nás oslovila už minulý rok s tým, že by o tom chceli rokovať. Dali sme im elementárne otázky. Chceli sme vedieť, aké pracoviská v nemocnici budú, aká bude ich lôžková kapacita, aby sme vedeli, koľko študentov tam možno vzdelávať, aké sú v nemocnici podmienky na výučbu – posluchárne, učebne či technické vybavenie. Zaujímali sme sa aj o pracovnoprávne podmienky pre pedagógov, aby sme vedeli, kto študentov bude učiť a aký bude proces ustanovovania vedúcich pracovísk.

Odpoveď?

Nedostali sme žiadnu.

Juraj Šteňo. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Bory však môžu pritiahnuť z univerzitnej nemocnice veľký počet lekárov i sestier, čo môže byť následne problém aj pre fakultu. Nebudete musieť tak či tak s Bormi rokovať, aby sa stali ďalším výučbovým pracoviskom pre medikov?

V letnej prázdninovej praxi tam problém nevidím, no súkromný objekt si v prvom rade musí na seba zarobiť a vyrábať zisk. A to je nezlučiteľné s činnosťou univerzitnej nemocnice a praktickou výučbou počas roka.

Prečo?

Pretože univerzitné nemocnice sú na financovanie náročnejšie ako tie, kde sa poskytuje len bežná zdravotná starostlivosť. Na univerzitných pracoviskách sa robia aj výkony, ktoré ešte zdravotná poisťovňa neprepláca, lebo ide o nové výkony, rovnako klinický výskum a publikácie a na to všetko treba peniaze navyše.

V apríli 2021 vyšla americká štúdia, kde skúmali, ako sa kde indikujú liečebné postupy v súlade s medicínskymi poznatkami. A najhoršie to bolo v súkromných nemocniciach vytvárajúcich zisk. Podľa štúdie sa tam postupy indikovali nie na základe vedeckého, ale najmä ekonomického hľadiska. A teraz si predstavte, že my v tejto nemocnici budeme mať študentov, ktorí sa takto naučia liečiť pacientov.

Aj v Nemecku dospeli k tomu, že univerzitná nemocnica nemôže svoju činnosť realizovať na princípe trhového mechanizmu, v rámci ktorého sa výučba a výskum ťažko napĺňajú, a tak z 36 univerzitných nemocníc majú privátnu len jednu.

Mám vrelý vzťah k súkromnému hospodárstvu a, samozrejme, vidím miesto súkromných zdravotníckych zariadení v systéme, no ako povedal nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman, voľný trh v mnohých segmentoch zdravotníctva jednoducho nefunguje.

Vy však v Bratislave spolupracujete aj so súkromnými nemocnicami, konkrétne cirkevnými. V tom vidíte rozdiel?

Áno, máme šesť výučbových nemocníc, štyri štátne a dve cirkevné, ktoré pôsobia na súkromnej báze, ale peniaze, ktoré sa v nich zarobia, sa vracajú naspäť pacientovi. To zrejme vychádza z toho, kto tie nemocnice vlastní a že ide o ich poslanie, nie zárobkovú činnosť. Keď pri Boroch pán minister opakovane hovorí, že to nie je nemocnica na výučbu, asi vie, čo hovorí.

Na druhej strane veríte jeho plánom, že postaví univerzitnú nemocnicu v Martine i na Rázsochách?

V prvom rade som veľmi rád, že sa nemocnica na Rázsochách vôbec dostala do plánu obnovy. Chvalabohu! No ak mám vychádzať z toho, koľkokrát sme počuli, že sa bude táto nemocnica stavať, a koľkokrát sa nič neurobilo, treba mať veľkú dávku optimizmu. Neskrývam, že som optimista, aj keď ma život z toho úspešne lieči. Stále vidím šancu, že sa to môže podariť.

Prečo sa to s Rázsochami tiahne roky bez výsledku?

Tu si pomôžem citovaním výroku bývalého štátneho tajomníka na ministerstve zdravotníctva doktora Petra Ottingera: „Nekonečný príbeh univerzitnej nemocnice v Bratislave je obeťou nerozhodnosti, neschopnosti alebo úplatnosti politikov slúžiacich nie občanom, ale finančným skupinám.“

Neprekvapilo vás, že martinská nemocnica bude mať dokonca o pár lôžok viac ako národná koncová nemocnica Rázsochy?

Na to možno povedať len toľko, že nemocnica v Martine nepredstavuje konkurenciu nemocnici žiadneho súkromníka.

Aj pri poslednom rozhodovacom procese okolo Rázsoch existujú viaceré pochybnosti. Vnímali ste isté obštrukcie?

Rozhodne to nepovažujem za normálny priebeh. Mali sme pracovnú skupinu medicínskeho plánovania nemocnice Rázsochy, vypracovali sme niekoľko koncepcií, poslednú pred dvomi rokmi. Som člen riadiaceho výboru pre národnú univerzitnú nemocnicu Rázsochy, ktorý založil ešte minister Krajčí, no za ministra Lengvarského, žiaľ, nezasadal ani raz.

Minulý týždeň bolo na ministerstve nejaké stretnutie k Rázsochám, no zo štyridsiatky odborníkov, ktorí na koncepcii pracovali, selektívne približne polovicu, neraz práve tých najaktívnejších, nezavolali. A nezavolali ani mňa ako dekana fakulty, ktorá pre Slovensko pripravuje takmer polovicu nových lekárov. Každý súdny človek asi vidí, že tento postup nie je celkom v poriadku.

Juraj Šteňo. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Na konci roka 2019 ste povedali, že keby chcel niekto konať v prospech Penty, nerobil by to inak ako ministerstvo. Aj dnes za tým vidíte Pentu, ktorá stavia konkurenčnú nemocnicu na Boroch?

Tu sa môžem odvolať opäť na výrok bývalého štátneho tajomníka. Ale k tejto finančnej skupine sa vyjadrovať nebudem.

V hre bol aj projekt nemocnice, ktorú už postavili v Rakúsku, a jeho úprava na terén Rázsoch. No neprešlo to. Bolo by toto riešenie?

Stopercentne by to bol lepší nápad. Dokonca som o tom hovoril aj ministrovi Lengvarskému a spomínal som mu príklad univerzitnej nemocnice v Krakove. On mi tvrdil, že to nie je jednoduché. Nechce sa mi veriť, že by sa rakúsky projekt nedal postaviť, ale na to už nie som odborník.

Ako hodnotíte prácu ministra Lengvarského?

Byť dnes ministrom zdravotníctva nie je žiadna výhra a nie je mu čo závidieť. Ale práve pri Rázsochách by som čakal iný prístup.

Myslíte, že sa s lekármi dohodne?

Verím, že zvíťazí zdravý rozum. Lebo ak skutočne z nemocníc odíde 2 000 lekárov, potom už len pomáhaj Pán Boh. Nepochopím, ako zodpovedný človek môže pri takomto exode povedať, že nič sa nestane a k obmedzeniu starostlivosti nedôjde.

Niečo podobné pred časom tvrdil práve minister Lengvarský.

Ak k tomuto kroku dôjde, bude to katastrofa a verím, že potom sa občania zobudia, no zároveň sa obávam, aby neprevládli škodlivé emócie.

Bol Marek Krajčí lepší minister?

Ťažko to paušálne hodnotiť, vtedy sme riešili viac pandémiu, ale pre lekársku fakultu a realizáciu výstavby Rázsoch robil viac. Pevne však verím, že minister Lengvarský začne Rázsochy naozaj stavať. Tým by sa doslova zapísal do histórie.  

V slovenskom zdravotníctve pôsobíte dlhé roky. Koho ste pokladali za najlepšieho ponovembrového ministra zdravotníctva?

Nedá sa povedať, kto bol najlepší. Skôr by som vedel povedať, za ktorého sa urobilo najviac škody, ale to si nechám pre seba.

Boli ste poradcom pre zdravotníctvo premiéra Roberta Fica aj Petra Pellegriniho. Má súčasná vláda snahu robiť pre zdravotníctva viac, ako sa robilo za vlád Smeru?

Nedá sa to porovnávať.

Naozaj?

Je to ako dávať na misky váh zemiaky a jahody. Zemiaky vždy prevážia jahody. To neznamená, že zemiaky majú väčšiu hodnotu, keďže jahody sú drahšie.

Čo tým chcete povedať?

Kývol som na post poradcu predsedu vlády, dúfajúc, že sa osud Rázsoch naplní. Vláda sa v roku 2016 totiž zaviazala, že bude pokračovať vo výstavbe. Aj dnes to hodnotím tak, že som vtedy robil všetko, čo som mohol, a som vnútorne spokojný. Žiaľ, môj hlas ostal nevypočutý.

Boli ste poradcom premiéra Fica a Pellegriniho. A dnes práve Smer a Hlas tvrdo kritizujú stav zdravotníctva, pritom súčasná situácia je do veľkej miery aj zdedeným problémom. Majú na to morálne právo?

Len čo sa niekto dostane do opozície, tak kritizuje ešte aj to, že niekto chodí po zemi. Išlo to od desiatich k piatim a dnes to ide od piatich k nule. Nikdy som sa do politiky neplietol a vyhnem sa tomu pri hodnotení aj teraz.

No v roku 2014 ste v prezidentských voľbách podporili Roberta Fica. Spravili by ste to aj dnes?

K tomu nemám čo povedať, azda len toľko, že súhlasím s jeho dávnejším vyjadrením, že Slovensko musí patriť do jadra Európy.

Nevnímate jeho podporu z dnešného pohľadu ako chybu?

Vždy som sa svojím konaním snažil pomôcť tomu, čo je v záujme verejnosti, nie v mojom záujme. A keď som videl, že môžem niekde takto pomôcť, tak som sa snažil takú príležitosť využiť.

Pri pohľade na súčasného Roberta Fica to neľutujete?

Z pohľadu roku 2014 nie. Nepodporil som ho preto, aby som sa dostal do nejakej funkcie a mal osobný prospech. Išlo mi o všeobecný záujem, čo zrejme bežné nie je. Celým svojím snažením som chcel „pretlačiť“, aby štát prekročil svoj tieň a z Rázsoch sa konečne stala najvyššia politická téma, lebo modernú univerzitnú nemocnicu potrebujeme.