SPOLOČNOSŤ: Leopoldov – komunistická väznica

Dňa 22. augusta 2009 zavítali do Leopoldova bývalí politickí väzni z Čiech, Moravy a Slovenska. Konfederácia politických väzňov Slovenska (KPVS) zorganizovala už po XI. krát pietnu spomienku venovanú obetiam totality, väzňom komunistického režimu. V priestore pred leopoldovskou väznicou sa zišlo asi 150 ľudí. Tváre starcov a starien plné pokory a vďačnosti za nový deň, nový rok života. Bez hnevu a nenávisti. Ľudia, ktorí nesúhlasia s príliš hrubou čiarou za obdobím komunistickej totality.

Slávnosť začala liturgou v kostole sv. Ignáca. Hlavný celebrant vladyka Peter Rusnák vyzdvihol dôležitosť pozitívneho zmýšľania, ako aj hodnotu obetí a utrpenia. Nasledovalo slávnostné kladenie vencov a pozdravy predstaviteľov štátnych inštitúcií, eurokomisára, zástupcov politických väzňov.

V žltých tričkách (s nápisom "Odpustili sme, nezabudneme") stáli dcéry politických väzňov. Bolo ich asi 20. Žltá farba tričiek mi pripomínala lúče slnka. Lúče, ktoré nevideli ich otcovia zatvorení v celách bez okien. V nich žije odkaz ich otcov... Po piesni o láske k národu a slobode, ktorej slová zložil Anton Srholec, nasledoval vstup do areálu väznice.




„Bola som tu ako 4 ročná,“ zaspomínala si jedna z dcér politických väzňov.
„Môj otec tu sedel,“ ukazoval mi dokumentáciu o svojom otcovi mladý muž, ktorý meral cestu do Leopoldova s celou svojou rodinkou z Martina.

V tento deň bolo otvorené Múzeum väzenstva. Nachádza sa v ňom o. i. maketa leopoldovskej pevnosti - väznice. Jeden z českých politických väzňov ukazoval svojmu mladšiemu priateľovi:
„Tu som sedel. A tam sedeli kňazi.”
„A ten stĺp, čo to je?”
„To bola socha Spasiteľa. Predstav si… Kňazov donútili, aby zbúrali kostol. Najskôr ho dvaja odsakralizovali a potom ho začali búrať.”

Popisuje priestory. Ako sa čo zmenilo.
„A tu boli umývarky. Raz do mesiaca sme sa mohli okúpať…”
Dnes už všetko vyzerá inak...




Väzenský cintorín. Nové hroby prekrývajú staré hroby. Už nevidieť hroby s číslami väzňov. Hroby ľudí bez mena. Len členovia KPVS postavili pamätník, aby sa nezabudlo, nie v pomste a v nenávisti, ale preto, „…aby príliš hrubá čiara za nedávnou minulosťou a príliš rýchle udelenie amnestie sa nestali ohniskami nového násila, povrchnosti, demagógie, zneužívania práva a nových foriem utrpenia občanov našich krajín,” povedal vo svojom prejave predseda KPVS Anton Srholec a pokračoval: „Naši členovia sú kritickí aj k súčasným nespravodlivostiam a neporiadkom. Kde sa nemyslí na človeka, devastuje sa jeho prostredie, kde sa zabúdajú vyššie hodnoty, ktoré dávajú zmysel našej ľudskej existencii.” Uchovávajú jazvu, aby sme boli citliví na utrpenie.

Leopoldovská väznica dýcha novotou. Staršie priestory sa rekonštruujú. Preto, aby boli lepšie podmienky pre väzňov? Alebo preto, aby sa stratil pohľad na miesta mučeníctva?! Pod zámienkou renovácie vymazávame z priestoru i času živé miesta stretu s brutalitou komunistického režimu.

Úplne iné zmýšľanie oproti Nemecku. Tam si občianska spoločnosť vyžiadala zachovanie a obnovenie väznice, v ktorej bolo najviac politických väzňov. (viď. Pamäť národa 4/2008) Pre súčasných väzňov postavili novú väznicu. „Jedine to si človek zapamätá a nezabudne, ak príde na miesta, kde sa odohrávali autentické veci. Ak pride tam, kde zomieral nevinný človek. Ak pride tam, kde niekoho umučili,” takto to podávajú Nemci. A takto to vníma kultúrny svet. Inak by asi stačili makety Osvienčimu. A sami vieme, ako silno a hlboko na nás pôsobí tragédia židovského národa, keď vstupujeme na pôdu, kde tiekla krv, zomieral človek. Jedine autentický priestor pozýva človeka k uvedomeniu si ľudskosti (miesto narodenia dejateľa), ale aj ľudskej neľudskosti. Odkrýva tragédiu človečenstva a teda aj verbu k otvorenosti srdca rozpoznať nástup totality a k snahe zabrániť nastoleniu totalitného systému.

Bude raz aj na Slovensku takýto priestor? Alebo aspoň niečo také ako múzeum teroru v Budapešti, emigrácie v Brne, rekonštrukcia berlínskeho múru atď.? Prečo na to Slovensko ešte nedorástlo? Politickí väzni vymierajú a ich kati im s úsmevom hovoria: “hej, hej… veď aj my už starneme”. A pamiatka na ich obete? Pamätná tabuľa. Tichý symbol. V dvoch izbách Múzea väzenstva ani zmienka o brutalite totality, ani slovo o nevine odsúdených. Žiaden cit pre odkrývanie minulosti. Kedy sa naša spoločnosť spamätá?

František Neupauer
Foto: autor

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo