Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
25. september 2022

Miriam Lexmann o zvratoch vo svojom živote

Keby som si nepresadla, s veľkou pravdepodobnosťou ten náraz neprežijem

S europoslankyňou Miriam Lexmann otvorene o dramatických udalostiach jej života i o vzťahu s predsedom KDH Milanom Majerským. 

Keby som si nepresadla, s veľkou pravdepodobnosťou ten náraz neprežijem
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

S europoslankyňou Miriam Lexmann otvorene o dramatických udalostiach jej života i o vzťahu s predsedom KDH Milanom Majerským. 

Pre Postoj hovorí, ako ju na prvé rande s Milanom Majerským pozval jeho syn a ako sa zaradila do zabehnutej rodiny, ktorá si prešla traumou. Hovorí tiež, čo bolo pre ňu v živote ťažšie ako následky fatálnej nehody, ktorú prežila ako tínedžerka.

S europoslankyňou (KDH) Miriam Lexmann sme sa rozprávali o pohnutej histórii jej rodiny, ktorá bola počas komunizmu súčasťou tajnej cirkvi, ale aj o tom, prečo je vo verejnom živote tak málo konzervatívnych žien.  

Patríte k hŕstke političiek, ktoré sa otvorene hlásia ku kresťanstvu. Prečo je konzervatívnych žien vo verejnom živote tak málo? 

Rozmýšľala som nad touto otázkou pred pár dňami, práve po Konzervatívnom summite, na ktorom som vystúpila. Medzi panelistami sme boli len tri ženy. Vaša kolegyňa moderovala jednu diskusiu, ostatné prítomné dámy robili organizačný support. Pýtala som sa: kde sú ženy?

Čím to je?

V našom prostredí je silný akcent na ženu matku, ktorá zabezpečuje starostlivosť, a je to prirodzené. Konzervatívne dievčatá to vidia u svojich mám a ono sa to traduje. Na druhej strane si myslím, že ako spoločnosť by sme mali pracovať na tom, aby vo verejnom priestore – teda tam, kde sa rozhoduje o fungovaní spoločnosti – bolo žien z konzervatívneho prostredia viac. Musíme ich viac povzbudiť.

Keďže sa pohybujem v zahraničí, vidím, že tam je to naozaj iné, a to aj v tomto našom ideovom prostredí. Nehovorím, že kvóty sú cesta, ale istá citlivosť pre vyváženosť by bola fajn.

Ale ono je to asi reálny problém nájsť ženy, ktoré by sa výrazne angažovali. V konzervatívnom prostredí ženy aj vyštudujú dobré univerzity, pracujú na sebe, ale keď si založia rodinu a prídu deti, túto rolu chcú žiť zodpovedne a všetko ide bokom. Väčším problémom je, že po reťazovej materskej nenájdu odvahu verejne sa angažovať.

Politika je tvrdá a u nás sa vníma ako pánska záležitosť. Je v nej veľa špiny, osočovania, tvrdých zápasov a populizmu a ženy sa, prirodzene, necítia pozvané do takéhoto prostredia. Je úplne normálne, ak sa boja do toho vstúpiť. 

Mňa takisto náš bývalý europoslanec Miroslav Mikolášik veľmi dlho nahováral, aby som vstúpila do aktívnej politiky. Mala som veľmi rada svoju pôvodnú prácu. Jedným z faktorov, prečo som do toho išla, bol aj fakt, že som bola slobodná a bezdetná. 

Povedzme si úprimne, pre každú ženu, ktorá má rodinu, je vstup do politiky veľkou obetou a jej rodina tým trpí. Je to 24-hodinové zamestnanie.

Liberálne prostredie s výraznými a hlasnými ženskými političkami ako Lucia Nicholsonová či Jana Bitto Cigániková má tak v našej domácej politike výraznejšie zastúpenie ako konzervatívne a prevažuje preto pocit, že tento ich svetonázor má spoločenskú prevahu. Nechýba do debát žena, ktorá by s podobnou energiou zastávala konzervatívne hodnoty?

Otázka je, či chceme naše hodnoty prezentovať takýmto štýlom. Tieto dámy však majú širokú podporu médií, vystupuje sa im teda o niečo jednoduchšie a môžu byť aj sebavedomejšie. Žena s konzervatívnym nastavením si v médiách prejde o dosť náročnejšou paľbou. Vstúpiť do tohto sveta chce naozaj odvahu.

Vy ste nemali strach do toho ísť?

Európska politika je trochu iné prostredie ako tá domáca, politický diskurz je tam viac kultivovaný. Faktor klanov, záujmových a ekonomických skupín tam nehrá až takú veľkú úlohu. Tieto systémy fungujú viac na úrovni členských štátov, samozrejme, nie však v každom rovnako.

V oblasti medzinárodnej politiky som už mala vytvorenú škálu kontaktov, nemala som teda problém efektívne skoordinovať konkrétne riešenia alebo postoje. Domáce zápasy na to nemajú až taký vplyv.

Je to iné, keď sa venujem sporným otázkam v sociálnom výbore. Tam sa dostávam do kontaktu aj s ideologickými pozíciami a diskusie sú už náročnejšie. Oveľa viac tam presahuje domáce rozdelenie spoločnosti.

Necítite sa v Európskom parlamente pre svoje postoje napríklad ku kultúrno-etickým otázkam ostrakizovaná?

Konzervatívne pozície v Európskom parlamente sú absolútne utláčané do kúta. Pre postoj, že život by mal byť chránený od počatia po prirodzenú smrť, ma zaraďujú do kategórie radikálov. 

V tomto smere sa preto snažím vydobyť si širší rešpekt cez ľudskoprávnu dimenziu vlastnej práce. Dlhodobo sa venujem ochrane ľudí prenasledovaných pre ich politické postoje či náboženské presvedčenie v totalitných nedemokratických krajinách. Vidím, že mnoho mojich kolegov začalo postupne chápať, že to súvisí s ochranou života a dôstojnosti ako takej.

A rešpektujú vás? 

V súkromných rozhovoroch mi aj dajú za pravdu, ale keď príde k hlasovaniu, tak mi vysvetľujú, že musia hlasovať podľa očakávaní svojej frakcie či voličov. Takže áno, rozškatuľkovaní sme aj v Európskom parlamente. 

Politický zápas prebieha aj v takých témach, kde by sme mali byť viac otvorení hľadaniu riešení ako vybíjaniu politického kapitálu na vážnych kultúrno-etických otázkach. Veď predsa ide o tú najvyššiu hodnotu, ktorou je ľudský život a jeho dôstojnosť.  

Niektorí vám však potom vyčítajú, že si vyberáte témy, ktoré nikoho neurazia, a že by ste mali ísť viac na barikády. 

Nemôžem si vyberať problematiky, ktoré patria do kompetencie členských štátov. Jednou z mojich nosných tém je princíp subsidiarity a z jeho podstaty vyplýva, že európske inštitúcie nemôžu zasahovať do kultúrno-etických otázok. 

Keď vidím, že sa to deje, automaticky sa staviam na barikádu. Ide totiž o porušovanie základných európskych zmlúv. Tieto ťažké zápasy v Európskom parlamente, žiaľ, nie sú predmetom nezaujatej pozornosti médií. 

Vaša rodina má silný disidentský príbeh. Medzi predkami máte pátra Mikuláša Lexmanna, u ktorého prebieha proces blahorečenia. Ide o kňaza, ktorý bol v konflikte s fašistami aj s komunistami, počas slovenského štátu ukrýval Židov a počas komunistického režimu bol väznený a vo väzení aj zomrel. Čo pre vás znamená tento príbeh vášho prastrýka?

Nepamätám si na moment, keď som sa dozvedela celý príbeh pátra Mikuláša. Pamätám si, že ako deti za komunizmu sme sa stretávali s jeho rodným aj rehoľným bratom Gregorom, takisto prenasledovaným dominikánom. Sedel deväť rokov v ťažkých väzniciach vrátane Jáchymova, bol odsúdený v procese s Bielou légiou. 

Osobne som poznala aj mamu pátra Mikuláša, ktorá sa dožila 104 rokov. Vedela som, že jeden z jej synov bol obeťou komunizmu, ale ako deťom v tej dobe nám všetky detaily, prirodzene, nehovorili. 

Od revolúcie sa celá rodina Lexmann viac stretávala a začali sme tento príbeh skúmať. Brat môjho otca, hudobný skladateľ a režisér Juraj Lexmann bol autorom dokumentárneho filmu o pátrovi Mikulášovi. Dominikánska rehoľa na Slovensku postupne začala proces jeho beatifikácie. 

Páter Mikuláš Lexmann bol známy tým, že za každého režimu bol v konflikte s vtedajšou ideológiou. 

Áno, a práve táto jeho črta je silnou inšpiráciou pre moje politické angažovanie. Hoci počas druhej svetovej vojny riskoval svoj život, aby zachránil životy najmä židovských spoluobčanov, komunistický režim ho pripravil o ten jeho.

Bol zatknutý počas barbarskej noci, neskôr ho presunuli do kláštora v meste Králíky na Morave, kde umiestňovali kňazov, ktorí boli „nebezpeční“ pre režim, a teda potrebovali sa ich zbaviť. Páter Mikuláš v tomto pracovnom tábore v dôsledku neľudských podmienok zomrel. Mal len 53 rokov. 

Páter Mikuláš mal neskutočnú škálu záberu, ako sa snažil ľudí priviesť k Bohu. V Košiciach postavil prvú krytú tržnicu, aby sa kultúrnejšie predávalo a aby sa tam ľudia mohli stretávať. Cez kultivovanie prostredia sa snažil pozdvihnúť ducha k evanjeliu. Postavil tiež kultúrne centrum Veritas, ktoré doteraz funguje, viedol niekoľko orchestrov, venoval sa chudobným ľuďom, mládeži. 

Zmýšľal veľmi moderne, bol športovým pilotom, fotografoval, premietal nemé filmy a komentoval ich. Bol to všestranný človek, ktorý skĺbil moderné prostriedky s evanjelizáciou. Práve preto sa ho komunisti báli. 

Táto história ovplyvnila aj vašu rodinu a dotkla sa počas režimu aj vašich rodičov? 

Otcovho brata viackrát nezobrali na vysokú školu, lebo chcel študovať hudbu. Môjho otca neskôr zobrali na fyziku, lebo technické odbory boli pre deti z takýchto rodín v podstate jedinou možnosťou, aj to so šťastím. Rodičia chodili na stretká a takto sa zapájali do jedinečnej štruktúry tajnej cirkvi, ktorú rozbehli Vladimír Jukl, Silvester Krčméry a František Mikloško.

Keď sme boli deti, chodila k nám pani, ktorá nás učila náboženstvo, aby sme my raz mohli viesť stretká a dávať živú vieru ďalej. Bol to výborne vytvorený systém, ako sa náboženské, ale aj kultúrne a etické vzdelanie odovzdávalo ďalším generáciám. Animátori boli pripravovaní špeciálne na prácu s deťmi, so stredoškolákmi či s vysokoškolákmi.

Žili ste v strachu, keď ste si boli vedomá, že ste z rodiny, ktorá nejde v súlade s vtedajším režimom? 

Uvedomovala som si to, rodičia mali iste strach, veľa sme sa o tom neskôr rozprávali. Vedeli sme, že ak by režim pokračoval, tak pre účasť na stretkách či v zbore by sme mohli mať problém s vysokou školou. Otca dokonca raz po stretnutí s vtedajším disidentom a dnešným biskupom Václavom Malým zobrali na vypočúvanie „na Februárku“, čo bolo sídlo ŠtB.

Rodičia sa navyše dozvedeli, že tajná služba požiadala našich susedov, aby na nás donášali. Vieme však, že všetky totalitné režimy sa snažia udržať si moc práve cez vyvolávanie strachu, preto bolo najdôležitejšie tomuto strachu odolávať. Ale ako dieťa som nežila v strachu. Mnohé som si ešte neuvedomovala. Brala som to ako súčasť toho, v akej rodine vyrastáme. Režim sa práve takýchto rodín bál. 

Už ako dieťa som s veľkým záujmom počúvala rozprávanie Františka Mikloška o jeho aktivitách v podzemnej cirkvi. Aj s Františkom sme rodinne prepojení. Moja mama sa potom obávala, že aj ja budem disident. (Smiech) Našťastie padol režim a ja som sa mohla verejne angažovať. 

Teda rodinná história aj toto prostredie vás motivovali k vstupu do politiky?

Myslím, že mnohí z vtedajších stretiek a aj viacerí členovia našej rodiny po páde komunizmu celkom prirodzene túžili angažovať sa v správe vecí verejných. Hneď od začiatku som bola aktívna pri zakladaní mladých kresťanských demokratov (KDMS), a to som nemala ani osemnásť rokov. Táto partia mladých vyrástla z niekdajších stretiek. 

V rámci KDH som potom pôsobila aj naďalej. Tu rástla moja túžba pomáhať tým, ktorých zápas o svoju slobodu sa neskončil dodnes. To sa neskôr naplnilo v mojej práci pre Medzinárodný republikánsky inštitút a na pôde Európskeho parlamentu v tomto úsilí pokračujem dodnes.

Vo vašom živote sa stal moment, keď ste akoby zázrakom prežili ťažkú haváriu. Čo sa vlastne vtedy stalo?

Keď som bola prváčka na gymnáziu, išli sme v aute s mamou a dvoma sestrami. Mama išla po moju najmladšiu sestru na gymnastiku a mňa viezla na nácvik zboru. Tento zbor bol takisto súčasťou podzemnej cirkvi a organizačne ho viedol Vladimír Krčméry. Tešila som sa, že ako najstaršia už môžem sedieť vpredu na sedadle spolujazdca. 

Sadla som si vedľa mamy a vtedy som si uvedomila, že nemám električenku, aby som mohla ísť naspäť autobusom. Tak som sa ešte rýchlo vrátila domov a z úplne neznámeho dôvodu som si sadla dozadu k svojim sestrám a miesto vpredu ostalo nakoniec voľné. 

Keď do nás potom vrazilo auto, náraz bol najsilnejší práve na mieste pre spolujazdca. Vtedy sa nepoužívali záchranné pásy ani airbagy, takže s veľkou pravdepodobnosťou by som len ťažko tento náraz prežila.

Aj ste to brali ako novú šancu v živote?

Dlho som riešila, že Boh ma tu nechal a asi odo mňa niečo špeciálne chce. Trpela som strachom, že ten zámer nerozpoznám, že zlyhám. Až neskôr som pochopila, že to nie je dobrá logika, že Boh ma tu predsa chcel už tým, že som sa narodila a už vtedy mal so mnou nejaký zámer. Ten sa snažím každodenne hľadať. 

Inzercia

Aké boli okolnosti tej nehody?

Až neskôr sme sa dozvedeli, že do nás vrazil príslušník Verejnej bezpečnosti, ktorý bol pod vplyvom alkoholu. Do nemocnice prišli za primárom s požiadavkou, aby zamenili jeho vzorku krvi. Primár to odmietol urobiť. 

Chceli to ututlať, ale jeden principiálny človek na správnom mieste, ktorý odmietol podľahnúť tlaku moci, to prekazil. Vtedy som si uvedomila, že rozhodnutie jednej osoby, ktorá sa správa principiálne, má obrovský vplyv na sériu ďalších udalostí a ovplyvní životy ľudí.

Napriek tomu ste boli vážne zranená. Spomínate si na to?

Až tak veľa si nepamätám, len záblesky. Pamätám si, že sme ležali na ceste a boli sme všetci krvaví a potom som sa prebrala v nemocnici. Mala som podliatiny po tele, ale odniesla si to moja tvár. 

Keď som sa prebrala, stáli nado mnou dvaja ľudia a zošívali mi ju. V tom momente som sa však viac bála o mamu, ktorá mala vážne zranenia, pre ktoré musela byť aj dlho v nemocnici. 

Pre vás ako tínedžerku to muselo byť ťažké, že si to odniesla práve vaša tvár.

V tom čase som to príliš neriešila, boli sme vďační, že sme to prežili. Paradoxne som si to začala viac uvedomovať po dlhých rokoch, keď som bola zvolená do Európskeho parlamentu. Dnes je politika do veľkej miery o kamerách. Ľudia sa, pochopiteľne, začali pýtať na moje jazvy, na to, čo sa mi stalo, musela som sa s tým vyrovnať.

Hoci tak možno nepôsobím, som prirodzene utiahnutý človek. Radšej by som robila politiku bez svetiel reflektorov.

Dnes však musí politik nasýtiť publikum aj peknými fotkami, byť dobre oblečený, usmievať sa. Upriamiť pozornosť na témy samotné je o to ťažšie zvlášť pre ženy.

Hovorí sa, že ak si človek prežije vážny zlom v živote, tak to zmení jeho nastavenie. Stalo sa to aj vám?

Musím povedať, že viac ako táto havária v detstve boli bolestné iné udalosti v mojom živote. 

Čo máte na mysli? 

Bolestné pre mňa bolo, keď sa môj život vyvíjal inak, ako som túžila, a že som napríklad na manželstvo čakala tak dlho. Mojím snom bola vždy veľká rodina.

Naučilo ma to, že je dobré čakať a že človek nemá tak veľmi po niečom túžiť, lebo sám nevie, čo je preňho najlepšie. Toto poznanie ma oslobodilo, keď som zvažovala kandidatúru do Európskeho parlamentu. Bola som otvorená obom scenárom – či budem alebo nebudem zvolená –, veď napokon už prácu v Medzinárodnom republikánskom inštitúte som brala ako svoje životné poslanie.

Po zvolení som však svoj mandát nemohla vykonávať. Dali sme podanie na Ústavný súd. Vzhľadom na túto zložitú právnu situáciu som nemohla pokračovať ani vo svojej dovtedajšej práci. Nemala som teda ani prácu, ani mandát a ocitla som sa v akomsi medzipriestore, ktorý vlastne ukončil až brexit. 

Navyše v tomto období som zázrakom prežila ďalšiu haváriu, keď moje auto doslova stlačil do zvodidiel kamión. 

Celé toto obdobie bolo opäť skúškou poznania neupínať sa v živote na jeden konkrétny scenár a hľadať zmysel v daných situáciách, v ktorých sa človek ocitne. 

Napokon práve vtedy sa v mojom živote začalo odohrávať aj úplne iné dejstvo, keď sme sa našli s mojím budúcim manželom. (Smiech)

Váš vzťah je veľmi medializovaný a ste jediným slovenským párom, kde sú obidvaja naplno v politike. Aké to bolo žiť svoj vzťah pod drobnohľadom médií?

Bolo náročné čítať názory, že sme sa napríklad dali dokopy kvôli kampani a že naše manželstvo bol politicky vypočítavý krok. Uvedomovali sme si, že to nebude jednoduché, ale obaja sme sa zhodli, že naša láska je najpodstatnejšia, a preto išlo bokom, čo si myslia iní, aký to bude mať vplyv na našu kariéru a či nás ľudia „potrestajú“ za našu lásku. 

Vôbec sme nevedeli, čo sa stane, ale časom sme sa obrnili. Bulvár a hejty na sociálnych sieťach sme sa postupne naučili neriešiť.

Bolo pre vás náročné prijať, že váš manžel si už prešiel jedným manželstvom? Nemali ste obavu do toho ísť? 

Nepoznám všetky detaily jeho predchádzajúceho vzťahu. To sa napokon ani nedá. Ale práve fakt, že ostal sám s deťmi, jeho obetavá láska k nim, ako aj ich vzájomný vzťah mi dávali istotu, že to je človek, pre ktorého je dobro najbližších to najdôležitejšie. Iste bolo pre muža, ktorý je navyše politikom, nesmierne náročné starať sa o dve deti sám.

Ani začať si vzťah s mužom, ktorý už má deti a vy sa musíte do toho zaradiť, zrejme nebolo jednoduché.

Nebolo, ale jeho deti už predtým vedeli, že môže byť otvorený novému vzťahu iba v prípade, že cirkev posúdi jeho prvé manželstvo ako nulitné. S Milanom sme sa poznali z prostredia KDH len zbežne, keďže on žil v Levoči a ja v Bruseli. Počas kampane sme sa však vídavali častejšie, lebo nám kandidátom v Prešovskom kraji aktívne pomáhal. Vtedy som náhodou stretla aj jeho deti. Jeho syn Filip dokonca neskôr zorganizoval aj naše prvé rande. (Smiech.)

Prosím?

Áno, Filip mi v spomínanom zložitom období po eurovoľbách napísal na Messenger, či by som nešla s jeho otcom na rande. Reagovala som pozitívne, keďže medzitým sa medzi mnou a Milanom rozvinulo priateľstvo a ja som si ho ako človeka veľmi vážila.

Tento krok som urobila s plným rešpektom voči rozhodnutiu cirkvi. Ako som sa zmienila, manžel s deťmi riešil otázky možného nového vzťahu už predtým, ako sa začal ten náš. Obe deti mu držali palce natoľko, že samy prebrali iniciatívu. (Smiech.)

Internety riešili, že posúdenie nulity prvého manželstva vášho muža trvalo podozrivo krátko v porovnaní s inými prípadmi. 

Neviem, odkiaľ mali ľudia informácie, ako dlho trval ten proces. Viem, že v niektorých prípadoch sa naozaj tieto procesy naťahovali veľmi dlho, ale každý prípad je individuálny. V minulosti to trvalo dlhšie, ale už sú to roky, keď sa v dôsledku zásahu pápeža Františka posudzovanie nulity výrazne skrátilo a malo by trvať do jedného roka.

Prípad manžela trval viac ako rok. Žiaľ, mnoho ľudí dodnes verejne necitlivo súdi, či cirkev rozhodla správne, či to nemala urobiť inak. Pritom jediný, kto pozná skutočný dôvod danej ľudsky veľmi ťažkej situácie, je cirkevný súd a jeho účastníci.

Ľudia si neraz neuvedomujú, že vynášajú súdy o niečom, čo môže ešte viac rozjatriť už i tak bolestivú situáciu zasahujúcu nielen daný pár, ale aj deti a širšiu rodinu. Zúčastnení sa pritom nemajú ako brániť, keďže, ako iste chápete, zverejnenie citlivých detailov by ešte viac prehĺbilo bolesť. 

Cirkev má prísne kritériá a nik nemôže vstupovať do rozhodovania o nulite manželstva, teda o tom, že manželstvo bolo neplatné. 

Ako ste sa zaradili do rodiny, ktorá si prešla istou traumou?

Cítila som, že v tom čase už s tým boli do určitej miery vyrovnaní a ako rodina sa museli zariadiť. Aj zo strany širšej rodiny som vnímala prijatie. Boli radi, že Milan našiel svoje šťastie. 

Samozrejme, ja sa nesnažím Milanovým deťom nahradiť matku. Ony majú svoju matku a Milan dbá o to, aby s ňou mali dobrý vzťah. Medzi mnou a deťmi je priateľský vzťah a snažím sa im dať istotu, že ich ocko, ktorého majú nadovšetko rady, je milovaný.

Nie je jednoduché zakladať si rodinu, keď vás sledujú médiá. Ale politika je súčasťou našich životov, snažíme sa chrániť si súkromie a nedávame zámienky, aby sme sa stali terčom ich záujmu mimo toho, čo politicky robíme. 

Médiá riešili napríklad aj to, prečo sa voláte Lexmann a nie Lexmannová a prečo ste si po svadbe nezmenili meno.

Lexmann som si zmenila z Lexmannová spolu so svojimi sestrami na znak politickej revolty proti Mečiarovým zákonom, keď sa všetky zahraničné mená museli písať s koncovkou -ová. Najmladšia sestra študovala právo, a tak vypátrala, že tento zákon sa na naše priezvisko vzhľadom na jeho pôvod nevzťahuje. Doložili sme, že naše meno je nemeckého pôvodu a na základe toho sme si dali zmeniť rodné listy. To je príbeh s „-ová“.

Príbeh Majerská je iná kapitola. Chcela som si po svadbe zobrať dve mená, Miriam Lexmann Majerská, tak sa to robí aj v zahraničí. Lenže u nás by som sa musela volať Miriam Majerská Lexmann, čiže v zahraničí by to doslova vyznelo tak, že som si zobrala Lexmanna. 

Celý život bolo pre mňa cťou nosiť meno mojich veľkých predkov, zvlášť pátra Mikuláša. Napokon, pod týmto menom ma poznalo aj zahraničné expertné a akademické prostredie. Milan ma v tom dokonca sám povzbudil. Pre nás je podstatné naše manželstvo ako sviatosť, nie ako spoločné priezvisko. 

Rozmýšľate vstúpiť do domácej politiky, keďže ženské postavy v našom prostredí chýbajú?

Mnohí mi to hovoria. Pri vstupe do európskej politiky som však presne vedela, ktoré témy chcem otvoriť, čo viem ovplyvňovať. Zatiaľ žiadne definitívne rozhodnutia nerobím. Nehovorím, že sa to nezmení a do slovenskej politiky nikdy nevstúpim.

Ak bude ten krok potrebný, ak budem viac nápomocná doma, tak tomu budem otvorená. 

Hovorili ste o Konzervatívnom summite. Aký pocit máte zo súčasného slovenského konzervatívneho prostredia? 

Riešime príliš sami seba, naše vzťahy, minulosť, osobné spory a menej riešime to, ako chceme formovať budúcnosť našej krajiny. Máme pred sebou veľa výziev – zanedbané reformy, naliehavé riešenie ekonomickej či energetickej krízy, chýbajúcu politickú kultúru.

Tu by sme mali ako konzervatívci zabrať a prispieť tým, ako nastoľovať problémy inak, viesť verejný diskurz inak, ako sa to dnes deje, nenechať sa druhou stranou vtiahnuť do ideologických súbojov a sústrediť sa na to, čo je podstatné pre dobro človeka a ochranu jeho dôstojnosti. 

Mali by sme rozmýšľať viac strategicky, ako otvárať náročné témy tak, aby sme pomohli ľuďom rozmýšľať nad hĺbkou vecí a vrátiť sa k vecnosti. Konzervatívne prostredie je u nás často príliš defenzívne a o to menej kreatívne. 



Foto: Adam Rábara

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.