Vlastenecká výchova V krajine dezolátov, alarmistov a katastrofistov

Už niekoľko týždňov v správach pravidelne počúvame, že pekári prestanú piecť chlieb, lebo bude taký drahý, že ho ľudia nebudú ani kupovať.

Pestovatelia jabĺk nechcú ani zberať svoju úrodu, lebo ich náklady sú vysoké, jablká sú preto drahé a nikto ich nekúpi. Producenti bravčového mäsa avizujú, že zastavia chov ošípaných, lebo ceny tohto mäsa budú neúnosné a obchody si radšej dovezú lacnejšie mäso spoza hraníc.

Veľké firmy už začínajú zatvárať prevádzky a mnohé firmy ohlasujú, že budú vo veľkom prepúšťať. Gastrosektor a turistický priemysel volajú po nízkych daniach a podpore, lebo inak vraj neprežijú.

Vysoké školy pripravujú na 17. novembra vlastný pohreb, lebo nebudú mať čím kúriť a svietiť. Vraj sa v zime budú zase zatvárať aj základné a stredné školy, hoci vláda to vylučuje, ale vraj aj tak nebude za čo kúriť. A navyše v mnohých školách nemá ani kto učiť, lebo platy učiteľov sú slabé, a tak učitelia chýbajú.

No a možno skolabujú nemocnice. Lekári nie sú spokojní s ponúknutým zvýšením platov, hoci na pohľad vyzerajú tie sumy celkom slušne, ale stále to vraj nie sú konkurencieschopné platy, napríklad v porovnaní s Českom, a tak lekárski odborári naďalej zbierajú výpovede od svojich kolegov a tlačia na vládu, aby bola štedrejšia.

Samozrejme, ľudia sa pripravujú na zimu, mnohí prerábajú plynové kúrenie a zháňajú drevo. No a čoraz viac počuť hlasy správcov bytov, že túto zimu budú ľudia mrznúť. Starí ľudia už pred kamerami nešťastne ukazujú, ako vykurovanie nastavujú na pätnásť stupňov. Pritom skutočná zima sa ešte ani nezačala.

Je to nereálna misia a všetci to prinajmenšom tušíme.Zdieľať

Televízne správy – to je obraz bezútešnej krajiny, ktorá sa rúti do katastrofy. Bude nám zima, nebudeme mať dosť na potraviny, nemocnice skolabujú a školy budú zavreté.

A ešte jeden motív sa v nich neustále opakuje: zle je, lebo štát nechce dať peniaze, na platy, na dotácie, na energie, na nové dávky.

Iste, v dobre spravovanom štáte vláda dokáže riešiť mnohé problémy. Ale keď sa toho začne valiť veľa, tak ani geniálny minister financií, nieto taký obyčajný, ani dokonalá vláda, nieto oslabená a menšinová, nemôžu vyriešiť všetko.

Je to nereálna misia a všetci to prinajmenšom tušíme.

Tí najviac nahnevaní a frustrovaní však hľadajú politikov, ktorí ich hnev, zlosť, bezmocnosť najlepšie stelesnia. Na Slovensku sa hľadá ľahko.

Môžu prísť pred prezidentský palác a počúvať rečníkov, ktorí z pódia chrlia síru na vládu. Ale ešte tam neprišli davy. Napriek všetkým problémom, neprišiel na opozičný protest veľký zástup, ktorý by ohrozoval stabilitu krajiny.

Akoby sa priveľa ľudí pozeralo len na vládu a na jej opatrenia, ktoré majú všetko zachrániť.Zdieľať

No a potom sme sa vo večerných správach najsledovanejšej televízie dozvedeli, že tam protestovali dezoláti. Viem, televízia sa rýchlo ospravedlnila, a užitočné bolo, že tento slovník odsúdili mnohí novinári a politici.

Bude to dobré poučenie pre budúcnosť. Nemusíme rozumieť ľuďom, ktorí tlieskajú Ficovi či Blahovi, ale urážať a ponižovať ich nemusíme. Takáto polarizácia krajine neprospeje.

Lebo o chvíľu slovo dezolát bude znieť hrdo. Ja som dezolát, kto je viac? Premiér, prezidentka? My dezoláti predstavujeme silu, pred ktorou sa všetci budete triasť.

A ešte jedno zistenie: akoby úloha štátu v tieto dni, týždne, mesiace narástla až do nezdravých rozmerov.

Kto zažil deväťdesiate roky a ešte trochu si pamätá tú atmosféru, vie, ako si vtedy mnohí ľudia zakladali na tom, že od štátu nič nechcú (nemyslím tým Mečiarových privatizérov, ale tých, čo rozbiehali vlastné podnikanie či živnosť).

Možno to bolo v niečom aj smiešne, lebo predsa len človek nemôže žiť celkom mimo štátnych štruktúr. Ale bolo to aj sympatické. Tá hrdosť spoliehať sa najmä na svoje schopnosti a držať sa od štátu čo najďalej.

Bola to prirodzená reakcia na zošnurovaný život počas komunistickej moci.

Dnes akoby bolo všetko inak. Akoby sa priveľa ľudí pozeralo na vládu a na jej opatrenia, ktoré ich majú chrániť od všetkých nepríjemností a trápení.

Je to ilúzia.

Krajinu zachránia najmä ľudia, ktorých neovládne strach a hnev a budú hľadať riešenia, ako z toho marazmu von. A zároveň pripustia, že sa treba aj uskromniť a prijať to ako normálnu vec. Bývajú aj také časy.

V čom spočíva naše víťazstvo?Zdieľať

Mám doma hrnček z jedného britského múzea. Je na ňom nápis Victory is in the kitchen.

To bolo dôležité heslo pre Britov počas druhej svetovej vojny. Vedeli, že kvalitnejšie potraviny treba posielať armáde, a tak sa ľudia učili variť si doma nové jedlá z lacných surovín, najmä zo zeleniny, aby prežili a zároveň pomohli krajine zvíťaziť.

V čom spočíva naše víťazstvo?

Krajina potrebuje ľudí, ktorí nevyplakávajú pred kamerami, ale robia všetko pre to, aby udržali svoju firmu, fabriku, rodinu nad vodou, a nečakajú iba na to, že Matovič pošle dotácie a Hirman zníži ceny energií.

Na dnes už vlasteneckej výchovy hádam aj stačilo.