Letecký záchranár v Tatrách Mnohí si myslia, že drahý výstroj ich ochráni a budú žiť. No nestane sa tak

„Dnes sú ľudia v Tatrách veľmi nezodpovední. Majú pocit, že môžu robiť, čo chcú, veď vrtuľník k nim príde do pár minút. Nedávno kolegovia leteli k zranenému turistovi, ktorý zostupoval zo štítu, nebol naviazaný, nemal sedačku ani lano a bol obutý v sandáloch. Je začiatok augusta a Tatry majú na konte osem smrteľných úrazov,“ hovorí rodák z Tatranskej Lomnice Patrik Skřehot.

Pracuje ako záchranár vo vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej službe Air Transport Europe vo Vysokých Tatrách. Hovorili sme spolu o zodpovednosti mať na lane živé bremeno, o strachu, o egu a životnom poslaní, ale aj o láske k horám. 

V rozhovore sa dozviete aj to, na aké číslo volať v prípade núdze v horách, či bude let vrtuľníka hradený z vašej poistky aj ako dopadol príbeh podchladenej mamy dvoch detí, ktorá takmer nejavila známky života. 
 

Posledný termín nášho rozhovoru sme museli preložiť, pretože ste nečakane museli letieť. Čo sa dialo?

Riešili sme prevoz pacienta s cievnou mozgovou príhodou z Popradu do Košíc, nato úraz členka nad Téryho chatou v Tatrách a potom let z Levoče do Košíc. Už presne ani neviem, lety sa mi už zlievajú. Sme v nonstop pohotovosti, keď zavolá krajské operačné stredisko, povedia, čo sa deje a kde, my sa čo najrýchlejšie pripravíme a okamžite letíme. 

Koľko takých letov za deň absolvujete?

To závisí od sezóny aj od počasia. Zo začiatku pandémie bolo výjazdov menej, potom sme sa prispôsobili práve na prevoz covidových pacientov.

Sú aj dni, keď pre počasie neletíme. Slovensko je malé, veľmi hornaté, nie vždy sa môžeme dostať tam, kde nás práve potrebujú, niekedy sa len čo najviac priblížime. Ak sa nedá lietať, stále je čo robiť na stanici. Kontrolujeme exspiráciu liekov, objednávame nové, upratujeme hangár, aby sme sa tu cítili čo najlepšie. 

Aké je zatiaľ leto 2022? 

Covid spôsobil veľký turistický boom. Zdá sa mi, že ľudia si začali viac veriť aj dovoľovať. Počet ľudí v Tatrách stúpol. Z môjho pozorovania je veľká časť z nich tých menej zodpovedných, ktorí podcenia výbavu aj počasie. O prípady nemáme núdzu. Je začiatok augusta a Tatry majú na konte, žiaľ, už osem smrteľných úrazov.

Malá Studená dolina. Foto: J. Kořínek

Majú tieto prípady nejakého spoločného menovateľa?

Dnes je pre mnohých finančne dostupný aj ten najlepší výstroj. Bohužiaľ, potom si často myslia, že drahý výstroj im zabezpečí, že sa nič nestane a že budú žiť. Človek však musí poznať hory, vedieť, ako z hôr zísť, nielen ako na ne vyjsť. Mnohí idú na vlastnú päsť, nevyužívajú horských vodcov a na vlastné riziko idú do zakázaných miest. Príde zlé počasie, netrafia žľaby, rebrá či zostupové chodníky. Myslia si, že drahý výstroj ich ochráni, no nestane sa tak. 

Nefrustruje vás občas, že si ľudia za situáciu, v ktorej sa ocitli, niekedy môžu aj sami?

V mnohých prípadoch si za to môžu sami. Dnes sú ľudia v Tatrách veľmi nezodpovední. Majú pocit, že môžu robiť, čo chcú, veď vrtuľník k nim príde do pár minút. Kolegovia nedávno leteli k zranenému turistovi, ktorý zostupoval zo štítu, nebol naviazaný, nemal sedačku ani lano a bol obutý v sandáloch.

Čo sú najčastejšie chyby, ktoré ľudia robia?

Napríklad to, že vyrážajú do Tatier veľmi neskoro. Potom nám pred zotmením volajú: Nič nám nie je, no ide tma, príďte nás evakuovať. Ako keby nevedeli, že keď ráno slnko vyjde, potom večer aj zapadne. 

Raz sme zachraňovali Poliakov, ktorí nastupovali na Kežmarský štít o pol dvanástej naobed. Tá stena má šesťsto či sedemsto metrov k vrcholu. Keď sa začalo stmievať, zistili, že nevedia zostúpiť, pretože si nenaštudovali cestu. Zostali tam teda čakať až do rána. Keď sme ich potom prevážali do nemocnice, boli úplne premrznutí. 

Keď sa nám niečo prihodí hore v Tatrách, na aké číslo máme volať?

Turistom odporúčam poznať nielen číslo 112, ale aj kontakt 18 300 na horskú službu a takisto 18 155 priamo k nám na leteckú záchrannú službu. No platí, že kamkoľvek zavoláte, tam dostanete pomoc a dispečeri rozhodnú, aký typ záchrany a odkiaľ k vám pošlú. 

Foto: Postoj/Vladimír Ambróz

Stačí byť bežne poistený alebo musí ísť o horské poistenie, aby si zranený nemusel váš výjazd platiť z vlastného vrecka? 

Služby našej posádky sú hradené zo základného zdravotného poistenia v prípade, že zranenému poskytneme zdravotné ošetrenie. No môže sa stať, že vzniknú aj náklady, ktoré sem nespadajú, najmä keď sú do pomoci zapojené aj ďalšie záchranné zložky a sú nutné rôzne iné úkony, ako napríklad technická pomoc či evakuácia turistov.

Najlepšie, čo môžete urobiť, je mať pri každom výlete do Tatier zakúpené aj horské poistenie. Nikdy neviete, čo sa môže stať. Oproti tomu, čo nakoniec možno zaplatíte, je samotná cena horského poistenia naozaj smietka. Neviem vám odporučiť nič lepšie ako poistiť sa. 

Sú zimné a letné výjazdy dva iné svety?

Áno, v zime je počasie stabilnejšie a termika, ktorá ovplyvňuje nahrievanie skál slnkom, je pre let vrtuľníkom vhodnejšia. No, samozrejme, mnohé veci sú v zime komplikovanejšie, infúzne roztoky aj ruky rýchlejšie mrznú, pacienta potrebujeme dostať z hôr do tepla čo najskôr. 

Čo o zásahu viete, kým vyrazíte? 

Veľakrát zavolajú turisti, ktorí v diaľke videli pád či niekoho počuli. Vtedy sú informácie strohé, nevedia ani presne určiť, kde sa zranený nachádza. Keď ideme k autonehode alebo si nás zavolá samotný výjazdový tím horskej služby, vtedy vieme pomerne presne, o čo ide. 

Je na vykonávanie vašej práce potrebná aj dávka intuície a schopnosti rýchlo sa rozhodovať podľa toho, čo nájdete na mieste?

To čaká najmä lekára, ktorého spustíme dole k pacientovi. My letíme na medzipristátie na najbližšie možné miesto a čakáme, kým nás zavolá. Postupy sú síce dané, no najväčšia improvizácia aj stres sú na lekárovi. Neraz sa nám už stalo, že sme ho museli v horách nechať dlhšie aj s pacientom, pretože miesto zahalila hmla a my sme museli čakať aj hodiny, aby sme sa k nim opäť dostali. 

Bohužiaľ, ľudia si často myslia, že drahý výstroj im zabezpečí, že sa nič nestane a že budú žiť. Zdieľať

Pilot rieši, či môžete letieť a kde môžete pristáť, lekára spustíte dole k zranenému. Čo je vašou úlohou?

Na stredisku musím vytiahnuť vrtuľník z hangáru a pripraviť ho na odlet. Spočiatku fungujem ako kopilot, pomáham pilotovi riešiť rádiostanice, hlásiť sa na predpísaných pásmach a sledovať prekážky počas letu, ako sú vtáky či elektrické vedenie. 

Ak ideme na technický zásah, sadnem si dozadu. Navádzam pilota a obsluhujem navijak, ktorým na lane spustím lekára z helikoptéry. Pribalím mu ruksak s dohodnutými vecami a potom je mojou zodpovednosťou, aby sme lekára aj s pacientom vytiahli späť. 

To znie veľmi technicky, na samotných zdravotných úkonoch sa nezúčastňujete?

Mám strednú zdravotnú školu aj vysokú záchranársku. Keď dokážeme pristáť na mieste, som podporou lekára podľa jeho inštrukcií. Väčšinou sme už takí zohratí, že mu len podávam veci a lieky podľa toho, čo potrebuje. 

No vo väčšine prípadov sa tatranskej zeme vlastne nedotknete?

Áno, väčšinu času strávim vo vzduchu, vo vrtuľníku. V komplikovanom teréne privezieme k zranenému aj horskú službu, ktorá potom robí prvý manažment priamo na mieste. S nimi sa potom dohodneme, aby zraneného spustili či vytiahli vyššie podľa toho, kde je pre nás lepšie miesto na pristátie či spustenie lana. 

Nedávno nás privolali k jednej panej s dvoma deťmi. Schádzala z Téryho chaty, bolo zlé počasie a vyvrtla si členok. Navijakom sme spustili lekárku. Keďže nás limitovalo počasie a deti sme zobrať nemohli, priviezli sme člena horskej záchrannej služby, ktorý zobral deti dole, a my sme paniu odviezli do nemocnice. 

Neprekáža vám, že si vás turisti ľudia pri zásahoch často fotia či natáčajú?

Ak ide o nejakú tragédiu, snažíme sa veci riešiť mimo davu a k situácii okoloidúcich nepúšťame. Ide o úctu k človeku. Samozrejme, turisti nemôžu vedieť, o čo ide a čo si vlastne fotia. No keď riešime koleno či členok, tak mi nevadí, keď turistom na fotke zavadziam. (Smiech.)

Skalnaté pleso. Foto: F. Jukl

Je pri prevozoch čas aj na nejakú konverzáciu?

Pre nás je priorita dokončiť akciu čo najskôr, aby sme mohli byť dostupní, keď nás bude potrebovať niekto ďalší. Vo vrtuľníku máme pre hluk slúchadlá, komunikujeme len medzi sebou. S pacientom možno prehodíme pár slov po pristátí. 

Zisťujete, ako sa prevezeným ľuďom darí, alebo sa vám oni sami prídu za pomoc poďakovať?

Veľakrát chceme vedieť, ako príbeh dopadol. Po pár dňoch sa informujeme, čo pacientovi vlastne bolo a ako sa mu darí. Niekedy nám zavolajú slovenskí aj zahraniční lyžiari aj horolezci, či sa môžu zastaviť a poďakovať. Nie je ich veľa, no my to nerobíme kvôli poďakovaniu. Je to naše poslanie a to stačí. 

Lietajú stále tie isté posádky, v ktorých sa dobre poznáte? Aký typ mužov a žien táto práca priťahuje? 

V posádkach sa už roky striedame, preto sme zohratí v akejkoľvek kombinácii. Aj keď prídu noví členovia, väčšinou sú to ľudia, ktorí robia vo fachu už dlhšie – povieme si zopár vecí a ide to ako po masle. 

Sme tu skvelá partia, vychádzame spolu výborne, bez toho to nejde. Sú to ľudia, ktorých táto služba napĺňa, vedia dobre komunikovať a, samozrejme, majú dobrodružnú povahu. Kto chce robiť túto prácu, nesmie sa báť.

Prvý let ste však asi mali rešpekt aj vy…

Na prvý let si pamätám veľmi dobre. Leteli sme do Škaredého žľabu pri Skalnatom plese. Na magistrále sa tam pošmykol turista, bol zľadovatený terén a nevedel sa dostať späť na chodník. Samozrejme, vtedy som sa ozaj bál. Nevedel som, ako mi to s obsluhou navijaka a s navigovaním pilota pôjde. Dnes je to typ výjazdu, nad ktorým sa ani nezamýšľam. 

Foto: Postoj/Vladimír Ambróz

Pri ktorej časti svojej práce pociťujete najväčšiu zodpovednosť a možnosť zlyhania?

Na lane mám živé bremeno. Mám veľký rešpekt pri spúšťaní lekára, keď okolité stromy pulzujú rotorovým prúdom a je na mne, aby som ho spustil v poriadku a takisto ho odtiaľ bezpečne dostal na palubu spolu s pacientom.

Nedávno sme vypúšťali doktora v centre Tatranskej Javoriny, bolo tam veľa elektrického a telekomunikačného vedenia. Neboli sme v žiadnom náročnom horskom teréne, no aj tak musím neustále dávať pozor, aby sme sa niekde nezamotali alebo aby sa lano nepretrhlo či nezachytilo o strom. 

Prečo ste sa rozhodli pre cestu záchranára a nie pilota? 

Som rodák z Tatranskej Lomnice. Ešte ako dieťa som videl film o horskej záchrannej službe a potom som si našiel aj knihu. Fascinovala ma jej práca, tak som začal trochu liezť a hýbať sa po Tatrách. Mojím snom teda dlho bolo byť horským záchranárom. Letecká služba ešte len začínala, ani som o nej nevedel. 

Kvôli tomu som sa rozhodol ísť na strednú zdravotnú školu. Vykryštalizovalo sa mi, že medicína nie je môj smer, tak som išiel na vysokú záchranársku. 

Bolo ťažké dostať sa k vrtuľníku?

Po skončení školy do horskej nebrali. Začal som teda praxovať na záchranke pri výjazdoch sanitky. Potom som dlhšie pôsobil na Chate pri Zelenom plese. Keď som sa dozvedel o leteckej záchrannej službe, pomyslel som si, že to pre mňa nie je možné. Bol by to krásny sen, no to sa nikdy nepodarí. Ale prihlásil som sa a vyšlo to. Je to práca snov, lietam od začiatku roka 2017.

Je práca leteckého záchranára o láske k adrenalínu, k zdravotníctvu, k ľuďom či k Tatrám? 

Spája sa to. V prvom rade je to asi láska k horám. Tatry sú môj domov, tu som vyrastal, tu sa pohybujem. Pomáhať ľuďom je moje poslanie, to ma nadchlo. Keď sa spojí niečo krásne s niečím užitočným, čo pomáha druhým, to je paráda. A to sa mi stalo. 

Lietanie ako také sa mi, samozrejme, páči tiež, ale vrtuľník je najlepší. Lietame nižšie a pomalšie, človek má viac výhľadov a stihne si veci popozerať. A zle mi nebýva, zatiaľ som nevracal. (Úsmev.)

Do každého letu ideme na sto percent. Zdieľať

Poviete si aj po piatich rokoch každé ráno: dnes žijem svoj sen?

Priznám sa, to si na ceste do práce nepoviem. (Smiech.) Hlavou mi ide asi to isté, čo každému, keď už piaty deň ráno vstáva. No keď sa nám podarí zachrániť život v podmienkach, keď sme už ani nedúfali, keď pomôžeme rýchlo a kvalitne, vždy si poviem, že to stojí za to. 

Letecká záchranná služba je najrýchlejšia forma pomoci, nenahraditeľná. Vieme byť na mieste, aj keď ide o minúty. Je to pekná práca a chodím do nej rád.

Robili by ste záchranára aj inde ako v Tatrách?

Tatry sú veľmi členité, vyskytujú sa v nich náročné prúdy vzduchu a úzke a krátke doliny. Ľadovcové doliny v Alpách sú úplne iné. V iných horách si letecké záchranárstvo viem predstaviť, v meste však určite nie. Aj keď robíme sekundárne prevozy z nemocníc či lietame k autonehodám, najviac ma bavia záchranné akcie v našich Tatrách. Je to adrenalínové a náročnejšie zároveň.

Ak by ste však túto službu robili v Alpách, váš príjem by sa pohyboval niekde inde. To vás nefrustruje?

To som nikdy neskúmal. V zahraničí treba poznať reč, miestne podmienky, domácich – dostať sa do leteckej služby tam je veľmi náročné. No takto som nikdy neuvažoval. Chcem zostať verný Tatrám. Ale skúsiť si pár letov v Chamonix či v Rakúsku, to by som šiel. (Smiech.) 

Pri ktorých typoch zásahov pociťujete najväčší tlak? 

Do každého letu ideme na sto percent. Nikdy nevieme, ako skreslené sú informácie, ktoré sme dostali, a čo presne nás na mieste čaká. Sú však aj príjemné a úsmevné výjazdy. Niekedy nás zranený už čaká so slovami: Prepáčte, že som vás unúval, je to iba noha, no je to ešte ďaleko. Zasmejeme sa, veď nato tu sme. 

Pre mňa sú najhoršie autonehody, pri ktorých je veľa zranených. A, samozrejme, keď ide o dieťa. Vtedy mi ide hlavou, aby som všetko urobil čo najsprávnejšie, predsa len, je to malé stvorenie. A najťažšie je, keď ide o vlastnú rodinu. 

Na letisku v Poprade. Foto: Z. Hopjaková

Zažili ste aj také situácie?

Našťastie nezažil a dúfam, že ani nezažijem. Podľa toho, čo som počul od kolegov, môže ísť aj o najlepšieho záchranára či lekára, no niekedy mu to hlava skrátka nezoberie. Zrazu zamrzne a nevie, čo má robiť. 

Potrebovali ste niekedy vyhľadať pomoc so spracovaním toho, čo ste zažili?

Zatiaľ nie. No iste, uvažujem nad tým, čo som videl. Najmä vtedy, keď chodím vo voľnom čase liezť, si dokážem dobre predstaviť, ako to môže dopadnúť. No pracujem s rizikom a radšej ustúpim, než by som šiel do nebezpečenstva. 

Napadne vám niekedy, že ani vy sa dnes už nemusíte vrátiť? 

Nie, nikdy nejdem do práce s tým, čo sa môže stať. Hovorím si: dnes bude pekný deň, zachránim zopár životov a pôjdem pekne domov k rodine. 

Je táto práca aj trochu o egu? Musí mať každý záchranár a pilot v sebe istú dávku šoumenstva či vyššieho sebavedomia?

Nemyslím si to. Nezdá sa mi, že mám veľké ego, len tak akurát. (Smiech.) Ale, samozrejme, človek si musí veriť. Byť stotožnený s tým, že mám v rukách život druhého človeka.

Keď mám na navijaku lekára, pacienta či člena horskej služby, musím si dôverovať. Verím si, že to, čo robím, urobím stopercentne. A že keď sa stane niečo nečakané, zvládnem aj to. 

Známemu americkému horolezcovi Alexovi Honnoldovi, ktorý lozí bez lana, vedci zistili, že jeho centrum strachu funguje inak ako u bežného človeka. Je to možno aj váš prípad? 

Mať strach je prirodzené a dobré. Strach je o rešpekte, to nám pomáha udržovať istú hranicu. Myslím, že Honnoldovi centrum strachu asi vyoperovali. (Smiech.) Tomu, čo robí, nerozumiem. To je úplne iná kategória, na to si netrúfam. Samozrejme, strach tam niekedy je. Raz nás dobiehali búrkové mraky, unikli sme im ozaj o chlp. 

Gerlachovský štít. Foto: M. Matuška

Ako teda pracujete so strachom?

Strach cítim, a keď treba, viem ho aj prekonať. No nikdy nejdem do nadmerného rizika a snažím sa situácie nepodceniť. 

Plne dôverujeme našim skúseným pilotom, ktorí rozhodujú o tom, čo je ešte prípustné riziko. Dávame si veľký pozor, aby sme nešli za hranicu. A vieme si povedať, keď sa niekto na niečo necíti. Pilot má za úlohu priviezť nás naspäť v tom istom počte, ako sme mu do vrtuľníka nasadli.

Na Slovensku sme však už bohužiaľ za posledných osem rokov mali dva tragické pády záchranárskych vrtuľníkov. Ako ste vtedy prežívali tieto správy?

Smutne. Do záchranky som nastúpil po týchto pádoch, samozrejme, že som nad tým uvažoval. V mojom rozhodnutí ma však povzbudzovala rodina aj terajšia snúbenica. Z každej strany som počul: máš na to, choď do toho, vyskúšaj to a uvidíš. 

Mama mi niekedy povie, nech si dávam pozor, a ja jej vravím: To pilot na mňa dáva pozor, ja sa veziem. (Smiech.) Toho, že by som padol, som sa nikdy nebál. A nebojím sa ani teraz, čo je dobre. 

Nemyslíte, že to možno zmení príchod vlastnej rodiny a že raz príde čas na zmenu?

Nemyslím si, že ma otcovstvo v tomto zmysle zmení. Možno sa budem pri niektorých veciach viac báť, no vydiskutovali sme si to a viem, že rodina ma bude vždy podporovať. Na vrtuľníku môžem robiť, dokedy ma to bude baviť. 

Meniť teda neplánujem. Pre mňa je to bežná práca, ako keď niekto predáva v obchode. Samozrejme, môžu sa stať veci, ale to sa môže stať aj inde. 

Foto: Postoj/Vladimír Ambróz

Kde hľadáte protipól svojej práce a dobíjate energiu?

Vo voľnom čase aktívne leziem, chodím na túry, bicyklujem. Protipól je pre mňa sadnúť si večer po službe s priateľmi, dať si pohár vínka, porozprávať sa a požartovať. Alebo prejsť sa hore do kopcov či ísť si zabehať. Necítim, že by som potreboval zmeniť miesto ani typ aktivity, v Tatrách je môj pokoj. 

Ktorý príbeh vám doteraz zostal v pamäti? 

Pred troma rokmi sme v novembri leteli k poľskému manželskému páru, ktorý uviazol v Mengusovskej doline. Začalo snežiť a fúkať, musel tam prečkať noc. Keď sme sa k nemu ráno dostali, žena bola veľmi podchladená a javila len minimálne známky života. Lekárka nasadila prístroj, ktorý dokáže prebrať funkciu srdca, a podarilo sa nám ju oživiť. Až v Košiciach ju potom napojili na mimotelový obeh, aby ju mohli zohriať. 

Bola to mama dvoch detí. Po pár dňoch sa nám prišla poďakovať po vlastných, bez akýchkoľvek následkov. Neveril som, že sa to podarí. Bol som veľmi rád, že som ju videl živú, zdravú a usmievavú.