V 14. a 15. storočí zasiahlo Uhorsko niekoľko udalostí, ktoré na mape oprášili kontúry niekdajšieho Nitrianska a v dávnom predstihu vykreslili územie dnešného Slovenska. V priebehu niečo vyše 150 rokov vznikali v severnej časti kráľovstva prechodné útvary, ktoré akoby sa opierali o starý slovanský celok, čo si ešte mnohé desaťročia po vzniku panónskeho, uhorského kráľovstva niesol titul údelného kniežactva.

Zhruba na tomto území videl svoju ríšu na začiatku 14. storočia Matúš Čák Trenčiansky, keď sa dal do zväzku so zvolenským županom Dončom a omodejovskými veľmožmi z dnešného východného Slovenska. V 15. storočí sa usadili na časti dnešného Slovenska českí husitskí bojovníci. S prestávkou sa im tam podarilo zotrvať takmer 40 rokov a stopy po nich nájdeme dodnes.

Uhorsko na civilizačnom vzostupe

Scvrkávajúca sa ríša veľmoža Matúša Čáka padla až po jeho prirodzenej smrti v roku 1321. Potom sa uhorský kráľ Karol Róbert nadobro zmocnil územia celého dnešného Slovenska. Význam dvora trenčianskeho veľmoža sa však potvrdil aj dlho po jeho smrti.

Práve v Trenčíne sa v auguste 1335 zišli poslovia českého kráľa Jána Luxemburského a poľského kráľa Kazimíra III. Išlo o zblíženie predstaviteľov donedávna nepriateľských štátov. Po tejto príprave sa vo Vyšehrade stretli v novembri 1335 už obaja panovníci aj s hostiteľom Karolom Róbertom. Na schôdzke urovnali vzájomné spory a prerokovali postup proti rozmáhajúcim sa Habsburgovcom. Český kráľ sa vzdal nárokov na Poľsko a poľský na Sliezsko. O rok nato prišla ešte hospodárska dohoda o pohybe kupcov a tovaru medzi Českom a Uhorskom.

Pokoj, ktorý potom vládol v strednej Európe, priniesol krajinám stabilitu. V mierovom ovzduší a vo vzájomnej zhode zažili Uhorsko, Poľsko a Česko v 14. storočí azda najúspešnejšie obdobie svojich dejín. Tento úspech vyniká o to viac, že západná Európa trpela rozličnými pohromami, krízami, neúrodou, epidémiami a sociálnymi nepokojmi. Hlavným strojcom tohto prepadu bola obrovská a opakovaná epidémia čierneho moru, ktorá sa o stred kontinentu len obtrela.

Uhorsko malo v časoch Anjouovcov na tróne schopných panovníkov spojených s vyspelým talianskym prostredím. Naskytla sa mu šanca priblížiť sa úrovňou vyspelejšej západnej Európe. Umné vládnutie Karola Róberta a jeho mimoriadne ambiciózneho syna Ľudovíta Veľkého v 14. storočí bolo vystužené príjmami zo zlata pochádzajúceho hlavne z územia dnešného Slovenska.

Tragédie v západnej Európe, prosperita v strednej. Zdalo sa, že Uhorsko je na dobrej ceste vyrovnať sa vyspelejším západným kráľovstvám. Prišli však globálne pohyby, ktoré mali osobitný vplyv práve na strednú Európu.

Rozpínaví Osmani a kríza v cirkvi

Z juhu začala naháňať strach rozpínajúca sa islamská Osmanská ríša, priamo ohrozujúca Uhorsko a Poľsko, no jej vplyv pocítili i Česi. Zo západu doľahol na strednú Európu rastúci rozkol v kresťanskej cirkvi. V Čechách sa prejavil v podobe vzniku nového náboženského smeru – reformného husitstva. Práve nový pohyb v Česku predznamenal obdobie náboženských vojen, ktoré naplno zasiahlo Európu o dve storočia neskôr.

Rozkoly v západokresťanskej cirkvi najlepšie charakterizujú udalosti z prelomu 14. a 15. storočia. Nejednotnosť rozličných prúdov odrážajúcich mocenské záujmy silných politikov sa prejavila pri voľbe pápeža. V roku 1387 upadla cirkev do schizmy trvajúcej takmer 40 rokov. Mala dvoch pápežov s dvoma kardinálskymi zbormi – jedným so sídlom v Ríme, druhým vo francúzskom Avignone. Za jedným stála stredná Európa, za druhým západná. Keďže zmierenie v tejto najväčšej dovtedajšej kríze cirkvi sa nepodarilo nájsť a neúspešné pokusy dokonca viedli k voľbe tretieho pápeža, hľadali sa možnosti dohody na konciloch.

Rozkol ukončil až kostnický koncil v rokoch 1414 až 1418. Jeho hlavným výsledkom bolo nastolenie jediného pápeža a obnova jednoty cirkvi. V našich končinách rezonuje skôr iný verdikt koncilu – exkomunikovanie a upálenie Jána Husa. Cirkevné záležitosti zohrávali v európskom svetskom živote rozhodujúcu úlohu, preto sa náboženské rozpory stávali zdrojom sporov, dokonca vojnových konfliktov.

V čase vyhrotenia európskych náboženských rozporov nastúpil v roku 1387 na uhorský trón Žigmund Luxemburský. Tohto 19-ročného mladíka, neskôr českého kráľa a rímskeho cisára, čakalo v budúcich 50 rokoch vlády mnoho náročných úloh. Významnú rolu zohral na spomínanom kostnickom koncile a má zásluhu na tom, že sa našlo východisko z neutíchajúcej krízy.

Žigmund zápasil s rastúcim osmanským nebezpečenstvom a napriek viacerým neúspechom zadržal postup Turkov cez Balkán ďalej do strednej Európy. Po získaní českej kráľovskej koruny sa stal hlavným protivníkom českého husitského hnutia, ktoré po začiatočných náboženských potýčkach prerástlo do prvého veľkého náboženského reformného hnutia v Európe a nieslo znaky národného vzdoru.

Husiti ako lúpežníci i vládcovia

V rokoch 1419 až 1434 boli Čechy vo vojnovom stave. Husiti sa usilovali získať prevahu nad katolíkmi, čo sa im darilo najmä v Čechách, menej na Morave. Zároveň sa museli brániť intervencii vojsk postupujúcich pod pápežskou zástavou.

Žigmundovi križiaci bojujúci proti nábožensky vzbúreným Čechom sa stali zámienkou útoku husitských vojsk v hornom Uhorsku. Prvá výprava sa na západnom Slovensku objavila v roku 1428. Husiti podnikali buď lúpežné výpravy, alebo sa tu dokonca usadzovali a k obyvateľom sa správali ako nová moc. Trvalo to niekoľko rokov.

České udalosti sa tak priamo dotkli aj Slovenska. Husitskými výbojmi za východnú hranicu sa začína obdobie 40-ročného pôsobenia Čechov na Slovensku. Nachádzali tu slovanské obyvateľstvo, no ťažko povedať, že by jazyková príbuznosť hrala najdôležitejšiu úlohu – rozhodujúca bola náboženská otázka, ktorá mala ospravedlniť lúpenie na nepriateľskom území. Vojská ovládali rozsiahle územia dnešného Slovenska a ovplyvnili dianie v celom Uhorsku. Hlavným cieľom bolo získať korisť, no snažili sa aj šíriť novú vieru.

Ako kreslili mapu Slovenska Matúš Čák Trenčiansky v 14. storočí a Ján Jiskra z Brandýsa v 15. storočí. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011.)

Pobyt husitov bol dočasný a skončil sa ich vytlačením a odchodom po dosiahnutí rozličných mierových dohôd. Boje s nimi vyplnili značnú časť 50-ročného panovania Žigmunda. Po jeho smrti a krátkom dvojročnom kraľovaní Albrechta Habsburského vypukli v roku 1440 spory o uhorský trón. Na jednej strane bola vdova, Žigmundova dcéra Alžbeta, ktorá porodila po kráľovej smrti Žigmundovho vnuka Ladislava, zvaného Pohrobok. Na druhej strane stál poľský kráľ Vladislav III.

Dojča Ladislava podporovala jedna časť šľachty – dvorská strana –, Poliaka Vladislava stoličná šľachta – národná strana. Medzi nimi vznikla občianska vojna, ktorú z poverenia dvoch nepriateľských strán viedli dvaja schopní velitelia – Valach z dnešného Rumunska Ján Huňady a Čech Ján Jiskra z Brandýsa.

Tento vývoj priniesol opäť dôležité pohyby na území dnešného Slovenska. Husiti sa vrátili. Po bojoch v Česku s križiakmi, neskôr v bratovražedných sporoch a po výpravách do Nemecka, Poľska a Uhorska sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 15. storočia na Slovensko vrátili ako podkutí bojovníci. Stali sa z nich žoldnieri, ktorí napokon po bojoch na jednej alebo druhej znepriatelenej strane skončili za výkupné v povestnej čiernej armáde budúceho uhorského renesančného kráľa Mateja Korvína. Ich veliteľom sa stal katolík Ján Jiskra.

Bratríkov skrotil až Matej Korvín

Profesionálneho vojenského veliteľa Jiskru povolala do Uhorska Alžbeta. Mal bojovať za jej nedávno narodeného syna, ktorého ako niekoľkomesačného korunovali za kráľa, ale moci sa chopil Vladislav III.

Jiskra sa usadil tam, kde sa husitom pri ich lúpežných výpravách darilo najviac, na Spiši. Postupne svoje pôsobisko rozšíril na západ a východ. Obsadil Zvolen a zmocnil sa stredoslovenských banských miest. V podstate ovládal najhodnotnejšie hospodárske sídla na východ od Nitry. Mal v rukách výnosné bane, bohaté spišské mestá a kontroloval dôležitú obchodnú cestu spájajúcu Uhorsko s Krakovom.

Hlavným protivníkom Jiskru bol nemenej slávny valašský veliteľ a pozemkový magnát Ján Huňady. Títo dvaja vojenskí velitelia dlho zvádzali boje so striedavými úspechmi, no povestný turkobijca Huňady Jiskru neporazil. Po bitke pri Lučenci v roku 1451 musel Huňady z bojiska dokonca utiecť, aby sa nedostal do zajatia. To sa však už Jiskrova misia na Slovensku končila a po 13 rokoch sa vrátil späť do Čiech.

Nešťastím pre panovníka bolo, že Jiskra odišiel domov bez vojakov. Tí ostali na Slovensku ďalej, vlastne časť z nich pochádzala ešte z husitských výbojov spred 20 rokov, druhá časť zo zbehnutých Jiskrových vojakov, lebo im neplatil žold. Na Slovensku sa ešte za Jiskrovho pobytu vytvárali skupiny, ktoré sa zhromažďovali v poľných táboroch a živili sa rabovaním okolia.

V roku 1447 napríklad vyplienili kláštor v Lechnici (dnes Červený Kameň), teda ten istý ako pri prvej lúpežnej výprave husitov v roku 1431. Pravdepodobné je, že v rabujúcom vojsku boli tí istí ľudia a na lup do kláštora išli naisto. To vykresľuje účel ich pobytu na Slovensku a spôsob života, aký viedli.

Bratríkmi sa nazývali podľa oslovenia používaného medzi sebou. V roku 1458 ich bolo už 15- až 20-tisíc a v ich moci bolo 36 poľných táborov a hradov. To bola významná sila, keď si uvedomíme, že v neskoršej povestnej stálej armáde Mateja Korvína bolo len asi dvakrát toľko vojakov. Bratríkov početne podporili miestni sedliaci, drobní šľachtici a valašskí kolonizátori. Na skrotenie bratríkov povolali do Uhorska opäť Jiskru.

A tak zrazu boli na dnešnom Slovensku dve české vojská bojujúce proti sebe so striedavými úspechmi. Situácia sa zmenila až v roku 1458 po nástupe mladého Huňadyho syna Mateja na trón. Pri Blatnom Potoku, čo je dnes pri Bodrogu južne od slovenskej hranice, boli bratríci porazení. Kráľovskému vojsku už nevelil Jiskra, lebo ten sa medzičasom pridal na nepriateľskú stranu.

Bratríci napriek porážke ďalej ovládali Spiš. Pre Mateja Korvína sa v časoch protitureckých výprav stali priveľkou príťažou, preto si Jiskru kúpil za majetky a peniaze. Bratrícke, pôvodne husitské jednotky boli zaradené do armády Mateja Korvína a tvorili jej najsilnejšie jadro. Posledné zvyšky nepoddajných bratríkov ignorujúce kráľovu výzvu boli porazené na západnom Slovensku v roku 1467.

Obrysy dnešného Slovenska

Po 34 rokoch, keď sa v moravskom pohraničí objavili prví husiti, sa horné Uhorsko napokon upokojilo a skončili sa boje na jeho území. Tento dlhý pobyt Čechov mal určite dosah na vývin slovenskej spoločnosti.

Český jazyk bol slovenským nárečiam príbuzný, a preto sa ujal na územiach ovládaných husitmi, Jiskrovými bojovníkmi alebo bratríkmi. Príkladom je Žilina, mesto, kde počas husitských výbojov sídlila posádka. Žilinským pisárom sa stal Václav z Kroměříža, ktorý v roku 1473 preložil do češtiny magdeburské právo, základný právny predpis mesta. Ukazuje sa, že čeština bola vhodnou formou kultúrneho jazyka, lebo miestnym obyvateľom bola zrozumiteľná a nemala rovnako vyspelý ekvivalent. Podobne to bolo v iných mestách na Slovensku.

No treba dodať, že nejde len o zásluhu pobytu českých vojsk na Slovensku. Zo Žiliny sa chodilo študovať na Karlovu univerzitu do Prahy, založenú už v roku 1348. Doma v Uhorsku príležitosti na získanie vzdelania neboli. Situáciu môžeme otočiť a povedať, že Slováci zo Žiliny chodievali na štúdiá do Karlovu univerzitu preto, že hovorili po slovensky a čeština im bola v Prahe zrozumiteľná.

Takmer 40-ročná prítomnosť českých vojsk priniesla na Slovensko vplyv. Po vojenských výpravách tu ostali českí osídlenci, ktorí sa postupne premiešavali s pôvodným obyvateľstvom.

Pohyb českých vojsk z 15. storočia a dávnejšie aktivity Matúša zo 14. storočia potvrdil územné obrysy niekdajšieho Nitrianska. Svoju úlohu určite zohrávala jazyková ucelenosť územia.

Keď sa po 450 rokoch vytváral prvý slovensko-český štát, dalo sa načrieť do histórie.