Dve sociologičky a jedna analytička v oblasti sociálnej inklúzie napísali a v denníku Sme zverejnili článok a otvorený list kandidátom na poslancov parlamentu, ktorí podpísali Deklaráciu za rodinu, zorganizovanú Alianciou za rodinu.

Vyčítajú im, že chcú vymeniť preferenčné hlasy za hodnoty zakotvené v ústave. Toto pomerne silné obvinenie opierajú aj o nasledujúci argument. „Predostretá deklarácia vo svojich článkoch vyzýva k porušeniu prvej hlavy Ústavy SR článku 1, ktorý ustanovuje, že Slovenská republika sa ako zvrchovaný, demokratický a právny štát neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. Vyzývať kandidátov, aby vo verejnej funkcii viazali svoje rozhodnutia na ideológiu, odporuje týmto ustanoveniam.“

Autorkám otvoreného listu zjavne uniklo, že v systéme pluralitnej demokracie sú nositeľmi politickej moci občania, ktorí ju vykonávajú buď priamo, alebo prostredníctvom svojich volených zástupcov, teda politických strán a politikov. A tí zvyknú byť (aký to hriech) niekedy ovplyvnení aj politickými ideológiami. Teda akýmsi súborom ideí a myšlienok, z ktorých vyplýva praktické konanie vo verejnom živote. Na tieto ideológie, aby sme ostali pri jazyku autoriek otvoreného listu, politici niekedy naozaj viažu aj svoje rozhodnutia. Robia tak liberáli všetkého druhu, konzervatívci, socialisti, komunisti, kresťanskí demokrati, zelení aj nacionalisti. Funguje to desaťročia a nikto to nespochybňuje. Teda až teraz dve sociologičky.

Formulácia z prvej hlavy Ústavy SR je naozaj trochu vágna, umožňuje rôzne interpretácie a môže za istých okolností otvárať priestor súdnemu aktivizmu. Autori ústavy ju na začiatku 90. rokov do textu zakomponovali ako reakciu na najvyšší zákon štátu z čias komunizmu, v ktorom bolo explicitne uvedené, že Československo je socialistickou krajinou s vedúcou úlohou komunistickej strany. Tiež na obdobie Slovenského štátu, kde mala v politickom systéme privilegované postavenie katolícka cirkev. Teda ako ústavnú bariéru pred tým, aby štát ovládla jedna totalitná ideológia.

Celkom určite (stačí si prečítať komentár k ústave) to však nemysleli tak, že politici by nemali mať názor, nesmeli sa k nemu hlásiť a odvodzovať od neho svoje politické rozhodnutia. To by bol koniec pluralitnej demokracie a parlament by sme mohli pokojne zredukovať na skladisko hlasovacích mašín, ktoré sa budú rozhodovať podľa nejakého náhodného matematického algoritmu.

Alebo majú autorky pocit, že ak sa niekoľko desiatok kandidátov prihlási k ochrane tradičnej rodiny, hrozí nástup totalitného štátu? Ak áno, tak prečo to neplatí, ak iní politici otvorene podporujú LGBTI agendu?

Hoci otvorený list sociologičiek by sa dal interpretovať aj ako spochybňovanie politickej súťaže a pluralitnej demokracie, tak ďaleko určite zájsť nechceli. Ich najpravdepodobnejším motívom bolo skôr to, že spomínaní politici sa prihlásili k iným ideám a hodnotám, ako sú tie ich. V tom prípade však, ako sa hovorí, mierili na líšku, trafili Marišku.

Foto: Aliancia za rodinu