Právo veta v EÚ Berlín a Paríž chcú zmenu fungovania Únie. Stanú sa z malých krajín provincie?

Tlak na otvorenie základných zmlúv o Európskej únii a jej fungovaní neutícha. V hre je najmä zrušenie princípu jednomyseľného hlasovania v Rade Európskej únie, v ktorej rozhodnutia prijímajú zástupcovia jednotlivých členských krajín.

Najnovšie na to vyzval nemecký kancelár Olaf Scholz vo svojom komentári pre Frankfurter Allgemeine Zeitung. Na jednej strane poukazuje na nebývalo jednotnú reakciu Európskej únie na ruskú agresiu voči Ukrajine. Pri odpore voči „Putinovmu neoimperializmu“ sa však podľa Scholza EÚ nesmie zastaviť. Treba nájsť súlad vo všetkých oblastiach, ktoré doteraz Úniu rozdeľovali – v oblasti migračnej politiky, spoločnej európskej obrany, technologickej suverenity, demokratickej odolnosti.

Píše: „Permanentná nejednotnosť, permanentný nesúlad medzi členskými štátmi nás oslabuje. Preto najdôležitejšou odpoveďou Európy je jednota. Musíme ju bezpodmienečne udržiavať a prehlbovať. Pre mňa to znamená: už žiadne sebecké blokády európskych rozhodnutí jednotlivými členskými štátmi. Už žiadne národné samostatné snahy, ktoré poškodzujú Európu ako celok. Jednoducho si už nemôžeme dovoliť národné veto, napríklad v zahraničnej politike, ak chceme, aby sme boli naďalej vypočutí vo svete súperiacich veľmocí.“

Cestu k jednote teda nemecký kancelár vidí v tom, aby sa upustilo od potreby konsenzuálneho rozhodovania a prešlo sa k väčšinovému hlasovaniu v Rade EÚ aj pri najzásadnejších otázkach spoločnej politiky. Olaf Scholz súčasne avizoval, že Nemecko v tejto veci predloží v najbližších mesiacoch konkrétne návrhy.

Nemecký kancelár nie je prvý, ktorý prišiel s výzvou zrušiť možnosť veta pri hlasovaní v Rade EÚ. Už pred ním s touto myšlienkou vystúpila predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, ale aj francúzsky prezident Emmanuel Macron.

Obaja sa pritom zaštítili závermi Konferencie o budúcnosti Európy, z ktorej vraj vyplynulo, že občania si želajú väčšie právomoci pre inštitúcie EÚ a zmenu jednomyseľného hlasovania na väčšinové. Akosi opomenuli, že išlo o vybraných občanov najmä s euronadšeneckým presvedčením. No a z takto vyabstrahovanej požiadavky „viac EÚ“ politickým lídrom vyplynula potreba otvárať základné zmluvy.

„Vždy som tvrdila, že jednomyseľné hlasovanie v niektorých kľúčových oblastiach už jednoducho nemá zmysel, ak chceme byť schopní postupovať rýchlejšie,“ povedala v máji von der Leyenová.

A ak sa nepodarí zmluvy otvoriť, riešením by mala byť podľa Macrona viacrýchlostná Európa. V májovom prejave v Európskom parlamente hovoril aj o tom, že „Európa by nemala čakať na najskeptickejších a najváhavejších“.

K von der Leyenovej a Macronovi sa pridali napríklad aj taliansky premiér Mario Draghi a predsedníčka Európskeho parlamentu Roberta Metsolová.

Odpor malých krajín

Politickí lídri západnej Európy a Európskej únie ako argument na zrušenie potreby jednomyseľnosti v Rade EÚ využívajú postoje Maďarska, ktoré vetovalo viacero znení sankčných opatrení voči Rusku, najmä ak sa týkali obchodu s ropou a plynom.

S prístupom Maďarska nesúhlasia ani krajiny, ktoré priamo s Ruskom susedia – Poľsko a pobaltské štáty. Zároveň však upozorňujú na to, že zrušenie práva veta odoberie hlas práve menším krajinám.

V reakcii na snahy otvárať zmluvy spísalo 13 krajín strednej a východnej Európy a Škandinávie stanovisko k záverom Konferencie o budúcnosti Európy. V ňom odmietajú zrušenie takéhoto práva veta. Ide o Bulharsko, Chorvátsko, Česko, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Litvu, Lotyšsko, Maltu, Poľsko, Rumunsko, Slovinsko a Švédsko, k tejto výzve sa nepridalo Slovensko, ale ani kritizované Maďarsko.

Český dotazník a maďarská provokácia

Do procesu riešenia otázky otvárania zmlúv a aj zrušenia práva veta vstúpila aj Česká republika ako predsedajúca krajina Rady EÚ. Česi pripravili dotazník, aby zistili pripravenosť jednotlivých členských krajín na zmeny v rozhodovacích procesoch v rámci EÚ.

Podľa českého ministra pre európske záležitosti Mikuláša Beka sa dotazník zameriava na zmeny, ktoré je možné vykonať v rámci súčasných zmlúv, najmä prostredníctvom klauzúl passerelle.

Tie sú súčasťou Lisabonskej zmluvy a umožňujú zmeniť požiadavky dohody bez toho, aby bolo potrebné meniť celú zmluvu. Ich aktivácia by znamenala zrušenie jednomyseľného hlasovania, najmä v zahraničnej politike.

Zmena jednomyseľného hlasovania na väčšinové by si však najprv vyžadovala jednomyseľný súhlas všetky členských krajín pri hlasovaní v Rade EÚ. Až potom by mohol nastať samotný proces úpravy zmlúv.

Väčšinové hlasovanie je definované ako rozhodnutie väčšiny minimálne 15 z 27 krajín, ktoré predstavujú 65 percent celkového počtu európskych občanov.

Keďže však Česko bolo jednou zo signatárskych krajín neformálneho listu proti neuváženej úprave základných zmlúv, táto česká iniciatíva vyzerá skôr ako snaha celý proces zbrzdiť.

Navyše závery dotazníka má Rada predložiť Európskemu parlamentu aj s návrhom riešenia. Parlament totiž formálne schválil výzvu na otvorenie zmlúv, a teda Rada aj Eurokomisia sa ňou musia zaoberať. Rada musí odpovedať do 9. októbra. Predpokladá sa však, že nepríde s návrhom na otvorenie zmlúv, keďže v tejto otázke neexistuje medzi členskými krajinami zhoda. Môže však vyústiť do diskusie o zvolaní konventu.

S vlastnou reakciou na túto diskusiu prišiel maďarský parlament. Tento týždeň odhlasoval víziu Maďarska o budúcnosti EÚ. V nej navrhuje napríklad rozpustenie súčasného Európskeho parlamentu. Europoslanci by už nemali byť volení v samostatných voľbách, ale mali by ich delegovať priamo národné parlamenty. Tie by podľa maďarskej vízie mali získať aj právo veta pri európskej legislatíve, pričom právomoci centrálnych inštitúcií by mali byť obmedzené. Na druhej strane by sa európska integrácia podľa Maďarska mala posilniť vytvorením spoločnej európskej armády.

Takýto návrh, samozrejme, nemá na európskej úrovni šancu uspieť. Ukazuje však, že postoj Maďarska bude pri téme o zrušení práva veta jednoznačný.

Navyše samotný proces otvorenia zmlúv by bol časovo, technicky aj politicky náročný. Dnešné fungovanie EÚ vychádza z Lisabonskej zmluvy, ktorá sa začala tvoriť v roku 2001, schválená bola v roku 2007 a do platnosti vstúpila v roku 2009.

Rozdielny bol aj proces jej schvaľovania v jednotlivých krajinách. Vo väčšine, napríklad aj na Slovensku, stačila ratifikácia parlamentom, v iných je podľa miestnych ústavných pravidiel potrebné referendum. Dnes už legendárnym je proces schvaľovania Lisabonskej zmluvy v Írsku. V prvom referende v roku 2008 Íri zmluvu odmietli. Preto museli hlasovať druhýkrát, aby v roku 2009 svoje pôvodné rozhodnutie „napravili“.

Rozsiahla zmena základných zmlúv tak stojí nielen na jednomyseľnej zhode členských štátov v Rade EÚ, ktorú chce samotná zmena odstrániť. Do procesu by opäť muselo vstúpiť aj rozhodovanie na národnej úrovni, v parlamentoch alebo v referende.

Pravda, tu by mohli európske inštitúcie povedať, že zmena v zmluvách si už nevyžaduje opätovnú ratifikáciu. No do hry by v tom prípade mohli vstúpiť ústavné súdy jednotlivých krajín. Poľský, nemecký či francúzsky už ukázali, že sa vedia postaviť proti rozhodnutiam európskych inštitúcií.

Výsledkom by boli ďalšie politické konflikty. A Scholzom vysnená „jednota“ by bola definitívne preč.

Koniec jednoty

V skutočnosti by totiž zrušenie pravidla jednomyseľnosti viedlo k oslabeniu jednoty.

Rýchlejší postup totiž neznamená, že väčšinovo schválený postoj bude postojom celej EÚ, práve naopak. Upozorňuje na to napríklad docent politických vied na Londýnskej Metropolitan University Angelos Chryssogelos vo svojom komentári pre server Politico.

„Na rozdiel od všeobecného presvedčenia by opustenie jednomyseľnosti spôsobilo, že EÚ ako aktér zahraničnej politiky by bola na tom horšie. Je v podstate paradoxné, že zástancovia silnejšej EÚ v medzinárodných záležitostiach by boli proti pravidlu, ktoré zaisťuje, že každé rozhodnutie EÚ bude podporovať kolektívna sila 27 krajín,“ píše Chryssogelos.

A dodáva: „Pre EÚ by bolo sebazničujúce, keby zrušila jediné pravidlo, ktoré jednoznačne dokazuje, že všetky, dokonca aj tie najmenšie členské krajiny môžu presadiť svoje hlavné národné záujmy v rámci Únie. Pozícia proeurópskych síl vo viacerých členských krajinách by sa po niekoľkých nešťastných hlasovaniach mohla stať neudržateľnou. Len si predstavte reakcie v Poľsku, ak by prehralo hlasovanie o Rusku, alebo v Grécku kvôli Turecku, alebo v Írsku kvôli brexitu...“

Ak aj dochádza k zdržaniu pri niektorých rozhodnutiach v dôsledku veta niektorých krajín, ide podľa Chryssogelosa nanajvýš o týždne, kým sa nenájde kompromis. Prijatie väčšinového hlasovania by hľadanie zhody zmenilo na diktát najsilnejších.

Zároveň vidíme, že hlasy na odbúranie práva veta vychádzajú z Nemecka a Francúzska, pričom túto zmenu podporujú aj Španieli a čiastočne Taliani. Ak by právo veta malých krajín prestalo platiť, pri väčšinovom hlasovaní by nebolo možné zastaviť nič, na čom by sa dohodli tieto veľké štáty.

K iniciatíve Olafa Scholza nezostali chladní ani naši západní susedia. Ako píše komentátor Echo24 Ondřej Šmigol, práve Nemecko je najjasnejším príkladom toho, že o jednote najviac kričia tí, ktorí ju najviac narúšajú:

„Vzhľadom na to, že Nemci patria medzi hlavných vinníkov tragickej zahraničnopolitickej situácie, keď je veľká časť Európy energeticky závislá od Ruska, je, naopak, vhodné držať ich od rozhodovania o zahraničnej a bezpečnostnej politike čo najďalej. To isté platí o Francúzoch s ich obsesiou európskej armády. Jediným zaručeným výsledkom založenia spoločnej európskej bezpečnosti by bolo oslabenie funkčného NATO pod americkým velením a vznik nefunkčnej európskej armády pod velením francúzskym. Ako dokazuje niekoľko uplynulých týždňov, nikto nedokáže tak sabotovať zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ ako samotné európske inštitúcie a ich najvýznamnejší členovia.“

Pripomína napríklad rozhodnutie Súdneho dvora EÚ voči Litve a jej zákonu o navracaní nelegálnych migrantov, ktorých na hranice dovážal Lukašenkov režim. Tento zákon bol vraj v rozpore s právom EÚ. Litvu donútili európske inštitúcie takisto k tomu, aby upustila od uplatňovania sankcií voči ruskej enkláve Kaliningrad. Ale aj úpenlivú snahu Nemecka doprosiť sa Kremľa, aby predsa len zapol Nord Stream I, keď už aj tú turbínu z Kanady vyhandlovali.

Pridáva sa aj Šmigolov kolega Marian Kechlibar. Podľa neho je síce myšlienka väčšinového hlasovania filozoficky neutrálna, v skutočnosti však znamená, že ak sa za niečo postaví Nemecko a Francúzsko, bude extrémne ťažké tomu zabrániť – potrebné koalície by boli krkolomné a reálne nedosiahnuteľné.

Menšie štáty sa podľa Kechlibara dostanú skôr do pozície provincií, ktoré chtiac-nechtiac budú plniť príkazy z centra. „Práve preto, akú polovičatú politiku teraz voči Putinovi predvádza Nemecko s Francúzskom, tak im absolútne nedôverujem, že by tento druh dominancie používali v náš prospech,“ dodáva.

Slovenské ticho

V celej debate o zmenách zmlúv, práve veta, väčšinovom hlasovaní je v našom kontexte fascinujúca ešte jedna vec. To ticho, ktoré panuje v slovenských politických kruhoch. Ak opomenieme našich europoslancov, ktorí sa k téme stavajú podľa svojich politických presvedčení (progresívni za zmenu fungovania EÚ, konzervatívni proti), od slovenských politikov nepočujeme k zásadným otázkam budúceho fungovania Európskej únie nič.

Pritom je to spoločenstvo, v ktorom reálne fungujeme, riadime sa pravidlami, ktoré sa v skutočnosti schvaľujú v europarlamente, v eurokomisii, v Rade EÚ. Patrilo by sa teda, aby sa aj naše politické špičky vyjadrili k témam, ktorými chcú Berlín, Paríž a Brusel meniť fungovanie EÚ.

A najmä by mali povedať, či chceme byť svojprávnou krajinou v spoločenstve svojprávnych. Alebo nám postačí pozícia provincie, ktorá dostane svojho guvernéra (vedúceho zastúpenia) a nejaké tie eurofondy.