História Matúš Čák nakreslil pred siedmimi storočiami obrysy dnešného Slovenska

Na začiatku 13. storočia je Uhorsko schopne sa rozvíjajúcim kráľovstvom. No v roku 1241 prichádza mongolský vpád, ktorý všetko zastaví.

Počet obyvateľov Uhorska sa z dvoch miliónov zníži na polovicu. Po nečakanom odchode Mongolov, nazývaných tiež Tatármi, sa kráľ Belo IV. vracia do kráľovstva a podnecuje šľachtu, aby budovala sieť opevnených hradov.

Uhorsko vstáva z popola, niektorí dokonca hovoria, že sa znovuzrodilo.

No staré časy sa už nevrátili.

Na pôde kráľovstva ostávajú pohanskí Kumáni, ktorí sa sem uchýlili z východu pred náporom Mongolov, čo bolo vítanou zámienkou, aby ázijskí nomádi napadli aj Uhorsko.

Kráľ ich napriek bojovnej bujarosti a pohanskej neviazanosti prejavovanej aj vnútri štátu rešpektuje. Dokonca svojho syna ožení s kumánskou princeznou. Z tohto zväzku sa na tón dostáva Ladislav IV., ktorý si dáva prívlastok Kumánsky a osciluje medzi pohanskými zvykmi a kresťanskou vierou.

Sprievodným javom tohto vývoja je posilňovanie moci miestnych veľmožov. Vojny sú ďalej bežnou súčasťou života.

Čákovci sú úspešní bojovníci proti Bulharom a Čechom, za čo dostávajú od kráľa odmeny vo forme titulov a majetkov, a tak sa sformuje jeden z najsilnejších uhorských rodov.

Matúš, strýc Matúša zvaného neskôr Trenčiansky, získava nové majetky práve v okolí Trenčína. Pripadne mu aj miestny kráľovský hrad. Po ňom už nastupuje jeho synovec, ktorý si v rokoch 1296 až 1301 vytvára na strednom Váhu jadro svojej budúcej dŕžavy.

Matúšove vyhliadky na samosprávne panstvo však neboli spočiatku úplne jednoznačné. Posledný arpádovský kráľ Ondrej III., zvaný tiež podľa lokality, kde vyrastal, Benátčan, totiť zobral po Ladislavovi IV. Kumánskom opraty kráľovskej moci pevnejšie do rúk.

Vládu opäť centralizoval a po vzore vyspelých talianskych mestských štátov sa kráľovstvo snažil zmodernizovať. No dvere k rastu miestnej moci sa uhorským veľmožom otvorili dokorán, keď v roku 1301 Ondrej III. nečakane umiera. Niektorí si dokonca myslia, že ho otrávili.

Matúš bol jednoducho v správnom čase na správnom mieste a v správnej funkcii.

Žnúc zásluhy svojich predkov, a potom aj svojich vlastných, bol za Ondreja III. – kým sa ešte nepohádali – ako palatín po kráľovi druhým najvýznamnejším človekom v Uhorsku.

Sebavedomý veľmož

Dnešnými slovami by sme mohli povedať, že Matúš bol dobrý manažér. Pripisujú sa mu napríklad zásluhy za dobytie Bratislavy, ktorá bola vtedy v rukách Kysekovcov spojených s rakúskym arcivojvodstvom.

No skutočným vojenským veliteľom pri zaujatí Bratislavy v roku 1291 bol Abrahám Červený. Ako hovorí historik Vlastimil Hábl, Matúš si dokázal získať schopných ľudí a presvedčiť ich na plnenie svojich cieľov. Mnohí uňho zároveň hľadali ochranu alebo možnosti kariérne a majetkovo sa presadiť.

Matúš Čák získaval nové dŕžavy a zväčšoval svoje panstvo často násilím, ale v tých časoch nebol v Uhorsku ničím výnimočný. Podobne sa dostávali k majetkom napríklad aj spomínaní Kysekovci či dokonca kráľ.

Tak či tak si znepriatelil panovníka a Ondrej III. mu palatínsku funkciu odňal.

Po smrti posledného Arpádovca sa rozhoreli boje o trón. Uchádzal sa oň Neapolčan Karol Róbert z rodu Anjou. Od tohto nominanta si veľa sľuboval pápež, ktorý si prial vytlačiť z Uhorska opäť prinavrátené kumánske pohanské obyčaje.

Nádeje si robil i český Přemyslovec Václav III. Toho zas podporoval Matúš Čák. To dokumentuje silu a sebavedomie trenčianskeho veľmoža – chcel rozhodovať o celom kráľovstve.

Karol Róbert súboj napokon vyhral, ale musel na to vynaložiť roky trpezlivého postupu. Prvé roky jeho vládnutia sú stále obdobím potýčok a merania si síl s veľmožmi, medzi ktorými hral významnú pozíciu práve Matúš. Málokto sa vtedy mohol pochváliť, že dokáže priamo rokovať s poľským, českým panovníkom či Habsburgovcami.

Matúš sa tváril ako taký menší kráľ.

A mal aj podporu Václava III., ktorý sa napriek uznaniu Karola Róberta tváril tiež ako uhorský kráľ, dokonca ho aj korunovali. Pri ústupe si do Čiech dokonca zobral uhorskú kráľovskú korunu so sebou, čo bola veľká urážka. Václav III. medzi iným legitimizoval útok na nitriansku župu, ktorú Matúš obsadil násilne a majetky odcudzil hlavne cirkvi. Vypálil hrad i katedrálu s ostatkami mučeníkov svätých Svorada a Benedikta a so starými listinami, ktoré by nám dnes mohli veľa dosvedčiť o starých slávnych časoch Veľkej Moravy a podiele Nitry na formovaní panónskeho kráľovstva Štefana I.

Vojenské barbarstvo pripísal Matúšovi vtedajší znepriatelený nitriansky biskup Ján.

Nitra bola poľnohospodársky určite bohatšia ako Trenčín. Hodnota stredného Považia spočívala v inom, v jeho hraničnej, strategickej polohe. Sem smerovali priesmyky cez karpatské hory zo západu a severu, v okolí Trenčína sa dal prebrodiť Váh.

Ešte v časoch vzniku panónskeho, neskôr nazvaného uhorského kráľovstva, sa tu striedali aj vojská poľského a českého panovníka. Priťahovala ich stará slovanská Nitra.

Umiera nepokorený

V povedomí tých čias stále žilo nitrianske kniežactvo, ktoré ostalo aj po zániku Veľkej Moravy ucelenou oblasťou. Sídlili v ňom vládcovia, ktorí neraz končili až na uhorskom tróne. Titul údelného kniežactva už v časoch Matúša Čáka Nitra nemala, no ak sa pozrieme na územie, ktoré Matúš obsadil alebo vojnami či zmluvami chcel obsadiť, kontúrami sa približovalo k tomuto starodávnemu útvaru. 

Pri rozpínaní Matúšovej dŕžavy smerom na východ prišla stopka v bitke pri Rozhanovciach v roku 1312, kde Karol Róbert cieľavedome postupujúci v centralizovaní kráľovstva porazil omodejovských veľmožov.

Vojenská pomoc Matúša spojeneckým Omodejovcom nepomohla. Naopak, kráľ pristrihol krídla aj priamo Matúšovi. Odvtedy sa už jeho dŕžava len scvrkávala.

Napriek neúspešnej snahe podriadiť si územie veľkosťou pokrývajúce zhruba dnešné Slovensko Matúš dožíva posledné roky až do smrti v roku 1321 v pokoji. V Trenčíne má honosný dvor porovnateľný s kráľovským, má vlastného palatína, jeho sudca rieši spory medzi šľachticmi, azda razí aj vlastné peniaze, čo bolo poburujúce, lebo útočil na monopol kráľa.

Matúš mal aj obdobia, keď s Karolom Róbertom vychádzal dobre. To však neznamená, že pri zachovaní dlhodobejšieho ústretového postoja by si mohol ponechať v rámci kráľovstva nejakú významnejšiu autonómnosť.

Uhorský panovník síce pomaly, ale dôsledne lámal moc veľmožov. Matúš ostal ako jediný, ktorý sa mu až do smrti nepokoril.

A vedomosť o tom pretrvávala. Historik Ján Lukačka poznamenáva, že ešte v 15. storočí si na viedenskej univerzite udávali študenti pôvod z Terra Mathei, teda z Matúšovej zeme. Pripúšťa to aj Hábl, ktorý potvrdzuje, že na začiatku 14. storočia bola Terra Mathei jediným solídne spravovaným územím v Uhorsku. Nie div, že tento pojem sa zachoval aj do neskorších časov, ale už iba ako tradícia.  

Nekorunovaný kráľ

Keď sa pozrieme na mapu, západnou a severnou hranicou Matúšovej dŕžavy bola zhruba súčasná hranica Slovenska, na juhu línia sčasti presahujúca Dunaj, na východe, ak počítame aj územie dočasne spriazneného zvolenského župana Donča, Vysoké Tatry a Gemer. Bratislavu neovládal.

Historik Matúš Kučera napočítal v 40 stoliciach Matúšovho panstva 50 hradov. Podľa jeho hodnotenia bol Matúš „nekorunovaným kráľom na Slovensku“ a stále používal titul palatína, hoci mu ho Karol Róbert predtým odobral.

Hábl neoznačuje Matúša za „nekorunovaného kráľa“, ale myslí si, že nie nadarmo ho mnohí nazývali kniežaťom, lebo svojou mocou a bohatstvom sa mnohým kniežatám prinajmenšom vyrovnal. Zdôrazňuje hlavne pevnosť jeho vlády opierajúcu sa o strednú drobnú šľachtu, ktorej umožnil zbohatnúť a ktorej vládol spravodlivo.

Realistický pohľad na pôsobenie Matúša Čáka predkladá historik Lukačka. Nevynáša nad Matúšom súdy, iba mapuje, ako sa správal v tomto zložitom historickom období, keď panovala v strednej Európe nestabilita. Matúš bol šikovný veľmož, ktorý sa neváhal vzoprieť kráľovi a rímskokatolíckej cirkvi. Metódy mal nevyberané, neštítil sa vyháňania svojich sokov z ich majetkov, dával ich zatvárať, mučiť, vraždiť. Pritom mu bolo jedno, akého boli pôvodu, určite tam boli aj Slováci obývajúci toto územie.

Napríklad v roku 1298 si privlastnil hradné panstvá Bojnice, Prievidzu, Tematín a Čachtice na úkor potomkov rodu slovanských Hont-Poznanovcov.

Nešetril miestny ľud. Napríklad na prestavbu svojho sídla v Trenčíne využíval lacnú pracovnú silu z okolitých cirkevných majetkov. A keď poddaní pod návalom ťažkej práce hynuli, neváhal zaujať opustené majetky pre seba. Na druhej strane, zabraté územie zveľaďoval hospodársky, lebo si bol dobre vedomý, že bez dostatočných príjmov sa jeho panstvo neudrží.

Od Tatier k Dunaju

Matúš Čák Trenčiansky, pán Váhu a Tatier, kriesiteľ pamiatky Veľkej Moravy. Takéto uznanie získal v 19. storočí najmä od štúrovcov v čase rozmachu slovenského národného uvedomenia.

V mysliach mnohých ľudí na Slovensku zostáva tento romantický pohľad dodnes. Pritom im neprekáža, že išlo o uhorského šľachtica maďarského pôvodu, ktorý sa nevyberanými metódami dostal k majetkom na území dnešného západného a stredného Slovenska.

Hoci v rozháraných pomeroch na začiatku 14. storočia možno vládol na svojom panstve spravodlivo, určite mu nešlo o vytvorenie akéhosi slovenského samostatného či polosamostatného celku.

Ak by sa mu predsa podarilo uchovať dobyté územie pre svojich potomkov scelené, je otázne, či by obyvateľom horného Uhorska bolo lepšie.

Krátko po jeho páde sa práve za úspešnej politiky jeho hlavného nepriateľa – kráľa Karola Róberta – spustili reformy, ktoré pozdvihli horné Uhorsko na najrozvinutejšiu oblasť kráľovstva. Čákove schopnosti by na dosiahnutie tohto výsledku určite nestačili.

K Matúšovi ako k postave, ktorá môže prebudiť hrdosť Slovákov, vzhliadol sám Ľudovít Štúr.

Keďže Slovensko nebolo v prvých desaťročiach 19. storočia definované ako konkrétne územie a malo trvať takmer sto rokov, kým sa tak stane, vhodný prameň našiel v Matúšovej dŕžave. O nič lepšie sa totiž nemohol oprieť, musel si vystačiť s územím ukráteným o východné časti dnešného Slovenska.

Štúr pochopil význam prirodzených prírodných rozhraničení v hornom Uhorsku a Tatrám prisúdil pozíciu akejsi slovenskej strechy, z ktorej vyčnieva charakteristický Kriváň.

Vysoké Tatry sa podľa Štúra stali kultovou chyžou pre Matúša, ktorého panstvo sa odtiaľto rozprestieralo až do dunajských nížin. Tu vznikol prvý pokus o označenie krajiny Slovákov od Tatier k Dunaju.

Trenčín, Matúšovo sídlo, sa potom ukazoval ako prirodzený stred tejto krajiny. Za Matúšových čias „na veži trenčianskej oheň vraj jasný horieval, po celej krajine tatranskej zlatú žiaru vraj rozlieval“, básnil Štúr.

Nech je to už akokoľvek, Matúš Čák Trenčiansky je súčasťou slovenskej histórie.

Ako v prípade všetkých ostatných osobností platí stále to isté. Poznanie histórie nás obohacuje. Na jednej strane svedčí o nás, o našich predkoch, na druhej strane obnažuje mýty, ktoré sa paradoxne rovnako stávajú súčasťou histórie.