Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
28. jún 2022

Boj so schránkami

Slovensko patrí medzi lídrov, na ruských oligarchov sme však prikrátki

Po útoku na Ukrajinu uvalil Západ na Rusko sankcie aj v nádeji, že obráti ruských oligarchov proti Putinovi. To sa nepodarilo.

 Slovensko patrí medzi lídrov, na ruských oligarchov sme však prikrátki

Oleg Deripaska. Foto Flickr

Sankcie mali zasiahnuť export ruskej ropy, plynu, ale tiež majetky bohatých oligarchov, ktorí roky pumpovali svoje miliardy do Európskej únie. Problém, ktorý dekády zostával v úzadí, sa zrazu dostal na prvé miesto programu.

V luxusných destináciách sa symbolom honu na oligarchov stali jachty a vily, v Česku päť koní čečenského vodcu Ramzana Kadyrova, o ktoré sa už od anexie Krymu musí starať štát. Keďže ani posledný pokus o ich únos nevyšiel, vyzerá to tak, že situácia sa naďalej nezmení.

Sankčné balíčky Európskej únie teda pribúdajú, vojna pokračuje ďalej a občas sa zdá, že viac problémov so sankciami majú členské štáty než samotní Rusi. Tak je to aj v prípade „zamrazených“ koní alebo jácht vo Francúzsku.

Stala sa niekde chyba?

Oligarchovia vojnu nezastavia

Po vypuknutí vojny prevládala idea, že tlak na oligarchov je zároveň tlakom na Vladimira Putina. Ak bohatí Rusi prídu o svoje pohodlie, ktoré si roky budovali v rôznych európskych krajinách, budú silnou pákou na prezidenta, aby vojnu čo najskôr ukončil.

Keďže vojna pretrváva, táto stratégia sa neukazuje ako účinná.

„Sankcie voči jednotlivcom preto majú docieliť zmenu správania týchto ľudí, či už ide o korupciu, pranie špinavých peňazí, ich využívanie na nelegálne ciele, alebo financovanie dezinformácií. Z môjho pohľadu ide skôr o kleptokratov ako o oligarchov,“ hovorí pre Postoj odborníčka na boj s praním špinavých peňazí a identifikáciu reálnych vlastníkov Maíra Martini z berlínskej centrály Transparency International.

Podľa nej je otázne, či vôbec ruská finančná elita má na Putina vplyv, a ak aj áno, či sa európskym krajinám skutočne podarilo identifikovať reálny rozsah ruského kapitálu. Ten totiž máva viacero podôb.

Zatiaľ čo časť bohatstva skupine Rusov dlhodobo slúžila na presadenie sa v najvyšších kruhoch, iná časť majetkov je zahalená rúškom neprehľadnej spleti schránkových firiem.

Príkladom je miliardár Roman Abramovič. Vlastníctvo futbalového veľkoklubu FC Chelsea ho vynieslo medzi britskú smotánku a vôbec sa ním netajil. Známe sú aj jeho superluxusné jachty. Na tieto dopadli európske sankcie tak tvrdo, že ruský magnát žaluje EÚ za porušenie jeho práv. Núdzu však naďalej netrie, a to aj vďaka skutočnosti, že o zvyšnej časti jeho majetkov sa skrátka nevie.

„Jachty a lietadlá sú iba špičkou ľadovca. Obrovským problémom sú nehnuteľnosti, ktoré vlastnia schránkové firmy z daňových rajov, rôzne fondy a iné neprehľadné štruktúry. Pri súčasných európskych mechanizmoch postačuje, aby bol v registri zapísaný ako konečný užívateľ výhod manažér fondu, a ste v slepej uličke. K reálnemu vlastníkovi peňazí sa nedostanete. Za klamlivé zápisy a krytie skutočných vlastníkov navyše nie sú vedené žiadne trestné konania. Bez zodpovednosti sa ďalej nepohneme,“ mieni Martini.

Pokiaľ však sankcie voči jednotlivcom majú iba veľmi obmedzený potenciál na zastavenie vojny, otázna je ich legitimita. Túto kartu budú chcieť čo najviac využiť aj osoby, na ktoré sankcie dopadajú. Cieľom EÚ a jej členských štátov očividne nemôže byť výchova Rusov, ktorí zbohatli pochybným spôsobom. Do popredia však vstupujú ďalšie faktory, ktoré boli dlho prehliadané.

„Korupcia a rozkrádanie štátneho majetku v Rusku sú samy osebe vnútroštátnou záležitosťou tejto krajiny. Ak sa však obrovské sumy nelegálne získaných financií prelievajú do Európskej únie, už to je problém Únie. A to sa deje pred našimi očami,“ zdôrazňuje právnička Transparency International a vzhľadom na ruské investičné schémy dodáva: „Rusi kradnú peniaze z verejných zákaziek, cez európske banky skupujú vo veľkom rozsahu európske nehnuteľnosti a následne využívajú svoj vplyv.“

Európske štáty si problém s neprehľadným zahraničným kapitálom uvedomujú už dlho. Odzrkadľuje to aj šesť smerníc EÚ, ktoré boli prijaté na boj s financovaním terorizmu a praním špinavých peňazí.

Realita ukazuje, že ide iba o málo účinné prostriedky. Vojna na Ukrajine sa tak stala spúšťačom procesov, do ktorých sa najmä v západnej časti Únie dlhodobo lídrom nechcelo.

„Nelegálne získané prostriedky sú nástrojom na ovplyvňovanie volieb a vnútroštátnych záležitostí členských krajín, čistenie reputácie Ruska, dezinformačné kampane a podobne. Korupcia preto možno nespôsobila vojnu na Ukrajine, ale umožnila Rusku získať za hranicami veľký vplyv bez toho, aby bola vyvodzovaná reálna zodpovednosť,“ konštatuje spoluautorka štúdie o identifikácii reálnych vlastníkov naprieč EÚ.

Uvedené problémy sa zďaleka netýkajú iba ruského kapitálu. Dokonca nie sú ani doménou veľmocí.

Zatiaľ čo veľkí svetoví hráči ako Rusko alebo Čína chcú upevňovať svoju globálnu pozíciu, skrývanie vlastníctva naprieč Európou je aj záležitosťou zbohatlíkov z exotických destinácií. Títo majú najmä svoje regionálne zámery, ale ovplyvňovať môžu aj procesy v členských štátoch Únie.

„Rovnaké mechanizmy ako pri ruskom kapitále sa využívajú v Rovníkovej Guinei, aby udržali pri moci diktátorský režim, v Azerbajdžane a celom rade ďalších štátov. V Guinei ľudia doslova zomierajú od hladu a prezident Teodoro Obiang Nguema Mbasogo má v Paríži obrovskú vilu, luxusné autá a pozemky naprieč Francúzskom. Títo ľudia by mali byť zodpovední za svoje konanie,“ vymenúva expertka Transparency International na boj so špinavými peniazmi.

Potrebu poznania skutočných vlastníkov za nastrčenými obchodnými spoločnosťami napokon akútne rieši aj Slovensko. Do popredia sa opäť dostáva masívne skupovanie pôdy a pamiatok maďarskými entitami, ktoré majú blízko k premiérovi Viktorovi Orbánovi. Keďže naši južní susedia sa veľmi neunúvajú informovať naše orgány o účele ani spôsobe financovania svojich zámerov, aj tieto nákupy vzbudzujú početné otázniky.

Západný odpor k transparentnosti

Napriek značnému posunu panuje napríklad v Nemecku stále veľká nechuť na zasahovanie do súkromia právnických osôb. Postoj Nemcov je pritom pre dianie v EÚ rozhodujúci.

„V Nemecku je rodinné podnikanie veľmi rozšírené. Nejde pritom o žiadne malé spoločnosti. Týmto ľuďom veľmi záleží na ich súkromí. Odôvodňujú to biznisovým hľadiskom. Tieto osoby sú súčasťou najsilnejšej loby proti transparentnosti v Nemecku, ale aj Holandsku. Keďže pre miestne ekonomiky sú rozhodujúce, majú aj veľký vplyv,“ vysvetľuje Martini.

Podľa nej je do budúcnosti potrebné vybudovať systém varovných signálov, po ktorých sa automaticky začne prieskumné konanie. Tým základným je vlastníctvo v daňovom raji alebo deklarácia majetku, na ktorý osoba očividne nemá dostatočné zdroje. Ďalším krokom majú byť účinné sankcie.

Aj v tomto smere môže byť vojna účinným katalyzátorom. Otázkou však zostáva, či budú ponaučenia naprieč Európou trvalé alebo po prípadnom zažehnaní konfliktu opäť vystúpi do popredia uľahčovanie podnikateľského prostredia, respektíve iné záujmy.

Problémy môžu nastať aj na úrovni Súdneho dvora EÚ. Ten sa v súčasnosti zaoberá viacerými žalobami na ochranu osobných údajov. Generálny advokát Giovanni Pitruzzella začiatkom tohto roka už avizoval, že niektoré požiadavky smerníc na boj so špinavými peniazmi môžu byť neplatné pre prílišné zasahovanie do súkromia vlastníkov firiem.

Okno príležitostí na boj so špinavými peniazmi je napriek tomu stále otvorené.

„Veľká zmena nastala najmä na úrovni EÚ, ale aj v Británii,“ potvrdzuje pre Postoj Louise Russell-Prywata, špecialistka na identifikáciu reálnych vlastníkov z americkej mimovládnej organizácie Open Ownership, a dodáva: „O týchto problémoch sa hovorilo roky, no identifikácia skutočných vlastníkov bola skôr nezáživnou témou, ktorá zostávala v korporátnych šuplíkoch. Vojna to zmenila. Stačili tri mesiace a Británia má v procese prijatie novej legislatívy na boj so schránkovými firmami.“

Hlavnou európskou čiernou dierou, pokiaľ ide o informácie, aj naďalej účelovo zostáva Švajčiarsko. Široká ochrana bankového tajomstva, minimálna snaha o odkrývanie reálnych vlastníkov a stabilné právne prostredie robia z tejto krajiny ideálne miesto na pranie špinavých peňazí a ukrývanie kapitálu.

Inzercia

„Donucovacie prostriedky európskych krajín voči Švajčiarsku sú limitované,“ neskrýva Russell-Prywata skeptický postoj k veci. „Táto téma sa musí stať významnou pre miestnu vládu, aby identifikácia reálnych vlastníkov bola štandardom pre obchodovanie v 21. storočí. To je výzva v prípade, ak ide o krajinu, ktorá sa vo veľkej miere opiera práve o bankový sektor.“

Predzvesťou, že aj v tomto smere dochádza k zmene kurzu, je skutočnosť, že k súčasným balíkom sankcií sa Švajčiari pridali. Svoj postoj potvrdili aj pri šiestom balíku prijatom EÚ. To všetko sú však účelovo prijímané opatrenia, ktoré po odpadnutí dôvodov stratia svoju opodstatnenosť. Na systémové zmeny v bašte neutrality doposiaľ nedošlo.

Slovensko „náhodou“ medzi elitou

Slovensko môže do celosvetovej diskusie prispieť omnoho väčším dielom, než by sa na prvý pohľad zdalo. Register konečných užívateľov výhod sme mali spolu s Dánmi ako prví v Európe, už v roku 2015.

O rok neskôr však vtedajšia ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská pretlačila v tretej Ficovej vláde unikát, ktorý doposiaľ môže slúžiť ako inšpirácia. Už vyše šesť rokov je totiž v platnosti zákon o registri partnerov verejného sektora. Ten zaručuje, že každý, kto chce so štátom obchodovať nad istú hranicu, musí reálne preukázať svojich skutočných vlastníkov.

Nepostačuje pritom iba čestné vyhlásenie zapisovaného subjektu. Kontrolu údajov realizuje advokát, notár alebo banka a tí nesú za zverejnené údaje aj zodpovednosť. V prípade, ak sa preukáže nepravdivosť o evidovaných konečných užívateľoch výhod, sankciou nie sú iba pokuty, ale aj výmaz z registra a zákaz obchodovať so štátom po dobu dvoch rokov.

Tento mechanizmus má skutočný odstrašujúci účinok. Ak si obchodník vie vyrátať potenciálnu sankciu a získané benefity ju presahujú, dodržiavanie zákona vlastne nemá zmysel. Gigant českého internetového predaja Alza tento mechanizmus neraz využil pri rôznych zákonných povinnostiach. Zákaz prijímania štátnych peňazí však môže byť likvidačný, najmä pri rozbehnutých veľkých zákazkách, kde ide o desiatky či stovky miliónov eur.

„Slovensko definitívne patrí medzi svetových lídrov v identifikácii skutočných vlastníkov. Nie som si vedomá žiadnej inej krajiny, ktorá by využívala také sofistikované mechanizmy vrátane presunu dôkaznej povinnosti na kontrolovaný subjekt, ako je to v prípade vášho registra,“ hodnotí pre Postoj Russell-Prywata, ktorej organizácia radí vládam pri zavádzaní obdobných mechanizmov naprieč celým svetom.

Práve obrátené dôkazné bremeno, teda povinnosť obchodných spoločností dokázať, že v registri uviedli správne údaje, uľahčuje prácu investigatívnym novinárom aj watchdogovým organizáciám, ktoré podávajú podnety na žilinský okresný súd. Ten rozhoduje o uložení pokút či výmazoch.

Tento postup už viedol aj k viacerým dôležitým odhaleniam. Napríklad Ivan Kmotrík sa musel nedobrovoľne priznať k tomu, že je spolumajiteľom dcérskej spoločnosti bratislavských vodární.

Paradoxom celej situácie je, že unikátny register u nás nebol prijatý na boj s toxickým kapitálom. Pôvodným impulzom na jeho prijatie bola snaha o elimináciu konfliktu záujmov pri obchodovaní so štátom.

Po kauzách ako piešťanské CT či Váhostav bola spoločenská objednávka mimoriadne vysoká. Ide o reálne problémy, ktoré voličov hnevajú. Problém s toxickým zahraničným kapitálom je viditeľný omnoho menej. Aj preto potrebu zvýšenej transparentnosti pociťujú skôr krajiny strednej a východnej Európy než západoeurópske štáty. Najviac ruského či čínskeho kapitálu tečie práve k nim.

Pre pôvodné zameranie na konflikty záujmov pri získaní štátnych peňazí aj slovenský register pokrýva iba asi desatinu všetkých firiem, ktoré u nás podnikajú. Registrový proces je totiž pomerne nákladný, môže byť aj zdĺhavý a jeho plošné zavedenie na všetky firmy by viedlo k obrovskému nárastu byrokracie. Tá sa všeobecne považuje za jednu z najväčších bŕzd rozvoja podnikateľského prostredia.

Pri vlastníkoch firiem, ktoré so štátom neobchodujú, sa tak opäť dostávame k málo efektívnym čestným vyhláseniam, ktoré zatiaľ postačujú na naplnenie európskych štandardov. Prístup k informáciám o týchto konečných užívateľoch výhod je navyše pre verejnosť limitovaný, čím sa znižuje aj verejná kontrola. Štátna kontrola prakticky absentuje.

V istom ohľade je tak Slovensko pre svet vzorom, no zároveň výrazne zaostáva. Ministerstvo spravodlivosti si veľa sľubuje od plánovanej reformy obchodného registra. Ten by mohol zaviesť automatizovanú kontrolu dát, ktorými štát už teraz disponuje.

Či to tak skutočne bude, by sme mali vidieť už budúci rok.

Lokálne konflikty, globálna informačná vojna

Medzičasom platí, že Slovensko sa zatiaľ ako lukratívna destinácia na ruské investície neprejavilo, hoci isté náznaky tu existujú. Mediálne najvypuklejším prípadom je vila pod bratislavským Slavínom, ktorá sa spája s oligarchom Deripaskom.

Diskusiu, naopak, vyvolala otázka boja s dezinformáciami, ktorý slovenskí zákonodarcovia rozbehli vo veľkom. Dočasné blokovanie dezinformačných webov bolo iba nedávno zákonom predĺžené do konca septembra.

Aj v tomto prípade sa operuje ruským kapitálom a osobitnou situáciou spôsobenou vojnou na Ukrajine. Ruské „všimné“ malo stáť za vypnutím Hlavných správ, Infovojny a ďalšieho internetového obsahu, ktorý je už mesiace nedostupný. Spôsob štátneho zásahu bol kontroverzný.

Pri pohľade do hlavných mienkotvorných médií to pritom vyzerá úplne opačne. Väčšina pozornosti sa venuje ukrajinským vyhláseniam, Rusi ako zrejmý agresor požívajú nedôveru a málo mediálneho priestoru.

„Nesmieme miešať dve odlišné témy. Informačnú vojnu vyhrávajú Rusi, respektíve antidemokratické sily. Ukrajina momentálne vyhráva element politickej propagandy o vojne na jej území. Áno, v tomto smere sú v popredí. Ak sa však pozeráte na to, kto vyhráva boj medzi demokraciou a autokraciou, Rusko a Čína sú v popredí a my o tom ani nehovoríme,“ varuje generálny manažér berlínskej Transparency International Daniel Eriksson.

Podľa neho netreba okrem európskeho priestoru podceňovať ani zvyšok sveta. Hľadieť navyše nemožno iba na mienkotvorné médiá.

„Informačné vojny vo veľkom rozsahu prebiehajú v Afrike a v Latinskej Amerike. My v Európe sme plne zaujatí situáciou na Ukrajine, čo je v istom zmysle pochopiteľné, pretože tam sa fyzicky bojuje a zomierajú tam ľudia. Informačná vojna je však veľkým problémom pre svetovú bezpečnosť a je financovaná práve zo špinavých peňazí. Napokon, Rusi svoje úspechy zaznamenávajú aj v Európe,“ dodáva Eriksson.

O situácii v Afrike nedávno priniesol analýzu aj Postoj. Rozpoltenosť „čierneho kontinentu“ v otázke odsúdenia ruskej agresie ukazuje, že investície v tejto časti sveta sa vyplácajú.

Rovnako ako v Európe, aj v iných častiach sveta je pritom náročné preukázať, kto za informačnými akciami stojí.

„Určenie skutočného financovania je pritom kľúčovou otázkou. Úplne inak hľadíme na aktivity, ktoré platí neznáma korporácia, a inak, ak vieme, že za ňou stojí konkrétny štát so svojimi záujmami,“ tvrdí šéf svetovej siete protikorupčných mimovládnych organizácií.

Európska únia aj preto kladie čoraz väčší dôraz na identifikovanie reálnych vlastníkov korporácií. Istú formu registrácie tzv. konečných užívateľov výhod už majú takmer všetky európske krajiny. Zväčša však ide o systém čestných vyhlásení, ktoré v investigatíve môžu pomôcť, no nástrojom na masívnu zmenu nie sú.

Po príklady netreba chodiť ďaleko. U našich západných susedov napríklad doposiaľ nevedia prísť na to, kto je reálnym vlastníkom už zmienenej Alzy. Ide pritom o jednu z najväčších českých firiem.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.