Dôsledky Putinovho vplyvu Prečo je Afrika vo vzťahu k Rusku rozpoltená

Na mimoriadnom marcovom zasadnutí Valné zhromaždenie OSN odhlasovalo rezolúciu, ktorá odsúdila ruskú vojenskú agresiu na Ukrajine. Aj keď rezolúcia bola obrovskou väčšinou prijatá, viaceré významné štáty sa zdržali (napr. Čína a India).

Zaujímavý je však pohľad na hlasovanie afrických štátov, ktoré napovedá o statuse Afriky ako mieste súboja veľmocí.

Iba tesná väčšina afrických štátov (28 z 54) hlasovala v prospech tejto rezolúcie, pričom 17 štátov sa zdržalo, 8 nebolo prítomných a jeden štát hlasoval proti (Eritrea). To predstavuje významný rozdiel oproti od zvyšku sveta, kde až 81 percent štátov hlasovalo v prospech rezolúcie.

Afrika so svojím obrovským nerastným bohatstvom, rýchlo rastúcou strednou triedou a silným potenciálom pre budúci rast je kontinentom, kde sa v posledných rokoch čoraz aktívnejšie zapája nielen EÚ, ale predovšetkým Rusko a Čína.

Rusko-africký samit

Hlasovanie o rezolúcii odsudzujúcej ruskú inváziu na Ukrajinu však ukazuje viac ako len rozpoltenosť Afriky medzi Západom a Východom.

Rusko sa po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 poväčšine z Afriky stiahlo. Aktívnej zahraničnej politike Ruska bránila jeho vnútorná slabosť v 90. rokoch, keď bolo zmietané krízami a úpadkom. S príchodom Vladimira Putina sa však všetko začalo meniť.

Predovšetkým v poslednom desaťročí Rusko znovu začína budovať na kontinente silné vzťahy ruka v ruke s oveľa aktívnejšou a agresívnejšou zahraničnou politikou aj vo zvyšku sveta.

V roku 2019 Putin usporiadal prvý rusko-africký samit v Soči, ktorého cieľom bolo výrazne posilniť vzájomnú spoluprácu. Zároveň si pri tejto príležitosti nezabudol „kopnúť“ do západných krajín na ich citlivom mieste vo vzťahu k Afrike: kolonizácii.

Afrika bola dlho „rozparcelovaná“ medzi západné veľmoci, čo sa začalo výrazne meniť až po 2. svetovej vojne. Mnohé africké krajiny majú tiež veľmi negatívnu skúsenosť so západnými vládami. Len v Kongu sa na začiatku 20. storočia odohralo zo strany belgického kráľa jedno z najhorších vyvražďovaní, pri ktorom zomrelo niekoľko miliónov obyvateľov.

Západné vlády tiež vyviezli z Afriky obrovské množstvo bohatstva, z ktorého domáci obyvatelia nevideli takmer nič. Putin vo svojom vyhlásení počas samitu narážal práve na tento fakt: „Nechystáme sa podieľať na novom ‚rozdeľovaní‘ bohatstva kontinentu... Skôr sme pripravení zapojiť sa do súťaže o spoluprácu s Afrikou.“

Síce sa vodca Kremľa v tomto smere správa pokrytecky, vďaka silnej propagande sa mu darí vykresliť sa ako ochrancu suverenity a slobody afrických štátov.

Odlišný ruský prístup

Rusko k Afrike pristupuje „biznisovým“ spôsobom, a tým sa výrazne odlišuje od západných krajín. Nesnaží sa v Afrike šíriť ani ideológiu (ako to Sovietsky zväz robil počas studenej vojny), ale ani hodnoty ako transparentnosť, boj proti korupcii, ľudské práva či úroveň demokracie, čo, naopak, západné krajiny v Afrike propagujú a podporujú.

Afrika totiž podobné šírenie západných hodnôt často vníma ako formu neokolonializmu a nerešpektovanie suverenity.

Rusku ide, naopak, predovšetkým o možnosť získať nové exportné trhy a obchodné spolupráce, ktorými si získava väčší geopolitický vplyv. Podobný prístup si volí aj Čína, ktorá je ochotná rokovať s akoukoľvek nedemokratickou vládou v prospech posilňovania obchodných a vojenských vzťahov.

Svoj vplyv Rusko okrem obchodných väzieb zväčšuje predovšetkým tromi veľmi efektívnymi spôsobmi, ktoré sú úzko prepojené: mäkkou diplomaciou, väzbami z čias studenej vojny a rozširovaním vojenskej prítomnosti prostredníctvom žoldnierov.

Sovietsky zväz počas studenej vojny podporoval ľavicové oslobodenecké hnutia v Afrike, ktoré mali často veľmi násilnú podobu.

Ruský prezident Vladimir Putin a juhoafrický prezident Cyril Ramaphosa na summite v Soči. Foto: TASR/AP

Dnešné Rusko sa tak snaží primárne spolupracovať práve s krajinami, ktoré mali „oslobodeneckú“ skúsenosť, ako napríklad aj Juhoafrická republika. Tá sa počas hlasovania týkajúceho sa rezolúcie k Ukrajine zdržala.

Prezident Cyril Ramaphos to vysvetlil tým, že rezolúcia nedokázala zdôrazniť úlohu mierového dialógu pri zastavení vojny, a preto ju jeho krajina nemohla podporiť.

Intelektuáli a diplomati však poukázali na iný dôvod zdržania sa: blízke historické väzby medzi vládnucou stranou Africký národný kongres a Ruskom, ktoré sa datujú práve do obdobia studenej vojny a oslobodeneckých hnutí proti apartheidu. Rusko je v tomto prípade vnímané práve ako niekto, kto bol osloboditeľom, na rozdiel od západných štátov, ktoré sú vnímané ako kolonizátori a utláčatelia.

Okrem iného prezident Ramaphosa nielenže inváziu doteraz neodsúdil, ale tiež na jej začiatku poveda, že príčinou je východné rozširovanie NATO.

Missky aj žoldnieri

Ruská propaganda využíva tento prvok podpory oslobodeneckých hnutí zo strany Sovietskeho zväzu aj v iných krajinách predovšetkým na juhu Afriky. Ide o bývalé portugalské kolónie ako Mozambik a Angola či Namíbia. Všetky tieto štáty sa počas hlasovania takisto zdržali.

Svoju mäkkú moc Rusko demonštruje podporou výučby ruského jazyka, prevádzkovaním ruských televíznych kanálov, ale i podporou takých banálnych spoločenských udalostí, ako je organizácia súťaže Miss.

V roku 2018 napríklad Rusko zasponzorovalo súťaž krásy v hlavnom meste Stredoafrickej republiky Bangui, kde počas priebehu súťaže viali vlajky Ruskej federácie. Stredoafrická republika patrí k jedným z najchudobnejších štátov sveta, kde však Rusko veľmi aktívne a agresívne zväčšuje svoj vplyv.

Práve v prípade Stredoafrickej republiky je možné pozorovať aj tretí spôsob rozširovania vplyvu, a to používanie súkromných žoldnierov.

Táto krajina je od roku 2013 v ťažkej kríze, keď proti sebe bojujú kresťanské a moslimské milície. Veľká časť krajiny nie je ovládaná centrálnou vládou, ale miestnymi skupinami. Rusko začalo krajine dodávať zbrane od roku 2017, pričom spolupráca s vládou stále rástla. Postupne vyslalo vojenských poradcov pod oficiálnou zámienkou cvičenia lokálnych vojenských jednotiek.

Prezident Faustin-Archange Touadera je chránený Rusmi a jeho hlavný bezpečnostný poradca je bývalý príslušník ruskej tajnej služby FSB.

Zároveň sa v Stredoafrickej republike nachádzajú veľké počty súkromných žoldnierov z neslávne známej skupiny Wagner, ktorí bojujú na strane vlády proti rebelom. Táto skupina je predĺženou rukou Kremľa, pričom jej existenciu Rusko popiera a je využívaná na operácie, ku ktorým sa nechce oficiálne priznať.

Skladateľ s kalašnikovom Kto sú wagnerovci, ktorí teraz v mene Putina tiahnu do boja

Christian Heitmann

Wagnerovci bojovali najskôr na Donbase, neskôr v Sýrii, Líbyi aj Stredoafrickej republike. Teraz sa vracajú na Ukrajinu.

Wagnerovci pôsobia na Ukrajine od roku 2014, pôsobili aj vo Venezuele, Sýrii či vo veľkej miere teraz v Afrike. Práve v Stredoafrickej republike sú obvinení z masového vraždenia, znásilňovania a iných vojnových zločinov.

Od zabratia Krymu v roku 2014 boli súkromní vojenskí kontraktori poslaní už do minimálne 19 afrických štátov. Čo z týchto veľmi nebezpečných vojenských „dobrodružstiev“ však žoldnierske skupiny ako Wagnerovci majú?

Práve v ich prípade sa postoj Putina ako ochrancu suverenity a oslobodenia afrických štátov ukazuje iba ako lacná póza. Pôsobenie týchto žoldnierskych skupín je vždy spojené s lukratívnymi zmluvami na nerastné bohatstvo.

Za Wagnerovcami údajne stojí ruský oligarcha Yevgeny Prighoznin, Putinov blízky spolupracovník a priateľ. Len čo boli Wagnerovci nasadení v Stredoafrickej republike, vláda udelila exkluzívne ťažobné práva na diamanty a zlato pre firmy blízke Prighozninovi.

Tento vzorec poskytnutia vojenskej podpory pre skorumpované a nelegitímne vlády výmenou za nerastné suroviny sa opakuje po celej Afrike.

Práve v posledných týždňoch sa vplyv Wagnerovcov znovu výrazne zvýšil, tentokrát na severe Afriky, v štáte Mali. Francúzsko malo v regióne dlhé roky svoje jednotky bojujúce proti islamistom, ktoré sa však po viacerých vojenských pučoch sťahujú z Mali.

Z krajiny bol vykázaný aj francúzsky veľvyslanec. Nová vojenská junta povolala na ich miesto práve Wagnerovcov, ktorí sa podľa britského The Guardianu podieľali na vraždách civilistov. Francúzsko tiež obvinilo ruských žoldnierov zo zinscenovania falošných masových hrobov, ktoré mali slúžiť na obvinenie sťahujúcich sa francúzskych jednotiek z vojnových zločinov.

Vojna na Ukrajine a africké štáty

Snaha Ruska o rozšírenie svojho vplyvu v Afrike priniesla svoje prvé ovocie v nejednotnom postoji afrických štátov. Ovplyvňovanie pokračuje aj v súčasnej debate o otázke vývozu pšenice a obilia.

Rusko a Ukrajina sú jednými z najvýznamnejších producentov týchto potravín, pričom veľká časť vývozu smeruje práve do Afriky. Niektoré africké štáty z týchto krajín dovážajú až štyri pätiny svojej pšenice, celkový import má cenu niekoľkých miliárd eur.

Pre vojnu na Ukrajine (a zamínovaným prístavom) však nemôžu byť tieto potraviny dopravené a zostávajú v prístavoch, čo ďalej zvyšuje riziko obrovskej potravinovej krízy a následného hladomoru. Podľa OSN je dnes situácia už horšia ako v čase Arabskej jari.

Krízu zvýraznia ešte masívne suchá, ktoré zasiahli viaceré africké krajiny.

Zľava Vladimir Putin, predseda komisie Africkej únie Moussa Faki Mahamat a predseda Africkej únie a senegalský prezident Macky Sall počas stretnutia v Soči 3. júna 2022. Foto: TASR/AP

Rusko sa snaží aj túto situáciu využiť a hodiť potravinovú krízu za vinu Západu, čo sa mu už čiastočne aj darí. Využíva na to svoju propagandu priamo v Afrike, ale aj veľmi efektívnu diplomaciu. Len pred pár dňami prebehlo stretnutie Vladimira Putina so senegalským prezidentom a predsedom Africkej únie Mackym Sallom.

Senegalský prezident, ktorý len pár dní pred týmto stretnutím varoval pred šírením ruskej propagandy o potravinovej kríze, zrazu po stretnutí potvrdil sľub Ruska, že Rusko dovolí export ukrajinských obilnín.

Navyše vyzval západné krajiny na okamžité zrušenie sankcií na ruskú pšenicu a hnojivá, aj napriek tomu, že USA a EÚ žiadne takéto sankcie nezaviedli (hoci ekonomické sankcie voči Rusku dodávky hnojív či pšenice narušili). Prezident Sall na stretnutí tiež hovoril, že obeťou konfliktu sú hladní Afričania.

Afrika sa so svojou veľmi rýchlo rastúcou mladou populáciou a rastúcim hospodárskym významom stáva centrom súboja veľmocí. Čína je ešte aktívnejším investorom ako Rusko, pričom mnohé časti Afriky sú súčasťou čínskeho projektu Belt and Road Initiative.

Pokiaľ si chce Európa aj v kontexte vojny na Ukrajine zachovať svoj vplyv na tomto kľúčovom svetadiele, bude to vyžadovať veľa politického aj finančného úsilia. Prvé náznaky vidieť v Global Gateway stratégie EÚ, ktorá má priniesť 150 miliárd eur na rozvoj Afriky. Je však otázne, či tým ešte dobehne zameškané.