Učil rád, dnes však pracuje v korporácii Mám jednoduchšiu prácu za lepší peniaz a väčší pokoj. Ten systém človeka utláčal

„Keď išla manželka na materskú, musel som začať učiť v jazykovke. To znamená cez deň odučiť v škole a podvečer obehať hodiny taliančiny. Ak chce chlap zostať v školstve, inak to veľmi nejde. To však znamenalo, že som v piatok od únavy pozeral do stropu. Tak sa nedá fungovať ani kvalitne odvádzať učiteľská práca. Bez toho, aby som zmenil prácu, by sme sa ako rodina bytovo neposunuli. Aj keď stále tvrdím, že peniaze neboli ten hlavný dôvod,“ hovorí bývalý učiteľ Štefan Šimonov.

Sedem rokov učil na strednej odbornej škole v Nitre, podieľal sa na organizácii miestnych učiteľských protestov a bol aj súčasťou odborov. Aj keď mal učiteľstvo rád, toto povolanie sa rozhodol nakoniec zanechať. Piaty rok pracuje na administratívnej pozícii v korporácii.

So Štefanom Šimonovom sme hovorili o dôvodoch, prečo zo školstva odišiel, o nadchádzajúcom štrajku učiteľov aj o tom, prečo si už nevie predstaviť vrátiť sa za katedru.

Čo vás pritiahlo k učeniu?

Jednoznačne kontakt s deťmi, s tínedžermi. Vyrastal som v saleziánskom prostredí, absolvoval som všetky ich aktivity od táborov po krúžky, nejaký čas som pracoval aj v centre voľného času. Práca s mladými mi bola vždy blízka, to pri výbere povolania zavážilo najviac. Asi som sa však netrafil a moja voľba mala byť uváženejšia. 

Ako vyzerali vaše učiteľské začiatky?

Rok aj dva mi trvalo naučiť sa, ako pracovať s náročnejšími žiakmi. Jednoducho skúšali, kde sú moje hranice. Tam som mnoho ráz zlyhal a ani si nemyslím, že som sa to naučil úplne. Upratať si triedu dvadsiatich tínedžerov a zvládnuť s nimi pracovať nedokáže každý. 

Keď som sa stal triednym učiteľom, často som si nosil problémy žiakov v hlave domov. Veľa ráz som s nimi aj s rodičmi riešil naozaj náročné situácie. Navyše, bol som aktívny, pomáhal som organizovať štrajky a to ma vyhranilo. Skončilo sa to tak, že inej cesty ako von už nebolo.

Foto: Postoj/Jozef Peniak

Prečo ste učiteľstvo zavesili na klinec?

Dlho som nad tým premýšľal a prišiel som na tri dôvody. Tým prvý bol samotný systém, ktorý človeka jednoducho gniavi a utláča. Z každej strany vám padajú pod nohy polená miesto toho, aby sa pomáhalo.

Aj keď vlastne strieľam do vlastných radov, chýbala mi kvalita kolektívu. Nemal som kolegov, teda vlastne kolegyne, s ktorými by sme sa vedeli navzájom posunúť. Veľmi tam chýbal mužský faktor, ale aj ústretové vedenie. Vnímal som aj veľké zlyhanie metodicko-pedagogických centier.

Čo tým myslíte?

Celkom určite môžem povedať, že som z pedagogickej nevyšiel ako dobrý pedagóg. Posúvalo ma, keď mi kolegyňa ukázala, čo s triedou robila, a ja som sa to snažil aplikovať. Natrafiť však na kvalitné školenie z dielne metodicko-pedagogického centra bolo aspoň v tom čase takmer nemožné. Boli to odsedené hodiny. Zároveň nato, aby sa som sa ako učiteľ posunul odborne aj platovo vyššie, som ich musel absolvovať. 

Nerozumiem ani tomu, prečo naše pedagogické fakulty a didaktici, ktorí tam sedia, nespolupracujú viac so školami. Keď som ešte učil, chodili k nám na prax študentky. Vypísali sa papiere, že u nás boli, a to bol koniec spolupráce. 

Hovoríte, že dôvody na odchod boli tri. Aké sú tie ďalšie?

Ďalšia vec, čo zavážila, bola psychická záťaž. Boli dni, keď som si nevedel zjesť desiatu ani vypiť kávu, pretože som bežal na dozor. Niektoré noci som sa budil o druhej a premýšľal o žiakoch. Pýtal som sa: čo som mal spraviť inak? Nevyhorel som, ale asi sa to k tomu blížilo.

Keď máte za sebou v rozvrhu niekoľko náročných hodín, na štvrtej či piatej nevládzete ani rozprávať. Dať šesť či sedem superkvalitných hodín za deň, to jednoducho nejde. Niektoré z nich budú lepšie, niektoré slabšie. Zvládnuť plný úväzok, teda dvadsaťštyri hodín za týždeň, je zaberák. A ísť v plnom nasadení dlhodobo, to nedáte. 

Foto: Postoj/Jozef Peniak

A čo finančné ohodnotenie?

Až tretím dôvodom boli peniaze. Mám tri deti, potrebovali sme sa bytovo posunúť. Skrátka som musel ísť. 

Čo to znamenalo konkrétne?

Keď išla manželka na materskú a žili sme len z jedného príjmu, musel som začať učiť v jazykovke. To znamená doobeda a poobede odučiť v škole a podvečer obehať hodiny taliančiny. „Second job“ riešili na škole mnohí. Ak chce chlap zostať v školstve, inak to veľmi nejde. 

To však znamenalo, že som v piatok od únavy pozeral do stropu – pomaly som ani nevedel, kde som. Tak sa nedá fungovať ani kvalitne odvádzať učiteľská práca. Bez toho, aby som zmenil prácu, by sme sa ako rodina neposunuli. Aj keď stále tvrdím, že peniaze neboli ten hlavný dôvod.

Financie nakoniec zrejme predsa len rozhodli.

Nevidel som v školstve žiadnu budúcnosť. Ak by som zostal na škole ďalšie roky, čo by sa zmenilo? Mohol by som ísť na inú školu, kde funguje lepší tím, sú také. Ale to by nevyriešilo finančnú otázku, ktorá by nás stále ťažila. 

Súkromnú školu ste nezvažovali?

Mne sa páčilo učiť práve na strednej odbornej škole. Bola to pre mňa pedagogická výzva. Nie sú to gymnazisti, títo žiaci vnímajú svet veľmi v základoch: najesť sa, užiť si… Bavilo ma hľadať, ako ich zaujať. A komu sa to podarí, klobúk dole. Na takýchto školách treba ešte kvalitnejších učiteľov. 

Čím sa živíte teraz?

Moje kritériá pri hľadaní novej práce boli, samozrejme, príjem, ale aj to, aby psychická záťaž bola menšia. Dnes klikám tabuľky pre jednu banku. Je to skôr jednoduchšia práca a na míle vzdialená učiteľstvu. 

Do korporácie som nastúpil bez akýchkoľvek skúseností v bankovníctve, len s vysokoškolským vzdelaním. Automaticky mi ponúkli o tretinu vyšší plat ako ten môj učiteľský po prvej atestácii, siedmich odučených rokoch a s triednictvom. Dnes prinesiem domov o polovicu viac, ako keby som bol v školstve. A to sme len jednoduchá malá korporácia.

Foto: Postoj/Jozef Peniak

Cítili ste niekedy aj tlak z rodiny, že by ste učiteľstvo mali zanechať?

Nie, manželka ma vždy plne podporovala. 

Chýba vám školské prostredie?

Aj po piatich rokoch od svojho odchodu si hovorím, že jediné, čo mi z toho celého chýba, je samotné učenie. Pozrieť sa, čo idem učiť, zamyslieť sa nad tým, ako by som to študentom podal a čo by som s nimi robil. A potom si to v triede vyskúšať a uvidieť, či to vyjde. Nič iné zo školstva mi absolútne nechýba. Keď som odchádzal, vravel som si, že keď budem starší, tak sa k učeniu vrátim. No keď som zakúsil inú prácu, už si to nemyslím.

Prečo?

Mám jednoduchšiu prácu za lepší peniaz a väčší pokoj. Aj môj prah zvládania stresu a náročných situácií klesol. Vrátiť sa do toho kolotoča si už neviem predstaviť. Mám známe, ktoré sú učiteľky v materskej škole, tie obdivujem najviac. Nemajú čas ísť ani na WC. 

Neexistuje teda kombinácia podmienok, za ktorých by ste sa za katedru vrátili?

Aktuálne nie. Samozrejme, to, či sa k učeniu nevrátim pred dôchodkom, neviem zaručiť. (Úsmev.)

O učiteľstve sa hovorí aj ako o životnom poslaní. Kde ho nachádzate teraz?

Venujem sa manželke, našim trom deťom a záhradke. Aj keby som v učení pokračoval s vyššími úmyslami, neviem, či by som to aj tak neprepálil. Nakladal by som si viac a viac, pretože je to moje poslanie a chcem pomáhať druhým. 

Keď som bol dva roky triedny, v noci som sa budil a riešil problémy žiakov. Dnes už nejdem spasiť školu ani triedu, radšej riešim vlastné deti. Uvedomil som si, že mám rodinu, ktorá je mojím základom. Tam robím všetko, čo je v mojich silách. Manželka je sociálna pracovníčka, ak by sme si domov nosili robotu obaja, nedopadlo by to dobre. V tomto zmysle som sa od školstva a od žiakov musel odrezať.

Foto: Postoj/Jozef Peniak

Sú pre vás učiteľský štrajk, zvýšenie platov a požiadavky na lepšie pracovné podmienky ešte stále témou?

Áno. Stále som členom učiteľských skupín, neprestal som to sledovať. Som v kontakte s učiteľmi, čo odišli, aj s tými, čo zostali. To, čo sa deje, dnes vnímam aj z pozície rodiča, ktorého deti nastupujú do škôl. 

Za vašich čias ste sa sami angažovali v organizovaní protestov v Nitre. Prečo?

Z mladíckej nerozvážnosti. (Smiech.) Neskôr som bol aj v odboroch. Asi preto, že som chcel niečo zmeniť, posunúť veci ďalej. Teraz to však už vidím inak. Aj keď platí, že ozvať sa treba, a aj preto podporujem učiteľský štrajk 15. júna. Bez toho sa nič nehýbe. 

Čo hovoríte na požiadavku desaťpercentného zvýšenia platov?

Keď to bude každý rok desať percent, tak spokojne. (Úsmev.) Učiteľské platy musia ísť zásadne hore. Desať percent je nič, pri dnešnej inflácii im to veľa nevykryje. Rozumiem tomu, čo táto práca v sebe zahŕňa. No rozumiem aj pohľadu z druhej strany či výčitkám od rodičov, pretože nie vždy narazíme na dobrého učiteľa. Ani ja som ním zo začiatku nebol. 

Pre tých, čo si vedia veci čo najviac uľahčiť, je byť učiteľom dobre ohodnotené povolanie. No tí, čo do toho idú naplno a odmakajú si to, sú nezaplatení. Bez peňazí kvalitu do školstva nepritiahneme. Avšak druhou časťou problému je, že títo ľudia potrebujú podporu. Metodickú, didaktickú, psychologickú, na škole musia fungovať psychológovia a špeciálni pedagógovia. A táto podpora chýba.

Ste teda skeptik?

Som presvedčený o tom, že kvalita školstva pôjde najbližšie roky ešte dole. Dievčatá a chlapci, ktorí dnes vychádzajú z pedagogických fakúlt, nemajú o učenie veľký záujem. Nebola to ich prvá voľba, dobré meno tohto povolania je zdegradované. A títo mladí učitelia budú na školách ešte dlho. 

Aj keď peniaze do systému nalejeme, bude trvať dlho, kým príde kvalita. 

Foto: Postoj/Jozef Peniak

Ako sa pozeráte na učiteľov, ktorí zostali v systéme a ďalej „bojujú“?

Vážim si ich a držím im palce. Už som dal do školy vlastné deti a vnímam, že dobrých učiteľov je málo. Vedľa seba stoja dvaja, jeden je výborný pedagóg, druhý nie. Na učiteľovi však stojí všetko. 

Je to prudko náročné povolanie a neporovnateľné s mnohými inými prácami. Vyrušuje ma, keď sa rozpráva o tom, že veď učitelia majú prázdniny a robia len do dvanástej. Pán Boh zaplať a klobúk dole za každého učiteľa, ktorý na sebe pracuje, chce deťom niečo odovzdať a zvláda to so cťou.