Kto preberie zodpovednosť? Mileniáli nechcú byť šéfmi, žiť pre prácu im nedáva zmysel

Už roky odborníci na ľudské zdroje upozorňujú, že je stále väčší problém nájsť ľudí na vedúce pozície a tento fenomén sa bude len prehlbovať. Silné ročníky výkonných Husákových detí to ešte chvíľku potiahnu, ale keď začnú odchádzať do dôchodku, nebude ich mať kto nahradiť. 

Pre silné ročníky narodené v sedemdesiatych rokoch bola práca životnou náplňou. Od školských rokov ich totiž sprevádzala súťaž a konkurencia, v ktorej museli obstáť. Dostať sa na dobré gymnázium alebo vychytenú vysokú školu bol problém, všade sa hlásilo veľa ľudí, bolo potrebné „zamakať“. K práci sa táto generácia postavila rovnako, cieľavedomosť a ochota prinášať obete boli zárukou kariérneho postupu.

Husákove deti pracovali veľa a nezamýšľali sa nad tým, prečo by veľa pracovať nemali. Výsledkom bolo, že si buď rozbehli svoj biznis, alebo dostali významnú pozíciu v niektorej z rýchlo rozvíjajúcich sa firiem. 

Práve konkurencia bola silným motorom, prečo boli ochotní robiť nadčasy a dodržiavať pravidlá, iná cesta po kariérnom rebríčku nebola.

Mileniáli, ku ktorým na Slovensku rátame ročníky 1987 – 2000, vyrastali už v inej atmosfére. Na mnohé gymnáziá a vysoké školy sa už vedeli dostať bez prijímačiek, väčšina škôl o študentov skôr bojovala. Pre dnešných tridsiatnikov bolo už normálne študovať celý čas v zahraničí, ročníky pred nimi si možno užili maximálne semester na Erasme. Mileniáli mali podstatne širšie možnosti výberu, internet a nové technológie boli pre nich samozrejmosťou. 

Foto: Pixabay

 „Veľká časť mileniálov sa v prvom rade zaujíma o naplnenie svojich osobných potrieb, potreby organizácií ostávajú v úzadí. Práca je nástrojom, a nie zmyslom ich života tak výrazne ako u ich predchodcov z generácie X a ‚baby boomers‘, sú výrazne menej orientovaní na podávanie vysokých pracovných výkonov. O kariéru a spoločenský status by aj záujem mali, nemajú však záujem obetovať tomu príliš veľa osobného času a komfortu. Nemajú takú výraznú potrebu riadiť iných a taktiež nie sú radi, ak ich má riadiť niekto iný, často si preto vyberajú freelancerskú kariéru, kde môžu byť sami sebe pánmi,“ hovorí pre Postoj Monika Komorníková, ktorá pracuje ako riaditeľka HR v rámci Cambridge International School. 

Štyridsiatnici sa o svoje miesta báť nemusia. Mileniáli ich nechcú

Juraj Dolný patrí do generácie silných ročníkov narodených koncom sedemdesiatych rokoch. Pracuje ako manažér obchodných analytikov, má na starosti tím obchodných analytikov vo firme, ktorá sa venuje oblasti informačných technológií. Pre Postoj hovorí o tom, že keď pred dvadsiatimi rokmi po vysokej škole začínal svoj pracovný život, priemerný vek vo firme, do ktorej nastúpil, bol 28 rokov. Stretnúť štyridsiatnika alebo päťdesiatnika v inej pozícii ako vysoký manažment bolo vtedy takmer nemožné.

„Mladý kolektív vtedy považoval ľudí v strednom veku za pomalých, neznalých jazykov a nových technológií, takže títo ľudia mali mimoriadne ťažkú pozíciu na začlenenie sa. Už vtedy som si predstavoval, ako o dvadsať či tridsať rokov prídu priebojní a novými technológiami podkutí mladí ľudia a osud nám pripraví rovnakú generačnú nespravodlivosť. Tá doba však akosi neprichádza,“ konštatuje Juraj Dolný. 

Dnešní mladí ľudia majú podľa neho skutočne inú mentalitu. Zamestnanie nemajú vo svojich hodnotách až tak vysoko, berú ho len ako prostriedok na dosiahnutie svojich životných cieľov. „Netrúfam si hodnotiť, či je ich postoj lepší alebo horší ako pri predchádzajúcej generácii, v každom prípade je iný. Zrejme vychádza z iných životných podmienok, v ktorých vyrastali. Nevnímajú prácu ako životnú príležitosť a necítia potrebu súťažiť so svojimi kolegami.“ 

Mileniáli sú v súčasnosti najpočetnejšou populáciou na pracovnom trhu. Podľa odborníčky na HR Anny Hudákovej na mileniálov neplatia tradičné teórie a zabehnuté procesy manažmentu. „Radšej pracujú v plochej štruktúre bez veľkej hierarchie, nemajú veľký rešpekt pred autoritami, je pre nich dôležitý zmysel práce viac ako status a odmeňovanie. Mnohí nepovažujú povýšenie za cieľ svojho snaženia.“

Foto: Pixabay

Voči generácii mileniálov panuje však predsudok, že sú rozmaznaní a leniví. Určite ako v každej generácii, tak aj medzi mileniálmi sú ľudia, ktorých motivácie sú čisto povrchné a materialistické. Zástupcovia tejto generácie sa však sami za lenivých nepovažujú, tvrdia, že majú len inak nastavené hodnoty a pre kariéru už nechcú obetovať toľko ako ich o desať rokov starší kolegovia. 

Do generácie mileniálov patrí aj architekt a podnikateľ Pavol Šiška. Venuje sa návrhom a realizáciám zážitkovej architektúry, má svoju dielňu v Stupave, kde nárazovo na projektoch robia dvaja alebo aj siedmi ľudia podľa potreby. Momentálne je na roadtripe po Európe, na ktorý sa vybral so svojou manželkou a tromi malými deťmi v predškolskom veku.

Prerobili si starý karavan a ich cieľom je stráviť s deťmi v kľúčovom veku čo najviac spoločného času. „Chvíle do veku piatich rokov života sú pre dieťa kľúčové, aj keď si ich nebude pamätať. Dieťa vtedy vstrebáva a nasáva, snažím sa mu preto venovať čas aj na úkor práce a iných svojich hobby, lebo viem, že tento čas pominie. Na cestách sme preto, aby sme vytvorili čo najlepšie puto medzi nami, aby deti videli iných ľudí, iné jazyky a kultúry, aby v dospelosti vedeli, že svet nie je čierno-biely,“ hovorí Pavol pre Postoj.

Roadtrip spojil aj so svojou prácou, vzal so sebou počítač, takže časť dňa venuje projektom, ktoré musia bežať, lebo ich riadi. „Žiaľ, zodpovednosť sa nedá vždy delegovať úplne, ale na cestách mám fyzický aj mentálny oddych od bežného pracovného prostredia.“ Mať prácu a život v rovnováhe považuje mladý architekt za dôležitejšie, ako mať nervy z úspechu.

„Osobne nemám rád umelé autority vytvorené štruktúrami a peniazmi, preto som si sám sebe šéfom a snažím sa byť ostatným šéfom, akého by som ja chcel mať.“ Pavol Šiška začal svoj biznis a zodpovednosti sa nevyhýba, na svojich rovesníkoch však vníma „obrovskú pohodlnosť bytia v pracovnom živote“. Väčšina jeho spolupútnikov podľa neho nemá rada ozajstnú zodpovednosť, len akúsi na papieri, za ktorú chcú brať veľké peniaze. Pavol vidí svoju budúcnosť nielen v pracovnej realizácii. Dúfa, že raz eliminuje stres z práce na minimum a že si zabezpečí sekundárny príjem z diverzného zdroja, teda mimo hlavnej pracovnej náplne.

Nadčasy a práca cez víkend? Pre mileniálov tabu

Peter Belej je produktový manažér v IT firme a momentálne je na materskej dovolenke s druhým dieťaťom. Aktuálne je s rodinou na Sardínii, časť materskej dovolenky sa rozhodli stráviť v zahraničí. „Pre mňa je to dobrý čas na mentálny oddych od práce po intenzívnych rokoch v zamestnaní a pre celú rodinu zase možnosť zažiť niečo nové. Byt v Bratislave sme nechali ukrajinskej rodine a my sme odišli na tri a pol mesiaca do Francúzska a Talianska. Väčšinu času sme strávili spoznávaním prírody a miest. Vo Francúzsku sme tri týždne robili dobrovoľníkov na farme a v Taliansku zas manželka absolvovala kurz taliančiny,“ opisuje svoje posledné mesiace Peter Belej.

Pre Postoj hovorí, že stúpanie po kariérnom rebríčku pre neho nie je prioritou. „Work-life balance je pre mňa dôležitý. Ja to však volám skôr life balance. Hlavne pre čas s rodinou, ale aj čas pre seba. Neviem si predstaviť tráviť večery alebo víkendy v práci pre vyšší zárobok alebo väčší vplyv a byť preto menej s manželkou a deťmi. Čas s deťmi by mi už nikto nevrátil. Zároveň si nemyslím, že pracovať od nevidím do nevidím znamená urobiť viac. Skôr preferujem robiť intenzívne v rámci bežného pracovného dňa. Je aj dobrým znakom pre firmu, ak si zamestnanec váži svoj čas a tomu, čo má určený na prácu, venuje maximum,“ tvrdí Peter. Zároveň hodnotí svoju generáciu ako tú, ktorá mala od začiatku veľa možností a nezažila komunizmus, kde bol nedostatok príležitostí, ale ani deväťdesiate roky, keď sa všetko len rozbiehalo. „Tento návyk mať možnosť si vyberať sa prirodzene preklopil aj do produktívneho veku, keď svoj čas chceme zmysluplne rozdeliť medzi prácu, rodinu a sebarozvoj,“ dodáva. 

Foto: Pixabay      

Juraj Dolný, ktorý pôsobí vo vedúcej pozícii a podieľa sa aj na výbere zamestnancov do firmy, potvrdzuje, že mileniáli už šéfov robiť nechcú. „V oblasti informačných technológií, kde pracujem, je z roka na rok väčší problém získať aj kvalitného radového zamestnanca, o manažérovi nehovoriac.“ Mileniáli sa podľa neho na pohovoroch zaujímajú predovšetkým o flexibilitu pracovného režimu, možnosť práce z domu, zamestnanecké benefity a ohodnotenie.„Veľakrát ma na pohovoroch prekvapí, že si nepýtajú viac informácií o obsahu práce, aby sa uistili, že vedia naplniť očakávania zamestnávateľa.“ 

Závidíme im, že vedia vypnúť a nežijú len pre prácu?

Píše pre Postoj, je však aj autorkou knihy Menej konať, viac byť, v ktorej opisuje svoju cestu od plného pracovného nasadenia, ktoré ju priviedlo k vyhoreniu, až po hľadanie nového zmyslu práce. Stanka Horváthová sa narodila v osemdesiatych rokoch a po štúdiu si prešla intenzívnym kariérnym postupom. Dnes však hovorí o tom, že kariéra a životné poslanie sú dve rozdielne veci. „Keď som zodpovednosť na seba zobrala z vlastnej ambície, túžby potvrdiť svoju vlastnú hodnotu prácou alebo pre pár sto eur navyše, stratila som sa, narazila a vyhorela. Zároveň aj z vlastnej skúsenosti viem, že neochota vziať na seba náročnejšiu rolu môže byť prejavom pokory a múdrosti, ale tiež sebectva a pohodlnosti. Práve toto rozlišovanie sa potrebujeme učiť.“ Pri generácii mileniálov rozumie ich motiváciám, v ich vzťahu k práci vidí však aj isté riziká.  

„Pri prijímaní nového kolegu som sa raz spýtala mladého kandidáta, čo je preňho veľmi dôležitá súčasť pracovného prostredia. Odpovedal: ‚Dobrý kávovar.‘“ To, že mnohí z mladšej generácie majú priority inde, vníma v práci aj v súkromí, „viac než kariéra býva témou rozhovorov ‚ako si užiť cestu k cieľu‘, ale aj ‚ako mať dosah‘“. 

Keď Stanka pracovala v rýchlom tempe, rozčuľovalo ju, že niektorí mladší členovia tímu bez problémov vypli obrazovku o piatej, večer nezdvihli telefón alebo cez obed odbehli na dlhšiu pauzu do fitnescentra. „Vnútri som sa pýtala, či som ich málo nadchla pre našu víziu alebo či by som nemala nastaviť vyššie očakávania. Pod tým všetkým som im závidela. Dlho a bolestivo som prichádzala k poznaniu, že celodenná zanietená ‚makačka‘ nerovná sa nutne dobrá práca ani že zaneprázdnenosť neznamená dobre žitý život. Často je to skôr naopak.“ Zároveň však priznáva, že aj hľadanie work-life balance môže byť prázdnym egoistickým cvičením, ak mu chýba rozmer hľadania služby.

Mileniáli si počas svojej kariéry prešli viacerými zmenami – technologickými, spoločenskými, sociálnymi a podľa HR odborníčky Anny Hudákovej vedia preto ľahšie pracovať so zmenou, sú flexibilní, oceňujú kreativitu, dynamické prostredie, ale nevyznačujú sa veľkou trpezlivosťou a hlbším záujmom. „Volia si všeobecnejší prístup, nemajú veľmi radi, ak sa niečomu musia venovať hlbšie a dôslednejšie.“

Foto: Pixabay

Úplne štandardnou požiadavkou mileniálov pri nástupe do zamestnania je homeoffice a sociálne mimopracovné aktivity. Nad tým sa už však ani nezamýšľa, firmy sa rýchlo prispôsobili a ponúkajú zamestnancom benefity ako sabatický mesiac, sójové latte či thajskú masáž v pracovnom čase. Anna Hudáková si spomína na situáciu, keď dostala žiadosť mladého tímu z administratívy, aby si zriadili v kantíne stolný futbal v budove, ktorá bola spojená s výrobnou halou. „Rýchlo som im vysvetlila, že je to veľmi necitlivé voči kolegom z výroby, ktorí majú limitované prestávky a ledva sa stíhajú najesť.“ 

Kto bude riadiť? Generácia Z

Mileniálom nechýba vášeň a nasadenie, ktoré venujú aj svojej práci. Tá im však musí dávať zmysel, potom prinášajú aj výsledky. 

Pre pracovný trh je stále väčšou výzvou zohnať ľudí, ktorí sú ochotní obetovať sa pre konečný výsledok. V západných krajinách už mnohé firmy menia preto svoju mentalitu a zodpovednosť už nedávajú do rúk jednotlivcov, ale tímov, aby mileniáli necítili na sebe ťarchu veľkej zodpovednosti. Juraj Dolný hovorí, že aj slovenské firmy sa museli už dávnejšie prispôsobiť tejto situácii. „Napríklad môj predchádzajúci zamestnávateľ v snahe zastaviť vysokú mieru fluktuácie organizoval pre svojich vedúcich pracovníkov sériu školení zameraných na pochopenie hodnôt a životných postojov mileniálnej generácie. Ich cieľom bolo naučiť manažérov komunikovať s mladými ľuďmi a vedieť ich motivovať.“ 

Firmy nemajú veľmi na výber. Musia meniť svoju kultúru, aby boli atraktívne pre mladých uchádzačov. Ponuka práce na Slovensku už dlhší čas prevyšuje dopyt, preto by podľa Juraja Dolného tunajšiemu pracovnému trhu dlhodobo pomohlo systematické odstraňovanie bariér pri zamestnávaní talentovaných uchádzačov mimo Európskej únie. 

Fluktuácia je v radoch mileniálov oveľa vyššia ako v prípade zástupcov iných generácií. „Niekedy sa zdá, že rozhodnutia o výbere zamestnania robia rovnako spontánne ako pri nákupe v potravinách – veľmi rýchlo sa rozhodnú bez toho, aby dôkladne zvážili všetky za a proti, následne rovnako rýchlo svoje rozhodnutie zmenia a odchádzajú k inému zamestnávateľovi,“ tvrdí Monika Komorníková z Cambridge International School. Ako generácia však výraznejšie disponujú zručnosťami ako flexibilita, odolnosť a rýchlosť rozhodovania. 

Hoci to môže vyzerať spoločensky pesimisticky, keď mileniáli nebudú ochotní na seba brať zodpovednosť za celok, podľa Komorníkovej nádej prinesú nástupcovia mileniálov, generácia Z, ktorá sa len nedávno začala objavovať na trhu práce.  

 „V rámci mojej skúsenosti prejavujú oveľa väčší záujem o prácu v tíme a všeobecne o dianie okolo seba. Angažujú sa nielen v rámci pôsobenia v organizáciách, rezonujú v nich výrazne viac celospoločenské a environmentálne témy a chcú mať možnosť veci ovplyvňovať. Z toho môžeme usudzovať, že aj ich manažérske ambície sa budú prejavovať výraznejšie ako v generácii mileniálov a stanú sa nástupcami generácie X, ktorá z manažérskych pozícií pomaly začína ustupovať.“