Viedol závod na triedenie odpadu Pri dome máme pekné záhradky, ale nemáme problém vyhodiť smeti za svoj plot

„Som posadnutý stláčaním a skladaním, aby sa do kontajnera vošlo toho čo najviac a smetiari nevozili vzduch… U nás v rodine ma volali separatistom, všetky moje vnúčatá vedia suverénne triediť už ako päťročné,“ hovorí pre Postoj Gregor Kravjanský, ktorý pôsobil trinásť rokov ako riaditeľ bratislavského závodu na triedenie odpadu a člen dozornej rady OLO. Po štúdiu životného prostredia strávil niekoľko rokov na geologickom prieskume v Mongolsku.

„Kedysi som si ponožky štopkal, už to nerobím. Dnes už neopravujeme nič, ani topánky. Veľmi rýchlo sme nabehli na pohodlie, to nás však musí dobehnúť,“ tvrdí Kravjanský. 

V rozhovore sa dozviete, prečo aj dnes vyhádže veľký modrý kontajner – čo je jedna vec, ktorú môže doma urobiť každý z nás a smetiarom naozaj pomôže – a prečo ani on nevie, kam treba v Snine hodiť tetrapak.

Aké myšlienky vám dnes idú hlavou, keď vidíte žlté, modré a zelené nádoby na odpad?

Cítim zadosťučinenie a hovorím si, že je to trochu aj moje dieťa. Mal som to šťastie, že o separovanom zbere sa začalo v Bratislave hovoriť práve v čase, keď som do OLO nastúpil. Nie som jeho otcom, ale bol som pri tom, keď sa systém farebných nádob tvoril. Som hrdý, že funguje do dnešných dní. Druhá vec je, že by sa s ním dalo robiť aj viac. 

Zostala vám nejaká „profesionálna deformácia“ triediča odpadu? 

Istý čas som chodil otvárať kontajnery po celej Bratislave a pozeral sa, čo v nich je. Či je to roztriedené a stlačené, a zapisoval som, kde to nefungovalo. Dnes chodím brigádovať, a keď tam vidím, že niekto vložil do modrého papierového kontajnera nerozloženú krabicu, vyhodím ju a rozložím. Som posadnutý stláčaním a skladaním, aby sa do kontajnera vošlo toho čo najviac a smetiari nevozili vzduch. 

Ďalšia vec je vôňa triediacej linky a spaľovne, tú má človek za tie roky v nose. Aj keď v zahraničí otvorím dvere auta, hneď viem, či sme blízko závodu. Holandský smrad z odpadkov je ten istý ako náš slovenský. 

Čo nasledovalo, keď ste objavili, že niekde separujú neporiadne?

Väčšinou sa s tým, bohužiaľ, nedalo robiť nič – šlo totiž o veľké paneláky. Tam je to neadresné, aj keď dáte vedieť správcovi, nič sa nezmení. Rodinné domy, kde majú ľudia nádoby pred vchodom, sú iná vec. S nimi by sa dali vymyslieť pekné veci.

Aké napríklad?

Majitelia domov by mohli dostať zľavy za to, že odpad postláčajú a nádobu naplnia až po okraj. Množstevný zber, ktorý funguje v Bratislave, je pre ľudí nemotivačný. Zlepšenie samotného systému je však väčšinou otázkou takzvaných koncoviek pre tú-ktorú surovinu. Mám na mysli predaj suroviny tak, aby sa ďalej zhodnotila. Ak nemáte koncového odberateľa, ľudia môžu triediť ostošesť, no vy neviete, kam s tým. Dá sa síce hovoriť o energetickom zhodnotení, keď odpad putuje do spaľovne, no to je hraničné riešenie a už vôbec nie to najlepšie.

Aj tak však obrovské množstvo nášho odpadu skončí práve v spaľovni…

Mať spaľovňu je pre mesto ako Bratislava obrovské plus. Už len preto, že skládkovanie, ktoré je hlavným spôsobom riešenia, začína byť pomerne drahé a prekračuje ceny v spaľovni. Na Slovensku okrem Košíc nespaľuje nikto. Snahy postaviť ďalšiu spaľovňu na strednom Slovensku narazili na neochotu mať niečo podobné v blízkosti. Časom však k tomu musí prísť, skládok je málo a už nie je kam ukladať. Aj Európska únia tlačí, aby štáty minimalizovali skládkovanie, pretože v spaľovniach sa odpad energeticky zhodnocuje.

S akou víziou ste do triediaceho systému pre Bratislavu išli? Bolo to z lásky k prírode, k ľuďom, k technológiám či dokonca k poriadku?  

Poriadok môžeme bezpečne vylúčiť. (Smiech.) Pomáhať ľuďom, aby sa mohli čo najpohodlnejšie zbaviť toho, čo doma nazbierali, je tiež služba. Mňa však skôr motivoval pohľad na prírodu. Nie je moja, je každého. Nikdy som nebol zúrivý ekológ, ale otec mi vždy hovoril, aby som z lesa doniesol naspäť to, čo som doň odniesol. Bolo to prirodzené nastavenie a triedenie odpadu bola nadstavba. V neposlednom rade ma tiež bavilo hľadať odpadové riešenia. Vidieť na vlastné oči, ako veci fungujú v Nemecku, Rakúsku či Holandsku a mohli by aj u nás. 

Pri rozhodovaní o tom, kde a čo doma vyhodiť, mnohí priamy súvis s ochranou prírody nevidia. 

V sedemdesiatych rokoch sme v rámci geologického výskumu robili „šlichovanie“, teda ryžovanie minerálov. Po celom Slovensku sme chodili na miesta, kam noha bežne nevkročí. Čriepky, ktoré som videl, si so sebou nosím dodnes. Napríklad vysoko v Račkovej doline, takmer v prameniskovej oblasti, sme našli vyhodenú karosériu z embéčky. Niekto si dal tú námahu ju tam ručne vyniesť. 

Spočiatku sme nachádzali aj miesta, kde žiaden odpad nebol. Postupne kde-tu viselo jedno igelitové vrecko. A ako čas pokračoval, odpadu pribúdalo. Kedysi som chodil po potoku bosý, dnes by som to nespravil ani v odľahlých oblastiach. Videl som na vlastné oči, čo tam môže byť. Tam mi to „trklo“. Každý plast, kov aj fľaša niekde skončí, my môžeme ovplyvniť kde. 

Prácu so smeťami zvykneme označovať ako podradnú, dnes však nadobúda úplne iný rozmer.

Keď som prvýkrát prišiel do závodu, chvíľu som si myslel, že som si asi nevybral dobre. No napokon sme s kolegami našli spoločnú reč. (Úsmev.) Väčšinou sú to čisto mužské partie ľudí bez vzdelania z nižších sociálnych skupín. Slovník je tam vyberano-nevyberaný. No pozor, nie sú to hlúpi ľudia. Každý z nich bol zaujímavý. A humorných situácií sme zažili neúrekom. 

Jeden kolega, ktorý pracoval na triedení skla, bol alkoholik. Vo fľaškách boli všelijaké zaujímavé zvyšky. Až neskôr sme zistili, že fľašky pomáhal „čistiť“ až do omámenia skoro každý deň. Raz sme ho s riaditeľkou pri tom prichytili. Spýtali sme sa ho: „Čo to robíte?“ A on, s fľašou naklonenou nad hlavou, odpovedal: „Pozerám sa do fľaše, čo je na druhej strane!“

Vyskúšali ste si aj manuálnu prácu v závode?

Samozrejme, triedili sme plasty na páse. Alebo keď sme potrebovali zistiť, koľko stlačených fliaš sa zmestí do žltého kontajnera, museli sme to urobiť sami. S kolegyňou sme vysypali kôš plný fliaš a skákali po nich. 

Keď veľkú stodvadsaťlitrovú žltú nádobu naplníte nestlačenými fľašami až po okraj, vojde sa tam len sedem kilogramov plastu. Keď ich dobre stlačíte, zmestíte ich raz toľko. Stláčať, to bol náš cieľ, aby sa do nádob vmestilo čo najviac. No doteraz to takmer nikto nerobí. 

Boli medializované informácie, že aj recyklovateľný plast skončil v spaľovni. To niektorých od separovania odrádza.

Opísaný prípad určite nie je a nebol jediný. V každom systéme, ktorý „stvoril“ človek, je on sám tým najproblematickejším členom reťazca. Každý z nás musí mať jednoznačný pocit, že to, čo sa mu systémom ponúka, má pre neho jednoznačnú výhodu. Jedine vtedy, keď to budeme takto vnímať, sme vyhrali a všetci z toho budú profitovať.

Iste, stanú sa technologické aj ľudské chyby. U nás niekedy jedno auto ráno zbieralo plasty a poobede v tom istom rajóne vozilo papiere. Mohlo sa stať, že si šofér auto zle označil alebo si veci po zbere zľahčil, lebo sa ponáhľal domov. Ako individuálny omyl možno, ako systémová výhovorka to však neplatí. Keď porušíme systém, ktorý sme vytvorili, tak vás zrádzame. A je aj v našom záujme, aby suroviny končili tam, kde majú a kde za ne dostaneme zaplatené.

Ktorá krajina by pre Slovensko mohla byť inšpiráciou, čo sa týka spracovania odpadu?

Rakúšania to robia dobre. Napríklad len okolo Viedenskej radnice vidíte viacero zberných hniezd. V bratislavskom Starom Meste nie je priznaný takmer žiadny odpad. Nepatrí sa, aby bolo vidno, že aj v centre ľudia vyhadzujú a že na to treba nádoby. Ale prečo? Veď odpad je náš, prečo by sme ho pri domoch či divadle nemohli mať? Vyhadzovať a triediť sa dá aj kultúrne, ale to potrebujeme ľudí naučiť. Niektoré mestá v spomínanom Rakúsku majú odpadové nádoby umiestnené pod zemou a hore sú obložené kvetmi. Tak by to mohlo vyzerať aj u nás.

V čom sa rakúsky prístup líši od toho nášho? 

Dávajú do toho obrovské peniaze. Len vo Viedni sú asi tri obrovské spaľovne. Samozrejme, mesto ako Viedeň je inde, čo sa týka počtu obyvateľov, finančnej situácie aj motivácie ľudí. Slováci, ktorí tam bývajú v podnájme, mi povedali, že pri preberaní bytu ich majitelia učia, ako triediť. Nedodržiavanie týchto pravidiel je pokutované a je porušením zmluvy. U nás to nikto nesleduje. No verím, že sa na úroveň Viedne raz dostaneme. 

Podľa štatistík Eurostatu je Slovensko, čo sa týka triedenia odpadu, na posledných priečkach. Čo treba, aby sme sa k tej Viedni priblížili?

Chcieť. Zo všetkých strán. Strašne veľa hovoríme a málo robíme. Aj spustiť zálohovanie fliaš a plechoviek, ktoré teraz zavádzame, trvalo nekonečne dlho. 

Priatelia zo Švédska nám nedávno „gratulovali“, že sme sa odhodlali zálohovať, aj keď oni to už robia tridsať rokov. Prečo u nás veci trvajú tak dlho?

Pretože stále dizajnujeme koleso a hľadáme, prečo sa to nedá. V tomto sme asi príliš východní, chýba nám západný drajv. Nepociťujeme zápal pre ochranu planéty ani zodpovednosť za miesto bydliska. Nazval by som to aj ľahostajnosť. Po vražde novinára či po začiatku vojny príde akési spoločenské vzopätie, no po ňom záujem rýchlo klesne. Medzitým sme skrátka rezistentní. Staráme sa sami o seba a málo riešime, čo je okolo nás. 

Už vtedy, keď som študoval životné prostredie, sa hovorilo o takzvanom NIMBY syndróme: Not In My Back Yard (Nedeje sa to na mojom dvore, pozn. red.). Pri dome máme pekné záhradky, ale nemáme problém vyhodiť odpadky za svoj plot. 

Posunuli sme sa v tejto téme od revolúcie, technologicky aj hodnotovo?

Iste. Máme zavedený systém aj farby nádob, vyzbierané vieme zhodnocovať. Ale myslím si, že sme ako spoločnosť neuveriteľne spohodlneli. Európska únia by chcela, aby bol samostatne zabalený hádam každý rožok. Kam sme sa to dostali? Každý cukrík je zabalený zvlášť, všetky cukríky sú vo vrecku a vrecko potom v krabičke. To je nekonečne veľa odpadu, ktorý je nezhodnotiteľný. V tom lepšom prípade sa spáli.

To však nie je problém len posledných rokov.

Keď sme otvárali zberný dvor v Bratislave, bolo pred Vianocami. Pri prechádzke večernou Petržalkou som videl zasklené vysvietené panelákové schodištia zapratané vecami a hovoril som si: Toto máme o pár týždňov u nás. 

Keby ste videli, koľko sa každé sviatky na zberný dvor dovezie vecí, ktoré sú takmer ako nové, neverili by ste. Ale obchodné domy ponúkajú zľavy na krajšie postele, vankúše, stolíky či lampy. Kedysi som si ponožky štopkal, už to nerobím. Dnes už neopravujeme nič, ani topánky. Veľmi rýchlo sme nabehli na pohodlie, to nás však musí dobehnúť. Keď budem každé dva roky meniť matrac, budem to mať doma „pünktlich“. Ale ten starý musí niekde skončiť a nový sa musí z niečoho vyrobiť. 

Šéf potravinárov v nedávnom rozhovore povedal, že štyridsať percent potravín vyhodíme. Prečo hnedé nádoby na bioodpad pribúdajú tak pomaly, napriek povinnosti samospráv?

To, ako sa správame k jedlu, je šialenstvo. No kuchynský odpad je komplikovaný. Počas teplých dní je v umelohmotnej nádobe o desať až pätnásť stupňov viac ako vonku. Stačí pár hodín a procesy sa spustia. Len čo kuchynský odpad začne smrdieť, ľudia ho pred domom nechcú. 

Okrem šupiek z mrkvy či zo zemiakov doň často hádžeme aj zvyšky z mäsa či kosti a kože. Ale tie sa musia oddelene hygienizovať tepelným procesom. Drvivá väčšina kuchynského odpadu však skončí bez triedenia na kompostovisku. Ak však čo len jeden obyvateľ hodí do tohto koša niečo, čo tam nepatrí, celý kompost je znehodnotený. Riešením môžu byť menšie nádoby a rýchly obeh, ale kým sa takýto systém vybuduje, to potrvá.

Čo najčastejšie hádžeme do komunálu a nepatrí to tam?

Napríklad tetrapaky. 

Prečo neexistuje jednotný systém a pri ceste mimo vlastného bydliska tápeme, kam hodiť napríklad spomínané tetrapaky?

Pretože každé mesto si svoj systém spracovania odpadu nastavuje inak. Tetrapak je zvláštna zmes, sú v ňom stavené papier, igelit a hliníková fólia. Keď to chcete oddeliť, máte problém. Každé mesto ho rieši po svojom. Tetrapak môžete aj zlisovať. Aj na Slovensku sa z neho robia dosky či nábytok. Otázka je, či má mesto na tetrapak alebo jeho jednotlivé zložky odberateľa. Aj my sme ho niekedy zohnali až v Poľsku.

Takže nemusí ísť len o ľahostajnosť ľudí, ale o komplikovanosť systému?

Ani ja neviem, kam hodiť tetrapak v Snine. Ale to nie je výhovorka. Keď ste na návšteve na druhej strane republiky, môžete sa spýtať, kam to máte hodiť. 

Vy robíte všetko, ako sa má?

Jasné, že nie. Aj ja kupujem príliš veľa v obaloch, niekedy z nevyhnutnosti, inokedy z pohodlnosti. Často je to jednoducho lacnejšie – som dôchodca, nemôžem si vyskakovať. Necítim sa byť vzorom, aj keď sa snažím.

U nás v rodine ma volali separatistom, všetky moje vnúčatá vedia suverénne triediť už ako päťročné. Dnes skôr deti nútia rodičov, aby odpad aj ekológiu riešili viac. Sú pozitívne ovplyvnené školou aj rovesníkmi. To je veľká šanca, nechajme sa mladými potiahnuť. 

Privítali ste pápežovu encykliku Laudato si’?

Samozrejme. Aj predtým mi napadlo, že kresťania a cirkvi by mali robiť viac. No myslím, že až pri tejto encyklike som si podstatnejšie uvedomil, že to, o čo sa snažíme v ekológii, má aj duchovný rozmer. Že ochrana prírody aj triedenie odpadu sú naša kresťanská zodpovednosť a povinnosť.

Rovnako silné sú jeho slová o konzume. To, že sme za socializmu mali v niektorých veciach nedostatok, vnímam až s odstupom. Vtedy som ho nepociťoval. Ale dnes sa pýtam: Prečo máme jahody v januári, aj keď nemajú žiadnu chuť? A nerozumiem, načo vozíme špargľu z Peru. Aj ja mám rád mango či avokádo, no nemusíme ho mať stále. To, že sa prevážajú cez pol zemegule, musí mať nejaký dosah. Dostali sme sa do akejsi pasce. Vybudovali sme si pohodlný a pokojný svet. Zvykli sme si a nechali sme sa skorumpovať. 

Keby sme mali robiť len jednu vec, ktorá môže pomôcť, ktorá to je?

Stlačiť fľašu či krabicu, to je číslo jeden. Ani téglik od jogurtu umývať nemusíte, radšej si vodu šetrite. Aj keď čistý téglik menej smrdí, firma, ku ktorej sa plast dostane, ho aj tak najskôr musí hygienizovať, než pôjde na ďalšie spracovanie.