Dejú sa veci A Heger so Sulíkom ukázali svoje limity

Po pandémii prišla vojna, inflácia, energetické problémy, budú narastať sociálne pnutia. Do popredia idú celkom iné témy ako tie, na ktorých vyrástla súčasná vládnuca koalícia.

Prvá vec, ktorú tragédia na Ukrajine rýchlo odhalila, sú limity dvoch kľúčových ľudí súčasnej slovenskej politiky.

Buďme spravodliví, Eduard Heger ukázal aj svoje dobré stránky, svoju empatiu, ľudskosť, rýchle zorientovanie sa v situácii aj svoje mediátorské schopnosti. Vlastnosti, ktoré by v pokojných časoch možno na politiku aj stačili.

No časy sú iné a Hegerove limity sú čoraz zreteľnejšie: nie je to silný štátnik ani politický mysliteľ, ale chýbajú mu aj iné vlastnosti. Napríklad politická identita, hrdosť aj vyššie ambície.

Pri prvom výročí svojho vládnutia v televízii priznal, že nechce zabojovať o post šéfa OĽaNO, a tým akoby hodil uterák do ringu, minimálne v Matovičovom tíme, ktorý sa celkom isto o dva roky úplne obmení.

Mnohí Hegerovi vyčítali, že nešiel do Kyjeva podporiť Zelenského. Autorka tohto textu ho odmietla za toto haniť, lebo to nie je Hegerov politický štýl, a preto by v tejto úlohe nebol autentický. On je skôr úradník a mediátor. Do Kyjeva mohli ísť silné politické osobnosti so štátnickou ambíciou.

Ale konzervatívne prostredie, odkiaľ Heger vzišiel, s počudovaním zaregistrovalo, že premiér nielenže uverejňuje svoje nápady či sebareflexie v Denníku N, ale chodí sa tam aj verejne kajať. Z rozhovoru, v ktorom sa verejne spovedal z politických chýb, bolo všetkým, ktorí voči nemu cítia istý druh empatie, trápne.

Kresťanské kruhy, z ktorých Heger do politiky prišiel, sa cítili byť zaskočené aj vtedy, keď sa premiér nezastal svojho priateľa Júliusa Slováka. Človeka, ktorý zo štátnej zákazky vyčerpal pre svojich spolupracovníkov na hranici dvetisíc eur, tak médiá v „posvätnom“ boji proti korupcii a klientelizmu hodili do rovnakého koša so smeráckymi oligarchami.

Nikomu nebude prekážať ani to, že biely muž porazí rómsku ženu. Zdieľať

Premiér mlčal. Akoby Eduard Heger veril, že nájde svojich priaznivcov a podporovateľov medzi čitateľmi Denníka N. Hoci im nesľubuje ani to, že odstaví Igora Matoviča.

Ale čitatelia Denníka N majú celkom iné preferencie. Práve teraz sa možno tešia, že Michal Šimečka konečne verejne oznámil, že zabojuje o post šéfa Progresívneho Slovenska – a so silnou mediálnou podporou to isto dopadne v jeho prospech. A zabudne sa taktne aj na detail, že biely muž porazí rómsku ženu.

Šimečka je už teraz mediálne oveľa silnejší ako jeho politická šéfka, ktorá sa prepadá do zabudnutia.

Ale aj KDH oznámilo zmenu – jeho ekonomickým expertom sa stáva bývalý novinár a publicista Jozef Hajko, ktorý pôsobil posledné mesiace v denníku Štandard a pre Postoj píše články na historické témy.

KDH bezpochyby potrebuje personálne oživiť a naberať nové posily.

Čarnogurskému môžeme oprávnene vyčítať jeho dnešné proruské postoje, ale personálnu politiku dokázal robiť svojho času excelentne. KDH bola roky liahňou talentovaných politikov.

Otázne však je, či môže byť Milan Majerský tým lídrom, ktorý pritiahne mladých ambicióznych ľudí a naučí ich základy politiky. Lebo aj on sám zatiaľ dobre zvládol len abecedu župnej politiky.

Ale preferencie KDH vyzerajú nádejne, takže záujem o miesto na kandidátke isto porastie.

Veľký comeback zažil v čase ruskej invázie na Ukrajinu aj Ivan Mikloš.Zdieľať

Zaujímavé bude sledovať, aké budú ďalšie politické ambície Ivana Korčoka či Ivana Mikloša, možno aj Mikuláša Dzurindu. Doba im praje.

Korčok zrejme aj v posledné dni pochopil, že sa bude musieť od Richarda Sulíka odpojiť. V politických diskusiách, ktorým sa predtým ako diplomat skôr vyhýbal, si už overil, že má aj isté politické danosti a zvládol v diskusiách aj Roberta Fica.

Korčok bude mať isto v ponuke aj atraktívne diplomatické ponuky, ale zase politický súboj je väčší adrenalín.

Veľký comeback zažil v čase ruskej invázie na Ukrajinu aj Ivan Mikloš.

Píše do médií, chodí do televízií, na politické debaty a má svoje publikum. Osobne odhadujem, že do politiky má namierené aj analytik Karel Hirman, a určite by sa dobre cítil v tandeme s Ivanom Miklošom.

No a zaujímavé bude sledovať aj vývoj v SaS. Sulíkova strana je aj podľa marcového výskumu AKO preferencií najsilnejšou vládnucou stranou.

Je silnejšia ako Smer a jediná vidí aspoň na päty Pellegriniho Hlasu.

Sulík určite nie je žiadny Putinov trol a určite nie je ani tajný obdivovateľ Ruska či Putina. Zdieľať

Od posledného víkendu sa však ešte výraznejšie prejavili limity Richarda Sulíka. Jeho vyjadrenie, že keď bude treba, zaplatíme za plyn aj v rubľoch, z neho urobilo v nedeľu najsledovanejšieho politika Európskej únie.

Ruské médiá ihneď začali hľadať v archívoch jeho fotografiu, aby si Rusi mohli pozrieť aj tvár politika, ktorý prvý priznal, že štáty Európskej únie budú musieť v plynovej vojne hrať podľa ruských nôt.

Sulík určite nie je žiadny Putinov trol a určite nie je ani tajný obdivovateľ ruskej politiky. On má len v geopolitickom rozmýšľaní isté limity. Občas je jeho úprimnosť v politike osviežujúca, lebo Sulík nevie veľmi hrať zákulisné šarády.

Ale v čase vojny, kde ide o každé slovo a aj o to, kto má pevnejšie nervy, nie je stratégia čo na srdci, to na jazyku ideálna.

Je možné, že Sulíkovi mnohí zatlieskali a zazreli v ňom záblesk Orbána, keďže povýšil záujem Slovenska nad všetko ostatné.

Nemusí to byť malá skupina ľudí, môžu to byť všetci tí, ktorí sa boja, že ich radiátory ostanú studené, že Ukrajinci zoberú na Slovensku pracovné miesta a vysajú sociálne dávky, no a ich deti ešte vytlačia zo škôlok tie slovenské.

Táto skupina ľudí bude narastať a možno ju celú nezvládne politicky obslúžiť ani Robert Fico.

Preto sa bude hľadať politik, ktorý povie podobne ako Trump či Orbán: Slovensko na prvom mieste.

Lenže SaS nie je takto naprogramovaná či personálne vybudovaná strana. Aj preto začali Sulíka hneď opravovať aj ľudia z jeho vlastného prostredia (Galek, Klus). Sám Sulík rýchlo zaradil spiatočku a bránil sa, že to takto nemyslel a že jeho slová boli vytrhnuté z kontextu.

Sulíkovo vyjadrenie preto nepôsobilo ako provokačný sebavedomý postoj typu Orbána, ale iba ako politická neobratnosť.

Vojna, inflácia, plynová kríza či sociálne problémy budú krajinu aj politiku rýchlo meniť.

Jasné je jedno: Do popredia sa dostanú celkom iní lídri ako pred dvoma rokmi, keď Igorovi Matovičovi stačilo na víťazstvo iba pochopenie pre očakávania verejnosti a marketingový inštinkt.