Tri ženy na úteku z bombardovaného Žytomyru Ako sa mám zbaliť, keď nikam nechcem ísť?

Do Žytomyru zatiaľ nedorazili žiadne tanky ruskej armády ani ich čečenských spojencov. Mesto je však vo vojne. Ruské bombardéry naň útočia zo vzduchu. Bomby a rakety tu padajú každý deň. Počas týždňa, ktorý som tam strávila, zasiahli telocvičňu, sklad obilia, sklady pohonných hmôt, ubytovňu pre rodiny vojakov a tepláreň. Sirény tu znejú desaťkrát denne. Mesto tak už dávno nie je miestom pre normálny život.

„Nikdy som nebola na Západe a nikdy som nemala dôvod tam ísť. Keď ideme k moru, ideme do Odesy. Väčšina mojich priateľov chodí na dovolenku do Turecka alebo Dubaja. Teraz idem na Západ po prvýkrát, myslím, že nemáme inú možnosť,“ hovorí Alla Borisová z ukrajinského Žytomyru.

Západom myslí všetko od Slovenska a Poľska, teda celú Európu. To je pre Ukrajincov Západ. Stretávam sa s ňou v Kostole svätého Michala v jej rodnom meste 120 kilometrov na východ od Kyjeva. Na bomby, ktoré sem dopadajú, si Alla stále nezvykla. Každý poplach ju znervózni. Bojí sa hlavne o svoju päťročnú dcéru Dášenku.

Alla žije v Žytomyre celý svoj 33-ročný život. Ruský útok na jej krajinu však obrátil jej život naruby. Jej mesto sa stalo terčom ruského bombardovania. Ruská armáda a jej čečenskí spojenci sem ešte neprišli. Nachádzame sa 120 kilometrov východne od Kyjeva a 200 kilometrov od hraníc s Bieloruskom. Ruské bombardéry sú vo vzduchu každý deň. A zabíjajú. Nikto nie je v bezpečí.

Alla prichádza na miesto stretnutia zabalená v páperovej bunde. Vonku je mínus 15. Mráz zalieza za nechty. Stretávame sa v centre mesta a obe tak musíme prejsť okolo zábrany zo železných „ježkov“ a vriec s pieskom. Tie majú vstup do centra ochrániť pred ruskými tankmi. Teda, taká je teória. Proti raketám a bombám, ktoré prichádzajú, sú užitočné asi ako mŕtvemu zimník.

Paralyzovaná krajina

S Allou prechádzame pešou zónou. Sme tu samy. Nikde nikoho. Rolety všetkých obchodov, kaviarní a známych reštaurácií sú zatiahnuté. „Viem, že si to neviete predstaviť, ale každý deň tu boli stovky ľudí. Kaviarne boli narvané a na miesto v reštaurácii sa čakalo aj niekoľko dní. Bola som tu každý deň, pretože moja kancelária je odtiaľto pešo iba kúsok,“ hovorí Alla. Ale kancelária je zatvorená, rovnako ako všetko ostatné.

Už od prvého dňa vojny je celá krajina paralyzovaná, funguje len niekoľko základných vecí. Tu v Žytomyre sú stále otvorené dva supermarkety s potravinami a drží sa ešte aj verejná doprava – zelené trolejbusy stále prepravujú občanov po celom meste. Teda tých, ktorí ešte zostali.

Väčšina žien a detí z mesta už odišla do zahraničia, zostali najmä dôchodcovia a muži. Koniec koncov, všetci muži vo veku od 18 do 60 rokov majú zákaz opustiť Ukrajinu. Musia čakať, či dostanú povolávací rozkaz do armády.

„Táto značka supermarketu patrí jednému z najväčších ukrajinských oligarchov. Nie sú to milionári, ale miliardári,“ hovorí Alla. Sama niekoľko rokov pracovala ako úradníčka na úrade práce.

„Keď sa Zelenskyj stal prezidentom, vymenil ľudí na všetkých dôležitých postoch a nahradil ich tými svojimi. K nám do Žytomyru tak prišla pani z Kyjeva, ktorá sem denne dochádzala 120 kilometrov, mala aj vlastného šoféra a zo mňa si urobila slúžku. Potom sa ukázalo, že si kupuje veľa domov v Kyjeve. Odišla som do medzinárodnej dopravnej firmy,“ vysvetľuje Alla. V dôsledku vojny však zatvorila svoje pobočky na Ukrajine a Alla tak zostala bez práce.

Rodina bez mužov

Kontakt na Allu mám od českého kamaráta Martina Mahdala. Ten sa tu kedysi zoznámil s jej matkou, pani Irinou. Odvtedy sú občas v kontakte cez Facebook. Keď sa Martin dozvedel, že som na Ukrajine, požiadal ma, či by som týmto trom ženám nepomohla dostať sa z Ukrajiny preč.

Tri ženy – 65-ročná Irina, jej dcéra Alla a jej malé dievčatko, päťročná Dášenka. Tri ženy, tri generácie žijúce v jednom malom panelákovom byte na predmestí Žytomyru. Muži v tejto rodine nemajú veľa priestoru.

„Môj otec je Rus, s mamou sa však rozviedli ešte pred mojím narodením. Odišiel pracovať do Ruska a už sa nikdy nevrátil. Že vraj sa na mňa prišiel pozrieť, keď som mala pol roka. Potom zmizol. Ale vraj žije v nejakej ruskej dedine,“ vysvetľuje Alla históriu svojej rodiny. Otca tak nikdy nevidela. Nemá s ním kontakt.

Potom sa Alla vydala za Sašu z Odesy a odišla za ním k Čiernemu moru. Narodila sa im dcéra Dáša. Manželstvo však nefungovalo. „Saša bol stále v práci, neplnil sľuby. Chcela som rozvod a vrátila som sa späť za mamou do Žytomyru.“ Dnes teda Alla, jej mama Irina a malá Dášenka žijú v dvojizbovom byte. Alla sa stala živiteľkou rodiny. Vyštudovala Žytomyrskú univerzitu a hovorí plynule po anglicky, rusky a nemecky.

„Výbuch ako sviňa“

Prichádzame na hlavné námestie. Tu už je viac ľudí. Všetci majú na sebe pracovné oblečenie a v rukách nesú zvyšky stromov, školské lavice, stoličky, ďalší nesie zničenú školskú tabuľu... Ako mravce pobehujú okolo miestnej telocvične, ktorú minulý týždeň ruská raketa premenila na hromadu trosiek.

„Bolo osem hodín ráno, výbuch ako sviňa, nikdy by mi nenapadlo, čo sa môže stať. Ešte pred mesiacom som sedel v triede na treťom poschodí,“ hovorí 12-ročný Nikolaj, ktorý sa prišiel pozrieť a robí si tu selfie.

Z okien s vybitými sklami visia útržky školských máp. Mapa Ukrajiny. Bude ešte niekedy aktuálna? pýtam sa samej seba. Tu sa to však nesmie povedať nahlas.

Všetci sa navzájom pozdravujú „Sláva Ukrajine“ a uisťujú sa o skorom víťazstve nad Ruskom. Chápem, musí to tak byť. Morálka národa teraz zohráva kľúčovú úlohu.

„Vždy som plánovala, že moja dcéra bude chodiť na toto naše gymnázium. Bola to krásna a moderná škola. Na toto námestie som chodievala každý deň na obed. Moja kancelária bola totiž oproti,“ povie zasnívane Alla a pozrie na budovu oproti. Ukáže na jedno z okien na desiatom poschodí. Tam pracovala. Budova je zatiaľ neporušená, na rozdiel od gymnázia, ktoré už iba ťažko niekto niekedy opraví.

Ruské zdroje tvrdia, že v nej boli vojaci. Ukrajinské zdroje však nikdy nepotvrdili, že by v škole niekto zahynul.

„Všetci si tu myslia, že Rusi chceli zasiahnuť budovu radnice, ktorá je odtiaľto len 200 metrov, a jednoducho sa netrafili,“ hovorí Alla. Popri nás aj naďalej prechádzajú ľudia čistiaci námestie od trosiek. „Som Žytomyrčanka, prišla som pomôcť, nech sa dá tadeto aspoň prejsť, veď je to naše centrum,“ hovorí mladá žena a hádže pokrútenú stoličku na pristavený valník.

Čítajte tiež

Reportáž z bombardovania V kryte som každú hodinu. Prečo nám to Rusi robia?

Lenka Klicperová

„Chceme len to, aby sa vrátil mier. Trpíme všetci,“ vravia ukrajinskí obyvatelia, ktorí pred vojnou nestihli utiecť.

Bombardovanie každodennou rutinou

Zrazu vzduch pretne ostrý zvuk sirény. Poplach. Do toho začnú biť zvony. Musíme na seba kričať, aby sme sa počuli. Nebezpečenstvo útoku. Musíme ísť do úkrytu. Rýchlo sa rozhliadame. Žiadne špeciálne kryty tu nie sú, všetci utekajú do pivnice, práčovne alebo kamkoľvek, kde sa dá zaliezť aspoň trochu do podzemia. My máme najbližšie radnicu. Tú strážia vojaci. Mávajú na nás, aby sme sa schovali. Ale radnica je cieľom.

Bežíme o niekoľko metrov ďalej. Do reštaurácie Tribella. Už dva týždne tu nikto neobsluhuje, ale dvere sú otvorené. Počas vojny sa reštaurácia zmenila na centrum, kam sa zváža, balí a posiela ďalej humanitárna pomoc núdznym.

„Už to nie je reštaurácia, ale sklad. No na frontoch máme veľa zranených a pre vojakov tu pripravujeme balíčky prvej pomoci,“ hovorí Vitalij, prevádzkovateľ tejto renomovanej reštaurácie. Aj naďalej tu varí, ale zadarmo. Z darovaných zásob. A pre každého, kto pomáha. V pivnici reštaurácie ženy pripravujú večeru. Zostaneme tu hodinu. Až kým sa na telegramovom účte Žytomyru nerozbliká zelené okienko s oznamom „Koniec poplachu“.

V meste už veľa ľudí nezostáva. Sirény znejú tak desaťkrát za deň a bomby padajú na Žytomyr a okolie každý deň. Hlavným terčom ruských bombardérov sú ciele, ktoré sú nevyhnutné na fungovanie krajiny.

Počas týždňa, ktorý trávim v Žytomyre, ruské stíhačky zasiahli elektráreň, ubytovňu pre rodiny vojakov, dva sklady pohonných hmôt, sklad obilia a tepláreň. To všetko zásadne ochromuje fungovanie celej Volynskej oblasti.

Väčšina čerpacích staníc je zatvorená, pretože nemajú čo predávať, často dochádza k výpadkom elektriny, ceny všetkého stúpajú a nedostatku obilia sa boja už aj štáty severnej Afriky a Blízkeho východu, ktoré ho zvyčajne nakupujú práve od Ukrajiny. Kto zaseje v túto jar? A kto bude žať, ak vôbec bude nejaká úroda? Vojna na Ukrajine sa zďaleka netýka iba Ukrajiny.

„Ani neviem, kedy som sa naposledy vyspala“

Nad mestom sa vznáša čierny štipľavý dym. Včera v noci ruské bombardéry zasiahli sklad pohonných hmôt. Tento týždeň už druhýkrát. Zastavujeme pri horiacich cisternách. Fotím ich. Toto ľudia musia vidieť. Ukrajinci by to predsa nezničili sami. Potom sa ozve ďalšia siréna. Blíži sa k nám vojak s modro-žltou vlajkou na výložke. „Rýchlo, utekajte odtiaľto. Toto je jeden z cieľov, chcú zbombardovať aj zostávajúce nádrže. Rýchlo, rýchlo do krytu,“ kričí na nás a beží s nami.

Ukazuje, kde je najbližší úkryt – pod továrňou Izovat. Tu sa vyrába izolačná vata. Továreň je významným zamestnávateľom v regióne. Ale aj tá bola včera večer zasiahnutá. Polovica z nej je zničená.

Včera sme utekali do úkrytu päťkrát a v noci boli dve bombardovania. Dnes sme v kryte už tretíkrát. Ani neviem, kedy som sa naposledy vyspala.Zdieľať

V úkryte je plno. Sú tu civilisti aj niekoľko vojakov. Niektorí ľudia sedia na lavici alebo stoličke a pozerajú do telefónov, iní sa nervózne prechádzajú sem a tam. Dve mladé dievčatá v teplákoch hladkajú bieleho psa. Nikto sa s nikým veľmi nerozpráva. Veď aj o čom.

„Včera sme utekali do úkrytu päťkrát a v noci boli dve bombardovania. Dnes sme v kryte už tretíkrát. Ani neviem, kedy som sa naposledy vyspala,“ povzdychne si pani Ľudmila, ktorá je tu so svojimi dospievajúcimi dcérami. Aj ona uvažuje, že odíde, rovnako ako Alla s mamou Irinou a dcérou Dášou.

Poplach je krátky, trvá len 35 minút. Buď bol planý, alebo zasiahla ukrajinská protivzdušná obrana a nepriateľa zostrelila. To v tejto chvíli nevie nikto. Vraciame sa k môjmu autu s olomouckou značkou, našťastie, je nepoškodené. „Mama je za oknom, už nás vyzerá,“ hovorí Alla a ukazuje na tretie poschodie dlhého paneláka. V spleti rovnakých okien nevidím nič, iba šeď. Teplota klesá, mráz lezie za nechty. Alla trikrát zaklope na dvere. Tajný signál, že je to ona.

Miesto bombového krytu skrčení na chodbe

Vo dverách stojí blondínka Irina a vysmiata Dáša v červenom roláku. Je rada, že majú hostí. Škôlka je už mesiac zatvorená. Deti dostali takzvané vojnové prázdniny. Na celej Ukrajine... Dáša tak iba sedí doma s babičkou a mamou. Na počítači jej púšťajú rozprávky a občas jej požičajú telefón, do ktorého si Dáša stiahla automobilové preteky.

„Keď sme tu všetky celý deň zatvorené, lezie nám to na mozog a ideme si v tomto malom byte na nervy,“ priznáva Alla, že deliť sa o jednu domácnosť s mamou bez možnosti úniku nie je jednoduché. Alla je živiteľkou rodiny, ona má rozhodujúce slovo v tom, čo bude s rodinou ďalej.

„Bojím sa o Dášu. Nemáme ani žiadny kryt. Keď sa rozzvučia sirény, krčíme sa na chodbe,“ ukazuje Alla na panelákovú chodbu, kde je zima a kulisu tvorí doškriabaná modrá stena. Tu by naozaj nikto nechcel tráviť hodiny s malým dieťaťom. Alla s mamou už majú zapísané miesto v autobuse, ktorý odváža ženy a deti do Ľvova a odtiaľ potom na hranicu s Poľskom.

„Pred tromi dňami dopadla bomba na sídlisko v meste Korosteň a ďalšia v Malyne, čo je od nás hodinu autom. Zomreli tam malé deti. Ešte v ten deň som nás išla zapísať na zoznam odchádzajúcich,“ hovorí Alla. Z celého paneláka zostali už iba ony a susedka o poschodie vyššie, ktorá žije sama.

„Moje dcéry odišli do Lisabonu a Paríža a obaja synovia sú v Rusku. Neveria mi, že mi tu na hlavu padajú ruské bomby. Nemôžem sa s nimi rozprávať,“ hovorí mi neskôr pani Valentína. Nechce odísť. Má starého vlčiaka a Rusov sa vraj nebojí.

Posledná večera

Alla s Irinou sa rozhodnú využiť miesta v mojom aute a odísť do Českej republiky. Spoločne jeme poslednú večeru.

Bravčové mäso, kuracie mäso, hranolky, ovocie, zelenina. Všetko z mrazničky. „Musíme ju potom vypnúť. Čo nezjeme, dáme susedke,“ hovoria. Atmosféra pri večeri je napätá. Pani Irina každú chvíľu plače. Naposledy si ide zahrať na klavíri.

„Neviem, čo si mám zbaliť, ako sa mám, preboha, zbaliť, keď nikam nechcem ísť,“ opakuje stále dokola. Dáša si chce zobrať veľké autíčko, ale nesmie. Je príliš veľké. Kufor mojej Dacie má obmedzenú kapacitu.

Ženy vyťahujú fľašu od Coca-Coly. Je v nej víno. Na Ukrajine je pritom zakázané predávať alkohol. Príliš veľa ľudí má teraz zbraň. V jednotkách domobrany sú ľudia, ktorí neprešli žiadnym alebo len niekoľkodňovým výcvikom. Alkohol by zvýšil riziko neúmyselného zabitia. Tak či onak, nervy všetkých sú napäté.

„Toto víno sme vymenili s Ruskou za jedlo. Vôbec nevychádza z domu, hanbí sa,“ vysvetľuje Irina.

Alla s Irinou i Dášou medzi sebou hovoria len po rusky. Pýtam sa prečo. „Sme ruskojazyčná rodina, tak to u nás jednoducho je, na Ukrajine je takýchto rodín veľa, najmä na východe. Vieme ukrajinsky, ale je to len úradný jazyk,“ vysvetľuje. Obe ženy sa však považujú za Ukrajinky, ktoré milujú svoju krajinu a nenávidia Putina.

V deň odchodu sme všetky nervózne. Ja z toho, že budem viezť dve ženy a malé dievčatko 1500 kilometrov, a ony z toho, že nevedia, čo ich čaká.

Festival mimovládok na hranici

„Ako nás prijmú? O Českej republike viem len to, že máte prezidenta, ktorý podporuje Ukrajinu,“ povzdychne si Irina. Nevadí, že si pletie predsedu vlády s prezidentom. Zapína kufor, nakoniec si zobrala len oblečenie. Alla si hodí cez plece tašku na notebook. „Zostal mi ten služobný, požičiam si ho, keď tak im pošlem peniaze. Spoločnosť je zatvorená,“ vysvetľuje.

Dáša má ružový ruksak, do ktorého vloží tehotnú barbie a ručne ušitý látkový kaktus. Zaujímajú ju hlavne „konfietky“, čiže sladkosti. A mamin telefón.

Dve susedky sa prídu rozlúčiť. Objímajú sa a sľubujú si, že sa vrátia domov, len čo sa vojna skončí.

Do Ľvova ideme šesť hodín. Pri vstupe do každého väčšieho mesta sú kontrolné stanovištia. Muži z domobrany chcú vidieť doklady, kufor auta, hrabú sa pod kapotou. Sú nervózni. Vedia, že na Ukrajine sa pohybuje veľa sabotérov. Sú to ľudia, ktorí tajne pracujú pre Rusko. Napríklad fotografovaním dôležitých objektov a dodávaním tajných informácií. Cudzinec je podozrivý dvojnásobne.

Vo Ľvove je nemožné nájsť miesto na spanie. Všade sú utečenci. V niektoré dni prichádza do Ľvova až 40 000 ľudí.

„V pivnici nášho hotela sme urobili nocľaháreň pre utečencov, môžete tu prespať niekoľko nocí. Ale nemáme sprchu,“ hovorí mi Anna, majiteľka jedného z hotelov, a vedie nás do podzemia, kde je na zemi 15 matracov. Posledná noc v ich krajine. Alla a Irina sú nervózne. Nemôžu spať. Iba Dáša si myslí, že sme na výlete a zajtra sa vrátime do Žytomyru.

Nasledujúci deň sa vydáme smerom na Slovensko. Vyberám hraničný priechod v Ubli. Je tam najmenej ľudí. Autobusy, ktoré odvážajú utečencov z Ľvova, totiž smerujú k hraniciam s Poľskom, kam je to po rovine len hodina jazdy.

Aby ste sa dostali do Uble, musíte prejsť cez hory. Cesta sa kľukatí hore-dole šesť hodín. Na hraniciach nie je veľa áut, napriek tomu procedúry na ukrajinskej strane trvajú viac ako hodinu, na slovenskej strane to ide o niečo rýchlejšie. Okolo hranice sú rozmiestnené stany mimovládnych organizácií. V Ubli je to taký malý festival mimovládnych organizácií, ktoré ponúkajú čaj, polievku, hračky, sušienky, oblečenie, sim karty, informácie...

Po príchode na „Západ“ Irina plače. Bojí sa toho, čo bude ďalej...

Vo vzduchu sa hmýria emócie. Rovnako ako ruské rakety a bomby u nich doma.

Foto – Markéta Kutilová