Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Reportáž z bombardovania ukrajinských miest

V kryte som každú hodinu. Prečo nám to Rusi robia?

„Chceme len to, aby sa vrátil mier. Trpíme všetci,“ vravia ukrajinskí obyvatelia, ktorí pred vojnou nestihli utiecť.

V kryte som každú hodinu. Prečo nám to Rusi robia?
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

„Chceme len to, aby sa vrátil mier. Trpíme všetci,“ vravia ukrajinskí obyvatelia, ktorí pred vojnou nestihli utiecť.

Uprostred rozbahnenej cesty, ktorá je aj za normálnej situácie plná dier, zíva obrovský kráter. Je naplnený vodou. Sem dopadla ruská bomba. Okolo sa rozprestiera len a len skaza a spúšť. Obhorené pahýle stromov a bezradní ľudia, ktorí sa pokúšajú z trosiek vydolovať to, čo je ešte použiteľné.

Nočný nálet na mestečko Korosteň sa začal v ranných hodinách 6. marca. „O tretej hodine ma prebudila strašná rana, vymrštilo ma to aj s posteľou,“ rozpráva mladučký Aľoša. Dom má zablokované dvere, dá sa doň dostať len vytlčenými oknami. Vnútri je nepredstaviteľná spúšť. Vybité sklá, z vybavenia nezostalo takmer nič.

Aľoša ukazuje časť črepiny z rakety alebo bomby, ktorá tu explodovala a zničila pätnásť civilných domov a asi stovku bytov na priľahlom sídlisku. K domu prichádza staručká pani s dvoma vedierkami. „Tu máš niečo na vyberanie neporiadku,“ podáva Aľošovi kýbliky. „Som tak strašne unavená, prečo nám toto robia?“ obracia ku mne zosivelú hlavu.

Kúsok ďalej leží zvyšok ruskej rakety. Okrem bomby sem totiž ruské lietadlá vypálili tri obrovské rakety. Jedna dopadla na miestnu školu, našťastie neexplodovala. Úder si vyžiadal jedného mŕtveho a šesť zranených civilistov, medzi nimi aj trojročné dieťa, ktoré prišlo o nohy.

Mychajlo, starší muž s fúzami a so zlatými zubmi, býva v jednom zo zničených domov. Má doma pivničku, v ktorej robí domáce víno. Pozýva nás, nech prídeme v lepších časoch, aby sme sa stretli aj pri poháriku vína, nielen pri ruine jeho domu. Potom sa však rozplače.

„Prečo konečne neurobia tú bezletovú zónu? Všetko toto by nemuselo byť. Prečo to len neurobia? Veď sa pozrite, čo tu tí (nazve Rusov hanlivým výrazom) robia. Ak to nezastavia, pôjdem aj pešo, aby som im to vysvetlil,“ otáča sa, aby skryl slzy.

Je hrozné vidieť tú spúšť okolo. Taňa z vedľajšieho domu práve vyklepáva jednu z perín, ktorá sa dá ešte odviezť. Inak nehovorí, má pevne zovreté ústa.

Dezorientovaní Rusi, premrznuté psy

Okolo miesta úderu nie sú žiadne vojenské ciele. Korosteň je však dôležitý dopravný uzol, vedie tadiaľto strategická železnica. Aj na tú zaútočili pár hodín po útoku na civilistov ruské lietadlá, našťastie neúspešne.

„O niekoľko hodín nato zaútočili ruské lietadlá na železničné depo, včera ostreľovali blockpost, z čoho máme v nemocnici ďalších päť ranených. Nerozumiem, prečo útočia na školy, nemocnice a domy, vyzerá to, že sa tu jednoducho neorientujú,“ vysvetľuje Jurij Tarasiuk, vedúci korostenskej vojenskej správy. Čakajú práve na pyrotechnikov, aby odstránili zo školy asi päťstokilovú bombu.

V ruinách sa okrem ľudí motá aj pár vystrašených a premrznutých psov. Jeden mi zalieza pod bundu, trasie sa ako osika a aspoň na chvíľu sa u mňa pokúša zahriať. Zima na Ukrajine je aj teraz v marci strašná.

Nechápem, ako dokážu muži z teritoriálnej obrany, domobrany, ktorá sa rýchlo sformovala vo všetkých ukrajinských mestách i dedinách, vydržať tú zimu. Stáť celú noc na blockposte na ceste a strážiť dedinu nie je pre padavky. Lenže tu sa do domobrany zapája hádam každý, kto aspoň trochu môže.

Na jednom z blockpostov stretávame Viktora, v civile je riaditeľom žytomyrského divadla. „Predstavte si tú situáciu, v Žytomyre máme v domobrane aj univerzitného profesora! Hrozné,“ hovorí Viktor na jednom z postov v dedine blízko Korosteňa. Ale všetci sú odhodlaní brániť sa.

Je to niečo, s čím evidentne plánovači ruskej invázie na Ukrajinu nepočítali. Obrovská morálna prevaha Ukrajincov a predovšetkým schopnosť ukrajinskej armády zadržať inváziu.

Blietzkrieg, s ktorým evidentne Rusi počítali, sa nekoná.

Diverzanti na každom kroku a starosta na matraci

Čo ľudí na Ukrajine naozaj znervózňuje, nie sú len nálety a prítomnosť ruských vojakov, ale aj diverzanti. Teda ľudia, ktorí v utajení pracujú pre Ruskú federáciu a vykonávajú na Ukrajine prekvapivé akcie. Prepady dedín zo zálohy, označovanie strategických objektov, ale predvčerom aj nastražená nálož v plechovke od nealko nápoja na žytomyrskej radnici. Tá je administratívnym centrom, kde sídli starosta Serhij Suchomlyn, taký miestny Zelenskyj.

V podstate len pracuje a koordinuje celé dianie v meste, spí na matraci pod oknom. Každému sa snaží pomôcť, aj mne, novinárke zo zahraničia. Víta ma na radnici o deviatej hodine večer, už je takzvaný komandantský čas, teda zákaz vychádzania.

Aj napriek neustále napätej situácii a stále húkajúcej siréne ohlasujúcej vzdušný poplach sa usmieva. A hneď mi chystá jedlo, čaj a koordinuje ďalších dobrovoľníkov, ktorí sa ma tu ujímajú. Vedľa radnice sídli generálny štáb, odkiaľ sa distribuuje pomoc na blockposty domobrane a vojakom.

Inzercia

Potrebné sú najviac zbrane, ale aj vesty, prilby a lieky, hlavne tie určené na prvú pomoc. V reštaurácii, ktorú prevádzkuje Vitalij Šošuryn, sa všetko vybaľuje zo škatuliek a vytvárajú sa balíčky. Ľudia sem prinášajú, čo môžu – a Vitalij a jeho personál všetkým varia.

Každý, kto sem príde, dostane teplú polievku alebo iné jedlo, ktoré sa práve dovarilo v kuchyni. Tá zároveň slúži ako kryt. Vitalijova reštaurácia patrí k tým najlepším na Ukrajine a ani teraz si šikovný mladík nekazí povesť. Jedlo chutí vždy výborne. A tak každý deň prichádzam po správy, dobrovoľníci mi pridelili Eugena, ktorý sa stará, ako môže, aby mi pomohol orientovať sa v meste, nájsť správnych ľudí.

Eugen je vášnivý futbalista, pracoval chvíľu aj ako novinár, potom sa dal na PR. Sprevádza ma aj na miesto nového raketového útoku v Žytomyre.

Tí, čo mali peniaze, už z Ukrajiny odišli

Ráno 4. marca sa ozvala rana kúsok od hotela, kde bývam. Izba sa celá zatriasla. To práve ruská raketa dopadla na školu neďaleko centra. Tá bola prázdna, výučba je od začiatku vojny zastavená. Hneď vedľa školy sídli úrad gubernátora, mestský úrad aj vojenská správa. Možno mala byť cieľom niektorá z týchto budov? Ktovie.

Škola bola našťastie prázdna, takže sa útok zaobišiel bez obetí na životoch. Črepiny z rakety sa rozleteli po okolitých výškových panelákoch. Vchádzam do jedného z nich. Na chodbe črepy, rozbité sklo. Asi na piatom poschodí stretávam pani Annu. Metlou zametá črepiny. Ide so mnou späť do svojho bytu a ukazuje rozbité okno v kuchyni, kde bola v čase raketového útoku.

„Ja sa bojím, veľmi. Všetci, ktorí majú peniaze, už odišli, ale čo máme robiť my, obyčajní chudobní Ukrajinci?“ dvíha oči plné strachu. Z druhej miestnosti sa ozýva mňaukanie. Anna otvorí dvere, ale mačku vidieť nie je. Skrýva sa pod posteľou, strachom celá bez seba.

Sirény neutíchajú, no treba žiť ďalej

Odchádzam za sprievodu sirén. Ďalší letecký poplach. Schádzam z piateho poschodia paneláka dole a okolo trosiek školy prechádzam do vedľajšej budovy, kde sídli vojenská správa regiónu a nachádza sa tam aj podzemný kryt. Stretáva sa tu množstvo ľudí, najmä mužov. Mladá dobrovoľníčka im vysvetľuje, čo budú robiť v prípade, keď poplach pominie a nebude mať žiadne katastrofické následky.

Treba začať upratovať, najmä rozsypané sklo, ktoré je všade naokolo. A označovať domy, kde už upratali, aby sa ďalšie tímy zbytočne nezdržiavali. Zatiaľ však sirény trhajú ticho okolo. Ich húkanie je neuveriteľne protivné, aj keď už v tej chvíli som si zvykla na to, že človek sa nemusí hneď vydesiť.

V kryte sedia aj tri „bábušky“, ktoré tu pracujú. Aj ony by chceli odísť preč, ale nejde to. „Kto bude potom pracovať tu? Musí sa niekto starať o deti, predávať potraviny, riešiť zásobovanie, aby krajina žila ďalej. Nemôžeme všetci odísť,“ hovorí pani Halyna.

Je už v dôchodkovom veku, ale stále pracuje a stará sa o vnúčatá. „Už aby sa to všetko skončilo, čo si toto zaslúžime? Chceme len to, aby sa vrátil mier. Trpíme všetci,“ dodáva a čuduje sa, ako som sa tu ocitla. Z jej rodiny zatiaľ nikto Žytomyr neopustil.

„Dnes som tu v kryte každú hodinu,“ dodáva Halyna.

Väčšina miestnych ľudí, s ktorými hovorím, mi prejavuje nedôveru ako cudzincovi len prvých pár sekúnd. Keď počujú Česko alebo Slovensko, väčšine z nich sa uľaví. Vedia, že sú to krajiny, ktoré im pomáhajú, a sú nesmierne vďační, že im okolité krajiny poskytujú takúto pomoc.

Inak tu k cudzincom panuje veľká nedôvera – pre diverzantov, teda Rusov, ktorí tu operujú pod skrytou identitou.

Svadba so zbraňou v ruke

S tými bojuje aj Skol, občianskym menom Volodymyr Volodymyrovič, veliteľ hlavného žytomyrského blockpostu na príchode do mesta. Na blockpostoch je striktne zakázané fotografovať a nakrúcať, Ukrajinci z domobrany sú veľmi podozrievaví. Ale Skol je kamarát môjho Eugena, a tak môžem s veliteľom urobiť aj rozhovor. Je to tvrdý chlap.

Pracuje teraz na ministerstve pre veteránov. Je to účastník bojov o donecké letisko, velil tam svojej jednotke. „Tam som prišiel o kus svojho ľudstva, keď som musel v boji muža proti mužovi zabiť ruského separatistu. Nožom. Ocitli sme sa v kráteri po rakete, tvárou v tvár, nebola iná možnosť. Odvtedy som už iný.“

Ubehne pár dní a Skol ma pozýva na svadbu. Berie si svoju priateľku, s ktorou žije tridsať rokov. Už sa raz vzali, ale pred dvoma rokmi sa rozviedli. Teraz sa k sebe vrátili a rozhodli sa, že nie je na čo čakať.

Svadba sa koná na úrade, Skol má na sebe uniformu s výložkami ukrajinskej armády, je teraz veliteľom teritoriálnej obrany. Nevesta si obliekla teplú bundu s kapucňou a džínsami. Je marec a na Ukrajine panuje krutá zima. Skol odchádza do malej miestnôstky, kde sa bude obrad odohrávať.

„Zbraň, musím si vziať svoju zbraň,“ navyknutým pohybom si cez prsia vešia svoj „automat“. Nevesta sa fotiť nechce. Celý obrad prebehne veľmi civilne a jednoducho. Je vojna a na oslavy a ceremónie nie je čas. A Skol musí ísť čoskoro zase do služby.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.