Z Kyjeva na Donbas Putin sa chystá tlačiť Západ k špinavému kompromisu. Len je možné, že opäť klame

Päť týždňov od ruskej invázie nastal včera prvý zaujímavý zvrat, minimálne vo verbálnej rovine: Putinov minister obrany Sergej Šojgu vyhlásil, že jeho vojaci sa idú odteraz sústrediť na dosiahnutie hlavného cieľa, ktorým je „oslobodenie Donbasu“. Dosiaľ sa vraj na celej Ukrajine usilovali o výrazné zníženie bojového potenciálu ukrajinských ozbrojených síl, a keďže sa im to podľa Šojgua podarilo, môžu sa teraz presunúť na východ Ukrajiny.

Alexandr Fomin, zástupca Šojguovho ministerstva na rusko-ukrajinských rokovaniach v Istanbule, v tomto duchu uviedol, že Rusi redukujú „vojenské aktivity“ pri Kyjeve a Černihive, chcú tak „posilniť dôveru“.

Na fronte už vidieť prvé náznaky, že ruské vojská z týchto oblastí ustupujú, respektíve sa preskupujú. Ukrajincom sa v okolí Kyjeva darilo zatláčať Rusov už od minulého týždňa.

Putinovi vyjednávači včera v Istanbule dokonca naznačili, že Rusko nebude namietať proti snahám Ukrajiny stať sa členom EÚ, pokiaľ sa Kyjev zaviaže nevstúpiť do NATO. 

Ochotu zaviazať sa k neutralite deklaroval prezident Zelenskyj od prvých dní vojny, ale až teraz, prvýkrát od 24. februára, prinášajú rusko-ukrajinské rokovania istý pozitívny posun. Ešte to netreba zakríknuť, ale zdá sa, že Rusi menia taktiku po tom, čo sa v okolí Kyjeva či Charkova vyčerpali a ani za cenu obrovských strát nedokázali plniť pôvodné ciele.

Spúšť, ktorá ostáva po Rusoch

Prvé mesto, ktoré Ukrajinci získali späť pod svoju kontrolu, sa volá Trosťanec. Ide o 20-tisícové mesto, ktoré leží severozápadne od Charkova a 30 kilometrov od ruských hraníc. Len pred pár dňami, v piatok popoludní, sa odtiaľto vojaci ruskej armády, ktorí napokon kontrolovali len jednu ulicu, vyparili a zamierili nazad do Ruska. A aj tu zanechali obrazy skazy, pre ktoré už Ukrajinci nebudú Putina považovať za nikoho iného než Hitlera 21. storočia. 

Keďže do Trosťanca chodia teraz prví novinári, vojnový reportér Christoph Reuter opisuje pre Der Spiegel týždne teroru, ktoré zažívali obyvatelia mesta. Po zničených uliciach sa popri ruinách prechádzajú plačúci ľudia, dvaja muži si padajú do náručia s povzdychom úľavy: „Ty žiješ?“

Ako vysvetľuje Reuter, ruskí vojaci chceli tadiaľto pôvodne prejsť a smerovať na Kyjev, Ukrajinci však zničili most a odrezali im tak cestu. Vojenská jednotka, ktorá tu uviazla a ohrozovali ju ukrajinské protiútoky, sa postupne premenila na vojenskú zberbu, ktorá si svoju frustráciu vŕšila na civilistoch. Ruskí vojaci plienili obchody, ničili pokladnice a bankomaty, zastavovali ľudí, brali im mobily, a keď niekoho videli, ako telefónom posiela fotky či súradnice, na mieste ho zastrelili. Mužom prikazovali vyzliecť sa donaha, aby skontrolovali, či majú tetovanie poukazujúce na príslušnosť k ukrajinskej armáde, podozrivého zastrelili. Rovnaký osud hrozil každému obyvateľovi, ktorý vyšiel von po 15. hodine. Takto Rusi napríklad zastrelili muža, inak veterána zo sovietskej vojny v Afganistane, ktorý išiel na bicykli za svojou manželkou do pôrodnice. Svojich mŕtvych mali miestni zákaz pochovávať, a tak ich zahrabávali napríklad vo svojich záhradách.

Reuter s iróniou vo videu ukazuje, že jeden z pamätníkov, ktorý v meste ostal, je sovietsky tank, ktorým v roku 1943 oslobodila mestečko Červená armáda od Nemcov.

Takýchto príbehov, ktoré sa navždy vryjú do kolektívnej pamäti Ukrajincov, budú ešte tisíce. A pribudnú ďalšie, pretože táto vojna sa po včerajšom Šojguovom vyhlásení a možným vstupom do druhej fázy ešte rozhodne nekončí.

Prečo Putinovi neveriť

Samozrejme, ak sa zmena ruskej taktiky v najbližších hodinách a dňoch potvrdí a Rusi sa naozaj stiahnu na východ Ukrajiny, bude to celkovo dobrá správa.

Znamená to, že Rusi boli vlastne donútení priznať si stroskotanie plánu A, ktorým bolo rýchle dobytie Kyjeva, a to, čo Vladimir Putin na začiatku vojny ohlásil ako denacifikáciu a demilitarizáciu Ukrajiny.

Rusi sa teraz tvária, že sa z Kyjeva sťahujú, už ani nehovoria o denacifikácii ani demilitarizácii. To všetko boli kódové slová pre prvotný cieľ: zvrhnúť Zelenského vládu, zlikvidovať jej predstaviteľov, nastoliť okupantský režim a zlikvidovať prozápadnú ukrajinskú elitu (fyzicky či emigráciou). Putin zjavne vychádzal z toho, že časť Ukrajincov bude s okupantmi kolaborovať, ďalšia sa pasívne podvolí a vojaci spolu s príslušníkmi Národnej gardy sa zamerajú na čistenie terénu a potlačenie odboja.

Putin chcel Ukrajinu očividne rozdeliť na dve časti a tú väčšiu vrátane Kyjeva začleniť do ruského sveta – a ak by všetko išlo relatívne hladko, dnes by sme špekulovali, či si sebavedomý vodca s jadrovým arzenálom netrúfa aj na ohrozenie Pobaltia či Poľska. My na Slovensku by sme mali ešte k tomu pred očami moskovských henleinovcov ako Blaha, Danko, Kotleba a Uhrík, ktorí by obdivovali ruskú silu a vysmievali sa Západu, ako bol opäť raz ponížený.

Ukrajinský odboj na čele s prezidentom Zelenským nás od tohto variantu ušetril. Rusi ukázali v priebehu mesiaca na bojisku oveľa menšiu silu a Ukrajinci oveľa väčšie odhodlanie, než pred mesiacom predpokladal nielen Putin, ale aj väčšina západných vojenských stratégov.

Lenže ani v tejto chvíli nie je dôvod na priveľký optimizmus.

Vojna trvá stále len relatívne krátko, pričom ruská technická prevaha je napriek prekvapivým deficitom stále zjavná.

Rusi chcú teraz v prvom rade dobyť strategicky dôležitý Mariupol, kde môžu v dohľadnom čase uspieť. Ako ohlásil Šojgu, ruské vojská sa chystajú na „oslobodenie“ Donbasu, teda obkľúčenie ukrajinskej armády a dobytie celého tohto východoukrajinského regiónu či jeho veľkej časti.

Ako vyplýva z tejto mapky, Ukrajinci kontrolujú stále pomerne veľkú časť Donbasu, takže je možné, že práve mestá ako Sloviansk, kde žijú ruskojazyční obyvatelia, ktorí kedysi – ešte pred anexiou Krymu – volili proruského Janukovyča, čakajú krvavé boje a devastácia ako Mariupol.

Pre Rusov je teraz kľúčový práve Mariupol. Ak ho získajú a odhryznú si ďalšie oblasti Donbasu, Putin by aj napriek zlyhaniu plánu A mohol vystúpiť pred domácim publikom a pomocou štátnej propagandy presvedčiť bežného Rusa Ivana Ivanoviča o naplnení cieľov „špeciálnej bojovej operácie“: Berieme si svoj ruskojazyčný Donbas, ďalej sme získali juhovýchodný pás so strategickým prístupom k moru, Ukrajina a USA s EÚ nám to všetko musia uznať a Kyjev sa zaviaže k neutralite.

Ak by došlo k tomuto scenáru, nastala by komplikovaná situácia. Rusi sa budú tváriť, že chcú ukončiť vojnu a všetko ostatné treba dohodnúť za rokovacím stolom. Západ bude trvať na tom, že so zmenšením svojho územia musí súhlasiť Ukrajina a nemôže to byť diktát zvonka.

Prezident Zelenskyj sa v takom prípade ocitne pod silným domácim tlakom. Pre The Economist síce povedal, že ľudia sú pre neho dôležitejší než teritórium, čím vyslal signál, že nejaké územné ústupky sú mysliteľné. Ale v tejto chvíli je ťažko predstaviteľné, že Ukrajinci by sa okrem odovzdania Krymu či separatistických území boli ochotní vzdať aj území s mestami ako Mariupol.

Keby aj Rusi čoskoro dobyli Mariupol, Ukrajinci budú vzhľadom na doterajší priebeh vojny cítiť dostatočnú motiváciu a sebavedomie, aby oň bojovali a prípadne ho dobyli späť. Vojna sa tak môže dlhodobo zaseknúť na východnej a juhovýchodnej línii. Rusi budú z toho nervózni, ale rovnako budú kalkulovať s rastúcou nervozitou v Európe, na ktorú doľahne inflácia, recesia a stres z mohutnej utečeneckej vlny.

Aj preto môže najmä EÚ onedlho čeliť tlaku zvnútra a začať s naliehaním na Ukrajincov, aby sa predsa len dohodli, odstúpili Rusom Donbas (či jeho veľkú časť) aj spolu s juhovýchodom krajiny. Tento špinavý kompromis, ktorý by vlastne legitimizoval ruskú agresiu, by mal nesporne svoju svetlú stránku – Ukrajina by sa ubránila ako nezávislý štát, Kyjev by bol uchránený od zničenia, od USA a EÚ by získal veľké miliardy eur na obnovu celej krajiny a navyše aj víziu členstva v EÚ. Medzi nami a územne rozšíreným Ruskom by sa tak etabloval veľký východoeurópsky štát, ktorý by pred celou Európou symbolizoval hodnotu nezávislosti aj protiruský odpor.  

Lenže problém takéhoto špinavého kompromisu s Ruskom, ktorý by mal priniesť mier a garantovať Kyjevu európsku budúcnosť, je v tom, že Putinovi sa nedá v ničom veriť.

Iba dva týždne pred začiatkom vojny sľúbil v Moskve Emmanuelovi Macronovi, že čoskoro stiahne ruských vojakov z takzvaného cvičenia v Bielorusku a že Rusko zintenzívni rokovania v takzvanom Minskom mierovom procese o statuse dvoch separatistických republík.

Putin nemilosrdne klamal vtedy a treba rátať s tým, že klame aj dnes. Možno si to teraz vyhodnotil tak, že po zlyhaní plánu dobyť Kyjev treba preskupiť sily, doraziť Mariupol a zabrať ďalšie časti Donbasu. Potom si chce dopriať potrebnú operačnú pauzu, počas ktorej bude predstierať vôľu dohodnúť sa s Kyjevom a Západom na novom povojnovom usporiadaní. A po nejakom čase opäť prevráti stôl a vráti sa k svojmu imperiálnemu snu – včleniť veľkú časť Ukrajiny vrátane Kyjeva do ruského sveta, nech ho to bude stáť čokoľvek a nech by to aj znamenalo, že Rusko premení na euroázijskú verziu Severnej Kórey.

Vyzerá to ako šialený scenár. Ale nie je o nič menej šialený než ten, ktorý ruský vodca odštartoval 24. februára.