Bývame na hlavnej ulici, avšak zároveň aj na hlavnom cestnom ťahu. V médiách počúvame, ako sa desaťtisíce ľudí presúvajú z hraníc smerom ďalej po Slovensku. Cez okná sa presvetľuje modrá a červená farba majákov najrôznejších delegácií. Hluk áut neprestáva už niekoľko dní a nocí. 

Smerujem k hraniciam. Už to nie sú tie hranice, ku ktorým sa ešte minulý týždeň dalo tak ľahko dostať. Prvá policajná kontrola, do rúk beriem fotoaparát a ukazujem, že som z médií. Nedostávam vrúcnu odpoveď a nasleduje ďalšia kontrola.

Samotné miesto na hraniciach pripomína skôr trhovisko a vyznať sa v situácii musí byť pre cudzinca ťažké. Každá organizácia hrá svoju vlastnú rolu avšak absentuje centrálny koordinátor.

Čakám na dve mladé ženy, ktoré utekajú z Kyjeva. V rukách držím improvizovaný modrý papierik s ich menami nalepený na logo batmana. Keď sa stretneme, najprv neveriacky krútia hlavou, ako som ich v tom dave mohol spoznať, a potom nasledujú otázky, kto je tým batmanom záchrancom. Ja ním nie som, odpovedám so smiechom.

Čítajte tiež

Fotoreportáž z ukrajinskej hranice Prichádzajú už len matky s deťmi, situácia na priechodoch sa každým dňom mení

Na hranici sa stretávajú dva svety poháňané silnými emóciami. Kým z ukrajinskej strany prichádzajú ľudia plní strachu a úzkosti, na Slovensku ich čakajú ľudia pohnutí súcitom a túžbou pomôcť tým, ktorých zasiahla vojna. 

Cestou do Košíc sa rozprávame o ich dlhej ceste na hranice. O tom, ako sa ráno zobudili do vojny a v ktorom momente prišlo uvedomenie si, že musia opustiť to, kde sú, a dať sa na útek. Iryna nechala na Ukrajine svojho brata, ktorý však má nevyliečiteľnú chorobu. Tá ho diskvalifikuje z postu vojaka. Jej predstava, že mladší brat by držal v ruke zbraň, je pre ňu nepredstaviteľná.

Pred nami je veľa kamiónov, ktoré spomaľujú už aj tak dlhú cestu. Na to mi však Iryna odpovie, že táto cesta je diaľnica oproti tej, ktorou šli. 25 kilometrov, 14 hodín, dopovie. Všetky veci, ktoré so sebou majú, sú dva neveľké batohy.

Pomaly sa stmieva, hluk auta však preruší monológ: „Je to zvláštne, ale nič materiálne mi teraz nedáva zmysel.“

Skromný protest proti agresii Ruska voči Ukrajine na hlavnej ulici v Košiciach. Ďalšie z miest, ktoré sa pridalo a postavilo za svoj názor k prebiehajúcej vojne. Na pódiu sa striedajú rečníci a priami aktéri vojny. Utečenci so svojimi príbehmi o mestách, kde doteraz žili v mieri.

Na pódiu odznie z úst študenta na Ukrajine, že teraz nie je čas hľadieť na farbu alebo národnosť. Zelenskyj, ukrajinský prezident, niekoľkokrát počas živého online vystúpenia žiada účastníkov o minútu ticha za padlých. Protest sa prelína s pietnou spomienkou. 

 

Pri vstupe do centra Koinonie Ján Krstiteľ vo Vyšnom Klátove pri Košiciach stretávam dvoch mužov, ktorí odhadzujú čerstvý sneh. Prihovára sa mi Marek, ktorý spomína vďačnosť za to, že môže na chvíľu vymeniť pomoc na hraniciach za odhadzovanie snehu.

V tvári mu vidieť fyzickú únavu, napriek tomu je však vďačný, že môže pomáhať.

Komunita k sebe prichýlila už niekoľko desiatok utečencov, prevažne matky s deťmi. Vchádzam do veľkej miestnosti plnej malých detí. Prichádza ku mne malý chlapec, ktorý si všimne fotoaparát. Skúšame sa zhovárať, ale jazyková bariéra je zjavná na oboch stranách. Preto ho odfotím. Pri pohľade na displej sa usmeje, zoberie do rúk lietadlo a snaží sa pózovať.

Na chodbe sa s Michalom, mladým kňazom, rozprávam o celkovej situácii, ktorej čelíme. O jeho rýchlom odchode z Ríma, kde študuje, spontánnej občianskej pomoci, ktorej sme svedkami, až po situáciu na hraniciach.

Pri osobnej otázke, ako danú situáciu vníma, sa zamyslí a odpovie, že práve teraz prvýkrát do hĺbky cíti, čo znamená služba, ktorej sa zasvätil.

Prichádzam k Jánovi, ktorého poznám hlavne z protestov Za slušné Slovensko. Sedíme v kuchyni, dávame si čaj a v mysli mi idú myšlienky na naše stretnutia, ktoré boli väčšinou v kritických spoločenských situáciách. Obidvaja sa zhodneme, že prvé dni po vypuknutí konfliktu boli psychicky náročné.

Ustáť myšlienky o jadrovej hrozbe a o blízkosti hraníc nebolo jednoduché. Avšak zhodujeme sa na tom, že človek si hádam vie zvyknúť aj na vojnu. Ján je občiansky aktivista. Jeho prínos je hlavne v logistike. Od témy prvotného strachu smerujeme k téme budúcnosti.

Bojí sa len toho, aby počiatočná eufória neprerástla do nenávisti, pretože jedna skupina ľudí „dostane“ niečoho viac ako tá druhá.  

Čítajte tiež

Iryna, ktorá ušla z Kyjeva Ak Zelenskyj zastaví vojnu na Ukrajine, tak budeme mať najlepšieho prezidenta

Ivana Šalgová

Príbeh ženy, matky štvorročnej dcéry, ktorá musela opustiť svoj domov, Kyjev, Ukrajinu aj manžela.