Pozrite si fotoreportáž zo situácie na hraničných priechodoch na východnom Slovensku v prvých dňoch od začiatku ruskej okupácie na Ukrajine.  

Je pár hodín od vstupu ruských vojsk na Ukrajinu. Hraničný priechod Veľké Slemence je ešte relatívne pokojný. Na druhú stranu hraníc púšťajú aj mužov. Traja mladí Ukrajinci po otázke, prečo odišli, odpovedajú, že nechcú narukovať.

Vyšné Nemecké. Druhý deň od invázie, cez hraničný priechod prichádzajú už len matky s deťmi. Stretávam mladého muža, ktorý hovorí, že má štyri deti a chce okamžite pomôcť. Je jeden z prvých. Do rúk berie kufre a s mladou mamičkou odchádzajú do najbližšej dediny.

Vyšné Nemecké. Noc začína byť chladná. Mamy s deťmi sa dobrovoľníci snažia umiestňovať do naštartovaných a zohriatych áut.

Veľké Slemence. Muž päťdesiatnik sa pozerá na malú skupinu, ktorá sa snaží svojpomocne dopraviť jedlo k ľuďom na hraniciach. Po chvíli si vypýta kartón, na ktorý píše, že prijme k sebe utečencov. Po krátkej konverzácii sa otočí a začne plakať. V návale emócií spomína, že sa na danú situáciu nemôže pozerať a chce pomôcť, hoci v tom momente ešte nie je ani jasné ako.

Vysoká nad Uhom. Právnik, do posledných dní žijúci v Kyjeve, rozpráva príbeh o tom, ako deň pred všeobecnou mobilizáciou utiekol zo svojej krajiny. Po dni zisťuje, že jeho ulicu zasiahla strela. „Čo budem ďalej robiť? Viem, že mám rozum a dve zdravé ruky. V Kyjeve som bol niekto, poznali ma. Tu mi znalosť ukrajinského práva bude nanič.“

Stretávam Richarda, ktorý má pomaľovanú tvár. Rozhodol sa prísť pomôcť a na líci mal srdce, ktoré mu namaľovali jeho deti, aby zase mohol on rozveseliť iné.

Humenné. Dorazila jedna z prvých zbierok od ľudí. Pracovníčka Červeného kríža mi povie, aby som si z pleca dal dole fotoaparát a šiel nosiť veci.

Ubľa. Areál základnej školy je plný ľudí. Vo zvuku ako v nejakom neprestajnom šume počuť rôzne jazyky. Matky s deťmi sa snažia dostať do tepla. Stretávam českých fotografov, ktorí mi na mieste vysvetľujú situáciu a určitý etický kódex, čo môžem a nemôžem fotografovať. Dobrovoľníci píšu rukou na kancelárske papiere názvy miest v azbuke. Papiere neskôr lepia v malých rozstupoch nad pergolu. Dokopy to vytvára fiktívny obraz malej autobusovej stanice.      

Vyšné Nemecké. Milan, gréckokatolícky kňaz, pracuje ako dobrovoľník na hraniciach. Medzi rečou mi spomína príbeh ženy, ktorá po príchode na slovenskú stranu hraníc nechcela ostať sama. Uisťoval ju, že ide iba niečo vybaviť a hneď príde. No jej prosba bola taká akútna, že sa od nej v tom momente nemohol nik ani pohnúť.

Vyšné Nemecké. Traja vietnamskí dobrovoľníci, ktorí si spravili vlastný improvizovaný stánok s občerstvením. V pozadí vidieť, naopak, veľký stan s oblečením. Pýtam sa ich najprv v anglickom jazyku, prečo prišli pomáhať. Odpovedajú mi vymenovaním miest, kde momentálne bývajú. Skúšam na nich slovenčinu, avšak dostávam iba odpoveď: „Soup a oblečenie is free. Everything is free. It is ok.“

Ptrukša. László, pôvodom z Ukrajiny, ktorý si na Slovensku kúpil dom pred dvanástimi rokmi, do poslednej chvíle neveril, že vypukne vojna. V momente invázie zavolal svoju početnú rodinu na slovenskú stranu. Prichýlil k sebe viac ako pätnásť členov.