Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Vojna na Ukrajine Spoločnosť
04. marec 2022

Iryna, ktorá ušla z Kyjeva

Ak Zelenskyj zastaví vojnu na Ukrajine, tak budeme mať najlepšieho prezidenta

Príbeh ženy, matky štvorročnej dcéry, ktorá musela opustiť svoj domov, Kyjev, Ukrajinu aj manžela.

Ak Zelenskyj zastaví vojnu na Ukrajine, tak budeme mať najlepšieho prezidenta

Iryna s dcérou Vladou na prechádzke na strednom Slovensku. Autor: Agáta Džuganová

Na hranici so Slovenskom sa ocitla bez akéhokoľvek plánu. Dostala informáciu, že práve tadiaľ sa dá Ukrajina opustiť najrýchlejšie. Na Slovensko prišli s dcérkou pred týždňom v nedeľu. 

„Teraz je čas, keď musíme dôverovať neznámym ľuďom v neznámych situáciách, bez zbytočných otázok,“ hovorí Iryna Vyrtosu, ktorá aj s dcérou našla dočasné útočište v rodine na strednom Slovensku.

Svoj príbeh rozpráva ochotne. Pracovala ako novinárka, a preto dnes ako svoju úlohu vníma hovoriť o tom, čo zažila a čo zažívajú ľudia na Ukrajine.  

Viac ako mesiac sme boli v strese

Hovorí, že je teraz na veľmi bezpečnom mieste. Z reality vojny sa dostala do malého mesta k mladej rodine. Stretáva sa s ich priateľmi a inými miestnymi matkami, k deťom na ihrisku sa pripája aj jej štvorročná Vlada. 

Vďaka úsmevom a prijatiu dokonca občas aj zabudne na vojnu, pred ktorou ušli. Pomáha jej to udržať si psychickú pohodu. V myšlienkach je inak stále na Ukrajine, kde ostal jej manžel, brat s rodinou, otec, mnoho priateľov. 

Po príchode do bezpečia sa Ira konečne pokojne vyspala „Nepamätám si, kedy naposledy som sa dobre vyspala, pretože už asi mesiac sme boli vo veľkom strese. Útoky síce ešte neboli, ale od decembra, celý január a takmer celý február boli všade iba stresujúce informácie,“ opisuje život pred ruskou inváziou.

Hoci bol stres hrozný, nedá sa porovnať s pocitmi, ktoré prišli po začiatku útokov na Kyjev. „Nepoznám slová, ktoré by dokázali opísať ten strach, hrôzu, stres.“

Vojna sa začala, aj keď sme neverili, že sa to stane

Iryna sa narodila na juhu Ukrajiny v Chersonskej oblasti. V Kyjeve žije už dvadsať rokov, od čias svojich štúdií. Keď sa v noci na 24. februára začali prvé útoky, spala vo svojej posteli. Vo svojom byte, vo svojom Kyjeve. Manžel ju zobudil a povedal jej: „Ira, vojna sa začala.“ 

„V takej situácii neviete, ako máte reagovať. Čo to je? Počuli sme hukot lietadiel, ale nezačali sme sa báť, pretože sme nerozumeli, čo je to za situáciu,“ opisuje prvé pocity z rána, ktoré všetko zmenilo.

Na dvere im už búchala suseda, staršia pani, ktorá behala od dverí k dverám a kričala: „Vojna sa začala, vojna sa začala!“ Prvé správy o začiatku vojny tak nepočuli z rádia či televízie, ale od susedy.

Keď prišli pred dom, na ulici už bolo veľa ľudí. Pozerali sa na seba a nerozumeli situácii, v ktorej sa ocitli, nevedeli, kam utekať a kde sa skryť. „Nerozumeli sme, lebo väčšina ľudí neverila, že vojna sa začne.“ 

Dve noci sme spali v topánkach, potom sme odišli

Doma zostali ešte dve noci. Sirény signalizujúce nebezpečenstvo sa ozývali pravidelne. Kryt, ktorý mali najbližšie, bolo miesto pod domom bez svetla, tepla a akéhokoľvek pohodlia. Ira si nevedela predstaviť, že by tam strávili noc, hlavne kvôli dcérke.

S manželom sa rozhodli, že zatiaľ zostanú doma. Posteľ presunuli zo spálne do chodby, kde to bolo bezpečnejšie, zabezpečili okná a dcérke zakázali hrať sa v jej izbe. Snažili sa urobiť všetko pre to, aby boli vo svojom byte v bezpečí.

Spávať chodili v topánkach. Chceli byť pripravení na možnosť, že bude treba rýchlo utiecť do krytu. Obúvaním a obliekaním by stratili veľa času. Malá Vlada to odmietla, chcela spať vo svojom pyžame, ako bežne. 

„Druhá noc bola stresujúcejšia, pretože sme začali chápať, že útoky nesmerujú iba na strategické ciele ako letiská, mosty a dôležité mestá, ale je to aj útok na civilné budovy. Zobudila som sa na to, ako ma manžel vzal za ruku a kričal. Je to hrozná spomienka.“ 

Mysleli sme si, že sa o pár dní vrátime

Bola sobota 4.20 ráno a Ira s manželom počuli, ako neďaleko nich vybuchla raketa. Pustili si správy, v ktorých potvrdili, že k bombardovaniu došlo v blízkosti ich bytu. Zobudili dcéru, pripravili si nejaké jedlo a aj s batožinou odišli na ulicu. 

Mali len dva kufre s pár vecami, ich plán bol totiž ísť k Irinej sesternici, ktorá žije v mestečku pri Kyjeve. Mysleli si, že tam prečkajú najhoršie a po dvoch-troch dňoch sa vrátia domov. Cestou pochopili, že by ich odtiaľ mohli vrátiť späť do Kyjeva. Rozhodli sa preto, že celkom opustia hlavné mesto a odídu na západ Ukrajiny, k rodine. 

Pri odchode z Kyjeva sa dostali do obrovskej kolóny. Počas prvých šiestich hodín prešli len niekoľko kilometrov, rýchlosť kolóny bola asi jeden alebo dva kilometre za hodinu. 

Rozhodli sa preto, že prejdú do protismeru, kde bola cesta takmer úplne prázdna. S manželom vtipkovali o tom, že za toto určite dostanú pokutu. „To nič, ja to zaplatím,“ povedala mu.

Inzercia

Vojna je všade, nikde som sa necítila bezpečne

Pred mestom, do ktorého mierili, ich zastavila skupina miestnych mužov. So zbraňami v rukách zastavujú a kontrolujú všetky autá. Chcú takto odhaliť diverzantské skupiny, ktoré sa snažia preniknúť do miest. 

Na západe Ukrajiny si uvedomila, že v bezpečí nie je nikde na Ukrajine. „Mojou možnosťou bola iba Európa a záchrana našej štvorročnej dcéry.“ Odchodu sa nebála. Je novinárka, navštívila už 25 cudzích krajín, hovorí po anglicky a v Európe sa cíti ako doma. 

Rodina jej poradila, že najrýchlejšie sa cez hranice dostane, ak sa vyberie na Slovensko. Na priechode Malyj Bereznyj – Ubľa sa Ira rozlúčila s manželom, Vlada s otcom. Ako všetci ukrajinskí muži vo veku 18 až 60 rokov, ani on nemôže Ukrajinu opustiť. 

Matka s dcérou tak pokračovali v ceste samy. Od známych dostali kontakt na človeka, ktorému sa môžu ozvať a ktorý ich aj prichýlil. „Teraz je čas, keď musíme dôverovať neznámym ľuďom bez ďalších otázok. Musíme dôverovať neznámym ľuďom v neznámych situáciách,“ hovorí s pokojom.

Na Slovensku sa cíti bezpečne. Predtým sa zľakla každého hlasnejšieho zvuku. To sa prekročením hranice pominulo.

Muž dostal povolávací rozkaz

Štvorročná dcéra nerozumie tomu, prečo odišli. Je zvyknutá na cestovanie, a tak si myslí, že je to len ďalší výlet s maminou. „Videla, že je to nová situácia, ale nerozumela, ako veľmi iná.“ 

Ira je vďačná, že jej dcérka nevidela také hrozné veci ako iné deti, ktoré ostali v Kyjeve. Malá Vlada často rozpráva o živote doma, o svojich kamarátoch, škôlke, učiteľoch a o tom, že sa tam čoskoro vráti. A Ira si v duchu praje, aby sa jej slová stali pravdou.

Dievčatko rovnako dúfa, že sa čoskoro stretne so svojím ockom, ktorý ostal za hranicou. Ten už dostal povolávací rozkaz do armády. Zatiaľ čaká, úradom sa totiž prihlásilo množstvo mužov ochotných bojovať za svoju vlasť. Muži chcú byť užitoční, chcú chrániť svoju krajinu, domovy, rodiny. 

Nie všetci muži idú hneď do bojov. Veľa z nich pracuje na iných miestach – v nemocniciach, pomáhajú pri evakuácii žien a detí. 

Samozrejme, Ira sa o svojho manžela bojí. Zároveň je hrdá, že zostal a prihlásil sa do armády. „Naozaj neviem, kedy a či vôbec sa s ním ešte stretnem, ale teraz som naňho hrdá. A musíme to urobiť, lebo je to pre budúcnosť našej dcéry, pre nás. Verím, že vojna sa skončí tak rýchlo, ako je to len možné.“

Naša motivácia pokračovať je veľká

Ukrajinci sú zjednotení. „Neviem, ako dlho toto celé bude trvať, ale naša motivácia je veľká,“ hovorí. Ukrajinská armáda aj civilisti cítia pomoc, blízkosť a podporu zo sveta. 

Odvahu im dodáva aj prezident Zelenskyj. Podľa Iry ho Ukrajinci pred vojnou nebrali až tak vážne. Je to dobrý herec, ale nie politik, tvrdili. Teraz sa postoj k nemu mení, pretože jeho rozhodnutia sú nekompromisné, veľmi silné a veľmi patriotické. 

„Nehovorí len k ukrajinskej armáde, hovorí k ľuďom, hovorí o budúcnosti Ukrajiny, o ukrajinských vojakoch a vojačkách, o svete bez kompromisov smerom k Rusku. Ak zastaví vojnu na Ukrajine, budeme mať najlepšieho prezidenta, akého kto má,“ myslí si Ira. 

Svet musí poznať pravdu

Teraz, v pokoji a s pomocou rodiny, ktorá ju prijala, Ira znovu zbiera sily. Potrebuje sa predsa starať o svoju dcérku. 

Aj napriek náročnej situácii je v kontakte s kolegami a chce pokračovať vo svojej práci. „Píšem o svojej ceste krátke texty na Facebook, píšem pre ukrajinské médiá o tom, čo som prežila,“ hovorí. 

Snaží sa spojiť s ďalším kolegom z Ukrajiny, ktorý je takisto v zahraničí, a zorganizovať nový tím, ktorý bude pomáhať ľuďom, ktorí zostali na Ukrajine, a informovať o situácii. 

Silu jej dodáva aj podpora, ktorú cíti od ľudí, ktorí sa o Ukrajincov zaujímajú, neignorujú vojnu a nenechávajú v nej Ukrajincov samých. 

„Počúvam od svojich priateľov, ako ľudia na Slovensku, v Poľsku, Rumunsku, na Ukrajine pomáhate, podporujete, počúvate nás. A toto je pre nás veľmi dôležité,“ dodáva s vďačnosťou Iryna Vyrtosu.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.