Láska neexistuje Ak sa z lásky stane zvyk, remeslo, obyčajné opakovanie, je s ňou koniec

Vtedy som si uvedomil, že som to bol ja, kto sa pred ňou celý čas skrýval. Usiloval som sa premýšľať o láske ako o nejakej idei, pretože som sa bál milovať, ale milovať je sloveso, nie podstatné meno.

Láska je v prvom rade činnosť, ktorá si vyžaduje telo a ducha, riskantné nekonečné „crescendo“ bytia, a nie pohodlný „stav“ mysle, ako keď sa človek so samoľúbosťou nazýva „umelcom“ v nejakom odbore, ale už najmenej desať rokov sa nestretol s každodenným nasadením v tomto umení.

Jeden priateľ nedávno oslávil 50. narodeniny svojej manželky tak, že jej pripravil a pekne zabalil 50 darčekov, ktoré postupne od neho dostávala počas celého dňa, v crescende, ktoré sa začalo škoricovou žuvačkou, jej obľúbenou už od jej mladosti, keď sa spoznali, až to vygradovalo tým, že nakoniec dostala od neho nádherný šperk.

Milovať je umenie, ktoré sa učí a zdokonaľuje počas celého života, nedá sa pri ňom improvizovať, je to každodenná práca, ktorá sa nekončí odchodom do dôchodku.

Nie láska robí človeka šťastným, ale to, že dokáže milovať, ako hovorí spisovateľka Bell Hooksová v krásnej knihe Všetko o láske: „Tí, ktorí chcú veriť, že v láske nie je plnosť, že skutočná láska neexistuje, sa držia týchto svojich presvedčení, pretože je ľahšie čeliť tomuto utrpeniu ako skutočnosti, že láska je súčasťou života, ale chýba v tom ich živote.“

Takže pravá láska existuje: no len pre tých, ktorí z nej dokážu urobiť umenie bytia.

Vzťah, ktorý je pravdivý a otvorený svetu, aj keď sa zdá byť „obyčajný“ a plný obmedzení, je posvätným miestom.Zdieľať

Ako je však možné, že v spoločnosti celoživotného vzdelávania sa práve v oblasti lásky spoliehame na improvizáciu a spontánnosť?

Láska je však práca, ku ktorej sme všetci povolaní: (majstrovská) práca, ktorá vytvára majstrovské dielo.

Ale čo sa v nej dá naučiť?

Antický mýtus o Filémónovi a Baukis, ktorý vo svojich Metamorfózach prerozprával latinský básnik Ovídius, hovorí o návšteve bohov Dia a Herma vo Frýgii, starovekej oblasti Anatólie, kde sa títo bohovia vydávali za cudzincov hľadajúcich pohostinnosť. Hoci títo bohovia navštívili tisíce domov, nikto ich neprijal, okrem dvoch chudobných novomanželov, ktorí na svoj skromný stôl prestreli všetko, čo mali v dome. Vďační bohovia im vyjavili svoju totožnosť a spýtali sa ich, čo chcú za túto štedrú pohostinnosť.

Manželia odpovedali: „Žiadame, aby sme boli kňazmi a strážili váš chrám; a keďže by sme strávili roky v sladkej harmónii, chceli by sme odísť v rovnakom čase, aby som nikdy nevidel hrob svojej ženy a aby ma ona nikdy nemusela pochovávať.“ Zeus potom premenil ich chatrč na chrám, ktorého sa stali strážcami.

Vzťah, ktorý je pravdivý a otvorený svetu, aj keď sa zdá byť „obyčajný“ a plný obmedzení, je v skutočnosti posvätným miestom, ktoré človeka vťahuje do svojho kužeľa svetla. Takto Filémón a Baukis dlho prežívali svoju lásku, vítali a prijímali tých, ktorí prichádzali do chrámu, a v ich posledný deň, keď si vymenili rovnaký posledný pozdrav: „Maj sa dobre, láska moja“, bohovia premenili manžela na dub a manželku na lipu, ktoré stáli blízko seba obohnané plotom.

Metamorfóza na dva rôzne stromy rozpráva o tom, že milovať znamená spoznávať sa v odlišnosti, každý je videný taký, aký je, a nemusí sa za to hanbiť, naopak, dostáva od druhého milosť, že môže byť taký, aký je, a to mu umožňuje stať sa tým, čím ešte nie je.

Milovať niekoho teda nie je tým typom práce, ktorú by nám diktovala morálka, spontánnosť či pohodlnosť, ale tým, že je to tá najlepšia činnosť pre náš rast a preto, aby sme prišli k dokonaniu (plnému uskutočneniu) seba samých: láska nie je konečným cieľom, ale metódou podareného života, ktorý sa rodí zo všetkého.

Láska víťazí nad smrťou, pretože nám umožňuje prijať ako dar našu smrteľnosť.Zdieľať

K tomu sa hodia aj ďalšie Hooksovej slová: „V pravej láske sa človek cíti v kontakte s jadrom identity toho druhého. Vstúpiť do takéhoto vzťahu je desivé práve preto, že človek cíti, že sa nemôže nikam skryť. Sme poznávaní skrz-naskrz. Všetka extáza, ktorú pociťujeme, sa objavuje, keď nás táto láska vyživuje a vyzýva nás na rast a premenu.“

Ako činnosť je milovanie transformáciou a individualizáciou: (znovu)spoznávam seba do tej miery, do akej ma (znovu)spoznáva ten druhý, prestávam sa skrývať predovšetkým pred sebou samým, prekonávam hanbu svojho konečného bytia a vyhýbam sa ilúzii, že sa môžem zaobísť bez tela, jedinečného miesta, v ktorom zakusujem únavu a radosť z lásky.

Láska víťazí nad smrťou, pretože nám umožňuje prijať ako dar našu smrteľnosť, všetko, v čom „cítim, že zomieram“, aby som objavil, že neumieram, ale rodím sa.

Učím sa to od svojej milovanej a spolu s ňou, ja, ktorý som odjakživa chcel byť dokonalý, sa učím, že nikdy nebudem dosť dobrý, ja, ktorý som chcel mať všetko pod kontrolou, pevne vo svojich rukách, sa učím prijímať seba z rúk svojej milovanej.

Prestávam sa skrývať pred sebou samým, aby som si na seba posvietil vo svetle toho druhého. Vždy keď sme skutočne milovaní, privádza nás to na svetlo sveta, láska nás znovu rodí.

Keď Ovídius opisuje Filémóna a Baukis, hovorí, že v ich chatrči „nemá zmysel pýtať sa, kto je pán alebo sluha v ich dome, lebo oni obaja sú tým domovom: rozkazujú a posluhujú si navzájom rovnako“.

Aby človek vynašiel čosi nové, musí v istom zmysle zostať stále začiatočníkom, amatérom, učňom.Zdieľať

V umení milovať sa nevie, kto rozkazuje a kto slúži, rovnako ako v objatí sa nerozlišuje, kto ho dáva a kto ho prijíma, pretože hranica objatia, ktorú vytvárajú ramená, sa stáva nekonečným kolobehom dobra, v ktorom je človek „prijímaný“, „osvojený“ a „pochopený“.

Milovať znamená (znovu) splodiť toho druhého, inšpirovať ho k tomu, aby túžil po dobre, ako to 29. apríla 1904 naznačil básnik Rilke mladému bratovi svojej manželky, práve to je tá (majstrovská) práca: „Mladí ľudia môžu pomaly stúpať k tomuto šťastiu a pripravovať sa naň. Nesmú zabúdať, že v láske sú začiatočníci, amatéri, učni; láske sa musia učiť a ako pri každom štúdiu si to vyžaduje pokoj, trpezlivosť a sústredenie. Brať lásku vážne, trpieť pre ňu, učiť sa ju ako nejakú prácu: to je to, čo je pre mladých ľudí dnes potrebné. Ľudia nesprávne pochopili miesto lásky v živote: urobili z nej hru a zábavu, pretože v hre a zábave vidia väčšie šťastie ako v práci; ale verte mi, niet väčšieho šťastia ako to, ktoré sa nachádza v práci a láske, práve preto, že je tým najväčším šťastím, nemôže byť ničím iným ako prácou“ (List Friedrichovi Westhoffovi).

Chcel by som dodať, že v umení milovať tak ako v každom inom umení musí človek, aby vynašiel čosi nové, v istom zmysle zostať stále začiatočníkom, amatérom, učňom, pretože ak sa z jeho lásky stane zvyk, remeslo, obyčajné opakovanie, je s ňou koniec.

Pokiaľ ide o Filémóna a Baukis, každý deň by mohol byť pre nich aj ten posledný, ale aj v tomto krajnom prípade by spolu prijali dokonca aj „smrť“, a tak vrelo by ju privítali, pretože vzťah dáva silu a odvahu prijímať všetko, aj tých „cudzincov“ – nech už majú akékoľvek meno: deti, príbuzní, priatelia, nečakané udalosti –, ktorí odhaľujú, či je ich skromný príbytok chrámom a či je tento náš krátky život už večný.

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della Sera.